ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Benátsky senátor Azzone Loredano bol veľkým pánom, lebo bol i členom rady desiatich. Možno, že bol i jedným z rady troch. Ktože to vedel?

Ľudia si myslia, že radosť pociťujeme živšie vo veľkej spoločnosti, v ktorej sa môžeme pýšiť nielen svojím luxusným bydlom, ale i svojou znalosťou umenia a sveta. Prečo nás len tak veľmi teší, keď môžeme vzbudzovať závisť bohatstvom a ukazovať svoju vládu nad inými! Veď všetko to je len z najmenšej čiastky našou zásluhou. Keď si ľudia vezmú do hlavy neuznať našu moc, tak kde sa podela všetka naša vláda?

Prečo ľudia hľadia pre náhodné časové pomery tak zhora na seba? Prečo neuznajú pravú ľudskosť za najvyšší dar boží, keďže je to vlastne jediný, za ktorý by sme mali byť povďační?

Loredanovi sa narodilo prvé vnúča a veľká časť benátskych nobilov sa musela pretvarovať, že sa tomu teší, lebo ich pozval na slávnostný krst do svojho skvostného paláca.

Keby bol pozval len takých veľkých pánov, ako bol sám, z toho by bol mal málo potechy. Spoločnosť by sa bola stratila vo veľkých prepychových sieňach vymaľovaných najpovestnejšími maliarmi a vyzdobených najznamenitejšími sochármi. K dokonalému pôžitku bolo treba i chudobných pánov (bolo i takých, a to omnoho viac ako bohatých), ktorým sršal z očí nielen obdiv umeleckých zázrakov, ale i závisť, ako si mnohý povrchne predstavoval, nad blahom veľkých pánov.

V dvoranách, ovešaných girlandami nevídaných kvetov a nádherne osvetlených mnohofarebnými krištáľovými lampášmi, šumela hudba a hovor i smiech skvostne vyobliekaných žien a pánov, ktorí všetci hrdo ukazovali nielen svoje neoceniteľné šperky, ale i svoju telesnú krásu a zdatnosť, dary nielen prírody, ale i zvrchovaného krajčírskeho umenia a ľudskú krásu pestujúcich učencov.

Na galérii hlavnej dvorany sedeli pri stoloch, pozakladaných jedlami a nápojmi, starší páni, hľadiac často na trblietajúci sa roj mládeže zabávajúcej sa v dvorane. Vcelku však radšej sa usilovali dokázať jeden druhému svoju životnú, obchodnú a politickú múdrosť, ako si namýšľali, čím najvyspelejšími rozhovormi a poznámkami.

Za chrbtom prokurátora Leonarda Gradeniga, odetého v karmínovom, bielym hermelínom obrúbenom talári, sedel jeden z jeho podriadených úradníkov, mladý Zeno Lucardi, nespúšťajúc oči z jeho úst a pohybujúc na každé jeho slovo prisviedčavo hlavou i vtedy, keď bol celkom iného presvedčenia ako jeho predstavený.

Gradenigo zastával mienku, že pre Benátsku republiku bolo veľkým nešťastím votrenie sa Turkov do krajín Stredozemného mora.

Loredano, sediaci oproti nemu, hladil svoju dlhú čiernu bradu a pozeral veľmi okrúhlymi očami hnevne na prokurátora a odpieral jeho slovám.

— Keby nebolo Turkov, mali by Levantu^[1] a Afriku talianske štáty v rukách, a od tých by bolo ťažšie niečo získať ako od Turkov. Neapol, Sicília, Janov, Pisa, Florencia sú tvrdšie orechy ako Turci. Skúste urobiť dobrý obchod s Janovčanmi, keď každý možný zisk sami chcú zobrať!

Gradenigo sa začal od rozčúlenia zajakať a triasol kostnatou a žilovatou rukou pred tvárou Loredana.

— Nie, nie, nemáš pravdu!

— Benátky sú bližšie Orientu ako Janov a Pisa. Tieto mestá nemôžu ani teraz s nami súperiť a nemohli by ani vtedy, keby sme sa nemuseli boriť aj s Turkom. Čo by bol Orient bez Turkov? Hotová korisť pre nás. Grékov sme raz premohli, a premohli by sme ich i celkom, skôr ako Turkov.

Loredano vypil pohár cyperského vína, a pretiahnuc si dlhé fúzy bohato oprsteňovanými rukami, zazrel pohrdlivo na Lucardiho.

— Čo ty hovoríš, chlapče? Sicília a Neapol je bližšie Turkom a Grékom ako my.

Loredano si myslel, že by Lucardiho mohol jedným pohybom prsta rozmliaždiť ako mravca a on sa opováži proti nemu sa stavať. Hľadel naňho tak, že Gradenigo poznajúci jeho spôsoby sa naľakal pre Lucardiho, ktorý, zazrúc to, pobadal, ako nahneval Loredana na seba. Toľko vedel o ňom, že je to človek násilný a bezohľadný; chcejúc byť svojmu predstavenému na pomoci, podráždil ho proti sebe.

Lucardi sa nútene usmial.

— Uznávam, že illustrissimus^[2] má pravdu a že som chlapec.

Loredano bol presvedčený, že Lucardi si robí z neho posmech. Obrátil sa pohrdlivo ku Contarinimu, sediacemu pri ňom, ktorý sa ho spýtal, či dcéra ostane teraz s dieťaťom doma alebo či pôjde na pevninu.

Lucardi si myslel, že urobil síce nerozvážnosť, ale že ju napravil. Ako to pri mladých, neskúsených ľuďoch býva, nemal ani potuchy o tom, že výrazom tváre dáva najavo opovrhnutie, keď ústami ponížene klame poddajnosť.

Zdvihol spokojne sklonenú hlavu a pobadal, že pred ním na dva kroky stoja dve dámy, z ktorých mladšia opierala oňho svoj ľútostivý pohľad. Díval sa jej do očí a prebehlo mu umom, že počula jeho rozhovor s Loredanom a že ho ľutuje. Mal pocit, akoby tú dámu poznal oddávna, tak mu ju jej súcit priblížil.

Staršia pani ju potiahla za rameno.

— No, poďme, Mariella, darmo ho tu hľadáme.

Obzerajúc sa odišli.

