Zlatý fond > Diela > Modrá katedrála


E-mail (povinné):

Stiahnite si Modrú katedrálu ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Ján Červeň:
Modrá katedrála

Dielo digitalizoval(i) Martina Jaroščáková, Silvia Harcsová, Simona Veselková, Ivana Černecká, Ivan Jarolín, Lucia Kancírová, Erik Bartoš.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 69 čitateľov



  • 1
  • 2
  • 3
  • Zmenšiť
 

2

Uplynulo mnoho mesiacov. Javorové listy padali do mlák. Dni zmenili nevdojak farbu, pretože boli také, akoby ich bol ktosi posypal tehlovým prachom.

Na Vyhnanisku mali v tom čase svadbu. Takmer všetci sa veselili a tí, čo sa vrátili o niečo neskoršie z hory, zvestovali:

— Počuli sme, ako sa to všetko v doline ozýva a otriasa. Zdá sa, že aj stromy a skaly majú radosť.

Pili a spievali, vždy bolo viac hlasov. A niektorí mali naozaj dobré hlasy; ako praví speváci z mesta. Priatelia vraveli Albínovi:

— No, ži šťastne s Júliou, doprajeme ti to.

A Júlii vraveli dievčence:

— Buď s ním blažená; kiež by si dožila vysokého veku a zdarných detí.

Nadišiel večer. Z okien padali na trávu svetlá ako prúdy zamrznutej vody.

— Si šťastná? — spýtal sa Albín.

— Som, — povedala Júlia s jasnou úprimnosťou.

Starý Gút si priniesol husle a hral. Mal z toho detskú radosť, pretože videl, že ho všetci počúvajú. Lenže starec hral takým dojímavým spôsobom, že sa málokto vedel ubrániť plaču. Najviac plakala Júlia. Pomyslela si na rôzne šťastné dni svojho života, na blažené chvíle, ktoré v nej zostali ako zvyšok nejakej nádhernej vône, a po tvári jej tiekli veľké žiarivé slzy, podobné hviezdam. Vtedy jej zasa Igor zišiel na um. Albín to na nej videl.

— Nemôžeš naň zabudnúť?

Povedala:

— Si taký dobrý, si taký dobrý! Nehnevaj sa, prosím ťa! — A keď na ňu ľútostivo pozrel, poloplačlivo, polosmiechom mu rýchlo šuškala do ucha:

— Nie, never mi, zabudla som na Igora! Pre iné plačem, nie pre neho! Naozaj! Ach, Albín, Albín… zasmej sa, pretože sa ťa bojím, keď ti vidím smútok v očiach.

Vonku šuchoce vietor, skáče dolu do dvorov, piští a škriabe na okná. Na chvíľku stíchne, naberá silu a potom opäť piští a opäť škriabe. Znie to celkom tak, ako keď dieťa píše zlým perom na tvrdý papier.

Bol koniec jesene. Za dlhých nocí sa preháňala nad horami modrobiela zima, fučala a cengala inovaťou a sklom. Vetry postŕhali oblohu nízko k zemi. Na celý kraj zasadla hmla, šírila sa a neustále hustla; sťaby vychádzala z útrob zeme; sťaby ju vydychovali nebesá. Všade bola.

Ale Júlia dosť ťažko vypúšťala Igora zo svojej mysle. Albín otvorí dvere. Vidí ju sedieť pri okne. Obráti sa pomaly a vraví trochu utrápená:

— Ah, prišiel si?

— Áno, tu som.

Po chvíli: — Nože si sadni, Albín, sem ku mne.

Albín si sadne k nej a mlčí. Bože, aký je to muž? Vypytuje sa ho vždy na niečo, pretože ju ticho za týchto tmavých dní nesmierne sužuje:

— Čo je nového?

— Neviem veru, — odvetí on, spína si ruky na kolenách, akoby ju svojím mlčaním chcel skúšať. Tu povie celkom pokojne:

— Naňho myslíš ešte stále?

Strhne sa, pristihnutá:

— Na koho?

— Vieš dobre, Júlia. Na Igora.

Trasie sa celá nesmiernym zdesením. Bože, naozaj, aký je to muž?

A hľa, on vraví mäkko a dobrácky:

— Je to choroba, moja drahá Júlia. Príde deň, a budeš sa radovať, pretože uvidíš, že si sa vyliečila. Len maj trpezlivosť a netráp sa. Viem, že ťa to bolí.

Vstal, pohladil ju po ruke. Júlia sa nemôže zdržať a vraví tisíc ráz ako vtedy na svadbe:

— Si taký dobrý, si taký dobrý!

A zas plynuli mesiace; mesiace a týždne, nové a nové, až z toho boli roky. O Igorovi nebolo počuť.

