E-mail (povinné):

Ján Červeň:
Prorok

Dielo digitalizoval(i) Jozef Vrábeľ, Jozef Rácz, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 66 čitateľov



  • 1
  • 2
  • 3
  • . . .  spolu 5 kapitol
  • Zmenšiť
 

1

Bolo to v noci. Pamätám sa veľmi dobre. Vidím všetko pred sebou ako skutočnosť a myslím si o sebe: úbohý, biedny Matúš Buoc. Teraz som sa stal opäť človekom s jasným rozumom, škoda len, že už v nasledujúcej chvíľke bude po všetkom a ja pravdepodobne zomriem. Cítim, ako mi tuhne krv v sluchách, a to je celkom iste neklamná známka blízkeho konca. Myslím si: úbohý, biedny Matúš Buoc. Hľa, myslím si to a ešte raz vidím všetko pred sebou.

Tej noci po Máriinom pohrebe som zrazu otvoril oči. V prvej chvíli som nevedel, čo sa stalo, pretože som vo sne na to zabudol. Napäl som svaly na hrdle a zdvihol hlavu, aby som lepšie počul. To býval môj zvyk, kedykoľvek som sa v noci prebudil. Chcel som načúvať jej dychu, dychu mojej Márie, dychu mojej spiacej Márie; ako som to už tak veľa ráz robil: v zimných a jarných i letných i jesenných nociach.

— Mária! — povedal som šeptom do tmy.

Ale vtedy som si zrazu uvedomil, že bdiem a že Márie viac niet. Chcel som sa modliť a moja modlitba rozbila sa na tisíc drobných kúskov ako krehké sklo. Nemohol som sa ovládať.

— Mária! — vykríkol som, domnievajúc sa, že ma musí počuť, že príde, že mi pohladká vlasy a že budem zas blízko cítiť jej dych. A takto, hoci sny, ktoré som mal v spánku, už dávno sa rozplynuli, utvorili sa vo mne šialenou rýchlosťou nové a nové, a bolo to ako rojenie sa včiel. Pohyboval som rukami okolo seba. Dotkol som sa prstami nočnej lampy, ktorej sklo bolo studené ako ľad. Kohútik na vodovode v kuchyni bol zle pritiahnutý a voda kvapkala z neho: ťop… ťop… ťop… s hroznou pravidelnosťou, akoby niekto mľaskal jazykom.

Z diaľky ticho blížila sa búrka. V okne zažiarilo svetlo, rozbehlo sa po izbe, šmyklo cez steny a ustúpilo späť. Ešte raz som zdvihol hlavu. Videl som pred sebou vo tme obrysy stoličiek a nejasne sa ligotajúcu väzbu kníh. A nové svetlo vzniklo na nebi: vlasaté a žltasté. Na dlážku padli predlžujúce sa tiene a krvavé kotúče.

Zavrel som na chvíľu oči. Za mestom, v horách som počul temný hukot, ako keď z diaľavy valí sa povodeň. A zas blesk ožiaril izbu. Povedal som si: „Budem spať. Musím spať! Spať!“

Kričal som, akoby som sa s niekým vadil, s niekým, kto mi štípe kožu na rukách, kto mi trhá vlasy a fúka na mihalnice, aby som len nemohol usnúť. Chcem spať, chcem predsa spať!

Boli to hromy, ozrutné a strašlivé, na ktoré som kričal, lebo ma desili svojím dreveným praskotom a svojou dutou ozvenou. A bol to vietor, pred ktorým som sa krčil a uťahoval a ktorému som hrozil zaťatou päsťou, lebo začal kvíliť tam vonku ako týraný pes.

Spať, spať!

Obrátil som sa ku stene. Pojala ma zúfalá túžba prestať žiť týmto skutočným životom a prebudiť sa niekde uprostred fialových snov. Ale moje pravé oko, ktoré sa nechcelo zatvoriť, triaslo sa a blúdilo po veľkej ploche tmy, až sa zastavilo na obdĺžniku zrkadla. Rozoznal som v ňom niekoľko svetielkujúcich škvŕn, ktoré sa nehýbali. Ich tvary sa chvíľami vyjasnievali, chvíľami mi unikali. Poznal som pomaly jednotlivé predmety.

Na stole ležal Máriin jarný klobúk s kyticou kvietia. Povedal som, vystrúc ruku:

— Mária, tvoj klobúk! Tvoj klobúk s kvietím a so stužkou!

