ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Miloš a Bohuš „nastěhovali“ sa do jedného bytu. Neboli bratia, ani rodina, ba ani sa neznali predtým. Náhoda ich zmietla dovedna, vlastne ťažká starosť o byt, keď v októbri prišli na vysoké školy. Oba boli mladí, ale aké medzi nimi rozdiely!

Miloš svetaskúsený, i všakovak skúšaný macošským osudom. Okolnosti hádzali ho z jedného konca krajiny na druhý, z jednej školy do druhej, i z jedného oboru do druhého. Skúšal teológiu a konečne prichytil sa na ohryzenej kosti „filozofie“. A všade ho dačo zhamovalo. Kým bol doma, najväčšmi ho mučil takzvaný panslavizmus; sedel mu na krku večne a preháňal ho zo školy do školy, kým ho nevyhnal z krajiny. Nie div, že celý človek bol akýsi neustálený. Všetko jeho žitie nosilo na sebe náter provizornosti. Konečne teda zostal pri filozofii. Známa vec, čo všetko sa hádže do vreca filozofie; a či neznáma? Musí to v nej vyzerať ako v židovskom skliepku na „tandlmarku“, kde pri zamatovej tunike vidíš zavesené hrdzavé rylo, z druhej strany podšité čižmy, tam zas rozheganý kredenc, na ňom staré hodiny, a pri pečienkovej mise piglajs a na dverách akási vojenská uniforma. I on všetko možné okúsil: Kanta, Leibniza, Schopenhauera,^[1] matematiku, dejepis a konečne pustil sa do hebrejčiny, chaldejčiny, arabčiny^[2] a do lúštenia egyptských hieroglyfov. Bol to človek geniálny, menovite keď si sa s ním zišiel prvý, druhý raz. Omráčil ťa svojou univerzálnosťou. Cestujúci „Conversations-Lexicon“.^[3] Vedel rozprávať o Číne i o Terra de fogo,^[4] o Sibíri i o realizme v umení a politike, o nebohých Ramsesoch neviem z ktorej dynastie i o politických zásadách Josueho i prezidenta Mac Mahona.^[5] Vysvetľoval vynálezy Edisona^[6] i rozkladal zásady budhizmu. Známa mu bola politika Kleopatry i pravé príčiny prusko-francúzskej vojny.^[7] Vedel i v analytickej chémii a deskriptíve sa vynájsť. Ba raz nám vysvetľoval zo všakových figúr, ktoré z papieru navystrihával — základnosť učenia o nesmrteľnosti duše.

Mal veľmi jemný spoločenský takt. Kde sme boli medikovia, tam hovoril o gramatike tureckej, keď sa našiel s technikom, tam — o výskumoch Livingstona.^[8] Keď náhodou sa dakto zamiešal, tu riekol: „Počkaj, Jožko, ja ti to najlepšie poviem.“ Keď sa dakto opovážil podchytávať ho, alebo opravovať: „Ty čuš — ty máš mlieko materinské na gambách. Ty si mamľas!“

Nutno uznať, že on dával tón v celej spoločnosti. Každý sa ho bál: jeho jedovatých poznámok, a menovite priliehavých nadávok. A zase každý mal ho rád. Spoločnosť bez neho bola akoby narkotizovaná, ospalá. Menovite v hostinci pri ťažkom pive, tak po desiatej hodine. A jeho éra počínavala sa práve touto hodinou. Vtedy akosi ožil odrazu a kriesil spoločnosť zo sna vtipom, vedeckými analýzami, citovými výlevmi, dakedy spevom, často toastmi^[9] na náhodilú osobu tam v reštaurácii, politickými hovormi a — kupectvom. Ak bol totiž pri groši, neprešiel popri stole ani jeden kupec, aby zo svojej škatule Milošovi čo-to nepredal. Jeden večer skúpil napríklad: fajku-porcelánku,^[10] („český výrobek“), cigaršpic na kuby a druhý na viržinky. „Zdravotné“ hozentragle. Dva páry pančúch. Žižku (sošku z gypsu). Ružu do gombičkovej dierky. Šnúrky na zaväzovanie topánok. Klietku na kanárka (bez kanárka). Dva paklíky „národních“ zápaliek. Fez s čiernou dlhou kystkou. Za päť groší pálených lieskovcov. Tri razy pečené gaštany. Liter lieskovcov z Uherského Brodu. Kefku na fúzy. Naloženého „rusa“ i dve naložené cibule. Za šesták drobných praclíkov. I u kučebra^[11] vyhral veniec fíg. Dva pomaranče a dakoľko škatúľ bonbónov. Vôbec okolo stola stálo kupcov sťa na výročnom jarmoku v Lipsku,^[12] keď totiž mal Miloš peniaze. Židovi sa prihovoril po židovsky, praclikárovi po česky, kučebrovi po chorvátsky, kupcovi s bonbónmi po taliansky. Znal vôbec každý jazyk v monarchii, i hovoril — koľko i ako, nemožno určite povedať. Jednal sa, menovite so židmi, nadával im a konečne dačo kúpil. Všetci kupci zvali ho „jednospane“.