Lucardi hľadel za nimi. O staršej na druhý deň ani nevedel, akej farby mala šaty, ani by ju na ulici nebol poznal. Mariella mu stála ako živá pred očami. Bola to bruneta s čiernymi vlasmi, s oceľovým nádychom do tmavobelasa. Zdalo sa mu, že má veľké oči. Iste to nevedel, lebo mu to ich výraz zatieňoval. Jej postavu kryli citrónovožlté hodvábne, pri hrdle vystrihnuté šaty, ktoré v drieku priliehali k jej postave, tvoriac okolo pevných, ale foremných nôh širokú vlečku. Vo vlasoch jej svietil diadém zo zlatých listov s drobnými bobuľami z drahokamov, pleť hrdla sa rovnala naň ovinutej dlhej šnúre perál a ruky sa hrali s veľkým vejárom z vyrezávanej slonoviny.

Lucardi pozoroval, že i starší páni okolo neho hľadeli na ňu žiadostivo.

— Kto je tá mladá dáma? — spýtal sa tichým hlasom Gradeniga.

— Pozdala sa ti? To je dcéra Marca Antonia Melia.

— Viem už. Pred dvoma rokmi ho odstránili z námorníckeho provveditorstva,^[3] lebo mu chýbali peniaze.

— Provveditore je zodpovedný za materiál jemu oddaný, i keď je nie on príčinou jeho straty. Melio tak utratil veľkú časť svojho majetku.

Lucardi si myslel, že provveditore del mare musí mať peniaze, i keď zdanlivo polovicu majetku utratil. Mariella nerobila dojem chudobného dievčaťa.

O chvíľu cítil, že v spoločnosti starších pánov nemá čo robiť, najmä keď sa presvedčil, že Loredano stále hľadí naňho nevľúdne. Ticho vstal a odišiel do dvorany.

Hľadal Mariellu.

Prejdúc niekoľkými izbami, našiel ju v menšej sieni v palmovej besiedke pod sochou nektár nalievajúcej Héby. Pred besiedkou stáli, zhovárajúc sa, traja mladší páni. Ostatná spoločnosť sa zabávala predstavovaním lásky Venuše a Marsa.^[4]

Lucardi zbadal, že je Mariella so svojou spoločnicou osamotená a že sa páni o ňu vôbec nezaujímajú. Pozrel na ňu a ona tiež zdvihla naňho svoj pohľad, ale tentoraz celkom cudzo. Myslel si, že si teraz vôbec neuvedomovala, že ho pred štvrťhodinou ľutovala. Jednako teraz on ľutoval pekné opustené dievča.

Pristúpil k známym mu pánom a spýtal sa ich, či poznajú v besiedke sediace dámy.

Tučný, fučiaci Diapoldo d’Agolanti mu pohrdlivo odvrkol:

— A čo, dcéra Melia, toho briganta, ťa zaujíma?

Lucardi stisol pery.

Leonetto Rinieri s krásnou, opatrovanou, pobelavou bradou a s mäkkými belasými očami riekol s úsmevom:

— Náš priateľ, messer Polduocio, každého meria svojím taktom, či je signor Marcantonio brigantom, je otázka. Isté je však, že donnina^[5] Mariella je prekrásne dievča a že ak robí i ona brigantstvo, tak sa to obmedzuje len na naše srdcia.

Agolanti nafúkol červené líca:

— Pekne hovoríš! Dcéra zničeného človeka nemá také šperky. On sa zaopatril, neboj sa.

Rinieri chytil Lucardiho za rameno.

— Vidíš, aký je to človek. Nikto nehovorí, že Melio bol zničený celkom, a nikto nevie, či sú tie perly nie vypožičané. Ale upodozrievať musí, lebo tým chce dokázať svoju rozvažitosť a bystrosť umu. Veď aspoň polovica drahocenností, ktoré tu vidíme, prináleží zlatníkom na Ponte Rialto. Poďme k tým dámam, ja ich poznám.

Lucardi si pohladil krátku briadku a fúzy a pritiahol si k telu priliehajúci kabátec, aby mu nerobil nikde záhyby.

Rinieri bol bohatý nobile a privyknutý, že ho všade s úctou prijímali. Na jeho držaní bolo vidieť, že sa pokladá za pána, ktorého pozornosťou sa cíti každý poctený.

Predstúpil s Lucardim pred besiedku, v ktorej sedeli dámy.

— Vážene donny, my sme takí stratení v tejto spoločnosti, že by ste sa mohli zmilovať nad nami a pomôcť nám tráviť príjemnejšie čas spolu, ako to robíme ojedinele. Môj priateľ Zeno Lucardi bude šťastlivý, keď mu dovolíte byť vaším otrokom.

Staršia z dám, monna Giannetta Belfiore, tetka Marielly, sa trochu poklonila a riekla:

— Kto by sa necítil poctený takým pánom, ako je messer Rinieri. Veď všetky dámy mrú za vami.

Monna Giannetta hovorila ironizujúcim spôsobom, mysliac vážne, čo povedala žartovne. Lichotila pánom, ktorí ju preto pokladali za veľmi múdru a duchaplnú osobu. Bola to prebitá ženská.

Mariella len kývla hlavou a ukázala na stolicu vedľa.

Lucardi si sadol k nej a Rinieri k monne Giannette, s ktorou sa zabával s veľkou živosťou, takže skoro stále naraz obidvaja hovorili.

Lucardi musel z Marielly slová ťahať. I pohľad len tu i tu zachytil od nej.

— Ľúbi sa vám tá hra, čo predstavujú? — spýtal sa jej.

— Zdá sa mi, že monna Ninetta je prismelá v predstavovaní svojej lásky, — mienila Mariella.

— Nie, donnina Mariella, nie je prismelá. Ale vy máte málo skúseností v takýchto ľúbostných zábavách.

Mariella pozrela naňho rozšírenými očami.

— Nemám skúsenosti.

Lucardi zamĺkol a dievča hľadelo zdanlivo s veľkým záujmom na hru tiež bez slova, pritom cítilo, že Lucardi nespúšťa z nej oči, vše pohnúc perami, akoby si niečo šepkal. Niekoľko ráz jej zdvihlo hruď, akoby potláčala vzdych.

— Mariella, dovolíte mi prísť k vám pokloniť sa vášmu pánu otcovi?

Dievča sa zapálilo a pozrelo naňho zostrašené.

— K nám nikto nechodí. Môj otec neprijíma nikoho. Nedivím sa. Počula som, čo ste hovorili.

— Počuli ste, čo povedal Leonetto?

Mariella sa chvíľočku hrala so svojím vejárom, hľadiac naňho; zatým zasa pozrela Lucardimu do očí.

— Počula som. Je to ešte špatnejšie ako to, čo povedal ten druhý pán.