Nadišlo predjarie. Júlia pozrela von cez okná a videla, že je tu niečo v belavom plášti. Nevie, čo je to, len čaká a v duši sa jej ozve veľká radosť. Vtom vzduchom odrazu priletí sneh. Bol to zmrznutý a tvrdý sniežik, posledný pozdrav zimy, klepotal na sklo ako piesok. Prihnal sa so závanom vetra a bol to hustý, to zas riedky. Triasol sa, podobal sa iskierkam a chvíľami sa ani nedalo určiť, z ktorej strany prichodí, či zhora, či zdola, či odprava, či odľava. Zažiarilo slnce a padajúci sneh bol vtedy ako náhla záplava drobných motýľov, nesúcich na krídlach ľadové kvapôčky. Chumáče svietili veľmi tuho, pichalo to oči, rozlamovali slnečný oheň na tisíce kusov, takže celý svet sa začal mihotať a trblietať.

Vystrčila hlavu do dverí. Na tvári pocítila chlad, ktorý jej umŕtvoval kožu. Pohladila si líce a zdalo sa jej, že sa dotýka nejakého cudzieho človeka, natoľko mala zimou otupené zmysly. Cez sneh bolo dobre vidieť, ako z výšavy padá vietor a ako behá po kraji. Prehŕňal sa v lesoch, ktoré sa rozvlnili ako voda, a ponášal sa na nejaké nemotorné zviera, ktoré bez prestania blázni a hučí zlosťou.

Vysoko nad Júliou stálo slnko. Ach, aké to bolo nádherné slnko! Len si predstavte, dívalo sa na svet, ktorý malo hlboko pod sebou, ako drahý kameň, ako diamant. Obracalo sa na všetky strany, akoby chcelo ukázať celú svoju krásu, rozpaľovalo sa čím ďalej tým viac, až od toho tiekli slzy. A po nebi sa rozširovali zlaté plochy, kládli sa jedna k druhej a prenikali sa; tu sa premenili nenazdajky na veľké zrkadlá, ktoré sa pomaly pohybujú a všetko zrkadlia. Boli vtedy tisíce diamantov, malých i celkom drobných. Júlia nemohla od toho nijako odtrhnúť zrak; bolo to také neobyčajné! Bol to zázrak.

Ale pritom sa prihodilo niečo, na čo by si ani vo sne nebola pomyslela. Júlia zrazu vykríkla. Vykríkla tak, že nevedno, či to bola radosť a či zdesenie. V diamante, totiž v samom slnci, ktoré sa neustále zväčšovalo, bol osadený Igorov obraz! Hľa, vidí Igora, Igora, o ktorom už tak dlho nechyrovali! Áno, to sú jeho oči, jeho ústa, jeho čelo! Tlieskala rukami a mala vôľu spievať: Takéto niečo, takéto niečo!

Prišiel oblak a obraz zmizol. Júlia vyhľadala Albína a povedala mu:

— Dnes je zvláštny deň.

— Prečo, Júlia?

— Videla som Igora. Videla som ho v slnci.

Keď to vravela, zachovávala veľkú vážnosť, aby si Albín azda nemyslel, že si z neho robí žart.

— Igora? — pýtal sa s úsmevom.

— Áno. Hneď som ho poznala.

— Strašia ťa staré myšlienky, Júlia. Kto by mohol veriť v takúto vidinu?

— Ó, ja verím! Igor nám posiela pozdrav. Práve si na nás niekde v diaľke spomenul a tak sa stalo, že som ho videla. Asi tak to bolo!

— Júlia, Júlia, — hovoril jej karhavo, — si ako dieťa, ktoré sa pohráva s maličkosťami a pritom sa nazdáva, že drží celý svet na svojej dlani.

Júlia bola smutná. V dome vládlo ticho.

Prišiel večer. Bolo to v izbe. Okolo petrolejovej lampy sa tvorili kruhy ako obruče, ako špirály; tancovali a natriasali sa. Stolička vrhala veľký tieň. Na stene bolo vidieť operadlo; mäkký oblúk to bol a pomaličky sa kĺzal po čiare maľovky. Albín obrátil tvár. Všetko sa miešalo, svetlá i tiene, obdĺžniky žltého ohňa a zdrapy čiernej tmy.

Bolo počuť husle.

— Tvoj otec, — hovorí Júlia trocha zachrípnutým hlasom a dlhom mlčaní. Načúvali a neodvažovali sa preriecť slovo. Starec hral ďalej a bolo to dnes neobyčajne smutné, pretože v hlase husieľ bolo cítiť niečo hlbokého a schnúceho, niečo, čo sa podobá sčernetému machu, ktorý padá zo zvetranej skaly.

Odrazu Albín pohne nohou a vraví:

— Pozri, v Igorovom dome sa svieti.

— Ozaj. Svieti sa. To je zvláštne.

— Čo by to mohlo byť?

— Ja neviem. Azda chlapci lozia po izbách.

— Ja si myslím, že chlapci nie. Bude to iná vec.

Júlia sa dlho dívala. Vtom zvolala:

— Albín… Igor sa vrátil!




Ján Červeň

— autor humoresiek a krátkych próz Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.