Čo sa mohlo zjesť, to sa zjedlo „stante sessione“.^[13] Pivo, figy, pomaranče, sardinky a kyslé uhorky. To bola taká čudnovatá aliancia, že obyčajne sa končievala kritickými erupciami. Obyčajne sa išlo umučený žalúdok ešte „zreštaurovať“ do kaviarne. Na to slúžili: absit, koňak (Keglevich István), slivovica (sriemska), knikebajn^[14] a dakedy punč. A tu náš Miloš najpilnejšie rozvinoval svoje teórie. Napríklad jednu noc zabili sme v kaviarni vyše dvoch hodín lúštením problému: či tí, čo sedia v balóne, cítia vietor alebo nie? Spoločnosť sa rozkálala na dva tábory a spor nemohol sa rozhodnúť ani na ulici a skončil sa všeobecnou nespokojnosťou. Nikto nemohol prebiť so svojou „správnou“ mienkou. Miloš jedine škatule s bonbónmi nevenoval „verejnému dobru“, ale pekne-rúče schovával do vrecák svojho zimníka. Načo — o tom pozdejšie.

Čo sa nedalo zjesť, to musela nosiť spoločnosť so sebou. Teda Žižka, hozentragle, Wilhelm Tell^[15] atď., atď. — všetko putovalo do kaviarne. Keď sme to tam poskladali na stôl a počali živú dišputu o balóne alebo o železnici z Grönlandu^[16] na Kamčatku,^[17] spoločnosť v kaviarni napína uši. Vidno, že nemôže nám prísť „na charakter“. Najviacerí myslia, že sme dáka „zpívající společnost“ na cestách, a la první český tingl-tangl,^[18] který zpívá Bachmann Frankl: a tie predmety, že sú rekvizity, a Miloš hrdý, ktorý vedie hlavné slovo a vykrúca fúzy, že je „režisér“ alebo „artistický správce“.

Spoločnosť sa konečne rozišla, ale nikdy nie na návrh Milošov. Vždy proti jeho zjavnej vôli. On sa vždy ohlásil: „Ale počkajte, chlapci!“ Alebo „Čo budete robiť?“ Akoby bolo ešte privčas ísť spať. „To ty, Maco — ty vždy kazíš spoločnosť. Keď sa ti drieme, choď, vydrichni sa!“ A obyčajne stĺkol partiu na biliard. Ospalý markér^[19] musel zapáliť plyn a Miloš začal karambol. Obyčajne guľa lietala z jedného kraja na druhý a tu i tu náhodou tĺkla do jednej i druhej. Tu obyčajne namazal tágo a chystal sa na „sériu“ veľmi seriózne. Ale pochybil sedáka, zabúchal tagom o zem a nadával mantinelu, že je nie „citlivý“. „Tu nemožno vyrátať štos,“ túžieval sa. Ale keď sa prihodil „tuš“ a z neho náhodou sa vyliahlo „prasa“^[20] — tu sa prisahal na spasenú dušu, že tento karambol „vyrátal“.

Bohuš sa venoval technike. Bol človek do kosti solídny a len raz za „uherský“ mesiac zatrúsil sa do uvedenej spoločnosti „šöngajstov“.^[21] Bol prozaik, „plazil sa“, „koril sa hmote“, „filister“,^[22] „šosák“^[23] — a bohzná ešte ako ho krstil Miloš. „Myslí, že integrály sú celý svet.“ „Myslí, že slnko preto stojí a zem sa krúti, že to vyrátal Keppler^[24] a druhí filistri.“ „Ja som dávno zabudol abecedu a on sa teraz s ňou ihrá.“ „Nemá zmyslu ani pre umenie a literatúru.“ Také glosy púšťal o ňom v spoločnosti. A nielen vo vede sa nemohli zniesť, ale ani na byte. Bohuš, sediac pri knihe, alebo robiac výkresy, potreboval teplotu. Miloš, sediac málo doma, obišiel sa i pri nezakúrenej izbe. Dávať na uhlie bola mu najväčšia márnotratnosť a luxus. „Ja si to dovoliť nemôžem. Moje prostriedky to nedopúšťajú.“

„Teda seď na ulici, keď ti je teplo nepríjemné!“ posmieval sa mu Bohuš.

