ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(mal najstarší dátum)

Milý môj!

Neviem, kto si, ale na tom mi nezáleží. Ani Ty, ktorý toto budeš čítať, ma azda nepoznáš; to je tiež vedľajšie. Len o jedno Ťa prosím: uver mi, že som veľmi nešťastná a ak budeš chcieť, poľutuj ma trochu!

Nemám ešte ani sedemnásť rokov, a už ma vydali. Ja sa do obchodov nerozumiem, a tak aj tento vydaj mi bol záhadou. Som celkom naivná a donedávna som si myslela, že všetci ľudia sú dobrí ako náš psík a vtipní ako študenti z gymnázia. Mne však dali muža, ktorý nie je ani dobrý, ani vtipný. Je tučný a oveľa starší ako ja. Keď sme boli ešte spolu, rozprával len o víne a o peniazoch. Tak som mu teda povedala, že ho nechcem. On sa nahneval a udrel ma. Pravda, to ma prekvapilo a povedala som mu, že sa pôjdem ponosovať rodičom. Ale on sa nezľakol: „Čo? Rodičom? Veď aj tí vedia, že si mojím majetkom!“ A smial sa mi. Bolo zrejmé, že odpor by bol zbytočný, a snažila som sa byť prívetivou. No to trvalo len dva dni. Udrel ma opäť, lebo som mu nepodala raňajky do postele. Plakala som, ale nepovedala som mu už ani slova. Začala som sa báť a myslieť na budúcnosť. Odvážila som sa všetko vyrozprávať matke. Jej odpoveď, aj keď nie slovami, ale zmyslom podobala sa odpovedi môjho muža. Moja myseľ sa vzbúrila, veď akoby aj nie!? Až jedného dňa, keď som nazbierala v sebe dosť síl, ušla som k sestre do Bystrice. Muž neprišiel za mnou, ale mi poslal podlý list, ktorý som roztrhala prv, ako som ho dočítala do konca. Vtedy celá rodina nado mnou plakala, len ja sama som mala suché oči. Vieš, drahý môj, boli ku mne všetci zlí; nechápali ma. Preto píšem Tebe, ktorého nepoznám, ale o ktorom viem, že si šľachetný. Neodsudzuj ma!

Milý,

som opäť voľná. Ani si nevieš predstaviť, aká som spokojná, že som sa rozsobášila. Pocítila som v sebe mnoho nových, neobjavených síl, ktoré dohromady dali mocný zväzok. Dostala som chuť do učenia, ktoré sa mi stalo veľmi drahé; prijali ma na učiteľský ústav.

Musím Ti písať i o Karolovi. Už neviem presne, kedy som ho spoznala. Nie je mladší ako môj bývalý muž, ale čo ho nad neho nesmierne vyvyšuje, je jeho vzdelanie. Karol často rozpráva o cudzích krajoch, o knihách, o hudbe a v jeho nepeknej, chorobne bledej tvári sa zračí isté nadšenie. Ak rozpráva o svojich citoch (čo sa stáva veľmi zriedka), v jeho hlase je presvedčenie, že ho nemôžem rozumieť.

Prišli vážne časy. Moja matka zomrela a sestra mi nemohla dávať peniaze na štúdium. Ani neviem, ako som si vlastne predstavovala svoj budúci život.

No Karol mi veľmi šľachetne ponúkol istú sumu ako pomoc v núdzi. Pravda, odmietla som.

„Vystúpim radšej zo školy,“ povedala som mu, „len almužnu nie!“

„Aká hrdá!“ usmial sa. Nebol však uštipačný, skôr dobrotivý, a to ma premohlo. Prijala som peniaze z jeho rúk.

„Mám dosť peňazí,“ presviedčal ma, aby ma upokojil.

A ja som študovala a študujem. Pritom však rozmýšľam, ako mu svoj dlh splatím. Lebo ja ten dlh chcem naozaj splatiť.

Súď, môj drahý, neznáma duša, či som to urobila správne!

