ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zem sa zafarbila do fialova. Vrtela sa ťarbavo a ľudia cítili úzkosť, lebo v kusoch vzduchu, ktoré odpadávali z jej vlhkého povrchu, neprestajne to pišťalo a stenalo.

Zelená brána sa otvorila, bola to brána väznice. Igor sa díval hore nad stromy. Oblaky sa napúšťajú smolou, tá sa ťahá ako podlhovasté hrušky. Vidí sa mu, že chce kväckať dolu do polí a do hôr.

— Bude pršať, nie? — vraví.

Dozorca niečo hundral, nebolo ho rozumieť, zaiste prechladol v noci a mal z toho teraz zachrípnutý hlas. Šramotal kľúčom, veľké železá v zámke sa triasli a zvonili. Igor si húžvil ruky a mračil sa, takže vyzeral ako človek, ktorého niečo znepokojuje. Tamten sa konečne ozval. Otváral veľmi ústa, bolo vidieť, že si premáha hrdlo.

— Nuž zbohom, Lambert… azda sa ešte niekde stretneme.

Horko sa zatváril. Vyzeralo to ako na smiech:

— Možno. Zbohom.

Cez ulicu bežali školské deti. Dozorca vravel:

— Hľa, aké sú veselé.

— Naozaj. Mali by si dávať trocha pozor.

Potom nastala chvíľka ticha. Igor však neodchodil. Zaumienil si, že ešte niečo povie. Pohladil sa po lícach, akoby skúšal, či je dobre oholený. A povedal:

— Neviem, čo je to. Niečo mi zviera dych.

— Musíte privyknúť na tento vzduch. Lebo vonku je to iné ako tam dnu.

— Myslíte? Ešte včera som o tom uvažoval, lebo som mal celkom jasnú predtuchu, že zakúsim zvláštne pocity, keď budem odchodiť. Myslíte teda, že vzduch? No neviem, predstavte si len, že sa to akosi podobá strachu. Aké smiešne. Nikdy predtým by som si nebol pomyslel na niečo takého.

Neskoršie doložil:

— Je to tak, až teraz chápem, že to vskutku bude strach, a nič iného.

Spoza roztrhnutého húfa mráčikov padajú na zem v širokých vejároch lúče a veľmi pália. Cez prach sa šmýkajú zelené a karmínové pásiky, svietia oslnivo a všetky sa otáčajú okolo jedného bodu, ktorý nevidno a ktorého polohu možno predsa ľahko uhádnuť, pretože je to slnko. My všetci sme k nemu stále priťahovaní, nevieme o tom často; toto pôsobenie je tajné a mohutné.

— Zbohom, — volá Igor ešte raz, vzďaľuje sa a hlas sa mu trepoce vo výške medzi plechovými strechami. Stúpal do kopca po starom dláždení, ktoré je už celé obšúchané a ktoré sa vždy ligoce akýmsi sivastým popraškom.

Stretol dve mníšky. Vracali sa z kláštora zo svojej každodennej prechádzky v gaštanovom sade. Boli to tiché postavy, ich kroky nebolo vôbec počuť, nevidel im nohy ani oči, boli celé čierne a biele. Kráčali proti nemu a zdalo sa, že sa spytujú:

„Ach, to si ty, Igor? Ty si to?“

A on im odvetí:

„Ja… ja… ako to, že ma ešte poznáte po takom dlhom čase? Nezabudli ste?“

„Nie, nezabudli, Igor, nezabudli, dobre sa na teba pamätáme, vídali sme ťa často, vieš, mával si na sebe kabát škoricovej farby a túlaval si sa po uliciach.“

„Naozaj… celkom tak, ale to bolo už veľmi dávno… Akože sa máte, sestričky? Dobre? Vidíte, mňa už pustili. Načisto ma pustili. Stalo sa to pred chvíľočkou.“

Ony na to kyvkajú hlavami a tešia sa:

„Aké znamenité… no, hľa… a ver nám, často sme si myslievali, že potom už bude azda dobre, keď ťa takto stretneme. A hľa, už to aj prišlo. Teda pustili ťa? No, no. A koľko sme sa namodlili za teba! Keby si len vedel. Lenže ty to akiste nevieš, veľmi mnoho, každý večer a každé ráno.“

„Každý večer a každé ráno? Za mňa?“

„Áno. Za teba, Igor. Aby si mal dobré srdce, každý večer, a aby si mal jasné myšlienky, každé ráno. Veru.“

Zasmial sa. Robil „hm, hm“.

„Prečo sa smeješ? Sme vari také úbohé, že nás nemožno odmeniť ničím, iba smiechom?“

„Ste smiešne. Myslím, že sa neurazíte.“

„To nie, ale prečo — a tu kyvkajú ďalej — prečo, veď sa nepatrí byť zlodejom. Ani darebákom, ani vôbec zlým človekom. Rozumieš? Nuž pozrime, tak sa smeješ ako samopašný chlapec. Rozumieš, nepatrí sa to! Lebo zlých ľudí boh tresce, vidí všetkých a ani jeden sa pred ním neskryje. Never, čo iní vravia. Boh je tamhore nad nami a vidí všetko, už je to raz tak, veru hej, a tresce nemilosrdne, ak sa mu niekto protiví. No áno, Igor.“

Aj ich čepce sa natriasajú a šuští to v nich, akoby boli napchaté suchým lístím.

„Vedz, Igor, že tresce.“

Prešli pomimo. Obzrel sa za nimi, kráčali, nič nevraveli a vo svojej tichosti boli celé čierne a biele.

Igor Lambert sa prehol v chrbte. Povedal:

— Ach, som ako dolámaný.

Bol, sťaby bol odniekiaľ spadol na niečo tvrdého, napríklad na dlážku alebo na udupanú zem. Vložil si prsty do úst, zahvízda, myslí si, dostal na to odrazu veľkú chuť, zahvízda divo ako niekde v horách, aby sa to poriadne ozvalo a zatriaslo celým mestom a oblohou, aby sa ľudia naľakali a vystrčili z okien predesené tváre. Zahvízda a hneď uvidí, čo urobia tie dve, či sa tiež zľaknú a či pôjdu pokojne ďalej.

Nie, nezahvízda, rozhodol sa inak, potriasol hlavou, pôjde po ulici a nik nemusí o ňom vedieť, že sa volá Igor Lambert. Pôjde si tak ako tí ostatní; tak, akoby sa vracal z obchodu alebo z úradu a akoby myslel na čiernu kávu, na noviny alebo na niečo podobného. Alebo na malé deti.

Mníšky zmizli za rohom.

Pozoroval dosť dlho domy a povozy a nevedel, čo by si mal počať. Okúňal sa okolo stanice, kde bol ohlušujúci ruch, potom ho to zunovalo a odišiel do istej bočnej ulice, cez ktorú tiekla v jarčeku hustá voda a kde bolo všetko ako vymreté. Šiel ešte ďalej. Až sa dostal konečne ku kostolíku, okolo ktorého lietali holuby. Trepotali krídlami a Igor cítil na tvári teplé závany vzduchu. Vnútri však bolo oveľa chladnejšie. Kostolík bol celkom malý a tmavý, takže v prvej chvíli videl pred sebou len akúsi hmlistú tmu. Potom sa pomaly rozhľadel a všetko mohol pozorovať. „Čo tu hľadáš, Igor?“ spytovali sa ho krížiky, ktoré sa trblietali na oltári. Veru, Igor to sám nevedel, a keď si sadol do lavice a v dreve to puklo, temer sa naľakal, že naň niečo spadne a že to spraví veľký hrmot. Veru, Igor nevedel, čo sa s ním robí; v očiach mal taký plachý a krotký výraz, že by sa mu teraz jeho starí známi celkom iste začali preto smiať.

Okolo hlbokých okrúhlych okien rozlievali sa po stenách veľké škvrny. Igor hľadel na ne cez prižmúrené mihalnice a pritom mal taký podivný dojem, že sú to staré vzácne maľby, maľované vrúcnosťou zašlých dôb.

Vravel si:

— Čo teraz?

Obdivoval všetku tú nádheru okolo seba. Odpovedal si:

— No nič. Zostanem tu. Pretože som v jeho príbytku, pánboh sa vari o mňa postará.