To sa Miloša vždy bôľne dotklo, videl v tom urážku, že je „schmutzig“,^[25] keď sa pri cudzom uhlí ohrieva. I vždy, keď sa vrátil „zavčasu“ domov, bolo prvé, že otvoril oblok. Čistá atmosféra desať-pätnásťstupňová pod nulou zobudila Bohuša a nútila, že pretiahol si ponad hlavu solídnu perinu, ktorú mu mať zapakovala do kufra. A Miloša teraz len ešte nadišla vedychtivosť. Zobral svoje tabule hieroglyfov a lúštil ich v posteli do tretej-štvrtej hodiny po polnoci.

„A čo nespíš, prosím ťa!“ vyzýval ho Bohuš.

„Mne sa nechce,“ odsekol Miloš.

„Ale je to bezohľadnosť svietiť mi teraz do očí.“

„Môžeš ich zavrieť.“

A ráno na svitaní Bohuš musel vstať, ísť na techniku, a Miloš chrápal junácky, bez vytrženia. Jeho neženírovala^[26] tramvaj, ani fiakre, ani nákladné vozy, ani zvonec, ktorým hlása mestský sluha, že sa zberajú smeti, ani drotár, ani žid, ktorý v dome kričí „handlé-handlé“,^[27] ani živé premávanie v susednej kuchyni, kde sa práve varí obed a drobí sa na lopári „sekaná svíčková“. Prebudí sa po desiatej, oblečie sa „geniálne“ a ide sa prejsť, alebo „na hodinu“. Jeho „hodiny“ nikdy neboli pred desiatou — to už vari profesori mali ohľad naňho.

Zrána je obyčajne málo zdielny. Nie dobrej vôle. Všetko je tak „hlúpe“, i „fádne“, celý svet nehodno „iba do dela nabiť a vystreliť“.

Po obede sa ide do kaviarne, trochu sa zíva, trochu sa čítajú noviny, trochu sa „kibicuje“ pri biliardoch. A v zuboch ustavične viržinka. „Servus, Nácko!“ alebo: „Nazdar!“ alebo: „Zdravo!“ to jediné, čo tam povie. O tretej „sa socia“ z kaviarne domov. Nájde izbu vyriadenú, vyčistenú, prázdnu. Bohuš zase „sa bifľuje“ na technike. Nenie ani zakúreno, lebo on ostentatívne; opovrhuje teplotou a nechce sa v izbe potiť ako „štajerský kôň“ pod nákladom.

I vezme knihu do ruky. Nech je ktorákoľvek, len nech je kniha. Prečíta pol stránky a začuje šepot v susednej kuchyni. Táto tichosť je „monotónna“, „fádna“. Hľa, kvôli nemu tam v kuchyni ako sa uťahujú! Vezme knihu do ruky a hybaj do kuchyne.

„Á — má ucta, pane X!“ volajú naň odrazu tri ženské hlasy.

Darmo je, tu patrilo začať históriu. I Miloš hovorieval:

„Môžeš ty hovoriť, čo chceš: ale bez ženy nemáš života. Žena je, ktorá dáva ceny vedám, lebo nik by sa neučil, keby nebolo ženy, ktorá ho oduševňuje. Žena dáva podklad umeniu — bez nej by umenia vôbec nebolo. Žena je osa okolo ktorej sa svet točí — a nie slnce, ako to tí Bohušovi filistri vymysleli. I politika bez ženy nemá zmyslu. Vidíš, i prvá vojna na svete bola pre ženu — trojánska…“^[28]

I jeho život točil sa okolo takých ôs. Vrtel sa raz sem, raz tam — lebo on mával vždy viac ideálov odrazu. Má toľko bohatstva v svojom srdci, že môže ním podeliť i Mařenku i Aničku a ešte zostane Toničke, Pepičke a „rezervný fond“, s ktorým môže v páde potreby disponovať. A tu v dome má hneď naraz dve — Aničku i Mařenku; ich mamu nerátam, bárs je veľmi driečna matróna v najlepšom veku. Ktorá z nich mu je milšia: Anička či Mařenka, nikdy nevyjavil. On ani v tomto ohľade nenie priateľom urovnávania, roztrieďovania, stavania systémov. Jemu je príjemná Anička, lebo je veselá a kedy-tedy vie dobre zadrieť doňho i sama znesie žart a nikdy sa nenahnevá. Mařenka zas je vážnejšia, snivejšia, ale tiež sa rada zasmeje, lenže málokedy dá podnet k smiechu. Jej veľké čierne oči zvláštnym kúzlom omotávajú Milošovo srdce — i tak veľmi pohyblivé, na slabom motúziku uviazané.