Milý neznámy!

Ako by som sa tešila, keby si mi nejako mohol pomôcť! Bože, Bože, čo sa to robí?

Dnes predpoludním som maturovala a dosiahla som stupeň, ktorý má už istú cenu. Vieš, ja chcem žiť čo i len trocha slušným spôsobom. Doma ma čakal Karol a blahoželal mi. Bola som veľmi veselá a chcelo sa mi spievať. A zrazu sa stalo niečo, čo som neočakávala a čo som predsa mala už dávno predvídať. Karol mi povedal, že ma miluje. Prišla som do pomykova. Jednak preto, že som už tak dávno nemala čas myslieť na lásku, a jednak preto, že som si uvedomila zrazu svoj dlh. Bolo mi nepríjemné, keď svoje vyznanie opakoval s nástojčivou tvrdosťou. No v nasledujúcej sekunde sa znova usmieval, bojazlivo, a čakal moju odpoveď. Keby som bola dlho hľadala slová, moja odpoveď by nebola bývala dosť jasná. Rýchlo som mu povedala: „Ja nebudem vašou ženou!“

Do očú mu skočil zmätok.

„Ah, pravda, vaše peniaze! Podporovali ste ma niekoľko rokov. Stála som vás asi príliš mnoho.“

Ale on zavrtel hlavou a odišiel. Poľutovala som ho pre tú jeho nepeknú, takú utrápenú tvár. Chcela som za ním bežať a povedať mu, že všetky dlhy splatím, len čo dostanem peniaze. Nenašla som ho už. Možno zomrel, možno žije.

Môj milý,

ani by si neveril, aké zmeny sa so mnou dejú. Bohužiaľ nie práve k najlepšiemu. Už dlhšie som sa cítila slabou a choroba ma napadla v celej sile. Lekár ma poslal do Tatier; keby toho nie, azda by som už ani nežila. Veď vieš, aká je tuberkulóza nemilosrdná.

Ale dnes som už pokojná a verím si. Ah, keby si tak mohol spoznať dr. B., ktorý ma lieči! Nie je najmladší, ale vyzerá veľmi mlado. Najmä jeho duch je mladý. Stará sa o mňa… neviem ani, ako to nazvať. Ako otec? Nie, to nie je ten pravý výraz.

A o čom Ti ešte písať? Vari o tom… že som už skoro zdravá a že ma tešia tieto krásne večery a ich hviezdy.

Drahý,

prišlo prekvapenie. Dr. B. ma popýtal o ruku. Som taká rozochvená, že ani neviem nachádzať vhodné slová.

P.S.: Prišiel mi na um Karol. Neviem, čo robiť s tou myšlienkou. Trápi ma ten dlh. Ach, keby som mu mohla zaplatiť všetko! Lebo veď budem ženou dr. B.! Cítim sa šťastná.

Moje srdce bije úzkosťou. Ako sa to mohlo stať, že ma našiel? Chcela som, aby ma našiel, a teraz som preto nešťastná. Nechce peniaze; je ešte vždy taký istý: nepekná tvár a na nej dobrý úsmev. Veľmi ma ešte miluje.

Rozhodla som sa, že sa nevydám. Nie. Nemôžem to urobiť. Keď nechce peniaze, táto obeť mu bude azda milá.

Drahý,

dnes som Ťa spoznala. Prišla som k Tebe, do Tvojej blízkosti. Som tu učiteľkou a Ty šumíš za dvormi a záhradami. Ty si les. Počúvam Ťa často a navštevujem Ťa každý deň. Zaľúbila som sa do Teba a darujem Ti tieto listy! Ty, ktorý daruješ zemi toľké, prijmeš hádam odo mňa tieto.

Tak sa končí posledný list. Sedel som dlho v tráve. Prišiel večer. V diaľke som začul spev a bol to spev Annin. Vzal som listy a hodil som ich lesu!

— Sú len tvoje, starý les, vezmi si ich!