ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Ľudová kresba)

No, umučenie je už skončené; úbohá obeť si konečne oddychuje. Ah, čo sa natrápil ten Maťko Rafikovie, nebožiatko, kým previedli na ňom túto premenu! Veru by mu dobre padlo tak pochodiť si trochu po izbe, keby mu i to nešlo tak akosi naopak, nemotorne; ale darmo je: chodí len po veľkej biede ako kohút, keď sa mu nasnuje chlp vlasov na ostrohy. Toto všetko pochodí stadiaľ, že Maťka obliekli do nových šiat. Táto novota všetka dala by sa ešte len vystáť, ale čižmy, tie čižmy! Nie akoby snáď boli malé — to božechráň — lebo ich starý Juro Rafika a jeho žena Katrena na Michala na jarmoku kupovali, nuž a čo tí raz kúpia, to už len vari nebude tesné! Čižmy teda nie sú tesné, ba práve privoľné, že by sa do každej i po dve také nohy zmestili, ako sú Maťkove. A predsa robia oštaru; ako je to? Nuž ale, pane bože, ako by aj nerobili, keď sú na nich také vysoké opätky ako klátiky, až Matej musí v nich tak stúpať ani na štuliach. A čo horšie: nohy sa mu v nich sem a tam mykajú, vzdor tomu, že je v nich po hodnom vechti slamy; v čižmách zavreté povetrie valí sa von a dnu hore sárami a opätkovou dierkou, z čoho povstáva asi taký hlas, akoby prasa v kutici krochkalo. Nuž či potom div, že sa Matej nemôže nijak spriateliť s touto, predtým nezvyčajnou obuvou, keď mu ona ťaží na nohách ako väzňovi putá, a že banuje za krpcami. A je to aj celkom prirodzené. Veď len pozrime, aký je rozdiel medzi čižmami, a to ešte takýmito čižmami, a ľahkými krpčeky. Krpec veru netlačí nikde nohu, ale ako samorastlý prilieha na ňu. A potom jak ľahko je na krpce navyknúť tomu, kto predtým chodieval bosý. Na krpci veru niet opätka, aby mu pätu neprirodzene dvíhal, ale je krpec rovný, takže človek v krpcoch práve tak prirodzene chodí, akoby bol bosý.

Maťko Rafikovie je teda preto ako umučený, že prvý raz v svojom živote dostal čižmy. Nuž toto bolo by ešte len ešte, dalo by sa i to nejak zmôcť: ale — čo horšie — zvliekli mu predošlé, sedliacke šaty a obliekli ho do nových, panských. Hja, veru tak, Matej Rafikovie nie je už sedliacky synak: veď, aha, biele nohavičky, zelenou šnúrou cifrované, sú hen pod pecou, čierna halienka, pekne vyšitá, červeným saténom vrúbená, prevesená je na žŕdke, široký klobúk s dvojitou stužkou a dvanástimi novými špendlíkmi, čo si bol tejto Trojice zadovážil, visí tam v kúte pri lampáši na kline. Za predošlé, skvelé šaty, dostal počerné pantalóny a kabát z lacnej, tenkej látky. A ako sú ušité! Aspoň kabát patril by vlastne do múzea; je krátky, ale široký, že by mohol ešte i druhý Matej vojsť doňho; na chrbte zbýva veľká kukla, miesto toho zase pod pazuchou reže, lebo tam je tesný. Na chlapcovej hlave sedí malý klobúčik, ľahký ani pavučina, ani ho necítiť. Ale naostatok i toto by len prešlo, keby mu boli aspoň dávne košele ponechali. Nie, vzali mu i tie s bielymi, širokými tkanicami a dlhými širokými rukávmi, a dali mu miesto nich mušlienové, na ktorých niet ani širokých tkaníc — len plátenné gombičky, ani rukáv nevisí na nich naširoko, lebo je za päsťou sfercovaný a úzkym obalčekom zošitý.

Nuž takto pochodil neborák Matej Rafikovie; z pekného, štíhleho chlapca, ktorý včera bol taký driečny ako tá jedlica, za hodinu urobili strašidlo do konopí. Svetlé, mäkké vlasy, ktoré ešte len včera si bol pekne za uši začesával, sú dolu: obstrihal mu ich mlynár, jediný barbier v celej dedine, ponechajúc mu len nad čelom šticu. Hja, najnovšia móda!