A ani netušil, že sa tak aj stane. Postaral sa oň tým spôsobom, že mu zoslal na oči sen; a tento sen pochádzajúci od samého boha bol podobný nejakej hre a nejakej armáde, ktorá bojuje.

*

Mal pred sebou veľkú ružicu, na nej boli podoby ľudí, zvierat a rastlín, všetko sa tam kúpalo v slnečnom jase, a preto nie div, že to bolo pravé tepané zlato. Medzi múrmi sa otvoril ohromný priestor a Igor ihneď videl, že je to vysokánska katedrála, v ktorej jeho kroky a jeho dych uniká do nekonečna za hladinu oblohy a ozvena sa vracia až po dlhej chvíli ako nejasný spev a ako organová hudba. Slnce sa pohrávalo v prázdnej lodi, ktorá bola modrá, a pohrávalo sa tak, ani čo by bolo dieťa, ktoré vyhadzuje do vzduchu farbisté sklá. Hľaď, Igor: škvrny žiary, ktorá sa trbliece ako krížiky na oltári, majú zrazu podobu okenných tabúľ a pomaly sa kĺžu po hranatých stĺpoch z kameňa, po výstupkoch, po stupňoch a po dlaždiciach. A v žiare plávajú po dlaždiciach. A v žiare plávajú oválne bublinky tieňa, sú červené ako krv, keď sa vylieva z čerstvej rany. Igor sa tomu divil, „oh, oh, aké je to nádherné!“ Svetelný meč dopadol na oltárny obraz, preniká cez mramorové sochy a cez krištáľové ľalie, bolo vidieť, ako sa v ňom hmýria zrnká prachu; nebol to však prach, boli to kúsky svetla, ktoré sa rozsypalo po celej zemi z prvotného veľkého ohňa. Popukaná olejová farba ligotala sa a roztriasla na stenu hnedú hmlu. V jednej chvíli sa celkom tak zazdalo, že všetky sviece nad oltárom sa zažali samy od seba a že šľahá z nich belasý plamienok ako rozvíjajúci sa kvet. Odrazu však prišiel oblak. Bol široký a hustý, vtiahol sa celý do okna, ktoré malo predtým farbu mladých hrachových strúčikov. Sklá vtedy stmaveli a v katedrále sa rozľahlo modré šero. Igorovi skočil do rukáva kúsok zimy a rozbehol sa mu po tele ako vlna vody. Svetelné škvrny zmizli a bublinky tieňov sa rozšírili ohromnou rýchlosťou a všetko zaplavili. Z lomených okien pozerali na Igora poctivé gotické obličaje a mlčali práve tak, akoby na niečo čakali. Títo svätí boli celí žltí, mali vysoké čelá a trochu šikmé oči, uprostred ktorých sa im v modrom skveli krúžky, podobné prsteňom.

— Moji dobrí svätí, — vravel im Igor, — akí ste vychudnutí! A bledí! Ste takí vychudnutí a takí bledí ako mŕtvoly, ktoré som často vídaval, keď som zo zvedavosti niekedy pozrel do márnice. Bože drahý! Bože.

Neodvetili. Boli nemí a nehybní; ani ústami, ani okom nepohli, len sa dívali a čakali.

— Na čo čakáte? — spytoval sa, lebo mu bola nepochopiteľná ich mĺkvota. — Necítite vôbec únavu?

Dával im takéto otázky, dúfal, že sa mu konečne podarí priviesť ich k reči.

— Úbožiaci, zaiste sa veľmi nudíte, — hovoril s prídychom dôvernosti, akoby starým známym. — Necítite ľútosť za hukom, ktorý vládne tam vonku? Ach, ja viem, že áno, viem, že sa azda bojíte priznať pravdu.

A tak vravel ďalej, bol len sám v ohromnej lodi a hlas sa mu ozýval, utekal preč mocný a vracal sa vysilený a slabý. Keď to už trvalo dosť dlho, dostal odrazu vnuknutie a pochopil mlčanie svätcov. Mlčia, pretože je to pokora. Mlčia, pretože je to odriekanie. Ach áno, tak je to! Teraz si musí vyčítať, že ich oblial svojím štipľavým posmechom, hoci nebol v práve. Hľadel do prsteňov, ktoré vírili, a takto prosil:

— Ó, ja vidím, že ste zhovievaví a že kedykoľvek vás o to požiadam, skloníte hlavu a odpustíte mi. A aj to vidím, že mi ukážete cestu a že ma neopustíte, keď budem kráčať v temnotách. Ó, ja to vidím! — Vtom sa Igor strhol, kopol nohou do lavice, prázdny priestor zaduňal… ach, kde už stretol túto tvár, chudú, žltú a s trocha šikmými očami, kde? Kde už pozoroval túto pokojnú a tichú žiaru?

Ale ako sa Igor prebudil, hneď cítil v zraku inú žiaru. Bola to bledá a studená žiara smútku. Trel si čelo. Bol zas v malom kostolíku, kam sa neočakávane vrátil. Ale organová hudba znela ešte neustále. Pravdaže, už sa pamätá, ako to bolo, pamätá sa, sprvu sa akosi zarazil, pretože nevedel, čo to všetko má znamenať. Vonku čľapotal dážď a jeho jednotvárnosť pôsobila, že Igor pokračoval v predošlých myšlienkach, akoby sen ešte trval vo svojej predošlej sile. Obzeral sa. Podivné. Svätcova tvár sa vrátila z katedrály, aby tu svietila ďalej. Hľa, len si ju všimni, Igor, len dávaj pozor na každú podrobnosť. Tvár bola v každom z okrúhlych okien. Premokla mliečnou polotmou a chvíľkami sa zatrblietala ako sklený prach. Veruže, aj krúžky v modrom vírili celkom tak ako v katedrále a spokojná úprimnosť týchto očú sa veľmi podobala vode v horskom potoku. Vtom sa práve Igorovi mihlo rozumom: Už to viem. Hľa, Albín Gút kráča horou a slnce, ktoré prerazilo cez húšť stromov, okrášlilo ho zlatom. Tak, tak, Albín Gút má tvár toho svätca. Lebo Albín je sám svätcom, akého ani nenájsť v celom kraji.

Lež letné búrky netrvajú dlho a táto tiež len tak naponáhlo preletela nad mestom. Nebolo to nič, len rozpadávajúci sa oblak, ktorý zašumel čiarami vody, poskočil zo strechy na strechu a potom sa odvalil za obzor.

Keď Igor vyšiel von, oslepilo ho biele slnečné svetlo, po ktorého napnutých strunách kotúľali sa guľôčky dažďovej vody. Z pariacej sa zeme vystupovalo v širokých vlnách vlhké teplo a napĺňalo vzduch vôňou mokrej trávy.

Vtedy sa to stalo, keď Igora pojala tá neuveriteľne mocná túžba po novom jasnom živote. A odhodlal sa, že s ňou bude kráčať ruka v ruke ako brat so sestrou. Rozpomínal sa celkom dobre na Albína z Vyhnaniska. Videl ho pred sebou takého, aký bol, vždy vážne mysliaceho a mravného. Volal naň z vŕšku tam doma:

— Si zlý, si veľmi zlý, Igor! Nehanbíš sa?

A on sa vtedy veru hanbil oveľa menej ako dnes. Lebo dnes sa v ňom stále mútia dojemné spomienky a tie privolávajú naň hanbu. Vravel:

— Si hlúpy, Albín.

(Takto, hľa, už v detstve prejavovali náhľady, ktorými sa od seba odlišovali.)

— Otec však hovoril, že skončíš na šibenici, celkom iste, lebo máš zlodejské oči.

No Igor sa tomu vysmial:

— Na šibenici, haha. Zlodejské oči, haha! Ako ti to prišlo na um?

Utekal preč a len sa neustále smial. Smiech vial za ním ako plášť: haha, haha! Po chvíli sa obzrel a videl, že Albín stojí vo vysokej tráve a že mu vietor previeva vlasy. Na Albínovi bolo vidno akúsi vnútornú krásu, ktorú nik nevie vystihnúť slovom; a ak by ste aj tak chceli jeho tvár k niečomu pripodobniť, museli by ste povedať, že vyzerala tak, akoby ju boli vyrezali z bieleho dreva, cez ktoré pretiekol prúd čistej vody. Bola to čistá tvár.