Nikdy sa nevedelo určite, ktorej z nich sa zalieča: Aničke, Mařenke, či obom? Nebodaj ani ony samy nemôžu sa v tom vynájsť a akiste prestali si už tým lámať hlavu. Keď vstúpil do kuchyne, prišlo mu na um, že má vo vrecku bonbóny. Vbehol do izby a rozdelil pekne rúče škatuľky medzi sestry.

„To jste dobrej, pane X!“ ďakujú mu sestry a on si vážne vykrúca fúzy. A v tejto spoločnosti, kniha na kolenách, strávi odpoludnie, kým sa nezmrkne a netreba ísť na večeru.

Ale pred Vianocami prišlo mu na um, že sa zná i kĺzať. Nahovoril Aničku, aby sa učila kĺzať na ľade. Maminka dovolila a tak sa stalo, že Miloš s Aničkou trávil popoludnia na „kluzišti“. Členom spoločnosti, v ktorej Miloš vývodí, sa pozdáva, že na tomto ľade začína sa Milošovo srdce nápadne steplievať a Aničkino vari tiež. Veď Miloš robí velikánsky dojem! Má čižmy „na harmoniku,“ za sárami nohavice poľské, zimníka nenosí, ale krátky kabátik; a na hrdle širokú mašlisko a na hlave socialistický široký klobúk, ktorý vtedy sa nazýval — socialistov ešte nebolo — „slovanckej“. To sa rozumie, viržinka v ústach. Keď Anička ustane a odpočíva na lavičke, tu on púšťa sa svojím samostatným letom po ľade. Robí elegantné kruhy s takou grandezzou,^[29] že i verklikár, ktorý tam celý deň prehúda na „zapečenom“ verklíku, ide od radosti oči nechať „na vonom panu Slovanu, anebo je Bulhar“. Vtedy totiž každý človek bol buď Nemec, alebo žid, buď Slovan, alebo konečne Bulhar, ak totiž nebol staročechom alebo mladočechom.^[30]

Tým spôsobom figúra nášho Miloša stala sa na „kluzišti“ typickou. I pozdejšie, keď som videl „kluzište“ a Miloša na ňom už nebolo, zdalo sa mi, že to nenie „kluzište“, ale bohzná, aký nezmysel. Nie je teda div, že Milošova sláva nedala jednému členovi hor uvedenej spoločnosti spávať. Zatúžil i on naučiť sa „vyšší bruslení“ a za inštruktora si zvolil samého Miloša, nazvúc ho šampiónom. Kvôli tomuto kandidátovi vyššieho brusličstva — Ďurovi — chudák Miloš vstáva o hodinu včaššie, aby mal celé dopoludnie k dispozícii. „Hodiny“ ho netrápia ani najmenej, lebo sú vakácie. Medzi kŕdľom detí od pol desiatej do pol dvanástej behajú teda po ľade Miloš a Ďuro, ktorý, bohužiaľ, za celých desať dní neprezradil ani špetky „talentu“.

„Ty si ťarbák!“ naúča ho Miloš. „Stojíš na korčuliach sťa teľa, keď sa vyliahne.“ „Chodíš sťa ľupčiansky čižmár na jarmok.“ „Ty si vôbec mamľas.“ „Keby ja bol taký, ja by sa utopil.“ „Daj si uši prešiť, a nech ti ich zo dva šuchy pripustia.“ A kto by vôbec vyrátal všetky jeho aforizmy!

Ďuro nielen že si tieto rady nepripúšťa k srdcu, ale horí závisťou i pomstou k svojmu učiteľovi. Raz, keď vyparení sadli na lavičku, nevdojak obidvaja zahľadeli sa na jednu osôbku.