— Dovolíte mi prísť? — spýtal sa Lucardi prosebne.

Myslel si, že mu oči Marielly prezrádzali častejšie jej jasnú dušu, ako prezrádza najjemnejší krištáľ čistotu pramenitej vody.

Sklonila hlavu.

— Keď viete, čo robíte, tak dovolím.

— Teda prídem čím najskôr. Tisícnásobná vďaka.

Zatým si pozreli ešte raz do očí.

Obidvom sa zdalo, že si povedali omnoho viac, ako si pri prvej chôdzke smeli riecť. Mariella sa hnevala trochu na seba, že sa tak prezradila.

Ale veď si nepovedali skoro nič. Keď cítili, že sa prezradili, tak to urobili len ich oči.

Melio býval v peknom dome, stavanom v lombardskom slohu, v ulici Morosiniho, tvoriacej akoby nádvorie veľmi pútavého starogotického chrámu San Stefano.

Keď Lucardi o dva-tri dni urobil návštevu u bývalého provveditora, našiel doma len Mariellinho otca. Bol to chorľavý starší pán, veľmi melancholického nastrojenia duše. Nespytoval sa Lucardiho na nič, neprejavoval vôbec nijaký záujem o nič, len odpovedal na jeho otázky jednoslabične, a jeho žiadosť, aby smel prísť i viac ráz, mu bez poznámky dovolil.

Pýtal sa ho, kde je Mariella.

Melio s očividnou úľavou, že už odíde, riekol mu živšie, ako bol dosiaľ hovoril:

— Iste je v San Stefane. Veď čo má robiť? Skoro celý čas tam trávi. Možno, že sa stane mníškou.

Lucardi utekal do San Stefana, akoby musel zamedziť, aby sa to ozaj nestalo. Nepamätal sa, že by bol v tom chráme kedy býval. Urobil naňho v Benátkach nezvyčajným slohom veľký dojem. Bolo už neskoro popoludní a v kostole len tu i tu stála postava pred niektorým oltárom.

Lucardi, ako v tie časy každý Benátčan, mal živý záujem o umelecké diela, a preto, postávajúc, kráčal pomaly okolo celého chrámu, kým neprišiel pred sakristiu, kde pred sochou San Antonia zazrel Mariellu.

Nespúšťala oči zo sochy.

Nijaké dielo z prebohatého súboru benátskych umeleckých prác nevzbudzuje ten dojem úchvatného oddania sa do moci božej a vrúcnosť viery ako tento San Antonio. Lucardi, hoci, ako vtedy skoro všetci nobilovia a inteligenti, odchovaní gréckym, čisto humanistickým duchom, nebol veľmi presvedčený katolík, zabudol i na dievča, pre ktoré prišiel, pri podivnom uchvátení, ktoré vzbudilo v ňom Lombardiho^[6] veľdielo. Hľadel naňho dlho, predstavujúc si, aký mohutný účinok musí mať na úprimne veriacu ženskú dušu, ktorej slúži iste za vodcu a za spojku s ideou božstva.

Mariella stála pred sochou ako začarovaná a vôbec nepobadala Lucardiho. Bola v takom vytržení, že zabudla na všetko, čo sa okolo nej dialo.

Lucardi po hodnej chvíli odtrhol svoj pohľad od sochy a prešiel tichučko dva-tri razy okolo Marielly, kým sa neprebrala.

— Nebol by som myslel, že ste taká pobožná, — zašepkal jej.

Mariella vzdychla.

— Čo môže žena robiť, čím môže svoje myšlienky zamestnávať, keď nemá takú prácu alebo zábavu, ktorá by ju nútila rozmýšľať o inom. A pocit povzniesť sa nad pozemské plahočenie je taký krásny!

— Teda ste pobožná vlastne z dlhej chvíle?

— Neviem, či by som bola taká, keby som musela pozornosť venovať inému.

Schádzala sa s Lucardim skoro každý deň. Zo dňa na deň sa mali radšej, nachádzajúc stále nové a nové vábne vlastnosti na sebe, keďže nerobili iné, ako rozmýšľali o tom, ako by mohli byť jeden druhému čím najväčšmi po vôli.

Bozkali sa prvý raz v sakristii San Stefana, odchádzajúc od sochy sv. Antonia, ktorého boli prosili, aby požehnal ich lásku. Cítili, že sa vlastne vtedy zosobášili pred bohom. I nútilo ich vyjadriť svoju lásku i vzájomným oddaním sa. Lucardi chytil Mariellinu ruku koncom prstov a voviedol ju do prázdnej sakristie. Trasúc sa na celom tele, dotkli sa jemne perami.

— Si moja na celý život. Nikdy ťa neopustím a budem ti vždy verný.

Mariella zložila ruky ako na modlitbu, a sotva počuteľne zašepkala tie isté slová:

— Si mojím na celý život. Nikdy ťa neopustím a budem ti vždy verná.

Ich zasnúbenie trvalo celý polrok.

Nemohli sa tak chytro zosobášiť, ako by si to boli želali, lebo Melio nemohol skôr zozbierať dvetisíc dukátov, čo sľúbil Lucardimu ako veno.

Za pol roka zišlo mnoho z pozlátky, ktorou v prvé týždne okrášlili svoje postavy.

Mariella sa presvedčila, že je Lucardi statočný človek a jej láskou oddaný, ale je primárnivý, náchylný život ľahko brať a náladovo vrtkavý. Lucardi si myslel, že je Mariella priveľmi neústupná, panovačná a že svojej pobožnosti venuje primnoho času.

Ale mali sa radi. A keď si sprvu i mysleli, že sú nejakí mimoriadni, nad iných vynikajúci ľudia, presvedčili sa časom, že ani Zeno ani Mariella v ničom nevynikajú nad priemerných, slušných ľudí. V prvom záchvate lásky slepí milenci vkladali do seba všetku krásu a cnosť sveta.

Vcelku rozvažovali vážne o svojom živote. Keď sa zobrali, hľadali svoju spoločnosť radšej v kruhu menších a chudobnejších pánov, ako boli oni, čím získali to, že boli ctení a obdivovaní.

Rok po svadbe sa im narodil malý Pierluigi. Po roku mali z malého pacholiatka mnoho potešenia. V dieťati sa začala hlásiť duša, čo pozorovať je iste najväčšie potešenie rodičov. I starý Melio sa rozveselil v spoločnosti svojho vnúčaťa. Aká je to ohromná, prekvapujúca múdrosť od takého človiečika, keď vie ukázať, kde má oči a ručičky! Vie, aký je veľký a mocný!