A tak teraz Igor cítil nad hlavou mohutnú klenbu modrej katedrály, z ktorej naň pomaly klesajú ľahké krídla náhlej milosti a z diaľky ho sužuje volanie: si zlý, si veľmi zlý, Igor!

Holuby zas lietali okolo veže. Uvedomil si, že odteraz sa musí zmeniť nesmieme mnoho vecí. Vravel si: „Bože môj, ako dávno som už nevidel domce na Vyhnanisku?“ Stúpal po opadaných listoch a počítal roky, ako šli za sebou: jeden, dva, tri… Pokrčil plecom, lebo sa mu zdalo, že sa predsa len nepamätá dokonale na každú podrobnosť.

Slnce sa tamhore v lesoch balilo do chvejúcej sa hmly, nebola to hmla, bol to koniec dňa, a odchodilo, odchodilo. Mizlo pomaličky a táto pomalosť bola bolestná pre Igora, ktorý vtedy mal v sebe ľútosť za akýmsi dávnym mŕtvym. Slnce zapadlo, zložilo svetlá do vyšúchaného sedla v pohorí a rozdúchalo okolo seba obláčiky, podobné papierom rôznych farieb.

Dlho pozeral pred seba, pozeral do veľkej diaľky. Tam sú vrchy za sebou, veľké i malé, zelené i belasé i hnedočervené. A celkom vzadu trčí spoza hrebeňa okrúhly vŕštek, a keď naň tak pozeráte a nežmurkáte, celkom isto sa vám zazdá, že to tam leží medveď, že spí a že sa mu pri dychu dvíha brucho. To je Vyhnanisko.

Igor vedel:

— Vrátim sa ta. Hneď zajtra sa vrátim.

Túženie, ktoré ho zachvátilo, bolo nezmieriteľné.

*

Všetko to spoznával! Chcelo sa mu zrazu vykríknuť: Náš plot! Náš plot! Bol čierny ako rad nejakých vychudnutých mníchov. A potom zas: Naše stromy! Boli sklonené k zemi ako stareny, ktoré sa zišli po mnohých rokoch a teraz si rozprávajú, čo od svojho posledného stretnutia zažili. A nakoniec: Náš dom! Ó, bože, ozaj náš dom! Prichádzal náročky od záhrad, aby ho nik nemohol zbadať, a keď vstúpil na dvor, zavalila ho taká opojná radosť, že by nebola bývala príliš ťažká vec vydýchnuť zhlboka a povedať: Teraz plačem. Robil pomalé kroky, lebo si chcel dopodrobna prezrieť každú maličkosť okolo seba. Vravel si: „Aha, tamtú skalu poznám.“ Potľapkal ju, bol to starý drsný priateľ jeho chlapčenských rokov. Vždy sa na ňu postavil, keď bol zvedavý, či sa od doliny neblíži búrka. „Hľa, a tamto je jarček,“ povedal. „Jarček, ktorým kedysi za jarných dážďov obyčajne čurčala žltá voda.“ Pripomenul si naraz celkom zreteľne, ako si ešte za detstva v tejto vode máčaval prsty a aký to bol preň príjemný pocit. Len si predstavte, dotýka sa tenulinkých prúdov, ktoré sú hybké ako hodváb a ktoré spievajú smutné i veselé pesničky. Akoby ho niekto uspával. Jeho oči plávajú preč, preč, ďaleko, poskakujú vo výmoľoch a svetielkujú a plačú. Takto plačú: Igor, Igor, je to zvláštne, keď ľudia žijú tu na zemi a keď sa trápia a keď sa veselia.

Na dvore zostal zo starých čias sud, bol už celý popukaný, hnili v ňom listy, vetvičky a voda. Povedal mu: „Poznám ťa, lebo ty si ten sud, do ktorého moja nebohá mať každý rok nakladala kapustu. Aké smutné, že ťa tu takto vidím!“ V tom bol veru naozaj veľký zármutok pre Igora, pretože badal, že nič nebolo ušetrené starobou, ktorá tak podivne zarážala potuchlinou. A dvor bol skutočne celý pustý a plný biedy, sťa by to ani nebol ten starodávny krásny dvor Lambertovcov z Vyhnaniska. Zarástol hrubou trávou, kyvotala sa a šumela, takže pripomínala strapce na pohrebných vozoch — a bolo to takmer také isté, ako keď niekoho vezú na cintorín.

Tu sú sivasté steny, poprehýbané a plné tieňov. Igor pohladí tehlu. „Ty si to?“ vraví, „starý náš dom, ty, no, hľa, tu som zas. Pamätáš sa ešte na toho naničhodníka Igora? Čo? Pováž si, prišiel som, aby si nezostal celkom opustený na svete. Nadišla ma nesmierna clivota, nuž tu som.“ Lež dom ho nevíta, nestíska mu ruku, neusmieva sa potešením, ale sa krčí a mlčí v utiahnutí, pretože je už príliš ošarpaný, pretože sa z neho omietka lúpe všade a pretože sa podobá človeku, postihnutému prašinou. Hľaďte, takáto je skromnosť pokorených nešťastím. Igorovi tlčie srdce a darmo sa namáha striasť zo seba dojem, že stretol akúsi osobu, ktorá sa naň smutne díva a ktorá v tomto smútku plače.

V oknách, plných zaprášenej hmly, ležali podochnuté muchy. Vravel si: „No, na moj veru, ani muchy tu nevydržali žiť?“ Fúkol na ne, prevracali sa, telá mali scvrknuté a nohy poprepletané ako uzlíky nití.

Otvoril dvere. Neboli vôbec zamknuté. „Pí,“ zapišťala myš a mihla sa cez miestnosť, ktorá sa vo svojej prázdnote zdala nezvyčajne veľká. Na pavučinách sa hojdali malé červené telá a prebleskovali, keď na ne padla slnečná žiara.

To bol, hľa, Igorov domov. Či mohol kedy očakávať, že ho nájde raz takýto? Nie, nie, to nemohol očakávať, lebo si ho v predstavách vždy maľoval a krášlil, takže po toľkých rokoch už musel byť skvelý ako kráľovský palác.

A predsa rodičia zanechali čosi Igorovi ako dedičstvo, ako dedičstvo svojej lásky. Bol to starý farbotlačový obraz v ťažkom ráme s vyrezávanými ružami, ktorý až dodnes zostal visieť na holej stene. Igor sa mu veru oveľa väčšmi potešil ako hocičomu inému. Lebo on vie už odjakživa, že to nie je len obyčajný obraz. Nikdy naň nezabudol, ani vo svete, ani medzi ľuďmi, ani v žalári; hladina jazera, ktorá svieti ako čierne sklo, ho neopúšťala, pretože mu stelesnila v myšlienkach jeho detstvo: a to tiež muselo byť slnečné a čierne zároveň. Obraz, aby ste rozumeli, predstavuje jazero, okolo neho vysoké vrchy s bielymi končiarmi a na jazere čln, plný ľudí, ktorí sa ozdobili vencami kvietia. Vždy sa pýtal otca: „A kam veslujú s člnom?“ Otec vravel: „Na druhý breh.“ „Ó, až na druhý breh? Až celkom na druhý breh?“ „Áno. A tam vystroja veľkú svadbu; na svadbe budú hrať, jesť a smiať sa. Vieš, Igor?“ No tak veru, a Igorovi sa táto rozprávka nesmierne páčila, hoci v nej nebolo počuť ani o černokňažníkovi, ani o šarkanoch. Páčila sa mu vari len preto, že bola taká krásna a že mohol všetko vidieť jasne pred sebou.

Vtedy sa práve Igor obzrel. Niekto mu položil ruku na plece. Podívajme sa! Koho nevidel! Bol to starý človek… ach, panebože, a tento starý človek bol sám Igorov otec. Dali sa do reči. „Ako to, že ste zomreli tak neočakávane?“ spýtal sa. „Zomrel som, lebo ma utrápilo nešťastie. Dobre vieš, aké nešťastie tým myslím.“ „Áno, áno.“ Pohybuje fúzmi, tak smiešne nimi pohybuje! Sadne si na dlážku, kladie triesku vedia triesky (po zemi boli totiž rozhádzané kúsky dreva). A takto vraví: „Kde si bol tak dlho, syn môj?“ Čaká niekoľko minút a pohráva sa ďalej. Igor sa veru bál odvetiť, vedel, že ho otec bude karhať, ak sa dozvie pravdu. Dal sa do plaču, vravel medzi hlbokými vzdychmi: „Nie, nie!“ Nazdával sa dokonca, že otec vezme palicu a bude ho biť. Ale otec zanechal triesky a ani mu na um neprišla bitka; vytiahol si fajku a začal fajčiť. Igor cítil vôňu dymu.

