ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prešli dva slnečné dni. V lete priateľstvo rastie ako rastlina. No tento tretí deň bol opäť daždivý a smutný. Hostia poodchádzali ešte ráno okrem Pavla a Kataríny, ktorej starý otec bol majiteľom chaty. V hale vrčal gramofón. Katarína zamyslene krútila kľučkou. Čo má človek robiť v takomto čase? Zapukali drevené schody. Pavol položil knihu, ktorú si priniesol, na stôl. Hoci sa už blížil obed, opýtala sa, lebo sa dnes ešte nevideli.

— Spali ste dobre?

— Čľapot dažda ma prebudil nad ránom. Musel som rozmýšľať o vás, Katarína. Uvedomil som si, že sa vo mne zahniezdila láska. Nie je to príliš príjemný pocit, najmä vtedy nie, ak sa musí skrývať. Preto som vám to prišiel povedať.

Pozdvihla oči tak, že ani nepohla naklonenou hlavou. Bolo to pre ňu charakteristické:

— Naozaj?

— Naozaj. Bol by som sa nazdal, že je to sen. Ale nebol to sen, lebo som dobre videl cez oblok šikmé čiary vody a počul som šum drobných úderov. Celý svoj minulý život som v krátkosti znova uzrel. Dobyl som kedysi mnohé víťazstvá, vedel som byť bezočivý. Ale nikdy som naozaj nemiloval, lebo som nemiloval porazené ženy. Ich rozmarnosť som im vracal dvojnásobne. Vždy som túžil len po šťastí z víťazstva, nikdy nie po šťastí z lásky. Vidíte, to sú moje hriechy, Katarína! Je dosť veľkým nešťastím, keď ich musí niekto páchať. Potom prišla veľká únava; s hnedými okuliarmi na očiach som cestoval po svete, aby ma slnko nevábilo obracať zrak hore. Ale i tak ma prepadla únava; musel som sa vrátiť domov, medzi drevené domce a jedle. Stará vášeň pohľadu do slnca ma opäť uchvátila a ja som chcel vedieť, ako slnko v skutočnosti vyzerá. Ako viete, slnko nikdy nechodí bez lásky. Po mnohom odriekaní vrátila sa v nebývalej sile. Tak sa stalo.

Katarína vymenila platňu.

— Dúfam, že vás to neruší?

— Ste veľmi chladnokrvná. Treba vás obdivovať.

Chrapľavý hlas začal spievať.

— Ó, áno. Viac mužov mi už povedalo niečo podobné o láske ako teraz vy. Bolo mi podozrivé, že ma všetci milujú. Chcela som vedieť, akí sú: čo dobré sa však dozviete o mužoch, pre ktorých je vyznanie lásky denným cvikom? Všetci si tým iba krátili dlhú chvíľu.

— Sú takí. Je to možné.

— Je to isté. A u iných otvorené vyznanie malo byť vystatovaním sa odvahou, hoci to nebol odvážny čin. Naopak, zbabelosť! Aj vy, Pavol, ste sa priznali k tejto zbabelosti kupčíka!

— Tým chcete povedať, že mi predsa len neveríte?

— Hej.

Pavol zbledol.

— Máte pravdu. Bolo to odo mňa zbabelé a neúprimné. Slnko ma teraz oslepilo.

Vstal.

Popoludní prestalo pršať. Pavol sa prišiel od Kataríny odobrať. Bola akosi prekvapená.

— Idem preč, znova do sveta. Budem vás hľadať, kým vás nenájdem milosrdnú a utešujúcu ako sestru.

Pavol stúpal dolu po lúke a prv, ako celkom zmizol v lese, sklonil sa, aby odtrhol modrý zvonček.

Katarína ticho povedala.

— On ma isto raz nájde. Niekedy, keď príde tretí slnečný deň a keď láska v ňom dozrie ako strapec hrozna.