Je to dievča ako ruža, ach, čo ruža! Púpätko! Driečne, na tvári koketný úsmev. Krátka bundička ešte väčšmi stavia na obdiv ohebnosť štíhleho drieku. Spod sukieň vyzerajú nôžky, ktoré sú teraz obťažené železami a tiež neiste stúpajú po ľade, — ale sú nôžky malé, na zbláznenie.

Miloš si vykrúca fúzy, a vykrúca ich ešte lepšie, lebo dievčatko, tackajúc sa mimo, pozrelo zbežne na oboch. Ďuro postriehol myšlienku Milošovu.

„Videl si, ako pozrela na teba?“ pokúša Miloša.

„Ale čuš, dromedár!“ zlostí sa Miloš, ale len naoko. A keď išiel sluha mimo nich, pýta sa ho Miloš, kto je tá „slečinka“.

Sluha, aby vari urobil reklamu „svojmu kluzišťu“, vraví: „To je slečinka vod pana purkmistra.^[31] Viděj’, hezká!“

„Miloš, tá bude mať peňazí!“ zadiera doň Ďuro.

„Tebe sú len peniaze na ume, ty kvargľa!“ napomína ho Miloš. „Vy ste ideálni ľudia! Váš ideál je misa a ,knedlíky se zelím‘.“

Vstal a začal sa kĺzať, tak nepredpojate. Ale musel ho trafiť ešte dáky pohľad z jej očí, lebo vždy väčšmi a väčšmi padá pod vliv akejsi magnetickej sile. Ako mesiac okolo zeme, tak krúži on okolo slečny „vod purkmistra“. A táto hra trvala do samého obeda. Miloš vonkoncom zabudol na svoje inštruktorstvo.

„Počuješ, ty si jej celkom zakrútil hlavu.“ dráždi ho Ďuro. „Či ty máš svedomie?“

„Ty si truľo! Ani to nevieš, že dievča nemá srdce ako šafeľ, aby sa hneď mohlo doň všetko liať. My sme vôbec ľudia mizerní. My sa nevieme povzniesť, ale hlivieme, ako (spomenul známo zviera s rypákom)… v kaluži.“

Ďuro hneď vycítil, že kráska na ľade urobila na Miloša veľký dojem. Ináč si nemohol vysvetliť jeho moralizujúce výlevy. A podobná scéna opakovala sa zajtra, pozajtre — každé predpoludnie. Ale zblíženie sa nestalo. Ba Ďuro išiel i poobede pozrieť — a tu nachodil slečinku zas len samotnú. Miloš, pravda, nemohol krúžiť okolo nej, lebo vodí Aničku, ktorá dosť dobre sa naučila kĺzať.

„Chlapci,“ oznamuje Ďuro ostatným, „viete, čo sa stalo?“ A rozpráva im, ako si Miloš zaplietol srdce sťa kurča labky v klkoch. „Z toho by sa dalo dačo urobiť,“ dokladá, „len by vedel čo.“

„Nože, ozaj,“ obodrujú sa druhí. Ale nemohli sa ustáliť na ničom, lebo vošiel Miloš a zasadol za vrchstola, pozdravujúc blahosklonne hostí pri susednom stole. Ale Ďuro sedí pri Bohušovi, ustavične si šepkajú i smejú sa.

„To sa nesvedčí,“ napomína ich Miloš. „Vy vôbec neviete, čo je slušnosť.“

*

Na sv. Štefana mučedlníka^[32] o ôsmej ráno v izbe našich priateľov je ticho. Miloš spí, odfukujúc sťa dáky kozák Gogoľov,^[33] a Bohuš sa krčí pod perinou od radosti, že nemusí na svitaní vstávať. V kuchyni sa prihodil akýsi neobyčajný šum, hovor cudzieho človeka i odchod — a o chvíľu ozve sa na dvere jemné klopanie. Bohuš vtiahol hlavu pod perinu, akoby spal. Vošla pani a na prstoch sa blíži k posteli Milošovej.

„Pane X, slyšte, zde máte psaní — pane X!“

Miloš sa zobudil, mysliac, že je to „psaní“ ťažké. Zahľadí sa, vyvalí oči a vraví hlasom chrapľavým: „Zálepka! Copak to je? Vždyť to není psaní z domu.“

„Ne, pane X,“ vraví pani, ktorej vari tiež vec zaraz napadla, „to bylo odevzdaný v městě.“

„Á — skutečně, místní pošta! Patrně mne zve pan Zuckerkandl na oběd.“ Zuckerkandl je jeho novšia známosť. Už dva razy ho poctil pozvaním na obed.