Ktoré divadlo pôsobí rodičom väčšiu rozkoš, ako pozorovať tento zázrak, najmä pri prvom dieťati?

Lucardiovci okrem Gradeniga, Zenovho predstaveného, nemali nádhernejšie známosti. Ale prokurátor Gradenigo mal rád svojho podriadeného a videla sa mu i Mariella; preto ich dosť často pozval do svojej domácnosti.

Gradenigo bol asi päťdesiatročný, trochu prihrbený chlap trojuhlastej, oholenej tvári. Lícne kosti mu vystávali a brada bola končitá. Keď chcel niečo, ako si myslel, vážnejšie povedať, stiahol zakaždým najprv trochu hrubé pery. Oči robili dojem prešibaných.

Mariella sa mu páčila. Iste hrešil s ňou vo svojej duši. Rád sa s ňou zhováral, nespúšťajúc pohľad z jej postavy a tváre. Použil každú príležitosť, keď mohol pohladiť jej dlhú, elegantnú ruku.

Mariella bola k nemu veľmi milá, veď bol mužovým predstaveným, od ktorého závisel úspech ich života. Možno bola i primilá, lenže nie vždy. Keď sa Gradenigo stával hrozivo prítulným, ochladla. Prokurátor nechcel svoju túžbu ukojiť za pridrahú cenu straty verejnej úcty a možno i svojho skvelého postavenia, a preto svoju opatrnú zbabelosť kryl rúškom cnosti i pred samým sebou. Bál sa, a preto bol zdržanlivý. Pritom si umienil, že svojou dobrotou obmäkčí Mariellu natoľko, že mu z vďačnosti bude povoľná.

Mariella chodila stále do chrámu San Stefana k soche sv. Antonia. Každý deň sa mu šla pokloniť, čolen na niekoľko minút. Bála sa, že by ju hneď nejaká nehoda zašla, keby to zanedbala. Myslela si, že oddala svoju dušu svätému a že ju on spravuje, pričom, pravda, robila to tak, ako to pokladala za vhodné, pripisujúc výsledok svojho konania svätému.

Sv. Antonio iste inakšie posudzoval jej správanie, ale ona mala preňho toľko výhovoriek! Veď čím všetkým bola povinná svojmu dieťaťu, mužovi a otcovi? Namýšľala si, že je obeťou lásky k svojej rodine.

Prokurátor Gradenigo viedol otvorený dom; uňho sa schádzali i najväčší benátski páni. Tam sa Lucardiovci zoznámili s Vendraminovcami, s Contiariniovcami, s Malipierovcami a s inými najprednejšími rodinami. A keďže boli skromní, ústupní a vedeli sa prispôsobiť chúťkam veľkých pánov, mali ich i oni radi. Preto ich aj títo pozývali k sebe a zavše ich i navštevovali.

Messerovi Marcantoniovi Meliovi sa táto zmena v živote Lucardiovcov nevidela, najmä preto nie, lebo teraz nemohli vyjsť so svojím dôchodkom. Mariella často vyplakávala od neho peniaze. Kým vládal, dával im. Ale jeho prostriedky neboli veľké a okrem toho ich musel deliť medzi viac detí.

Zenovi sľubovali jeho panskí priatelia vysoké postavenie s veľkými dôchodkami, a tak si myslel, že musí stoj čo stoj vydržať.

Jedného dňa pribehol Lucardi, na ktorého každý list veľmi účinkoval, domov, preskakujúc po tri schody a hvízdajúc si.

Mariella, zabávajúc sa s malým Pierluigim, mu vybehla oproti.

Zeno ju schytil a šialene oblapil.

— Mariella, Filipo Vendramin posiela s inými pánmi dvadsať lodí s tovarom v sprievode štyroch vojenských galejí do Levanty. Povedal mi, že ak mám peniaze, môžem sa tiež zúčastniť na istom obchode, ktorým si môžeme náš kapitál viacnásobne rozmnožiť. Máme ešte nedotknutých dvetisíc dukátov. Za týždeň ich zoženiem. Dajme ich do toho obchodu. Budeme razom von z biedy.

Pierluigi sa pýtal k otcovi z náručia Marielly. Keď ho otec vzal, trhal ho za fúzy a uši bez každého ohľadu na vážnosť veci, o ktorej rokovali jeho rodičia.

Mariella nebola pre obchod taká zaujatá ako jej muž.

— Nie je isté, že zarobíme, a môžeme prísť o všetko. More je plné korzárov.

— Ale, ale, Mariella, štyri veľké vojenské galeje, veď je to veľká sila, a k tomu sú i obchodné lode ozbrojené. Čo myslíš, to by museli korzári vyhrať celú veľkú bitku. Vendramin pokladá obchod za úplne istý. Taká príležitosť sa nenaskytne každý rok. On posiela toľko tovaru, že je v tom skoro celý jeho majetok.

Mariella mala ešte celý rad iných námietok, ktoré Zeno všetky víťazne povyvracal. I sľúbila, že privolí, ale si žiadala najprv niekoľko hodín na rozmyslenie. Zeno vedel, že chce ísť do San Stefana k svojmu svätému Antoniovi.

Mariella sv. Antoniovi tak vyložila vec, že potrebujú peniaze dieťaťu a mužovi kvôli. Ona nepotrebuje nič, ona by bola spokojná i tak, ako žijú. Veď — mihlo jej hlavou — pre jedny-dvoje hodvábnych šiat a pre nový diadém — ten starý je celému svetu známy — by nebolo hodno brať si toľké starosti na hlavu.

Sv. Antonio musel uznať, že Mariella celkom nezištne prosí o vyplnenie svojej prosby.

A tak privolila i ona.

Za nasledujúce tri mesiace chodila usilovnejšie do kostola ako predtým. Najmä koncom tretieho mesiaca sa modlila s celou vrúcnosťou aj preto, lebo Pierluigi ochorel.

Večer si veselý ľahol, bol mimoriadne samopašný a ráno mu bolo zle a bol veľmi rozpálený. Malý chlapík chcel vstať a hrať sa so svojou mamou a chvíľočku aj s otcom, ako robieval, ale nevládal. Stonajúc klesol na posteľ.