Cez starcovu podobu plynuli modré škvrny… Tieto škvrny sa nazývajú minulosťou; minulosťou, ktorá nám všetko berie.

Bol zasa sám. Otca nikde.

*

Večer vyšiel krásny mesiac. Bol ohromný na suchom nebi a podobal sa vejáru s gombičkou zo slonovej kosti, rozširoval sa a tak stále rástol.

Júlia práve prešla popred lambertovský dom. Išla vo tme, nuž nie div, že stúpila na halúzku, ktorá ležala na ceste. Halúzka sa prelomila a zaprašťala. Júlia povedala:

— Ľaľa, stúpila som na halúzku.

Hneď sa však poobzerala, lebo jej neobyčajne čudne predchodilo počuť v tíši svoj vlastný hlas. Skoro uverila, že ju niekto načúval. Kto by to mohol byť?

A povedala:

— Niekto je nablízku.

Cítila to, hoci sa to nedalo vysvetliť nijakým spôsobom. Tu jej prišla na um tá pochabá vec. Čo keby nazrela do vytlčeného okna na opustenom dome? Júlia sa nikdy nejako nevyliečiteľne nebála, bývala dosť smelá a často ju preto rodičia pripodobňovali ku chlapcom. I vravela:

— Ba veru nazriem doň a dúfam pevne, že sa mi ukáže diabol vo svojej pravej podobe.

Uhádnete vari, že to bol iba žart. Veď si hútala: A ktože iný by mohol byť obyvateľom tohto domu? Len sám diabol ním je. Veru, diabol sa v ňom usalašil a teraz si okukáva svet cez okno, ktoré je prázdne ako slepé oko. A tak ďalej. Usmievala sa na takýchto bláznovstvách.

Skočila. Krok. Ešte jeden krok, a v tom pozrela dnu. Mesiac sa díval na ňu od chrbta a hočkal sa na svojej ohromnej hojdačke. Vykríkla:

— Jaj!

Vzduch pred ňou voňal akosi mandľami. Čerstvými mladými mandľami s trochou horkosti a trochou sladkosti. Vykríkla:

— Och!

Júlia ho videla. Ležal na slame a nohy mal prikryté kabátom. V ústach sa mu ligotali okraje zubov. Sú to jeho ústa, bože, a tieň mreže mu pretína oči a bradu. Nemožno tomu veriť, nemožno! Či to nie je mŕtvola, Júlia? Povedz, mŕtvola, ktorej ktosi rozštiepil sekerou hlavu napoly! Áno, sekerou. Ba nie, pretože zreteľne počuť, ako dýcha. Ach, ach, Igor. Júlia si nevie dať napochytre myšlienky do náležitého poriadku, keby si len tušil, Igor!

Skutočne má zvláštnu tvár. Takto si ju na prvý pohľad nazvala: tvár povaľača, tvár zlodeja a tvár šaša. Zaiste ju má ešte rád, to si myslela; a hoci už jeho lásky vôbec nepotrebovala, predsa len bola toho náhľadu, že je to pekné, ak nás niekto ľúbi.

*

„Huhú, Júlia, huhú,“ volal na ňu kedysi dávno chlapec Igor a hádzal kamene za veveričkami. Ona vravela: „Nehádž, Igor.“ Pýtal sa: „Naozaj?“ „Naozaj.“ Potom nehádzal a volal: „Júlia, máš pekné oči, pekné, nebudem hádzať.“ A skočil zo skaly do priepasti, nato sa z nej vynoril a smial sa. „Haha, haha, vidíš, tu som a nezabil som sa.“ Ona povedala: „Daj si pozor, Igor, na skalách sú vretenice.“ On: „Nebojím sa, nebojím, zabijem vretenicu a donesiem ti ju. Hej? Donesiem ti ju.“ Bála sa: „Ó, nie, radšej nie.“ Oblapil ju a vravel: „Tak teda nie. Dobre. Ale donesiem ti kvet. Áno? Chcela by si kvet?“ Bránila sa mu a vypytovala sa zvedavo: „Aký kvet, povedz mi, aký?“ „Veľký, belasý a žltý a červený, vieš? Krásny zvonec a bude robiť bilin, bilin, haha, haha! Počkaj.“ Odbehol a priniesol kvet, bol práve taký, ako sľúbil. Podal jej ho a ona si ho pyšne niesla domov. Neustále sa jej kýval v ruke a zvonil: bilin, bilin.

Teraz sa odrazu Igor začal hýbať. Igor, Igor, šeptala a srdce sa v nej trepotalo. Najprv zívol a bolo to také zívnutie, čo dokazovalo, že Igor ešte celkom nebol usnul. Azda spomienky ho prebudili, ktovie, azda zvonček, ktorý robil bilin, bilin. Júlia sa nijako nevedela pohnúť z miesta, na ktorom stála. „Pane na nebi,“ stŕpla, „teraz ma zbadá a niečo povie. Ach, len to nie, je to hrozné, keby si si chcel zatvoriť oči, Igor, a nevidieť ma a vo chvíľočke zaspať. Urob to, Igor, urob, prosím ťa!“

On ju však predsa zbadal. Naťahoval nohy. Díval sa. Díval sa, a nie div teda, že zazrel jej horiace oči. Urobil rýchly pohyb:

— Júlia!

A ona si pretiera oči, ani čo by ju niečo štíplo.

— Dievčatko, či ma už vari nepoznáš?

Júlia si vraví: „Ujdem, celkom iste ujdem, nech si kričí za mnou. A hlas sa mu vôbec nezmenil, má ho celkom taký ako pred dlhými rokmi. Smiešne, ako pred dlhými rokmi. Nuž aha, on sa mi smeje, Igor sa mi smeje!“

— No, čože je, Júlia?

— Ach, nič, — vravela a obrátila sa.

— Bojíš sa ma azda?

Veru, keby to len tušil, ako sa ho nesmierne bojí! Ale s tým sa nemožno priznať, musí mu povedať, že sa ho ani troška nebojí, že má v sebe dosť odvahy. A takto vravela potom bez rozmýšľania a zmäteno, pritom cítila, ako sa jej pošklbávajú nervy okolo očú:

— Nie, Igor, nie.

Ako sa však hanbila! V hrdle mala ohromnú úzkosť a on to celkom iste pobadal. Veď prečože by sa jej potom tak nedôverčivo pýtal:

— Ani trochu?

— Jaj, Igor, ako zvláštne sa na mňa dívaš!

Vyskočil a roztiahol smiešne svoju mastnú tvár.

— Hihi, ako vieš skákať!

Júlia sa celá začala triasť od smiechu. Ale srdce jej predsa ešte vždy zúfalo bilo ako predtým.

Tancoval po izbe, rozhádzal všetku slamu a tlieskal si po stehnách.

— Igor, Igor, — volala v návale oslobodzujúceho smiechu.

Potom zapískal ako vták a zakvákal ako žaba.

— Hihi, ešte si to nezabudol?

Nakoniec sa postavil na ruky, prevrátil sa a spadol na chrbát.

— Vidíš, — kričal a odhŕňal si z očú steblá slamy, — ešte som vždy taký blázon!

Pristúpil k oknu. Videla tvrdé plecia, ako sa mu chveli. Porozumela, že sa v nich skrýva moc starých otrokov. Urobila krok dozadu, krok plný úzkosti, ktorá ešte nemala dosť času, aby celkom z nej vymizla. Vraví bojazlivo:

— Celý si sa zadychčal.

— Ó, nie, len trochu.

Bol blízko nej.

— Júlia, — povedal, — nedôveruješ mi?

A až teraz konečne videla, že už niet nijakej príčiny na obavy. Videla to v jeho hnedých očiach, kde horeli malé a veľmi jasné obrázky jej vlastného obličaja.