A Matej veru plače, ale ako by aj neplakal, keď ho takto spotvorili; no neplače len on, ale aj stará Katrena, jeho mať. Ale akoby neplakala, keď najmladšie dieťa jej dnes ide preč. Dnes pred večerom jej ho zavezú na železnicu a tá ho zanesie pán boh vie kam za hory, za doly, až hen do Nireďházy.^[1] Kdeže je tá dedina a či je mesto? Ó, to je veru ďaleko — ďaleko!

„Ach, moje dieťa, už mi nedonesieš trávy, ani nenaškrabeš švábky, keď ja pôjdem v lete do poľa. Moje ručičky zlaté!“ A mať, nechajúc háby hábami, šla naprostred izby a oblapila chlapca, ktorý začal ešte väčšmi plakať.

„Nemazniže sa, stará, maj aspoň ty rozum!“ napomenul ju starý, otvárajúc malú armarijku, ktorá je za stolom v samom kútiku. Dlho sa tam prehŕňal, aby mu tvár nevideli, aj to, čo z nej tu i tu ukradomky utrel.

„Akože by som neplakala, keď som si všetky deti doma zariadila, len toto sa nemohlo tu zmestiť. Jano i Ondráš budú doma, len Maťko sa mi musí pomedzi svet túlať.“

„Keď sa trochu potrápi, bude mu ešte lepšie že nám; aspoň nemusí tak hrdlačiť. Ja viem, keď sa vyučí a vstúpi do človečenstva, že bude rád, že sme ho poslali preč.“

„Úfala som sa, úfala, že sa mu tuná dobré miesto trafí — a ono nič, nič!“ nariekala sama sebe stará Katrena.

A ako by nenariekala? Veď sa ona úfala, že i Maťka nejak doma zaopatrí, keď dvoch starších zaopatrila — a on nič! V Kúdeľanoch sa majetok rodičovský medzi deti nedelí. Zalanským sa prihodilo prvý raz, že Jano a Ondráš Pekárovie sa podelili, keď sa už nemohli vonkoncom zniesť. Toto — ako povedám — bol prvý prípad na delenie od pamäti sveta. Deľbu obídu tak, že keď dajeden z gazdov má len jedného syna, Jana, ten ako jediný zostane doma, aj do domu sa ožení. Ak má dvoch, Jana a Ondráša, tento druhý musí ísť na prístupky do takého domu kde nemajú Jana, len Katru. Ak má Jana, Ondráša a k tomu i Mateja: tohto ostatného, chudáka, pošlú na remeslo. Preto je to, že hoci v matrike jest hodne Matejov, v dedine ich je veľmi málo; lebo všetkých rozoženie stará obyčaj po tomto šírom svete. Nuž takáto suďba stihla i nášho Maťka. Pravda, až donedávna úfala stará Katrena, že i jemu nájde prístupky — a síce u Trepanovie kmotrovcov sa mu triafalo miesto ku Katre, čo je Maťkovi akurát vrstovnica. Deti ešte do školy chodili a kmotry sa už zriekli, že vstúpia do rodiny. A bolo to isté ako na písme; lebo ešte takto rok, keď boli Trepanovci u Rafikovcov na hostinu volaní, sľubovali, že veru tak a tak, na prístupky nevezmú iného, len Maťka; aj o dva týždne nato v Medovciach na jarmoku sa tiež spolu vodili aj častovali a stará Katrena bola by si dala hneď hlavu odťať, že je už všetko v poriadku.

Ako povedám — všetko sa zdalo byť v poriadku, aj bolo by bývalo dobre, keby — hja, keby — vraj — nie keby, boli by sme v nebi — keby, reku, práve teraz na Jakuba nebol doniesol čáp do Trepanov malého Janka. Všetky nádeje Katrenine zrútili sa na hŕbu, ako z karát postavená búdka. Trepanovci hneď na krstení povedali Rafikovcom, že už teraz nebude z nich nič, takže stará Katrena v obrátení šla do Medoviec kúpiť mušlienu a hupkom bežala do Čkorov, aby jej stará Čkoruľa zostrihla pre Maťka na košele, lebo že chlapca idú vypraviť do sveta na remeslo. Stará Čkoruľa jej vďačne zostrihla — veď ako by aj nie, keď to tak dobre rozumie; mohla sa veru aj naučiť panské košele šiť, keď i Mateja i Miška vyprávala naraz do sveta.