„Já nevím,“ odpovedá pani a odchodí s ironickým úsmevom. Ona nenie síce „spřísahaný znalec písma“, ale toľko pozná na prvý pohľad, že je to „ženská ruka“. I Anička i Mařenka jej v tom horlive prisviedčajú.

Miloš roztvorí zálepku a naraz mu prešli driemoty. Krv mu udrela do tváre a srdce bláznive strepotalo. Po dlhej chvíli sa ozve: „Bohuš — Bohuš!“

Ale Bohuš krčí sa pod perinou. Miloš kľakne na posteľ a nahne sa ponad vysokú cifru, ktorá bola prilepená na podnožie na jeho posteli — i díva sa do Bohušovej postele, ktorá stojí konča jeho. Potiahne Bohuša za vlasy, ten sa ozve: „No!“

Vôbec trvalo dlho, kým sa Bohuš „rozobral“.

„No, pozri, aké mi dochodia listy. Ale nepovedz tým druhým bláznom,“ a s tým hodí mu zálepku do postele a zas ľahne na svoje miesto.

Bohuš číta:

„ctěnej pane! Gdibi Ste chtělvě Novat jednu chvilku one Slečněke rata kechody nalet, gdište vitam zonym pánem fté čepyci tošdojdete Dnes natřetí Scela jistě ale scela Sam abychom ne bíli vitr hovaní. Z uctou Olga F…“ Bolo to meno mešťanostu. A k tomu „postscriptum“.^[34] „Todlepsa ny prosim ucty vje ihnet spalte aby se nedostalo do ruki nepo vol ané.“

„A čo to má byť?“ pýta sa Bohuš. „Toto je karikatúra listu. Kto je tá Oľga F.?“

„To je dcéra mešťanostova.“ A dakoľko slovami objasňuje mu, na aký spôsob sa zoznámil s ňou.

„A myslíš, že to ona píše!“ Bohuš sa naozaj od srdca rozosmial.

„A prečo by nepísala, ty koridoň!“^[35] urazil sa Miloš.

„To ani nerozberajme: či by písala, lebo nepísala. Ale takto písať, odpusť, môže kuchárka, alebo šička, ale nie dcéra mešťanostu.“

„Perse,^[36] medzi integrály sa do tvojej tekvice nemôže zmestiť. Ako vôbec, vy všetci sa plazíte po zemi a lížete prach. Ja práve myslím, že je dcéra mešťanostova. Štýl je dosť dobrý…“

„Áno, ja pripúšťam, že je štýl bezvadný,“ ohlásil sa Bohuš.

„Teda štýl je bezvadný. A ty ako technik máš znať, že štýl je všetko. Štýl je človek, alebo človek je štýl, hovorí prvý španielsky filozof Torquemado de la Cavca.^[37] Na štýle vidíš, že je vzdelaná, že vie svoje myšlienky jasne a určite vyjaviť.“

„Ale gramatika nesmierne kuľhá!“

„Gramatika! To je úzkoprsosť! Neznáš ty, blázon, že práve tá gramatika ju prezradzuje, že je ona. Ona iste zná druhé gramatiky, a českú nezná. Nestihla sa ju naučiť. Ako vôbec vieš, že vyššie triedy všade na svete opovrhujú svoju materčinu. To vidíš v Japonsku i Čechách a zvlášte v Uhorsku a menovite medzi takzvanými vzdelanými Slovákmi. Keby ti dal teraz napísať pomyje — neviem, či by si napísal pomyje a či pomije. Ostatne pravdu má nebohý Štěpán Launer, keď vo svojom pojednaní, ktorým postavil vzájomnosť československú na vedecký podklad, hovorí, že pomyje istým ľuďom sú miesto mozgu v hlave.“^[38]

„Menovite po takýchto rečiach sa to dá dobre súdiť,“ šľahol ho Bohuš.

„Ostatne ty si babrák,“ zakončil Miloš túto raňajšiu výmenu ideí, „tebe nikdy také listy neprídu. Ja ťa ubezpečujem.“

Miloš bol taký rozihraný, že nemôže v posteli obstáť. Proti obyčaji sa obliekol, a to veľmi pečlive, a vsadil klobúk na hlavu. Chcel ešte navliecť rukavice, ale tu zbadal, že mu vyliezol veľký prst pravej ruky a veľmi impertinentne svieti svojou bielotou na čiernom úzadí rukavice. To ho trochu mrzí i vraví: „Bohuš, počuješ, nemáš ty dákych peňazí?“

„Nemám,“ odpovedá Bohuš, ani sa neobrátiac k nemu.