— Keďže je tak, Igor, rozumej… nebolo to ľahké zbaviť sa náhleho preľaknutia, keďže je to tak, že si sa vrátil sem k nám, vraciam ti ja svoje staré priateľstvo.

Zázračná vec, myslel si Igor, nič som jej neprezradil, a ona všetko správne uhádla! Musel sa opýtať:

— Akým spôsobom si mohla prísť na moje najtajnejšie myšlienky? Mlčal som, a ty vieš všetko.

— Je teda dobre, že som nehádala zle.

Podali si ruky, bolo to potrebné, ak chceli, aby všetka cudzota medzi nimi zmizla. On vravel:

— Mám dojem, že sa teraz vo mne krv neprestajne varí. Viem prečo. Preto, že som zas tu na Vyhnanisku, a to ti vravím, Vyhnanisko je najmilší kút zeme, aký kde nájdeš.

— Áno, v tom máš pravdu. Aj ja to hovorievam, a keby som chcela vyjadriť všetku lásku, ktorú cítim v sebe pri pohľade na túto rozrytú a zhúžvanú zem, nemala by som dosť slov.

Tu sa Júlia zrazu prerušila a zamyslela sa. Spýtal sa:

— No, čo je?

— Teraz, keď je všetko v poriadku a keď vidím, že si sa ešte celkom neodcudzil týmto vrchom, naraz som si položila otázku, ktorá sa týka tvojej budúcnosti.

— Mojej budúcnosti?

— Áno, vari si len nezabudol, že máš pred sebou aj akúsi budúcnosť? Rada by som totiž vedieť, z čoho budeš žiť. Prišiel si do prázdneho domu, rodičia ti toho mnoho nezanechali, lebo sami zomreli v biede, a ty nemáš nijaké zamestnanie. Tak som si teda pomyslela, že máš akiste mnoho starostí.

Ale Igor sa tváril, akoby tieto veci boli preň celkom nové.

— Počuj, — vravela, — nikdy ťa nemátožili myšlienky podobné týmto, o ktorých hovorím?

— Veru nie, — vravel, — vec sa má totiž tak, že som sa nikdy nebál toho, čo budem robiť. A tak nijaká zvláštnosť, že som celkom zabudol uvažovať o svojom budúcom žití. Vždy som sa nazdával, že mi tma postačí. A keď som zazrel skvelé svetlá modrej katedrály, dostal som akési neurčité tušenie, že sa to asi zmení. A hľa, teraz si ma na to priviedla.

Pýtala sa:

— O akých svetlách to rozprávaš? O akej katedrále?

Povedal:

— Chceš počuť môj sen o modrej katedrále?

— Áno, chcem.

Vyrozprával jej ho, a keď skončil, bola celkom presvedčená, že Igor je už doista na dobrej ceste. S uľahčením mu povedala:

— Ah, tak.

— Budem si hľadať nejakú prácu.

— Áno, áno, len si hľadaj a potom poctive pracuj, aby si si získal späť úctu všetkých ľudí.

Bolo chvíľu ticho. Ozvali sa odrazu husle, bolo to iste v druhom dome. Zavržďali a chveli sa, akoby niekto vravel nariekavým hlasom: Bolí ma hlava, bolí ma hlava, ah, ako ma bolí. Znelo to, akoby niekto zomieral a plakal.

Igor sa spytuje:

— Kto to hrá?

Už veľmi dávno nepočul niečo takého zvláštneho.

— Albínov otec, starý Gút, — rečie ona, — od istého času nám vyhráva každý večer. Tvrdí, že má z toho potešenie. A život starého človeka je veru smutný. Azda práve preto hrá, aby si ho trochu okrášlil, ja neviem.

Igor si v tejto chvíli pomyslel, že by mal ísť za starcom a porozprávať sa s ním. Opýtal sa Júlie:

— Ako ide Gútovcom hospodárenie?

— Dobre. Prečo sa spytuješ?

— Poprosím Gúta, či by ma nevzal do roboty.

Júlia to schvaľovala:

— Môžeš to skúsiť; nebolo by ti tam zle. Bola by som rada, keby sa ti podarilo.

Načúvali niekoľko minút hlas husieľ.

— A Albín? — vyzvedal sa Igor. — Čo je s ním?

Pri tomto rozhovore sa Júlia ešte nikdy tak nezarazila ako práve teraz, keď Igor spomenul Albínovo meno. Bolo to prinajmenej zvláštne.

— Albín? — odvetila akosi neisto, — Albín už temer sám vedie hospodárstvo a veľmi dobre sa v tom vyzná. No, ide mu to, ide.

Nechápal jej neistotu, nuž opýtal sa:

— Hneváš sa naň azda?

Zbledla. Ale vtom sa rýchlo spamätala a rozosmiala sa. Veľmi sa rozosmiala. Ale Igor by bol prisahal, že jej smiech nebol úprimný, že ho len predstierala.

— Igor, Igor, ako sa mýliš! Veď ty vari ani nevieš, že som jeho verenica! Ako by som sa mohla naňho hnevať? Ah, viem, je to moja chyba, pretože som ti to zabudla povedať. Veru tak, som Albínova verenica!

Igor bol až príliš prekvapený, ale nedal to na sebe vidieť. Trošičku sa usmieval, takže sa celkom zdalo, že novinu prijal s radosťou. Opakoval za ňou:

— Albínova verenica, tak, tak. Ja si Albína veľmi ctím, viem, akú má cenu. Dobre sa viem rozpamätať, aký bol dobrý mládenec a ako ho mali všetci radi. Neviem veru, či niekedy sa dopustil niečoho zlého, bol ako svätý. Pravda, predtým mi bol smiešny práve z tejto príčiny, lebo som sa nazdával, že život môže byť príjemný len vtedy, ak sa dopúšťame previnení proti úradom. A dnes už vidím pravý opak. Pozdrav ho, ak sa s ním stretneš prv ako ja, pozdrav Albína.

Júlia bola veľmi nepokojná, na tvári mala veľkú stiesnenosť. Prikyvovala hlavou, áno, áno, dobre. Tu naraz rečie:

— Je už celkom chladno, Igor.

Mal hlavu v okne a vravel:

— Áno, je dosť chladno. Bude jasná noc, mesačná.

— Dobrú noc.

— Už ideš, Júlia? Dobrú noc teda.

Bola na niekoľko krokov. Obrátila sa:

— Chcel si mi ešte niečo povedať?

Prekvapilo ho to. Videl, že bola taká rozrušená, že asi vôbec nezbadala jeho mlčanie.

— Nie, Júlia, — odpovedal, — nechcel som ti už nič povedať.

*

Niečo sa hýbalo v dome, ako keď chrobák máta okolo seba tykadlami. Bolo ráno. Lúče prichádzali zo strany, poskakovali a chveli sa, nehriali ešte a Igor si neustále mädlil ruky. Prezeral si poloprázdne izby. Chodil sem-ta, jeho kroky búchali a odrážali sa od stien. Potom si prezeral i kuchyňu, kde bolo plno kníh. Niekto ich tam nahádzal len tak ledabolo do kúta a zabudol na ne. „No, hľa,“ vravel si, „tu je voľačo.“ Tešil sa. „No, hľa, no, hľa,“ opakoval si popod nos. Knihy v ňom prebudili mnoho dávnych spomienok. Svoj minulý život pocítil celkom pri sebe, dýchal naň troška starobou a oblizoval ho.

Dotkol sa hŕby papiera koncom topánky, knihy sa hneď zrútili ako chodba zo slnečnicových vňatí a pootvárali sa. Sadol si na výklenok pece. Prehŕňal sa v knihách, ktoré si pokládol do lona, papier šušťal, boli to veľmi ťažké knihy, také ťažké, že sa podobali vlhkým polenám. Listy mali pozliepané a zvlnené a na okrajoch bolo plno žltých škvŕn, iste od dažďovej vody, ktorá sem natiekla cez vytlčené okná, ak vonku pršalo.

Na samom spodku ležali pokrkvané písanky, tie, do ktorých si zapisoval úlohy, keď ešte chodieval do školy. Každá mala na obálke jeho meno a triedu. Bral ich do prstov, stieral z nich rukávom prach a díval sa na ne ako na mŕtve zvieratá.