Tak, hľa, prišiel deň, v ktorom mal Maťko odísť.

Stará Katrena ukladá Maťkove hábočky do uzlíka, ktorý položí do tanistry k novoupečenej tučnej merinde, aby synček na ceste daj ak od hladu nezomrel a v tom cudzom svete ľahšie privykal.

„Ach, moje nebožiatko, akože ťa, ako zabudnem; ktože mi bude, kto, čítavať v nedeľu z Písma a pekných knižiek; v komže sa vše poteším v nedeľu na katechizme…“

„Mlč, stará, daj chlapcu pokoj, iba sa zas rozplače.“

„Kedyže mu mám všetko vyrozprávať, ak nie teraz? Po chvíli sa dohrnú ľudia, pred tými len nemôžem plakať a vravieť!“

Starý pozrel von oblokom a videl, že k nim ide Ondriš Trovkovič.

„Ide švagor; povedal sem ti, nemazni sa; radšej by si bola zamietla! Pozri, aká ti je izba!“

„Pane bože!“ zadivila sa stará, a bežala chytro po metlu; toto sa jej prvý raz prihodilo, čo je vydatá, že zabudla izbu zamiesť. Keď Katrena okolo dverí zametala, vošiel švagor, Ondrej Trovkovič.

„Pán boh pomáhaj!“

Všetci pozreli naň zadivení, že s takým pozdravom prichodí, akoby bol v poli popri ich zemi prešiel; ale predsa mu zaďakovali:

„Pán boh uslyš!“

Ondriš Trovkovič až teraz zbadal, že čo to vystrelil. Zamrzelo ho to, až sa poškrabal za ušima, a doložil:

„Zberáte sa, zberáte?“

„Veď zberáme, s biedou,“ odpovedala Katrena. „A kde je vaša?“

„Hja, tá súkno tká; vieš, že sa ide prepásť za robotou,“ doložil nevrlo Ondrej, lebo nerád videl, keď sa niekto presiľoval v robote. Na ňom veru bolo poznať, že rád za kratšie ťahá; bol vypasený ani medveď, na rukách nemal tvrdých mozoľov, známky to vytrvalej práce, ale mal pozostatky mozoľov mäkkých, ktoré dostáva len ten, čo v robote nedrží mieru. To vám tak ide, ako — nehodno primeriavať — so zlým volom: raz sa zasekne, druhý raz trhne. Takýto vôl potom dostáva na šiji mozole. Tak aj Trovkovič mal mozole od neriadnej práce. Nuž a že Ondriš Trovkovič s robotou nezostával na chvoste, to je zásluhou jeho pilnej ženy Katry, ktorá neraz musí poťahovať za muža. Táto Katra je sestra Rafikova.

„Ba hroma!“ zvoláte vy, keď po deravých krpcoch, nezapätých na nohaviciach háčkoch a červenom kožúšku poznáte, že Ondriš je nie sedliak, ale zeman. Nuž darmo je, hoci nosí čierne, čo hneď otrhané nohavice a košele s úzkymi rukávmi, predsa si vzal sedliacke dievča Katru Rafikovie za ženu.

„Berieš si sedliačku?“ spytovali sa ho zhrození zemani.

„Hej!“

Od tých čias Ondriš Trovkovič je vytvorený z kúdeliansko-zemianskych kruhov. Zanevreli naň všetci. Nuž ale Ondriš nerobí si z toho ani máčny mak. Čo jeho do ľudí, aj do zemanov, len keď má zapekačku, dohán a teplý prípecok. Akí by mohli byť ľudia šťastní, keby sa neuháňali za márnosťou tohto sveta. Len pozrieť na Ondriša, keď otvára dohánový paklík a keď fajočku zahrabe do horúceho popola! A ešte keď si vloží do úst a sadne na teplý prípecok! Vtedy zmiznú všetky vrásky z jeho starého čela o on, vzdor tomu, že je chudobný ako kostolná myš, nečaroval by ani s direktorom slávnej famílie. A trochu má aj pravdu. Direktor napríklad, mozoľuje od rána do večera, v lete kosí, až sa mu štica parí, v zime mláti, až sa v dedine ozýva, a čo má z toho všetkého? Peniaze mu bez osohu trčia v kapse, ani si len toho dohánu nedopraje za ne! Hej, mal by ich len Ondriš! Ten by si kúpil za ne celé koleso dohánu, i prach by z neho vytriasol a len potom by si zapiekol.

