ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jano Haluška a Ondrej Rybárik kopú v svojej hore pne — pod Drapáčom. Sú švagrovia, ženili sa na mená: Haluška si vzal Rybárikovu sestru a Rybárik Haluškovu. Čím tuhšia rodina, tým viac príležitosti k zvade, ako to všade vidíme. Tu dedovizeň príde na podiel, tu výplatok žien sa vymáha, a rodiny sa rozkmotria. No naši Haluškovci sú ešte dobrí s Rybárikovci, a tak sa zdá, že i naďalej tak zostanú. Vyplatili si sestry v láske a svornosti, len z hory nie. Haluškovci majú pekný kus hory, z ktorej Zuzana Rybáriková, rodená Halušková, vyplatiť sa nedala. Jej brat dosť nabíjal na to; hovorieval, že spolky sú čertove volky, že najlepšie, keď každý z vlastnej misy je, ale Rybárička nechcela to pochopiť a neustúpila. I tak zostala Haluškovie hora medzi oboma rodinami.

Ľudia sa dosť divili tomu a nešlo im do hlavy, že ešte ani raz nepočuli ich vadiť sa na spoločnom majetku, pokrúcali hlavou a úfali sa, že čo sa vlečie, neutečie. Ale to veru utekalo, utekalo. Švagrovia nezavdali v dedine ani raz pohoršenie.

Hľa, dnes tiež kopú pne spolu. Oba okolo jedného sa potia. Haluška obkope, odhrabúva prsť spod koreňov, Rybárik stojí pri ňom s kolíkom a kde-tu podváži peň, že ho vykýva. Keď sa mu zunuje stáť, zas chytí sa čakana a kope, a Haluška voľky-nevoľky musí si s kolíkom oddýchnuť. Príde poludnie, a obe ženy donesú obed. I Halušková i Rybárička varili pre štyroch, v tej nádeji, že švagriná azda zabudne sa prichystať. Ale keď ta prišli, zadivili sa jedna druhej.

„Ale si i ty doniesla?“ divila sa Rybárička.

„Ja hej, ale na to som sa držala, že ty sa nebudeš trápiť, a ono…“

„Netrápiť! Ako to len môžeš povedať? Mne skôr sa patrí ako tebe. Ja nemám detí, skorej stačím. Škoda ti bolo chodiť, musíme teraz obe nazad vliecť.“

„Nech zjedia len jeden obed, a ten podlejší nech ide nazad. Bude im na večeru.“

„Nedbám, nedbám.“

Uzniesli sa na tom, že lepší obed zjedia a podlejší, že bude na večeru. Vykrútia obe, a hľa, na oboch miskách usmejú sa vyhladnutým chlapom pirohy. Zasmiali sa obe ženy.

„Jeden ako druhý; jedny pirohy také ako druhé.“

Vykrútili aj dvojačky, a v oboch dvojačkách kapusta, kyslá, remenistá, že vrždí pod zubami, a na nej po kuse údenej bravčoviny, červenej, až radosť pozrieť. Chlapi sa pustili do pirohov Rybáričkiných, a keď sa najedli, chytili sa i do kapusty. Haluška nadhodil:

„Nechajme kapustu kapustou a zjedzme mäso!“

I urobili tak. Zjedli mäso i z jedných i druhých dvojačiek a kapustu nechali na večeru. Po obede sadli pod smrek do tône a oddychovali, ženy stratili sa v hore nazbierať raždia. Ako si tak ležia, počujú zvláštny bzukot, akoby vo včelíne. Pozrú hore, a hľa, medzi haluzami jedlíc poletuje chumáč včiel, usadzujúc sa na jednu haluz.

„Švagre, máme včely! Roj nám priletel do hory.“

„Len čí je? Keby sme daktorý vbehli do dediny povedať.“

„Čí je — čí je! Náš. Sadol nám do hory — bude náš. Pán boh nás navidomoči požehnáva. A takéto včely sa ti šikujú! O rok, o dva môžeme mať z nich klátov — ojój…“

Pohoveli trochu, radiac sa, kde ho usadiť. Jeden radil, že do truhlice, nech je letáč kľúčovou dierkou; druhý do vane a letáč vyvŕtať — nemohli sa dohodnúť.