„Necigáň! Ty si špinavec. V tvojom zamastenom pudilári vždy sú peniaze.“

„Teraz nemám.“

„Vidíš, aký si ty skuhroš. Včera si mal celú piatku. Strovil si z nej šesták, máš ich ešte štyridsaťdeväť. Daj mi ich dvanásť.“

„Nemám.“

„Či chceš, aby ti spravil hanbu a požičal od domácich?“

„A načo sú ti?“

„Kúpim si rukavice. Vidíš, v týchto nemôžem sa verejne ukázať. Ak chceš, daj si ich popraviť. Budú ti ešte dobré na zimu.“

„To môžeš ty!“

„Nie som skrbloš. Keď dostanem groše, všetko ti vrazím do pažeráka, čo som ti dlžen. No, daj!“

Bohuš sa zdvihol a vyčítal mu zlatku striebornú i dva šestáky. A zase si ľahol.

Hvízdajúc „Proč bychom se netěšili“,^[39] vyšiel na ulicu a vyhŕňa golier na zimníku, lebo poťahuje čerstvý vetrík, hádžuc drobný sneh rovno do očí. Na rohu ulice sedí slepá žobráčka, vídať ju každý deň v túto hodinu. Ale Miloš vidí ju dnes prvý raz, lebo prvý raz sa stalo, že v túto hodinu vytiahol sa z postele.

I zastaví sa pred ňou. „Copak zde děláte, matičko!“ prihovára sa jej. „Vždyť vám je zima.“

„I sedím, milostpane, ’dyž mušim. Daji něco k svátkům.“ A nadložila dlaň, tvrdú, zimou skrehnutú.

Miloš siahol do zimníka a vtisol žene do ruky striebornú zlatku. „To máte na celý den dosti. Jděte, matičko, se zahřát.“ A odišiel.

,A vlastne som vykonal pyramidálnu^[40] hlúposť. Teraz nemáš rukavíc — a ona zlatku preje na vdolečkách s povidlami. No, ešte mám dva šestáky — pôjdem do kaviarne.‘ A zase intonoval „Proč bychom se netěšili“, a odišiel do kaviarne.

Ale i Bohuš sa zodvihol čím skorej z postele; vypil kávu, ktorú mu doniesla domáca a zapálil fajku. Pred sebou drží zálepku a študuje každú literu a usmieva sa. Ruka musí byť ženská, to netrpí pochybnosti. Litery sú dlhočizné a úzke — sťa najnovšia móda parížska, ktorá zo žien robí ozajstné tyče do chmeľníc. Obliekol sa, narovnal šaty a odchodiac pohodil zálepku pod stôl.

Ženské v kuchyni s veľkou zvedavosťou hľadia na tento čin Bohušov. V nedeľu a vo sviatok vždy ostával do jedenástej v izbe pri knihe alebo pri kreslení. Dnes, hľa, i on premenil domáci poriadok.

Pri obede Miloš obracia sa k Ďurovi.

„Vidíš, blbas, mne písala ona — vieš, tá na ľade. Dala mi na dnes poobede randevú.“

„Ach, hej! To len tak!“

„Vari sa nejdem vystatovať, keby nebolo pravda. Napísala mi zálepku. Na tretiu popoludní.“

„A kde?“

„Na ľade.“

„No veru! Randevú sa nedáva na také miesta. Keby na prechádzku — to nerečiem. Ale na ľad! To je mystifikácia.“^[41]

„Tvoja kotrba je mystifikácia! Iba v nej sa môže uvariť taký pyramidálny nezmysel, o čom mi tu kotkodákaš. Znáš, že dievča,- dobre vychované, nejde ťa hneď volať na prechádzku. Ty máš pochop o dievčencoch — sťa mamut antediluviálny!^[42] To si ty spravíš známosť s takou, čo ti hneď ponúkne šambr separé.“^[43]

„No — ani to nenie kóšer, keď napíše zálepku. Mňa to veľmi disgustovalo. I veriť mi je ťažko…“

„Sancta simplicitas!^[44] To ťa disgustuje, že napísala mne a nie tebe. To je tvoja morálka. Ale ona hneď vycítila, že nenie žaba, aby sa mala hodiť do kaluže.“

„Nechže sa hodí bárs do petroleja,“ riekol Ďuro úplne porazený. Aspoň o tom už nenadväzuje rozhovor a Miloš taktiež mlčí.