Stará Katrena neraduje sa veru, že jej švagor prišiel. A veru nie div, lebo v izbe sa už ťahá dym z Ondrišovej zapekačky. Kým z domu sem prišiel, dve fajky vyfajčil. Prvá fajka mu trvala až po šmikeň. Tam je oheň, Ondriš nemôže ho obísť. Vojde dnu a zapečie si. Nuž veď akoby on mohol ísť nič po nič tak bez fajky; švagor by ho potom ani nepoznal.

„Nuž ideš, Matejko, ideš?“ A pohladil chlapca po bielej hlave. Chlapec sa znovu pustil do plaču a utieral si oči, akoby ho ujčekov dym štípal.

„Na, doniesol som ti na cestu; peniažky si varuj!“ A ujček dal Maťkovi dvadsiatnik, na ktorý už od dvoch mesiacov bol sporil. Chlapec vpustil ho do mešteka, čo mu mať včera večer ušila a dnes ráno na hrdlo priviazala. Keď Ondriš takto obdaroval chlapca, za dobré uznal mu dať aj pár naučení.

„Pekne sa drž, majstra slúchaj, veď ti ono bude tam dobre.“

Maťko veľmi nepočúva ujčekove reči, on sa celkom iným zapodieva. Hľa, tu je už dvadsiatnik, toľko peňazí! Vlani mal síce na Trojicu mnoho peňazí, ale ešte i vtedy chybovali dva groše do dvadsiatnika. Prišiel sem aj Maťkov vrstovník, susedovie Janko. Ach, ako závidel Matejovi dvadsiatnik! Bol by hneď pristal ísť do sveta, len aby i on taký peniaz dostal. A ako sa díval na Maťkove háby! Hľa, z toho je už pán, a ja som len v gätkách.

Izba sa začala plniť. Prišli razom traja, a to — veru nie blázni — všetko kúdelianski remeselníci. Jeden je čižmár, volá sa Ondrej Zápotočný, pochodí z Kúdelian, jeho brat je gazda. On sa nemohol v dedine zmestiť, musel ísť na remeslo. Pohnevkáva sa on trochu na týchto Rafikovcov, že ho obišli, keď nedali chlapcovi šiť uňho čižmy, ale radšej kúpili od ktoviekoho na jarmoku.

„Na aké remeslo ideš?“ spýtal sa chlapca.

„Na krajčírstvo,“ odpovedal za syna Rafika.

„Mohli ste ho dať na šusterstvo, bol by sa vám aj u mňa vyučil.“

„Krpce plátať by sa aj pri otcovi naučil,“ poznamenal druhý remeselník, krajčír, Matej Hryzok, ktorý rád zadával tromfy slabému čižmárovi.

„A ty var kabáty šiješ tak, ako ťa učili! Dajmibože šiť ženské kabátiky!“

Matej Hryzok v povedomí mravnej prevahy vypäl prsia a šiel k malému Maťkovi: „Ondrej, pozriže, čože je toto? To je ženský kabátik?“ A ukázal na chlapcove šaty.

„No, nemáš sa čím chváliť; keby si bol takú robotu do cechy doniesol, veruže by si ešte zo päť rokov musel vandrovať. Pozri tú kuklu na chrbte, to si mohol vystrihnúť, bolo by na záplaty.“

„Ty, viem, že by si vystrihol, a potom, keď málo remeňa zostane a bojíš sa, že budú čižmy tesné, namočíš remeň a to tých čias mlatčekom sužuješ, kým sa len, neborák, nenatiahne. Ja som nie taký, ja zostrihnem radšej väčšie, lebo chlapec sa nebude veru zosychať, ale bude rásť.“

„Hja, veru je tak,“ prisvedčil starý Rafika, lebo mu akurát to bolo na jazyku, čo Matej Hryzok povedal.