Otočí hlavu trocha nabok a v nose cíti štipľavý zápach. Vie, čo je to. Je to zápach dávno uplynulých čias a dávno prežitých príhod. Tralala, spieva si a deň okolo neho čím ďalej, tým viacej nadobúda farbu zadymenej slonoviny.

Tralala — ozývalo sa to celým domom.

V tej chvíli kráčal popred otvorené dvere starý Gút. Hlavu mal už celkom bielu, takú ako kus plátna.

— Pozrite, — zavolal naň a kýval listom papiera, — aha, ako som čarbal, keď som bol ešte celkom malý! Pozrite! Hahaha!

Prišiel, kolembal rukami, v prstoch mu pukali kosti.

— No, čo je, Igor, čo je?

Privítal ho takto.

— Vravím, že to bolo smiešne. Predstavte si, ujec Gút, sedím tu a zdá sa mi, že som sa odrazu vrátil hlboko dozadu. Že mám desať rokov. Alebo päť, čo ja viem.

— Ó, áno, — vravel starec, — to nás vždy očisťuje, keď sa v spomienkach vraciame do čias svojej mladosti.

Igor si naslinil palec a listoval. Prudko odhadzoval kusy šušťavého papiera a jeho úsmev sa bez prestania rozširoval. Pritom vravel:

— Ľaľa, ľaľa, aké je to pekné. Dívajme sa.

Ich hlavy sa priblížili. Jedna bola biela, druhá tmavá. A práve vtedy, keď si boli tak blízko, začal Igor s vecou, na ktorú ani cez noc nezabudol, a začal tak, akoby mu slová len akosi náhodou prichodili na jazyk.

— Ozaj… teraz si to pripomínam. Hľadám prácu. Nevedeli by ste o nejakej?

— Nie, neviem.

Potom Igor listoval ďalej, lebo si musel znova vydýchnuť a nabrať novej odvahy. No aj tak sa neodvážil pozrieť starému do očú. Len listoval. Vyletelo to z neho potom naraz:

— A u vás v hospodárstve? Tiež nie?

Zažmurkal rýchlo:

— Nerozumiem; čo to vravíš?

— Či by som nemohol prácu dostať u vás, tak som to myslel.

— Ah, u nás? U nás?

Uvažoval niekoľko sekúnd a Igor sa ani nepohol. Bol ako z kameňa.

— No, — vravel starec.

— Bolo by to možné? Veľmi sa poteším, ak sa to vydarí. A pritom viem, že budete so mnou spokojní.

— No áno. To by vari aj bolo možné. Porozprávam sa s Albínom. Dobre? Porozprávam sa.

Igor bol nadmieru spokojný s týmto výsledkom. Vedel, že dobrý Albín bude s ním cítiť, a už si aj predstavil, ako povie: „Dobre, otec, prijmeme ho. Je to tiež človek a musí žiť ako každý iný. Hneď ho môžeme prijať.“

Lenže vec sa skončila celkom inak, keď na ňu prišiel rad. Boli traja pospolu: starý Gút, Albín a Júlia.

Starý začal, obrátiac sa k synovi:

— Azda ti už vraveli, že Igor Lambert sa vrátil.

— Áno.

— Zavolal na mňa, keď som išiel dnes ráno vedľa jeho dverí. Požiadal ma o niečo, ale ja som mu dal na vedomie, že sa nerozhodnem prv, kým sa s tebou neporadím.

— Čo to bolo?

— Chcel by u nás pracovať. — Nastalo mlčanie. Potom povedal: — Hádam by sme ho mohli prijať na gazdovstvo do služby. Videlo sa mi, že sa zmenil a že by sme to mohli urobiť. Aký je tvoj úsudok, Albín?

Júlia, ktorá tieto slová načúvala veľmi pozorne, povedala:

— Áno, prijmite ho.

Albín sa k nej obrátil:

— Myslíš, Júlia, že by sme mali z toho úžitok?

— Hej, myslím si to, lebo Igor má svalnaté a veľké ruky, ktoré by mohli vykonať veľký kus práce.

— Ako to všetko vieš?

— Videla som ho, včera večer.

— Ah! Videla!

Dosť dlho myslel na čosi. Nakoniec povedal:

— Rád pomôžem Igorovi. Bojím sa však, že by toho nebol hodný.

Júlia zvolala:

— Ó, keby si vedel, aký je dobrý! Mýliš sa, Igor je toho hodný celkom iste!

Ale tento tón bol príliš neobyčajný a Albín si ho hneď všimol. Vravel:

— Zdá sa, že až priveľmi sa zastávaš Igora. Otec, nemyslíte, že je to prinajmenej čudné?

— Ale, Albín, — bránila sa ona, — čože sa ti robí? — Veľmi očervenela, ale bolo už neskoro skrývať túto neopatrnosť. Obidvaja ju videli, starý na šťastie mlčal, lebo nestihol sledovať zmysel každého posunku a každého slova až na ich podstatu, ako to vedel robiť Albín.

Tu Albín konečne povedal:

— Nie, tohoto človeka nevpustíme do nášho domu.

Júlia sa nezdržala:

— Aký si zlý, Albín!

Uprel na ňu oči:

— Zabúdaš vari, že je to povaľač a zlodej.

Starec toto nepočul, mal mnoho svojich myšlienok, ktorými sa zaoberal. Kým Júlia mlčala, pretože cítila akúsi nejasnú vinu pred Albínom, starec hovoril:

— Je tak pekne vonku, deti. V noci svietil mesiac, dlho som ho pozoroval cez okno, vyzeral, akoby rozťahoval ústa a akoby si jazykom vyšparoval zuby. Veru! A potom vyzeral zas tak, akoby chcel spievať s mojimi husľami. Naozaj, spievať!

Tak hovoril, poobzeral sa a medzitým už celkom zabudol, o čom sa ešte pred chvíľočkou rozprávali. Bola až dojemná táto starecká zábudlivosť.

— Idem, deti, zas idem, — šomral a vyšúchal sa von. Chrbát mal okrúhly ako batôžtek sena.

Takto osameli. Trvalo chvíľu, kým sa Júlia odhodlala načať prerušený rozhovor.

— Krivdíš Igorovi, lebo jeho oči sa vždy usmievajú, a preto to nemôžu byť oči zlého človeka.

— Nie, nie, — vzpieral sa, — never mu, lebo klame. Smeje sa a nebodaj myslí na niečo mrzkého. Lebo Igor je had, ja to viem, had, Júlia. Vystríhaj sa ho, to ti vravím, a to, čo ty považuješ za úsmev, nie je nič iného, len jed, taký potmehúdsky jed, ktorý všetko prináša navnivoč.

A tu ona vraví, zbavená celkom včerajšieho strachu:

— Igor nie je had. Myslím veru, že nie.

Prekvapený sa spytuje:

— Čo to hovoríš? Že nie?

Zas vraví: — Nie.

— Blázonko, nuž hľa, prečo ho potom zavreli? Azda nevinne? Azda nevinne trpel? Ah, Júlia, Júlia!

Tak pokračoval, povyratúval všetky zlé Igorove činy a vyzeralo to tak, sťaby sa jej posmieval. Ona však krútila hlavou:

— Nevravím, že Igor nevinne trpel. Ale odpykal si svoj trest. A práve preto, že si ho odpykal, nevidím na ňom nič zlého. Ba naopak, vidím ho očisteného od hriechov.

— Mýliš sa, Júlia: trest z nás ešte nerobí poctivcov, pretože trest je ako tma a v tme sme všetci bez rozdielu slepí. Ale na slnci môžeme povedať: Toto je slepec. Tamten vidí. Rozumieš mi? Je to už tak zariadené, že len sloboda ukáže cenu človeka, kým žalár nám odhalí iba jeho skazenosť. Lebo len na slobode sú dve cesty: vpravo a vľavo. A preto nemožno vedieť nič istého o Igorovi.

Ešte vždy sa nedala presvedčiť:

— Videla som ho včera, opakujem, a bol lepší, ako sa nazdávaš. Vystrájal smiechy, a to len mne pre potešenie. Vyskakoval, bože, ako vyskakoval, mal veľkú radosť, že je opäť medzi nami v horách! Bolo to také pekné a dojímavé, že som si istá, že sa rozhodol pre správnu cestu.