Rodičia videli, že dieťa vážne ochorelo a temný ľak im stisol srdce. V tie časy bola každá choroba omnoho-omnoho nebezpečnejšia ako dnes. Vtedajšie liečenie máloktorý pacientik vydržal. Najmenej nebezpečný bol lekár, ktorý sa najviac spoliehal na prírodu, a takého našťastie zavolali Lucardiovci. Iný by bol skoncoval s dieťaťom za dva-tri dni. Po odchode lekára zverila Mariella dieťa do opatery starej monne Lisotte a utekala do San Stefana. Prosila svojho svätca, aby zachránil život dieťaťa a aby namiesto neho odobral ich majetok. Vďačne sa zriekne blahobytu, len dieťa nech im boh neberie. Zdalo sa jej, že by sa sv. Antoniovi nikdy neodplatila, keby im zachoval Pierluigiho za hocijakú obeť.

Niekoľko dní nešla do kostola, lebo nemohla dieťa nechať. Bolo také opadnuté, že sa bála, keď odíde, nenájde ho viac živé.

Asi o týždeň mu bolo ľahšie: dieťaťko trochu očerstvelo a prijalo trochu mliečka.

Lucardi, ktorý chodil celý čas, vzdychajúc, s ovesenou hlavou, sa rozveselil.

— No, vidíš, ako si sa bála, a hľa, prejde mu to, — hovoril rozradostene žene.

— Bože drahý, veď si ty ešte väčšmi stratil ducha ako ja.

V ten deň sa dozvedeli, že sa Vendraminove lode vrátili do Chioggie. Okrem dvoch prišli všetky. Zisk podniku bol veľký.

Len dve menšie lode neprišli naspäť; jedna z nich bola Santa Ursula, briga,^[7] na ktorej bol uložený aj tovar Lucardiovcov. Počuli, že sa v okolí Malty stratila. Lucardi na tú zvesť utekal do Chioggie, aby sa dozvedel podrobnosti. Prišiel domov zúfalý. Podľa správ bola loď nadobro stratená. Hľadali, čakali ju na mori bez každého výsledku. V noci musela poblúdiť alebo sa jej prihodilo nejaké nešťastie.

— Mariella, prišli sme o majetok, Santa Ursula sa stratila! Ostatné lode sa vrátili bez nej.

Hodil sa na diván a nariekal.

Mariella utekala ku Pierluigimu, vychytila ho z postele a blažene ho oblápala a bozkávala.

Pierluigi zostrašene plakal a Zeno hľadel zadivene na svoju ženu. Myslel, že stratila rozum.

— Čo sa robí s tebou! — zvolal, vyskočiac naplašene na nohy.

— Ó, ty chudák, ty neznaboh! Nikdy nepochopíš, čo sa stalo! Uprosila som San Antonia, aby nám vzal majetok a nechal dieťa!

Zeno sa hlasito a trpko zasmial.

— Aká si ty hlúpa, Mariella! Čože je tvoj San Antonio! Kus skaly! A čo je tvoj boh? V najlepšom prípade súbor prírodných zákonov, ktoré ti práve tak urobia po vôli ako more alebo víchor!

— Tak never a trp dvojnásobne. Mne moju vieru a ňou poskytnuté uspokojenie nevezmeš.

Prešlo niekoľko dní, prešiel týždeň-dva, ale stav Pierluigiho sa stále neobracal na lepšie. Niekedy bol dosť veselý, pohral sa s hračkami; iný raz zasa ležal hodiny ako ťažko chorý, bez záujmu. Trhalo rodičom srdce, zdanlivo otcovi viac ako matke, ktorá možno nachádzala trochu útechy pri svojom svätom.

Kým bolo dieťa choré, nemohli chodiť do nijakej spoločnosti a k nim tiež nikto nechodil, lebo strach pred prípadne nákazlivou chorobou rozháňal i najlepších priateľov. Tak im bolo ľahšie preniesť stratu majetku pri utiahnutom živote.

Mariella pevne verila v konečné vyzdravenie dieťaťa. Lucardi zúfal, keď ho videl opadnuté, a chcel ho každým nerozumným spôsobom prinútiť, aby bolo veselšie, keď ho väčšia pálčivosť a slabosť uložila polomŕtve na hlavnice.

Lucardi trávil veľkú časť dňa na colnom úrade, kde zaujímal dosť vysoké postavenie. Chodieval domov okolo druhej. Po tretej neprišiel nikdy, čo bol Pierluigi chorý.

Mariella nikdy nezabudla, že jeden štvrtok mali krásneho branzina^[8] na obed, ktorý sa zdal veľmi chutný, keď Zeno neprišiel ani o tretej domov. Mrzela sa, že sa ryba, ktorou mu chcela urobiť radosť, skazí, lebo bola čerstvo nachytro usmažená. Keď neprišiel ani po štvrtej, poslala sluhu Tommasa do úradu po pána.

Maso dlho nechodil. Už bol podvečer, keď prišiel domov. Bol to starý sluha ich domu, rodený Benátčan, ktorý sa vyznal v meste v každom ohľade.

Vošiel po prstoch do spálne, kde bola jeho pani s dieťaťom, ktoré práve v tú chvíľu bolo neobyčajne veselé.

— Signora, — zašepkal jej od dverí, — messer Zeno nepríde tak skoro.

Mariella sa spýtala trochu netrpezlivo: — A prečo? Kdeže pošiel?

Maso jej rozprával, ako prišiel do prokurácie, ako a koho sa vypytoval, kde je messer Zeno. Akosi mu nikto nechcel nič povedať. Hľadeli naňho tak divne, ale neriekli nič. Až stará Barbora, ktorá čistí kancelárie, mu pošepla vo svojej kutici, že signor Zeno išiel do sály della Bussola a odtiaľ sa nevrátil. Ešte ráno, hneď ako prišiel do úradu, ho ta zavolali — no, a nevrátil sa.

V Benátkach každý vedel, že zo sály della Bussola viedli dvere izbami štátnych inkvizítorov; cez Ponte dei Sospiri^[9] do studňových väzení a úzkymi schodmi do žalárov pod olovenými strechami. A v tých temniciach nebolo čo vyberať.

Mariella zalomila rukami a s výkrikom: — Madonna Santissima! — spadla na posteľ dieťaťa, ktoré preľaknuté začalo kričať.

Zbehla sa čeľaď, stará monna Lisotta upokojila biedne dieťa, utekali po signora Melia, ktorý o chvíľku pribehol.

Ale čo mohli robiť? Daromnými rečami nespomohli nič.