„Nevaďteže sa nič po nič, na majstrov sa to nesvedčí; kto je raz majstrom, nech si zadrží svoj charakter,“ napomenul ich Ondriš Trovkovič.

„Hej, ja veru držím charakter, ani nezadieram do iných; ale tuto myslia, že nad nich ani vo Viedni niet, a že druhý majster pochabé huby jedol na ráno“ riekol Ondrej Zápotočný, čižmár.

Matej Hryzok, krajčír, pohrdlive škubol pravým fúzom, takže chudák čižmár zostal zahanbený a zapálil sa ani uvarený rak. Trovkovičovi začalo byť ľúto chudáka čižmára, i stal si rovno na jeho stranu.

„Verubože, nehodno veľmi dohora hlavu dvíhať, lebo človek, keď si nehľadí pod nohy, ľahko sa potkne, a čím väčšmi dvíhaš hlavu, tým ti väčšmi na nej budú vidieť uši; ach, nuž, len tak si my buďme v láske a svornosti vospolok.“

„Ale hej; veď sme všetci akoby jedna rodina,“ prisviedčal Ondrišovi tretí majster, a síce kováč Jozef Žmurkavý, a figliarsky hodiac naň okom, dôverne pokračoval: „Nuž veď sa len rátaš i ty medzi nás? A či sa vynímaš? Ondriš, no?“

Ondriš nepovedal ani slova, lebo sa zahanbil, že mu napomenuli jeho remeslo. — Nuž veru tak: Ondriš Trovkovič je vyučený kováč; tuná v Kúdeľanoch sa vyučil. Pravda, nebolo to pekne od jeho otca, že zeman, a syna predsa dal — bože, odpusť hriechy — na remslo, a to ešte na kováčstvo. Nuž ale čo mal aj robiť starý Jonáš Trovkovič? Mal bol už troch chlapcov, keď sa Ondriš narodil. Tí prví traja — dľa starého zvyku — dostali starozákonné mená: Jonáš, Ezechiel a Daniel, tomuto štvrtému sa už nedostalo príhodného mena, lebo ostatné prorocké mená sú len pre Židov, ako napr. Dávid, Izaiáš, Joel, Amos, Abdiáš atď. Čo mal starý Jonáš robiť? Novonarodenému dal každodenné, sedliacke meno, Ondrej. Už týmto samým bolo rozhodnuté nad osudom chlapca; akoby bol otec vyznal: mám troch synov, tí budú sedieť na kúrii, tento štvrtý musí si inde poctivú živnosť hľadať. — Tak ho už od malička obecali na remeslo. A Ondrej, akoby už tým menom mal vštiepené nezemianske cnosti, od zemianskych sa odlučoval a so sedliackymi chlapci sa najradšej bavieval. Tak, keď už bol hodný parobok, prišiel za učňa k dedinskému kováčovi. To mu síce nechutnalo, ale, Ondrejko, trp! Tak pretrpel päť rokov v učňovstve, až ho prepustili. Bol už vtedy mládenec na mieste, keď ho odprevadili až na chotár, aby šiel na vandrovku. Ale čože, jeho tiahlo nazad do Kúdelian. Bolo tam hodné dievča, Katra Rafikovie, a Ondrej si pomyslel: kým ja budem vandrovať, predchytia mi ju, a ja zostanem na ľade. Nech psom tráva rastie, keď kone podochnú. Dlho nepremýšľal, obišiel dedinu a opačnou stranou, poza humná, vrátil sa domov. Kým starý Jonáš prikuľhútal domov, Ondrej za ten čas roztvoril i tanistru a zjedol ten dlhý makovník, čo mu na merindu upiekli. — Jonášovi ťažko padlo veru syna vypraviť a odlúčiť sa od neho; veď pán boh vie, či ho kedy vidí; Barbara, matka Ondrejova, tiež nariekala za ním, keď sa s ním lúčila: nie div, že oba rozplakaní, rozžialení vracali sa domov a rozprávali, ako smutno im už teraz bude. Boli ale dokonale prekvapení, keď videli za stolom sedieť svojho najmladšieho syna, ktorého boli tak oplakali.