Chcel to konečne nechať tak, bol mu už nepríjemný tento rozhovor. Vravel nakrátko:

— Nestaraj sa oň viacej, Júlia. Ja hovorím: je to zlodej a povaľač, nič iného.

Ale ona tiež stratila všetku trpezlivosť:

— Čo je s tebou, Albín?

A tu on na ňu pozrel mlčky. Potom dupol zlostne nohou. Ešte sa nikdy nestalo, že by ho videla takého. Býval vždy taký mierny a taký láskavý! Júlia hneď zbledla. Dupol ešte raz, chcel ju tým vari prestrašiť.

— Mlč, prosím ťa, mlč! — zvolal, akoby už vopred počul slovo odporu v jej otvorených ústach. Odchádzal.

Ale vo dverách sa naraz obrátil. Zaprosil:

— Nehnevaj sa, Júlia.

A keď si ona zmäteno žmolila prsty a nevedela, čo povedať, vravel:

— Ty ma už neľúbiš?

Zarazila sa na chvíľočku. Skočil k nej a bozkával ju na vlasy, na ruky, na líca, na ústa a na oči.

— Albín, Albín, — stenala, akoby sa niečoho bála. A bála sa pocitu, ktorý sa jej práve zmocnil. Cítila, že niečo uniká z jej srdca. Pýtal sa ešte raz:

— Júlia, ešte sa hneváš? A či ma azda naozaj neľúbiš?

Veľmi sa premáhala. Smiala sa cez slzy.

— Och, Albín, ľúbim ťa, ľúbim.

A ako to vravela, vracala mu jeho bozky. Celý sa chvel, taký bol šťastný. Vravela si: „Má také dobré srdce, že si vskutku zaslúži mojej lásky. Musím ho milovať, musím!“ A to boli veru zvláštne myšlienky.

Slnce nad Vyhnaniskom sa rozlialo v červených čiarach a rozsýpalo po vrchoch, po stromoch, po skalách a po lúkach tisíce teplých, polámaných lúčov.

— Mám ešte prácu v záhrade, — hovorí Júlia.

— V záhrade? Len choď teda. Nezdržujem ťa už.

Bola od neho na niekoľko krokov. Mala tmavú sukňu s bielymi bodkami, ktoré padali Albínovi do očú ako malé kvietky.

— Večer prídem, — povedal.

— Áno, — odvetila a v duši mala takú ľahostajnosť, takú strašnú ľahostajnosť ako ešte nikdy.

Pri dverách jej prišlo čosi na rozum. Prebehla na druhú stranu k lambertovskému domu. Chvela sa odvahou.

Vošla do dvorca. Hľadala a obzerala sa na všetky strany, akoby tu bola zablúdila a teraz nevedela, kde je. Vtom ho zbadala: oh, tu je! Sedel na prahu a vyhadzoval do vzduchu kamenčeky, ktoré potom striedavo kládol na zem.

— Igor! — povedala mu celkom ticho, lebo sa nesmierne bála, že by ju mohol niekto počuť. Jemu bolo podivné, že je taká nesvoja. Spýtal sa starostlivo:

— Stalo sa niečo, Júlia?

— Nie, nič. Chcem ti len čosi povedať… totiž… — tu sa zastavila, akoby nevedela ďalej, a pohrávala sa so šatôčkou, — totiž… rozprávali sme sa o tebe, keď starý Gút spomenul tvoju prosbu, a tu som hneď videla, že Albín nezmýšľa priam priaznivo o tvojom návrate. Nuž bolo mi to takmer neuveriteľné, že vravel o tebe samé zlé veci, taká láskavá duša ako Albín! Nechce ťa do domu, hoci starý by bol na to aj pristal. A aj to bude márne, keď som ťa v rozhovore trocha zastala.

— Júlia…

— No, nemysli si, naozaj iba trocha to bolo, pretože som takrečeno len pochybovala o Albínových slovách a prišlo mi ťa ľúto. A keďže bol neoblomný vo svojej mienke, nazdala som sa, že bude správne, ak… hm, neviem, ako by som to mala nazvať, slovo, rada by vedieť, či si naozaj taký, ako vraví Albín…

— Aký?

Pamätala sa ešte dobre na všetky výrazy, ktorých Albín vo svojom rozčúlení použil, a predsa sa neodvážila ani jedno písmeno z toho všetkého prezradiť Igorovi do očú. Vravela len tak:

— No, neviem už presne. Ale Albín tvrdí, že na slobode sú možné dve cesty a že trest nemá takú moc, aby z nás vyhnal všetko zlo.

— Ah, rozumiem… Myslím, že je to pravda. Teda Albín ma nechce do domu! No hej, — vravel, zľahčujúc celú príhodu, pretože videl, že Júlii je nesmierne nepríjemná, — no hej, niet sa čo diviť, a ja sa preto vôbec nehnevám.

Júlii sa veľmi uľahčilo. Zazdalo sa jej, a toto zdanie bolo veľmi krásne, že Igorovi napokon nezáleží príliš na tom, čo mu práve zvestovala. Z toho je zrejmé, myslela si, hľadiac naň s vyjasnenou tvárou, z toho je zrejmé, že mu už vskutku možno dôverovať. Hľa, aké to bolo radostné, keď sa tváril celkom bezstarostne a keď po jednom odhadzoval od seba kamienky! Zaiste má hlavu plnú plánov a dobrých zámerov do budúcnosti! Bolo to vari tak, kamienky lietali modrým vzduchom a padali na plot. Klepkali ako ľadovec.

Ale Júlia mala naraz dojem, že vykonala nejaký zlý skutok. Čo to všetko natárala o Albínovi? Bože! Pojal ju strach, lebo tušila, že Igor všetko uhádne. Rýchlo chcela striasť zo seba túto hlúpu vinu. Vravela:

— Albín za nič nemôže, uisťujem ťa, Igor. Albín je najšľachetnejší človek, ktorého poznám. Nemysli si hádam, že ťa odmietol zo zlomyseľnosti. Ó, nie! Zo zlomyseľnosti nie!

Igor vravel:

— Poznám Albínovu šľachetnosť. Viem dobre, že nie je schopný podlosti.

A myslel si: „Na môj veru, Júlia ho nemá veľmi rada, pretože je celá zmätená, keď o ňom hovorí. Zdá sa, že sa bojí rodičov a ľudí, aby vari neuhádli, čo sa v nej deje.“

Spýtal sa celkom ľahostajne:

— Odkedy si Albínovou verenicou?

Zbledla a zajachtala sa:

— Odkedy? Počkaj… bolo to… hm, počkaj… nie veľmi dávno… už viem, pred troma týždňami… áno, už tri týždne.

— Myslím si, že si dobre rozumiete, — povedal a díval sa jej uprene do očú a pátral, či vydrží priamy pohľad.

Stalo sa, ako očakával. Júlia sklopila oči a vravela, akoby ju bol pokoril:

— Áno, rozumieme si. Albín je taký dobrý!

Ale len čo povedala tieto slová, prevalila sa jej vnútrom vlna hanby. Júlia cítila, že Igor ju predsa vohnal do osídiel pokrytectva. Koniec je, koniec, pretože Igor zachytil jej trasľavý, jej bledý strach, ktorého sa nemohla nijako zbaviť. Bože, Igor, Albín, ja neviem, Albín… a vykríkla naraz:

— Zbohom, musím už ísť! Zbohom!

A odbehla celá červená v tvári. Plakala.

Medzitým tam vonku na ceste Albín ešte vždy myslel na veci, ktoré súvisia s Igorovým návratom na Vyhnanisko. Prsia sa mu napĺňali rozčúlením, ktoré opíjalo a od ktorého ho začínal bolieť mozog. Videl odrazu: kvety za plotom sú žlté. Fuj, aké škaredé, žlté kvety! Musel sa od nich odvrátiť. Chodil sem a ta so zvesenou hlavou, hľadel si na nohy. Bol naozaj veľmi rozčúlený. Mal naraz neobyčajne silný pocit, že naň niekto odzadu mieri puškou. Potom zas, že sa naň niekto díva zo samého vrcholca hory a že sa mu škerí a lúska posmešne prstami. Albín sa naľakal; vypytoval sa sám seba: „Prečo som dnes taký citlivý? Čo sa so mnou stalo?“ Pokrčil plecom, svaly na hrdle sa mu stiahli ako v kŕči.