Haluška, ktorý bol krepkejší, vyškriabal sa na jedľu, odlomil haluz a zniesol ju dolu i s rojom. Pobrali sa do dediny. Na koho začne škoda letieť — na toho už letí. Ale na švagrov tu začalo ísť požehnanie a išlo, akoby bol vrece rozsypal. Keď dochodili do dediny stretli sa so včelárom Pribišom. Pribiš ponúkol im klát.

„Keď vám roj prišiel darmo, ja vám dám klát. Minulej zimy vymreli mi dva kláty, mám prázdnych dosť.“

Klát vymenili, vyčistili, a rozpajedený, rozožratý roj vysypali doň.

„Poďme si vypiť, švagre, keď sme ku klátu tak naľahko prišli.“

Išli, poliali klát; poliali ho štedro, neľutovali práce. Po dlhej hodine vrátili sa pod sypáreň Haluškovu, kde bol uložený klát. Tam tichosť úplná.

„Švagre, včely sa šikujú, bude čosi. Aha, ako už privykli, a sú len od poludnia tu.“

„Ja mám k nim tiež veľkú úfnosť. Jeden klát sme našli, druhý nám dakto daruje a tretí ukradneme. Budeme mať taký včelín, že ľudia budú ústa otvárať.“

„A deliť sa nebudeme — len s medom. Lebo darmo je: nevieme, kto má šťastnejšiu ruku, ja a či ty? Keď budeme s nimi obidvaja narábať, skôr bude z nich dačo, ako keby každý osebe gazdoval.“

„A moja žena bude rada! Bude med vždy v dome, keď bude či veselie, či krštenie; i na Hody pôjde sa do hotového.“

„No, a akože! Príde ti do domu kmotra, a nemáš v dome cukru ani medu, aby na ňom žena uvarila dačo. Takto sa ti skôr dačo dostane — a s medom je veru gramatika dobrá.“

Švagrovia pobrali sa do svojej roboty do hory. Ešte ani nedošli pod horu, už počuli kohosi hvízdať. Obzrú sa, i vidia, že ktosi volá, aby sa vrátili. Vrátil sa Haluška; ale chlapovi to nebolo dosť: hvízdal i na Rybárika.

„Čože je zas? Nemôžeš nič robiť, keď vždy musíš od práce odbehúvať. Dnes nám je celý deň potrhaný.“

„Nuž poručenobohu: keď nás boh takto požehnáva, nemusíme naň hundrať.“

Chlap už zďaleka kričal na nich:

„Roj vám priletel, sedí na Haluškovej hruške!“

„A čo ma doň?“ odpovedá Rybárik. „Hruška je nie moja, do roja nemám práva.“

„Paroma nie! Čo je moje, to je tvoje. Vieš, že budeme na jednu ruku včeláriť.“

„Len kde sa ich toľko berie — tých rojov? Tohto som nikdy neslýchal. Jeden deň takto dva roje priletieť — a oba nám!“

„Povedal som ti, že sa nám idú šikovať.“

Prišli pod hrušku, podstavili rebrík, a Haluška vyštveral sa hore.

„Ale je dúži; celkom taký ako ten v tej hore.“

„To bude jeho brat. Uľútilo sa mu za tým prvým, a priletel za ním.“

Bežali k Pribišovi, aby im požičal ešte jeden klát. Pribiš-včelár pokrútil hlavou, že sa mu toto celkom nepáči, ale klát im vďačne dal.

Roj striasli do kláta a postavili ho pod sypáreň k bratovi.