Do kaviarne išli všetci, in corpore,^[45] ako každý sviatok. Miloš sa prechodí popri biliardoch v myšlienkach zabraný. Sťaby čakal v predsieni rectora magnifica.^[46] O pol tretej nahne sa Ďurovi na ucho a vraví:

„Ja idem.“

Ďuro sa tiež zobral. Keď dochodili k domu, Miloš sa zastavil. „To je sprosté, že mňa bude čakať Anička. Čo urobiť? Musím sa jej dnes na každý pád striasť. Fuj, to je sprosté. Čo ja urobiť?“

„To je predsa jasné, že jej nejdeš rozkladať, že máš randevú,“ odpovedá Ďuro. „Alebo jej chceš zdeliť tajomstvo a pozerať na ňu, ako bude vädnúť a chradnúť nad tvojou nevernosťou.“

„Čože má vädnúť — vari ako loboda na slnci! A vôbec, čo má ona čakať odo mňa? Že ju naučím korčuľovať — a nič viac.“

„No vyviedol si ju na ľad — vieš, kde môže pokĺznuť, padnúť… V morálnom ohľade, myslím. Alebo ľad sa preborí a ona zapadne do hlbín a zhynie vo vlnách zúfalstva. To si vykonal — za to ponesieš zodpovednosť.“

Miloš sa zamyslel. Vidno, že uvažuje nad osudom biednej Aničky. Ale hneď striasol zo seba myšlienky. „Ach, ty si škrupulant, filister. Ja som predsa nie na ňu viazaný. Ani jediným slovom…“

Ale predsa neopovážil sa v kuchyni vyznať, kam ide. Zarazeným dámam vysvetľuje, že ho rozbolela noha v kolene, že teda dnes nepôjde na ľad. Zato sa im ponúka, že ich večer doprevadí do divadla, ak ho noha väčšmi nezabolí. Dámy pozerajú jedna na druhú, zamieňajú pohľady veľmi výmluvné a veľmi ochotne prijímajú Milošovu lož. Bola veľmi šikovná, keď sa pováži, že snáď bola prvá v jeho živote.

Pred domom sa Ďuro i Miloš rozišli, každý v inú stranu.

Ďuro sa prešiel do druhej ulice a tam u Maca čakala ho celá spoločnosť. Keď oznámil, že Miloš už odišiel, všetci sa dali do smiechu a zobrali sa dolu. Do tretej sa prechádzali, a keď udrela tretia, odišli na „kluzište“. Diváctva tam stoja veľké rady, ktoré vyzerajú sťa živý múr, obkľučujúci kĺzavisko. Tam sa roztrúsili medzi divákov a pozerajú, čo sa robí na ľade. Bohuš zas skočil domov a nakrátko oznamuje domácim, čo sa Milošovi stalo. Nie div, že dievčatá hneď s ním šli tiež pozrieť.

A na ľade veselo. Ani v mravenisku, tak sa tam snuje, pletie, strká, lieta, smeje, kričí veselá čeliadka. Vidno skupiny dám i pánov, ako sa po ľade preháňajú s vyhriatymi lícami. Iba Miloš sa kĺže sólo, robiac veľkolepé oblúky. Ruky zložil na prsiach a mätie sa sem a tam, sťa bludička v tomto systéme planét. A pomaly, pomaly — nenápadne, blíži sa i on k svojmu magnetu.

Raz prešuchol popri nej a pozerá „milosrdne“ na ňu. Ona nič. Zas ju predbehne — ona nič. Obráti sa proti nej, rovno, hľadí s porozumením. Ona nič. Túla sa zase, túla v tomto mravenisku ľudstva, ako vidno, zamyslený. Prezerá, skúma, čo je to. A ako jastrab, na holubicu — tak on rovno k nej. Dvíha klobúk, kloní hlavu hlboko a ústa čosi krásneho hovoria.

Slečna sa obzerá v rozpakoch. Čosi prerečie, zakrúti hlavičkou a ide svojou cestou. Miloš stojí na mieste, a zapaľuje viržinku.

*

U Miloša zišla sa celá rozjarená spoločnosť. Anička je celá vo vytržení. Na mrkaní sa vrátil Miloš a Ďuro mu vraví:

„No — čo bolo?“

Miloš sa rozhliada po spoločnosti v nedorozumení a razom mu svitne v hlave.

„No veru — bol to duchaplný vtip! Veď ja som hneď povedal, že je to pyramidálne nešikovná mystifikácia.“ A hodil železá k peci.