Mariella ich ani nepočúvala. Sedela so zalomenými rukami, alebo behala po izbe v ukrutnom nepokoji ani divé zviera v klietke. Vše zastenala, bijúc sa po hlave. Myslela si: „Aký bol Zeno dobrý ku mne, ako nás mal rád. Bol niekedy i trochu šialený, ale len nám žil.“

Prečo ich boh tak trestá? Čím sa previnili? A ten sv. Antonio, ó, aká je to lož! Ako sa darmo klamala takým hlúpym výmyslom! Veď ani boha niet! Či by to boh mohol dopustiť?

Iste, celkom iste niet boha!

A človek môže urobiť so sebou beztrestne, čo chce…

Keď Zena viac niet, bude najlepšie, keď aj s dieťaťom umrie.

Pozerala naňho vytreštenými očami, či dýcha. Spal na lone monny Lisotty.

Melio zhrbený, opierajúc sa o palicu, stál na jednom mieste a nespúšťal oči z dcéry. Rozmýšľal tiež, čo teraz s ňou bude. Lucardi mal len dom, v ktorom bývajú, ináč nič. Žili len z jeho platu. Teraz je veno stratené, platu viac nebude, z čoho bude žiť?

Čo by sa dalo robiť? Je malá nádej na nejakú pomoc, ale nech Mariella ide ku Gradenigovi. Veď je to jediný ich taký známy pán, na ktorého sa môžu obrátiť. Môžu sa obrátiť ešte, lebo veď hodil očami nedovoleným spôsobom na Mariellu a možno, že bude žiadať od nej obete…

Meliovi sa zdala prípadná obeť veľmi nepatrná, hlavná vec je Zena vyslobodiť. Ako by sa to dalo? Či hriechom, či s božou pomocou?

Hriech sa mu zdal spoľahlivejší.

Povedal tupým hlasom, že ho Mariella sprvu ani nerozumela: — Mariella, musíš ísť ešte večer ku Gradenigovi. Inej pomoci niet.

— Čo? Ku komu? — spýtala sa dcéra hnevlivo, vyrušená zo svojich strašných myšlienok.

— Musíš ísť ku Gradenigovi — ešte teraz večer. Vieš — a maj rozum, — mrmlal Melio akoby odporujúc, hľadiac významne na ňu.

— Ku Gradenigovi? Aha, áno — chápem. Pôjdem.

Pohladila si hlavu, trochu postála, zatým vbehla do druhej izby, vytiahla zo skrine čierne domino, zababušila sa doň a utekala bez slova na ulicu.

Našla Gradeniga samého doma. „Chvalabohu!“ myslela si. Jeho mladá, už tretia žena bola kdesi na návšteve. Zaviedli ju do pracovne k prokurátorovi. Sedel pri stole, na ktorom stála lampa, osvetľujúca malý kruh. Na hlave mal čiernu zamatovú čiapku, ktorá mu zakrývala celé čelo. Pozrel na ňu cez veľké okuliare s rohovou obrubou.

— Monna Mariella! Ah, aká je to milá návšteva, — zvolal uradostene. I vstal z pohodlného kresla a prešiel ku nej na svojich v kolenách vybočených nohách. Chytil jej ruku a bozkal ju túžobne.

— Drahá, drahá Mariella, — začal hovoriť rozčúlene, ale vtom pozrel na jej tvár, ktorá sa vtedy dostala do osvetleného kruhu: bola meravá, oči do krajnosti roztvorené, bledé pery sa jej triasli.

Zľakol sa jej.

— Čo sa stalo, preboha! — zasipel stiesneným hlasom.

— Zena zavolali ešte ráno do sály della Bussola a nevrátil sa. Sme celkom zničení. Stratila som majetok, dieťa mi umiera a teraz mi zavraždia i muža. Čo je teraz môj život hoden? Vezmi si ho, len mi pomôž, — i vystrela ruky zúfalo k nemu.

Gradenigo zbledol. Odtiahol sa od Marielly na dva kroky za kreslo; rozmýšľajúc škrabal si ukazovákom zle oholenú hornú peru.

Mariella zhodila domino a pristúpila celkom k nemu. — Vezmi si ma!

Gradenigo pozrel na ňu: za nič na svete by sa jej nebol dotkol, taká hrôza sálala z nej. Bolo na nej vidieť, že také pocity lomcujú ňou, akoby mala byť vypätá na škripec.

Miešať sa do osudu ľudí, na ktorých vložilo ruku Consilio dei tre Capi,^[10] znamenalo zahrávať si so smrťou. A s akou! Ale Gradenigo bol veľký pán a mal mocnú stranu v signorii; myslel si, že si môže niečo dovoliť — s veľkou opatrnosťou.

Nebol človek bez citu. Rozmýšľal, hľadiac vše na mladú zmučenú ženu.

— Mariella, do ktorého kostola chodievate a kedy?

— Do kostola? Či chodím do kostola! — spýtala sa, nechápuc jeho slová. Čo chcete teraz s kostolom? Teraz — a kostol spomínať.

— Chodievate do kostola?

— Chodila som, ja blázon. Veď je to také daromné počínanie!

— A do ktorého ste chodili? Iste do San Stefana, máte to tak blízko.

— Do San Stefana som chodila a modlila som sa vždy pri soche toho luhára sv. Antonia. Ó, ako ma zavádzal, ako som mu verila! Bol mojím milým, mojím otcom, mojím všetkým na svete. Neverím už ani svätým, ani bohu, ani ľuďom! Preklínam rodičov, že ma splodili!

— Mariella, nerúhajte sa, možno budete ešte aj inakšie hovoriť. Príďte zajtra pred popoludňajšími modlitbami do San Stefana a čakajte pri sv. Antoniovi. Možno dostanete nejakú zvesť.

— Iné mi nemáte čo povedať? — riekla s trpkou rozhorčenosťou. Ako sa hnevala i na seba, že sa mu ponúkala s takým nekonečným premáhaním a že ju odvrhol — zo strachu! Aký biedny človek je to.

— Teraz vám nemám čo riecť, len čo som vám povedal.

— Čo urobiť, čo urobiť! — zalomila žalostne rukami. — Iste ho už mučia a ja mu nemôžem pomôcť!

Gradenigo hľadel na ňu zamračene, bez slova.

Schytila sa a hodiac na seba čierny plášť, utekala bez slova.

Nasledujúceho dňa šla v určený čas k soche sv. Antonia. Veď čo mala robiť? Chytala sa každej slamky. Na sochu svätého hľadela s hnevom a s pohrdlivou nenávisťou kráčala i tmavým chrámom.

Ledva zastala pred sochou, keď skoro v úplne prázdnom chráme išiel okolo nej zakuklený františkán, ktorý jej v chôdzi vstrčil do ruky kartičku, zašepkajúc:

— Prečítajte to doma osamote a potom zničte.