„Preboha, ale si to ty?“ zvolal otec.

„Ja som to, chvalabohu.“

„No, to veru krátka vandrovka.“

„Vedel som, že vám bude za mnou ľúto, i vrátil som sa. Čo sa budem tam darmo tárať pomedzi svet. Možno, že sa vám i doma zídem.“

„Nuž i to je pravda,“ prisvedčil slabý Jonáš; „kde sa zmestia traja, môže sa i štvrtý.“

A tak zostal Ondrej doma, na posmech celého sveta.

Každý sa vysmieval z jeho vandrovky; už ani sedliacki mládenci neprijali ho do radu, a jeho meno Ondrej premenili na Ondriša; lebo že vraj to aj patrí, aby majster mal inakšie meno než sedliak.

Nuž, môžeme ľahko uveriť, že Ondriš Trovkovič nerád videl, keď mu niekto napomenul kováčstvo alebo vandrovku; ba nerád sa rátal medzi remeselníkov, nie preto, že by bol snáď opovrhoval nimi, ale že tak smiešne vandroval. A ľudia mu ho ani nenapomínali veľmi, len tak za chrbtom radi sa na ňom zasmiali. Jediný švagor Rafika tu i tu ho bodol, hnevajúc sa naň preto, že keď si jeho sestru vzal, zápäť za tým pýtal i ohromný výplatok po nej. Ani stará Katrena nemôže mu to zabudnúť.

Kým sa páni majstri takto hašterili, vstúpil do izby zamúčený mlynár, aby videl Maťka, ako vyzerá v nových šatách.

„Oj, bude z teba chlapík; bol by za garbiara, taký je mocný! Oj, Matej, Matej, ktože mi vyrazí vodu zo žľabov, keď ty odídeš?“

Chudák Matej musel sa usmiať na smiešnom majstrovi, keď mu zišlo na um, ako mu raz s druhými chlapci zastavili vodu na žľaboch, spustiac dolu nimi desať slamených snopkov. Ako sa tie zastavili, tak sa aj voda zo žľabov vyrazila. Mlynár ako bez duše behal po sadoch a záhradách, hľadajúc záškodníkov, ale tí už boli pán boh vie v ktorej doline. Až o pol roka zvedel, kto bol pôvodcom toho kúska, a od tých čias držal Mateja za pekného vtáčika.

Remeselníci povstávali a mali sa na odchod. Čižmár Zápotočný dal chlapcovi dvadsiatnik, jeho sok, krajčír Hryzok, vtisol mu dva dvadsiatniky. Čižmár si pomyslel: „Hej, veru mu môžeš dať i štyri, keď si za háby zhabol; ale ja, čože som ja dostal kedy od nich? Čo tie krpce, poplátam… no veru, to mi je len ako psovi mucha!“

Najhlbšie začrel do vrecka kováč Žmurkavý; dal Matejovi dva rynštiaky, biele ako srieň. Skoro zavoňať na nich, že sú veru staré, že veru dlho ležali kdesi v priečinku v sypárni.

„Ľahko ti rimšitiaky dávať,“ pomyslel si Ondriš Trovkovič, „ty si ich veru nenagazdoval. Tvoj otec, hja, tvoj otec meral mericou rimštiaky, nuž ľahko sa ti do priečinka natiahnuť, no veru!“

„Ach, bože môj, čo sa len toľme trápite, načo znášate: kedyže sa vám my odslúžime?“ vravela stará Katrena.

„Ale čo za trápenie, jest mi tu trápenia! Ani čo by človek hory-doly zniesol. To je maličkosť, z vďačnosti,“ odpovedal kováč Žmurkavý.

„No, veď si to ty aj tak nahradíš, keď Rafikovie o šesták drahšie čerieslo poklepeš,“ nadával mu krajčír Hryzok.