„Švagre, už máme dva. Jeden bude mne a druhý tebe, môžme sa už aj deliť, ak budeme chcieť. Máme sa na čom.“

„Ach, už len sa nedeľme. Keď nás pán boh spoločne tak požehnáva, škoda sa zas deliť. Radšej ho poďme zaliať.“

Švagrovia vošli do izby, a poliali klát i ten prvý nanovo, i tento druhý: bez rozdielu oba, veď sú bratia. Pri zalievaní našli ich ženy, ktoré sa nevedeli prenadiviť nad týmto prípadom.

„Švagre,“ povie Haluška, „do hory nám je už neskoro. Čo budeme darmo sedieť: poďme, prezrime tvoj sad, či nenájdeme dakde miesta na včelín; keď máme už dva kláty, slušná vec, aby sme mali aj včelín.“

Zostali na tom, že vystavia včelín pod hruškou, ktorá bola už tak preslávená.

„A drevo na včelín? Keď sú včely spoločné, nechže bude aj včelín. Ty si dal fundus, ja dám drevo. Môžeme ho hneď doniesť sem k sypárni, a keď sprší, chytíme sa do stavania. Keď si ho donesieme teraz, nebude treba potom.“

Haluška pristal. Šli do Rybárikov a nosili na pleci menšie i väčšie rohy dreva aj laty, ukladajúc ich pod sypáreň do súšu a úslnia.

Neprešli ani tri razy od Haluškov do Rybárikov a nazad, keď Haluška vykríkne rozochveným hlasom:

„Švagre, pozri: na hruške zas roj!“

„No, toto je už nie po dobrom. Ako je koľvek: ale toto sa ani za sto rokov raz nestane. Jedno odpoludnie tri roje dostať!“

„Veď hej, veď hej. A keby sme aspoň boli mali včely: ale ani včiel nemáš, a roje sa ti sypú! Len kde sa berú?“

„Kde sa berú, tam sa berú. Boli by sme blázni, aby sme ich tam nechali. Poďme ku Pribišovi, nech nás ešte zratuje jedným klátom. Po chvíli mu všetky vynosíme. Ale vieš ty čo? Prvej boli kláty do páry, a teraz sú už nie: predajme my tento nepárny Pribišovi — bude nám na útrovu. I zmeškali sme poldeň, i strovili sme čosi; nech sa nám vynahradí koľko-toľko.“

Šli k Pribišovi, ale im už kláta nedal.

„Nedám, lebo nemám.“

Haluška trhol Rybárika za rukáv:

„Závidí nám.“

Pribiš dopočul čosi.

„Nie, božechráň, závidieť vám nezávidím, ale vám už tretieho nebude treba. Tam na hruške niet roja!“

„Akoby nebolo! Na tieto oči som ho videl — poďte a pozrite.“

Šli do sadu, a Pribiš skutočne videl roj. No ten už nesedel spokojne, ale krútil sa nad sadom.

„Var nám ide uletieť! Chytro za ním — museli sme ho uriecť, keď sa tak zobral.“

„Nechajte ho! Veď on kdesi sadne; vidíte, že sa už slniečko kloní k západu. Ale tuto si pozrite — tieto dva prvé sú akési smutné.“

Skutočne, na oboch úľoch nevidno ani jednej včielky. Haluška sa potešil:

„Už išli spať. Nalietali sa cez deň dosť, chcú si odpočinúť.“

Rybárik doložil:

„Ej, ale len chytro privykli! Ja na novej hospode nikdy nemôžem zaspať: a tieto tak chytro sa utíšili!“

Pribiš otvoril úle, a oba boli prázdne.

„Švagre — ťáj — uleteli!“ skríkol Haluška.

„A to oba! Keby bol len jeden zostal; aspoň by bolo zostalo dačo na plemä — ale tu oba!“

„Ba kde je ten druhý — jeden teraz uletel, pred našimi očima, ale ten druhý?“

„Hja, to bol len jeden roj,“ vysvetľoval skúsený Pribiš, „a ten uletel mne. Vidíte, ako letí k môjmu včelínu.“

„Veru, veru,“ prisvedčil smutný Haluška, „mali sme ho lepšie poliať, a — ozaj — zabudli sme mu zazdravkať.“