Mariella trochu postála, cítila papierik, ani keby mal ostré kraje.

Utekala domov, nemohla si nanútiť svoju obyčajnú chôdzu. Už i v pitvore svojho domu sa obzrela, či ju nikto nevidí, a prečítala lístok.

— Choďte hneď do ulice Dandolovej k monne Violante Buondolce. Dajte jej cenný dar a proste ju, aby sa u Arza Loredana zaujala za vášho muža. Môže ho iste od neho vyprosiť. Choďte čím najskôr, času je málo.

— Tak je to ten prekliaty Loredano!

Monnu Violantu poznala z videnia; veď to bola vychýrená dáma vtedajšieho benátskeho polosveta. Či mal Loredano s ňou pomer? O tom nevedela a ani sa o to nestarala.

Rozmýšľala, aký dar by jej mala vziať. Peňazí nemala, ani mnoho šperkov. Jej najcennejší skvost bola perlová šnúra. O tej si myslela, že ju predá, aby mala z čoho žiť aspoň dotiaľ, kým Pierluigi nezahynie.

Keď jej dieťa umrie, bude jej všetko ľahostajné, čo bude s ňou. Myslela si, že ho neprežije.

Najprv chcela ísť večer ku monne Violante. Ale keď si predstavila položenie Zena, utekala do izby, vzala šperk a šla rovno ku kurtizáne.

Monna Violante bývala vo veľmi vkusnom malom paláci. Mariellu pustili k nej len na mnohé prosenie. Našla ju v skvostnej kúpelni vykladanej mramormi rozličných farieb.

Violante sedela nahá na hladkej mramorovej lavici a obzerala sa v ručnom zrkadle. Dve slúžky jej masírovali nohy a tretia čítala z Orlanda furiosa.^[11]

Všetky štyri ženské prestali vo svojej práci, keď videli vojsť cudziu Mariellu.

— Čo chcete? — spýtala sa Anetta, ktorá čítala, a podišla ku nej.

— Chcem sa zhovárať len niekoľko slov s monnou Violantou Buondolce osamote, keby to dovolila.

Nastalo ticho. Ženské sa dívali raz na paniu, raz zasa na Mariellu, ktorá vybrala zo škatuľky dlhú perlovú šnúru.

— Nechcem to zadarmo. Viem, že čas monny Violanty je drahý.

— Choďte von, — rozkázala Violante a zahalila svoje krásne telo do širokého kúpacieho plášťa.

Mariella sa obzrela, či sú už samy. Pobehla ku kurtizáne a podala jej perly.

— Vezmite si to a pomôžte mi. Bola som pred dvoma-troma mesiacmi šťastlivá. O krátky čas sa celé moje šťastie zrútilo. Dieťa som stratila, prišla som o majetok a vzali mi i muža. A boh mi je svedok, že bez príčiny. Messer Arrone Loredano ho dal zavrieť; možno ho už aj zabil. Monna Violante, zmilujte sa, vysloboďte ho; vráťte mi ho. Zachránite celú rodinu od smrti, od nezaslúženej smrti. Máte rodinu, máte matku, možno tiež dieťa! Viete, čo znamená stratiť všetko najmilšie? Všetko!

Violante zabudla svoje ruky v bujných pobelavých vlasoch, ktoré jej splývali až na kolená. Nespustila z nešťastnej ženy oči. Počúvala jej žalostenie a pritom jej prebehli hlavou myšlienky: „Tieto cnostné ženy, ktoré hľadia na nás zhora, aké majú strašné trápenia a starosti. Ku mne opovrhovanej príde o pomoc. A ja by som mohla ísť ju prosiť o niečo, keby ma zašla nehoda. Iste by ma odvrhla s opovrhnutím. A jednako mi jej je ľúto. Aká je zostrašená, ani nevie, čo robí. Iste jej bije srdce ako chytenému vtáčaťu.“

— A kto je váš muž a ako sa volá? — spýtala sa zvodne mäkkým hlasom.

— Zeno Lucardi, úradník z colného oddelenia.

— Ah, Zeno Lucardi! — zvolala zadivene a pozrela uprene na Mariellu.

— Monna Violante ho možno pozná? — spýtala sa zostrašene Mariella.

— No, možno, — odvetila váhavo.

— Možno viete, prečo ho zavreli? — spýtala sa so žalostnou zvedavosťou Mariella.

— Čo chcete s tými perlami?

— Prosím vás, prijmite ich odo mňa. Je to môj jediný šperk, ale dávam vám ho s radosťou, keď mi pomôžete. Veď mi vy jediná môžete pomôcť, vy drahá, krásna!

Mariella priskočila k nej a bozkala jej ruku.

Violante sa zapálila. Myslela si: „Aká je pekná, ale možno nemúdra: bozká mi ruku. Ľudia aj to nejnemožnejšie urobia, keď sa chcú dostať z nešťastia. Aké má utrápené oči. My ženy, aké sme úbohé!“

Hľadeli chvíľku na seba.

Razom Violante objala Mariellu okolo hrdla a pritiahnuc ju k sebe, bozkala ju na ústa.

— Aká si nešťastná! Neviem, či je v mojej moci ti pomôcť, ale urobím všetko, aby som tvojho muža zachránila. Všetko, vieš. Tvoj šperk nechcem, vezmi si ho.

Mariella by vtedy za nič na svete nebola vzala perly naspäť, práve pre dobrotu kurtizány nie.

— Ty krásna, prosím ťa na kolenách, prijmi tie perly.

Violante vystrela ruku so šperkami za uťahujúcou sa Mariellou.

— Nevezmem. Mne to zaplatí boh tým, že ti pomôžem!

— Never v dobrotu boha! — skríkla Mariella a utiekla.

Mariella vysedávala dni a noci pri lôžku dieťaťa, ktoré ani neožívalo, ani nemrelo. Také mala srdce ako kameň. Tak príde o všetko, všetko, čo jej bolo milé na svete. Ešte i tie biedne perly musela utratiť, ktoré by boli umožnili ich živobytie, kým to dieťa žije.

Tupou, ťažkou bolesťou naplnenou dušou jej vírili myšlienky, že niet boha. Nemožno, žeby takú nespravodlivosť mohol páchať boh. A keď niet boha, prečo sa má trápiť takýmto hrozným životom.

Pozrela na Pierluigiho. Usmial sa jej.

— Ty zlaté dieťa, ty môj poklad. — Vzala si ho do lona a láskala ho.