Páni majstri odišli von, okrem mlynára, a tak do vyprázdnenej chyže vošli teraz ženy, počnúc od najvyššieho až do najspodnejšieho konca dediny. Chodili ako včely, keď sa mienia rojiť: jedna von a miesto nej aj tri dnu. Matejov mešec poriadne oťažel na hrdle, ba niekedy tak sa mu sypali šestáky, že nestačil ich ani hádzať. Bože môj! Bolo to šestákov a dvadsiatnikov a okrem toho iných vecí tu pod zub, tu od šatstva. Každá žena, či rodina — či nerodina, pokladala si za povinnosť priniesť niečo; veď aj treba na tú cestu či to, či ono; kde to nadobudne hriešny človek, ak ho iní nepodoprú? To je, hľa, kresťanská povinnosť. A Kúdeľanci plnia ju vzorne a spravodlive, podporujú toho, kto musí preč odísť, ale neradi nazad medzi seba prijmú takého, ktorý už raz odišiel — a keď sa mu remeslo nespáčilo, vrátil sa zas k pluhu. Takúto vrtkavosť trescú tým, že vytvoria patričného zo svojho kruhu, vrstovníci ani neozrú sa oň, a úbohý vrtkavec je cudzincom vo vlastnej dedine; otupno mu bude, takže nebude mať doma stánia, kým konečne zas neodíde preč. Nuž a keď sa vráti domov, už ako vyučený majster, myslíte, že sa mu budú veľmi klaňať? Nie ver’, vlastní vrstovníci sa mu nepriznajú, lebo opovrhujú ním. Sedliak hľadí zvysoka na remeselníka, lebo vidí pred sebou biedny, na poľutovanie stav. Tu Hryzok, tu Trovkovič, tu zas Zápotočný nerobili česť svojmu stavu. Ich robota bola primitívna, biedna, a tak i výživa veru tenká, skoro žobráctvu podobná. Tak veru sedliak nemal príčiny ctiť jedného alebo druhého, ba robil si nároky opovrhovať všetkými tromi ako hladnou zberbou.

Nuž preto plače aj stará Katrena toľme nad odchodom svojho chlapca. Ktovie, ktovie, či i on nebude konečne takým biednym majstrom! A tu zaliali ju slzy a šla do kuchyne, aby sa k bohu pomodlila, aby jej predtuchy nesplnili sa.

Každá žena vedela predsa nielen niečo dať, ale aj pekné napomenutie pripojiť k darku.

„Syn môj, buď poslušný, veru ti nebude tak ako doma; ešte ani nevypovedia rozkaz, a ty už skoč! Tak ťa budú radi vidieť.“

Druhá prišla k nemu a riekla:

„Matejko, v jedení nepreberaj; čo ti dajú zjedz. Ak ťa od stola odlúčia a dajú ti pod pecou jesť, neplač; vieš, že sluha nie pán.“

Tretia suseda mu povedala:

„Tak urob vše, môj syn drahý, ako si urobil mne: odraz i susedom kravu, keď ich nebude doma; potom ťa i u susedov budú radi vidieť.“

Zas iná mu riekla:

„Buď i k deťom prívetivý a trizňavý; keď to vidí tvoj majster, bude i on k tebe milý.“

Nasledujúca mu nadhodila:

„Peniažky si varuj; keď dostaneš diškréciu, nemiňže si ju. Každý grajciar si odlož: lebo kto si málo neváži, mnohého nie je hoden.“

„Na ceste si pozoruj, aby ťa neobkradli,“ vravela iná. „Ľudia sú takí i takí; nie každý kto je prívetivý, je i dobrý. Dakto má na jazyku med a v srdci jed.“

Druhá suseda ho zase napomínala:

„Zlého kamarátstva sa vystríhaj, lebo to mnoho ľudí už skazilo. Ľaľa, i môj Matej prišiel medzi zlých kamarátov, tí ho skazili, takže majstra nechal a šiel za paholka.“

Stará Katrena povedala zakaždým:

„Veru tak, veru tak!“

A otec Rafika tiež prisviedčal: „Tak — tak, tak — tak!“

Chudák Matej plakal tak, že sotva rozumel desatinu týchto dobrých rád, ktorými ho ženy obsypali. Jemu len to stálo jasno pred očima, že musí dnes odísť z Kúdelian, že zanechá rodičovský dom, ktorý mu je navždy zatvorený.

Tak sa pomaly vypratali aj ženy; každá šla domov, rozjímajúc nad tým, čo sa má stať. Banovali za chlapcom všetky, lebo bol vždy prítulný, takže si ho všetci ľudia obľúbili. Ale ešte nebol koniec všetkému. Matej sa vybral do dediny a šiel z dom do domu, najprv k najbližšej rodine, sa odobrať.