Niečo mu prerýva dušu, niečo mu škriabe ostrým nechtom v srdci. Blíži sa k potoku. Potok beží, beží a o nič sa nestará. Potok je šťastný.

Albín ho preskočil a pritom vôbec nevedel, čo robí. Nejaká ruka sa ho dotkla, aby ho viedla. V hore bolo tma. Kôra na stromoch sa lisla ako veľké jašterice. Pod pätou mu vystriekla voda. Myslel si: „Všetko zavinil Igor.“

Potom stál v mäkkej tráve, ktorej steblá si otáčal okolo prstov. Takto hútal: „Igor sa vrátil. Dobre, vrátil sa, nemám nič proti nemu. Áno, ale prečo pobláznil moju verenicu? Oh, Júlia! Keby si vedela, ako sa o teba bojím! Je to skoro také, ako keď poľovník vnikne do húštiny, ktorá bola kráľovstvom spevavých vtákov. List sa šuchne o list, konáriky sa zatrasú, vták sa naľaká a ufrnkne. A ja som podobný vtáku.“

Pocítil k Igorovi akýsi surový odpor, ktorý mu bol predtým celkom neznámy. „Viem, čo je zločin,“ myslel si, „zločin je potupná vec.“ Predstavil si Igora, videl jeho ruky, na rukách hriech. Mal v duši obraz: Stretnú sa na ceste. Vznikne medzi nimi spor o Júliu. On povie: „Si bedár, Igor, si posledný z ľudí a plačem nad tebou.“ Tu Igor začne mávať rukami a zvolá: „Zabijem ťa!“ Bude sa brániť a pri obrane zasadí Igorovi priam navrch hlavy mocný úder. Igor padne na zem a umrie. Ľudia ho budú vidieť takého potrestaného a povedia: „Hľa, aký chlapák tento Albín! Aspoň nás zbavil pliagy a strachu, dobre veru, že ho zabil.“

A práve na tomto mieste Albín spozoroval svoju vinu. Vnútorný hlas mu zašuškal: Oh, oh, aký si ty zlý človek! O akých bláznovstvách to hútaš? Nie, to nesmieš! Len uváž, Júlia ti pozrie do zorničky a všetko v nej hneď zbadá. Povie ti: V tvojej zorničke vidím niečo temného. Čo jej odpovieš? Budeš mať z toho potupu. A Júlia ešte povie: „V tvojom oku vidím niečo hrozného. Niečo takého hrozného ako krídla havrana.“

Keď tieto slová dozneli, pochopil, že musí ísť za Igorom a že sa s ním musí pomeriť. Vravel si: „A svoju čistú dušu si uchovám, pretože je to najvyšší poklad, ktorý mi boh dal.“

Brána bola otvorená, videl v nej kus priezračného vzduchu. Tu zočil Júliu. Odchádzala od Igora, ktorý sa za ňou díval, a díval sa tak, že celkom iste myslel na ňu vo veľkom túžení.

Povedala:

— Nehnevaj sa, Albín, nemienila som to zle.

— Áno, áno, — vravel sklamaný, lebo myslel na Igora.

— Oh, — plakala, — viem, že som to nemala robiť!

Tu vravel Igor:

— Júlia je nevinná.

— Áno, je nevinná a teším sa tomu. Choď domov, Júlia. — Povedal to s láskou a mierne. Mlčal, kým neodišla. Keď boli sami, vravel ticho:

— Máš na ňu zlý vplyv. Celá je utrápená. Prečo ju voláš k sebe?

— Nevolám ju k sebe.

— Tvoja prítomnosť ju však vábi, a v tom je ešte väčšie nebezpečenstvo. Nechcem byť k tebe nespravodlivý, Igor, ale vieš sám, že ti môžem mnoho vecí vyčítať. Môžem ti vyčítať všetko, čo si v minulosti zlého urobil. Nosíš na sebe znak, ktorý budeš ešte dlho nosiť, pretože je to taký znak, ktorého sa len tak ľahko nemožno zbaviť. A preto ti vravím, vravím ti to nie ako nepriateľ, lež ako priateľ, že nerád vidím tvoje styky s Júliou. Áno, z tej príčiny som ťa nevzal k nám do práce, len z tej! Príliš ľúbim Júliu.

Ale tento rozhovor sa skončil nenazdajky a takým spôsobom, ako sa to dalo najmenej očakávať. Hoci bolo zrejmé, že Albín mal pripravených ešte zopár slov, ktoré mu veľmi ležali na srdci, postavil sa Igor odrazu dorovna ako vojak a vravel: — Pst, pst!

— Čo je? — opýtal sa Albín.

A tu Igor nastavil uši a tvár trocha šikmo, akoby bol počul prichádzať z veľkej diaľky nejaký zvuk. Povedal:

— Nepočuješ? Zvony veľkej katedrály, ktorá je znútra celá modrá, ma volajú. Vravia, že mám ísť do práce. Áno. Nuž hľa. Idem.

A s tým odišiel a Albín za ním pozeral a krútil hlavou.

Vietor hnal cviklovočervené oblaky ďalej na východ. Boli to vysoké oblaky, zvláštne stavby, sklepené do oblúkov, vnútri podobné hlbokej jaskyni bez konca, kde sa z rozpálených sadzí tvorí husté šero. Dohonil ho známy sedliak z dediny. — Aha, Igor! Kde sa tu berieš? — zvolal a obzeral si ho zo všetkých strán. Kráčali spolu a zhovárali sa. Sedliak sa opýtal: — Kam máš namierené? — Ukázal na kopce: — Idem do práce. Ale tamto, hľa, sú moje polia a musím si ich prezrieť. — Sedliak ho hneď opravil: — Nevrav, že tvoje. Veď všetci vieme, že lambertovské polia sú v zálohe. O krátky čas ich celkom stratíš, pretože nemáš peňazí. — To je pravda, že sú v zálohe a že nemám peňazí. Ale ty zabúdaš, že zarobím a že si potom polia zas vykúpim. — Toto by som rád videl, — zvolal sedliak. — Veru, aj to sa stane, — odvetil Igor.

Polia ležali za horou. Zvrchu, odkiaľ na ne svietilo slnko, zdali sa hladké a mäkké ako teplá látka. Boli zafarbené pestro na zeleno, na žlto, na červeno a už z diaľky ich Igor dobre rozpoznával. Po niekoľkých minútach chôdze zastali v tráve na kraji chodníka. Z dediny sa dvíhal kalný dym a pomaly prenikal cez mriežkované zrkadlo slnečných lúčov. — Pamätám sa, — vravel sedliak, — že vaša rodina bola kedysi jedna z najbohatších v kraji. Ľudia si k vám chodievali požičiavať a široko-ďaleko sa o vašom hospodárstve rozprávalo s úctou. A kto by si bol pomyslel, že sa to takto skončí?

A Igorovi bolo v tej chvíli ticha, ktoré nastalo po týchto slovách, akoby ho opäť obklopili žalárom. Zle sa mu dýchalo. Tuhoružové ďatelinové kvety sa ťahali doširoka a ponášali sa na ohromné množstvo akéhosi tučného hmyzu, akýchsi čmeliakov, ktoré sa znášajú mäkko k zemi. Ale pásy polí Igora utešovali, pretože cítil pod nohami nesmiernu ťarchu ich plodnosti. Na obzore sedeli vysokánske vrchy, ich končiare trčali z belasej hmly a zdalo sa, že sa odtrhli od pohoria a že sa teraz vznášajú k nebesám ako hodvábny papier. Pod stráňou brechal pes, hav, hav, v pazúroch a zuboch zúrivo kmásal vzduch a rozhadzoval ho na všetky strany. Lambertovské polia osameli. Na oblohe nastal pokoj. Oblaky stuhli tak, ako boli, deravé a rozdriapané, zmrštili sa nebadateľne a zastali.

Do sveta vedie rovná cesta. Je vysadená topoľmi a na diaľku sú to nie topole, lež staré tisícročné viniče, pozabúdané v údolí. Visia na nich drobné, neobyčajne drobné lístky a každý z nich je postriekaný skalicou, ktorá žiari za takýchto dní troškou striebra.

A tam ďaleko, ďaleko, už v samej plochej rovine, ktosi kráča. Kráča, a je to už len malý, nepatrný bod. Igor.