— Nie, nevezmem ti život, kým je v tebe. Veď ti je tvoj živôtik drahý. Ale keď umrieš, pôjdem s tebou.

Dni a noci sa míňali a mnoho-mnoho rozmýšľala Mariella, aby pochopila veľkú tajnosť boha.

Prvým otrasom a neočakávanými údermi zapríčinenému úplnému odvrhnutiu myšlienky boha začala pomaly odporovať. Veď iní ľudia trpeli podobne ako ona, tiež tak nezavinene, a preto ona verila v boha, cítila, že jestvuje, vedela to istejšie ako hocičo na svete. Ktože pozná božiu vôľu? Vo svete je zázračný poriadok a pri ňom sa dejú ohromné katastrofy; búrky, víchry, výbuchy vulkánov, zemetrasenia, celé krajiny vyničiace morové epidémie. Nimi zahynie ľudí na tisíce a tisíce; všetci trpia. To všetko vedela, a jednako bola jej viera, že jestvuje boh, neochvejná, a teraz, keď sa jeho ruka dotkla jej, nemá byť? Či len ona bola jedinou výnimkou zo všetkého stvorenia, a či len ju nesmel boh skúšať?

Minulo zasa niekoľko dní a Mariella, nútená sama nevedela akým citom, utekala do San Stefana a hodila sa pred hlavným oltárom na kolená a modlila sa, ako sa nikdy v živote nemodlila.

Oddala celú svoju dušu vôli Najvyššieho, s pokorou prijímajúc jeho súdenie, nech bude akékoľvek.

Jej domáci nikdy nezabudli spomenúť, aká premena sa stala s ňou po tej návšteve kostola — vtedy. Mysleli si, že musela uprosiť svojho svätého, aby urobil s ňou zázrak; musel jej sľúbiť, že sa už zmiluje nad ňou, lebo prišla domov milá, tichá, pokojná.

Bola to čudná náhoda, že večer v ten istý deň búchali na dvere domu s veľkou násilnosťou traja námorníci, takže všetci domáci vyskočili, čo sa to robí.

Maso voviedol troch opálených chlapov do izby, kde ich očakávala Mariella. Všetci boli nastrašení, čo chcú tí divosi.

Jeden z nich, zrejme ich náčelník, predstúpil pred Mariellu a spýtal sa jej: — Ste monna Maria Lucardi?

— Áno, čo chcete?

— Som dôstojník na lodi Santa Ursula, na ktorej ste mali tovar. Prišiel som vám oddať účty. Včera sme sa vrátili po šťastnej, možno povedať, že po veľmi šťastnej ceste. Tu je váš podiel.

Dvaja námorníci zložili ťažké remenné vrecia na stôl, ktorý pod ťarchou zaprašťal.

— Dostanete jedenásťtisíc tristo päťdesiat dukátov. Môžete si ich prerátať.

Mariella bola touto udalosťou a všetkými predchádzajúcimi okolnosťami taká ohromená, že sa jej zatočila hlava a padla do bezvedomia. Najhoršie zlé zvesti ju tak neotriasli, ako toto teraz jej celkom neočakávané pripadnuté bohatstvo.

Keď ju prebrali, zaplakala žalostne za svojím Zenom. Jej medzitým privolaná rodina, otec, brat a sestra ju ťažko mohli upokojiť. Nenariekala tak za ním, keď ich čakal skromný, skoro biedny život, ale teraz, keď by mali zaistenú veľmi pohodlnú budúcnosť, ľutovala, že je nie účastníkom.

Ráno utekala do San Stefana vyliať plnú dušu vďaky a ľútosti pred Všemohúcim. Hoc so žiaľom, upokojila sa nad stratou Zena, ktorú teraz tak bolestne cítila.

Idúc domov, zazrela akéhosi zarasteného, čudného otrhanca, ktorý si veľmi veselo vykračoval smerom k ich domu. Taký zvláštny dojem urobil na ňu. Božemôj, kto to môže byť?

Bol otrhaný, zarastený, ale bol to Zeno.

Pribehla k nemu a nehľadiac na ľudí, hodila sa tomu žobrákovi na prsia.

— Zeno môj!

Mnohí z obecenstva poznali Lucardiovcov a vedeli o ich neblahom osude.

— Pustili ma! Nahliadli, že som nevinný! — volal žene.

Obecenstvo ich odprevadilo až pred ich dom, volajúc im a signorii na slávu.

Zeno doma rozviazal balík, ktorý mu pri odchode zo žalára oddali. Bola v ňom krásna strieborná skrinka a v nej uložené Marielline perly.

Keď ich Zeno zazrel, skríkol od zadivenia, ako sa ta dostali. Mariella mu vyrozprávala o svojej návšteve u monny Violanty, poznamenávajúc, že sa čudovala, keď z jej držania a reči sa zdalo vyplývať, že pozná Zena a vie aj to, prečo je zavretý.

Nato Zeno rozpovedal, že sa mu stalo, že svojou gondolou vrazil do lodice vyparádenej, patričným znakom ako kurtizány znateľnej dámy, ktorú málo chýbalo, že neprevrhol, a keď sa gondolieri povadili, on ešte na nich bol zakričal, aby sa sluhovia kurtizány držali slušne voči nobilovi.

Bolo zrejmé, že to bola príčina, prečo bol väznený. Loredanovi beztoho nebol v milej pamäti, a tak ho ľahko dal zavrieť pre daromné prenáhlenie na celý mesiac do takého žalára, v ktorom vytrpel toľko telesných a duševných útrap. A čo vytrpela jeho milá Mariella! Možno viac ako on. A ktovie, či by ho Loredano nebol zabudol v tom žalári, keby Mariella nebola uprosila tú naozaj sladkodobrú (buondolce) ženu, aby sa ho zaujala?

Pierluigiho vzala Mariella k alpským jazerám, kde sa úplne vyliečil.

Ostatný život Lucardiovoov plynul ticho, bez väčších otrasov.

Mariella nikdy nezabudla na hrozný stav duševnej prázdnoty a zúfalstva, keď v zatemnení duše stratila vieru v boha.

Nikdy viac nemala ten premáhajúci pocit nekonečnosti, veľkosti a všemohúcej dobroty boha, ako keď v najväčšej bolesti pozdvihla dušu k nemu. Ale na ten pocit tiež nikdy nezabudla.

Nahliadla i to, ako nespravodlivo chápala bytosť sv. Antonia a zostala mu vždy oddaná ako učiteľovi trpezlivosti a tešiteľovi v mnohých ťažkostiach života.