Tak som to povedal, akoby som bol chcel vyčítať svojej mŕtvej žene zábudlivosť. Bol som hlúpy.

Potom som uzrel na zemi rozhádzané hodvábne šaty. V ich záhyboch sedeli skryté malé, skromné hviezdy. A ja som dobre cítil vôňu týchto šiat, podobnú vôni kvitnúcich fialiek. Máriine šaty.

— Prečo si ich tu nechala? Prečo, Mária?

Dýchal som ťažko. Bol som bezmocný. Svoje stŕpnuté oko som nijako nevedel spustiť z hladkého zrkadla, ktoré svietilo ako otvorené okno. Mal som pocit, že zomieram. Hladil som si spotené čelo prstami, ktoré sa krivili v kŕčoch, moja myseľ lenivo sa vyprázdňovala, čakal som, že v najbližšej chvíli nebude v nej ani jedinej myšlienky a že to bude potom už naozaj znamenať smrť.

Na ulici spustil sa dážď. Zmýval prach zo suchých listov na stromoch, ktorých koruny prevaľovali sa sem-ta ako veľké sukne. Šum kolmo padajúcej vody neúprosne vtieral sa do každého póru môjho tela. Blesky ušli za obzor do tmy, a nezostalo už nič, len šum, neprestajný šum š… š… š…

S touto hudbou ma nadišla clivá prázdnota domu a ľútosť za dávno prežitými rokmi. Vracalo sa to ustavične s novou silou ako nárazy vĺn na morskom pobreží.

Skutočnosť, že som nárazy cítil, značila, že som ešte nijako neprestal žiť. Vstal som z postele a pustil som sa bosý chodiť po izbe. Pritom sa mi prihodila nepríjemná vec. Stúpil som do mäkkého hodvábu Máriiných šiat, zakolísal som sa a skoro spadol.

Cítil som, ako mi do hlavy udrela krv. Na chvíľu som stŕpol ako kameň, potom som urobil bezohľadne ďalší krok. Otvoril som dvere na jedálni. V úzadí rozoznávam strieborné nádoby. Ligotali sa a videlo sa mi, že sa pohybujú. Cez stojatý vzduch prekĺzla sa ku mne vôňa vyhorených sviec. Spomenul som si, že to boli sviece pri Máriinej truhle, a blúdil som ďalej pustými miestnosťami. Nohy sa mi ticho dotýkali kobercov, pod ktorými pukala dlážka. Rozmýšľal som a myšlienky leteli ďalej, ďalej ako vták. Videl som presne: na Máriin hrob tam za mestom prší. Prší hustými prúdmi. Nie, nie, ona sa netrasie zimou, podivná vec, ona sa vôbec netrasie. Len spí pokojne a o ničom nevie.

Zažal som svetlo, mohol som vidieť jej obraz na stene. Pozrel som jej do očú. Mala čierne oči, nikdy na ne celkom nezabudnem. Musel som vtedy myslieť na Boha a na jeho nekonečnú moc. Mária predsa leží so zopätými rukami v žltej zemi, ktorá sa rozpadáva na tvrdé hrudy veľké ako detská hlava. Leží a má zatvorené oči, pomyslel som si, nepočuje šum dažďa nad cintorínom. A ani dotyk dreveného krížika, ktorý som jej vložil medzi prsty, necíti. Všetky moje myšlienky bez prestania vírili ako divý prúd a smerovali to k Bohu, to k Márii.

A zas zostala tma v mojom prázdnom dome, tackal som sa späť k posteli a pri každom kroku som sa väčšmi a väčšmi poddával hroznému zmätku osamotenosti. Hocičo som povedal, nik, nik mi nevedel dať odpoveď. Priblížil som sa až k samému lôžku, ktoré ešte dýchalo teplom, spustil som bezvládne ruky a povedal som posledným zvyškom svojho hlasu:

— Nie, tu nezostanem!

Dážď vonku prestal. Vyšiel mesiac, podobný ploskému kameňu, vyhladenému riečnym prúdom.

— Nie, tu nezostanem! — opakovala mi ozvena vlastného srdca.

Sedel som na peľasti postele. Sníval som, čo ja viem? Mal som vidinu.

Teraz sa mi zdá, že som vtedy prestal byť sám sebou a že som sa stal celkom iným človekom. Dívam sa na svoju tvár a na svoju dušu zvonka ako na niečo, čo jestvovalo mimo mňa.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.