Brat Ondráš, ktorý je u Klepalov na prístupkoch, dnes naschvál zostal doma, hoci bolo by mu bývalo treba ísť do hory, len aby sa mohol od brata odobrať. Hodný brat, neprístupný ešte smútku, a plače predsa; potajomky utrel si slzu, keď chlapca posledný raz objal. Jeho testiná, stará Klepalová, mala si oči vyočiť nad týmto nevídaným zjavom. A Ondriš nielenže súcitil s bratom, ale všetko, čo si v jeseni vyrobil, vpustil mu do plátenného mešca.

„A píš nám, Maťko, hneď akonáhle ta prídeš, čo a ako sa máš,“ potom mu pošepkal do ucha: „A nezabudni pozdraviť aj tuto našu totku, lebo by jej bolo veľmi ľúto, ak by si ju vynechal.“

Odtiaľ šiel Maťko ku krstným rodičom, ktorých dcéru mu boli kedysi obecali. Krstná mať ho s plačom prijala: „Ach, moje dieťa drahé, ty takto musíš ísť. Neplač mi, môj syn zlatý. Boha sa nespusť, ani on ťa nikdy neopustí. Tuto ti dávam knižku, čo som ti u knihára kúpila, v nej sú modlitby, aby si sa mohol z nej modliť.“

Krstný otec doložil: „Čo ti aj hneď nebude dobre, len potrp; veď ono ti, keď ti pán boh za tých pár rokov pomôže, bude lepšie že nám. Vidíš, ako my musíme hrdľovať na úpeku o hlade a smäde; ty si budeš v chládku svoju robotu končiť.“ Po tomto potešení vsypal mu svoj dar do plátenného mešteka.

Tak pochodil Maťko celú rodinu; všade prijali ho s dobrým neučením. Čo raz vyšiel Matej na cestu, šla za ním hŕba detí, obdivujúc jeho nový, panský oblek. Matej cítil, že už nepatrí k týmto deťom, a preto neohliadol sa na ne; no dobre mu padlo, že ho obdivujú a že aspoň raz v živote môže hrať v dedine takúto veľkú úlohu. Ako závidel predtým každému mladému zaťovi a mladuche, keď šli na sobáš, že ich obdivujú. On už vopred sa cvičil, ako vtedy bude kráčať. A hľa, súdené mu je, aby už dnes všetky oči len naň hľadeli.

Keď sa už odobral od celej rodiny, šiel aj po všetkých tých domoch, skadiaľ ho ráno ženy obdarúvali. I tu sa odobral, všade s plačom a obsypaný najrozmanitejšími naučeniami a vinšmi.

Tak sa skončila jeho úloha. Prišiel pred otcovský dom; tam už stál voz, na ktorý pokládli všetku jeho batožinu.

V dome plač. Kto by vedel opísať plač matkin, keď sa lúči od dieťaťa svojho na dlhý, dlhý čas, možno naveky…

Tam boli aj oba bratia so ženami. Kto by vedel opísať ich žiaľ, keď sa lúčia od toho, s ktorým pod jedným pokrovom vyrástli…

A otec? Ten číta na stole peniaze, ktoré mieni chlapcovi na cestu dať. On nemusí plakať; načo tu v dome? Ved on si ide dieťa vyprevadiť až k stanici. Blažený otec! On ešte ide s chlapcom, bude s ním ešte dve hodiny. Ako prosila matka, aby ju pustil s ním! Nič, otec je tvrdý, on toho nedopustil…

„Zbohom, zbohom!“ A chlapec, násilne vyrvaný z náručia matky, už sedí na voze. Ten sa pohne a rýchlo ubieha hore dedinou, akoby chcel všetok žiaľ, ktorý vezie, tu v dedine nechať. Chlapec smutno sedí vo voze. Hľa, už tu koniec dediny, už tu pole; voz sa prevalí za vŕštek, dedina zmizla, len vysoké, jasene z nej čnejú, i tie už zašli, už vidno len vežu s krížom, vždy menej a menej, len bod z kríža a — všetko zakryl vŕštek. Zbohom! Zbohom!…