ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Z hlbokých prepastí a tmavého lesa,
Spopod líp, konárov a sosien zelených,
Od kolíb, salašov a búdok drevených
Vylietniže hore, môj orol kráľovský,
Nad tie zlaté Tatry, nad Kriváň obrovský,
A krúťže mi nad ním široké kolesá!

Ale či rozkáže dakto krídlam tvojim:
Ty lietaš cez hory, doly a po stráni
A žiadna ti živá duša nezabráni;
Ty si poletuješ len z lesa do lesa,
Do zelených hájov od tichého plesa,
Zriedka nad končiarom lietaš Kriváňovým!

Už sa ťa veru dosť každé malé dieťa —
Keď si sa rozvitý ponad háj krútieval
A na jarnom slnci tešil a zohrieval —
Za tiché kolesá s plačom naprosilo,
Ale sa vždy o tom chúďa presvedčilo,
Že kráľovský orol len po svojom lieta!

Nežiadajú teraz to od teba deti,
Ale žiada vrstva na Slovensku mladá,
Ktorá nový život pod Tatrou zakladá,
Ktorá by za slávu národa a kráľa
Aj ostatnú kvapku krvi svojej dala,
Ktorej duch a bystrosť aj teba preletí!

Lietaj teda a krúť nad Tatrou kolesá!
Nech ich vidia kraje Tatrou obrúbené,
Že sú ako reťaz nezlomne spojené;
Nech ich vidí Slovák doteraz bez slávy,
O ktorom svet dosiaľ len posmešne vraví,
A z nevlády jeho teší sa a plesá!

Z ktorého sa ľudia z domu otcovského
Dosiaľ v srdci svojom ešte vysmievajú,
Von ho do cudzieho sveta posielajú.
Aby sa poberal na ďalekú cestu
A išiel si hľadať slávu i nevestu,
Zlatý prsteň, plášť a vtáčka veštiaceho.

Lež ty, milý orol, zvestuj pod Tatrami,
„Že sa potupený syn v svete nestratí,
Ale s pokladmi a slávou sa navráti!
Ľudia i svet vítať, objímať ho budú.
On bude miláčkom slovenského ľudu,
Vítaným v dolinách i medzi horami!“

Orol, tak oznamuj vôľu Slovákovu,
Smelo poletujúc nad tými Tatrami,
Neseď nikdy dlho medzi smrečinami,
Keď môžeš po jasnom nebi si lietavať,
Nač bys’ dakde vo tme skryto mal sedávať?
Uži deň pre seba, nechaj noc pre sovu!
Len si ty nad Kriváň leť z tmavého lesa
A krúť tam slovenskej svornosti kolesá!

Šariš môj, Šariš môj,
Krajina milosti!
Ty mohyla slávy,
Divej spanilosti.

Nad tebou spočíva
Nebe usmievavé,
Zlatom ťa odieva
Slnko ligotavé.

Z každej ma dubiny
Vítajú spievanky,
Ktorým učil slávik
Šumné Šarišanky.

Na svite zornička,
Vitaj, ružošatá,
A vy ju vítajte
Podobne dievčatá.

Hory, doly vaše
Pesničky zletujú,
A len večne túžia,
Len večne milujú.

Veď ich ja počujem,
Tie piesne ľúbosti,
Lež v nich darmo hľadám
Lásku k národnosti.

Torysa, Torysa,
Po čom sa ty vinieš,
Že tak postenávaš
A vše mutná plynieš?

Tečiem ja po hroboch
Slávnej minulosti,
Do ktorých otcovia
Zložili si kosti.

A nad tými hrobmi
Potomstvo hliveje,
Čo sa dávnej sláve
Svojich otcov smeje.

Len zámky nado mnou,
Čo sa vypínajú,
Tie ma slzami dňom,
Nocou napádajú.

Svoju starú slávu
Oni len hľadajú,
V mojich ju od vekov
Prúdoch vyzerajú:

Jakby v mojom lone
ich sláva minulá
Na večnú ich žalosť
Bola utonula.

Aj, preto ja stenem
Nad otcov hrobami,
A mutno a smutno
Plyniem dolinami.

Hory moje, hory, čarovné výsosti!
Mohyly šarišské, divy spanilosti!
V stredku jeho ako zámky vy stojíte,
Na krásne doliny milostno hľadíte,
A v dolinách mestá, v mestách ľudia žijú,
Čo vašim pohľadom sotva rozumejú.
Oj, ja vám rozumiem, spanilé výšiny,
Z vás je milo hľadieť na slavské rodiny.
Vy zo svojich vrcholcov milo pozeráte,
Z hôr na svojich rodákov voláte,
Aby sa obzreli všetky strany sveta,
Ako všade život slávnejší prekvitá,
Zdvihnutými k nebu rukami, ku vášmu,
Prisahali večnú lásku rodu nášmu.

Čo sa vy jazyku vzpierate
Ľudu, z ktorého žijete?
Čo ho vy z kníh von vytvárate,
Rečou zberby ho zovete?

A v ústach predsa ho nosíte,
Či to v meste, či v dedine,
K národu drahému vravíte
Len v tej milej slovenčine?

Preto, že vy viacej ústami
Ako srdcom ho ľúbite,
Vzkriesiť ho chcete len slovami,
Srdcom od neho bočíte!

Tak je! Bo sa biedni Slováci
Zlatých od Tatier ozvali,
Aby ich učení rodáci
Po slovensky im písali:

Lebo čo hromové vraj mraky
Z Tatier nič neporozháňa,
Len jazyk, čo robí zázraky,
Slovenčina milovaná!

Nemizne psota ich veliká,
Len keď zasvieti osveta,
Ktorá na krídlach ich jazyka
Popod Tatry sa rozlieta.

Ba že i mnoho je priepastí
Medzi večnými Tatrami,
Do ktorých to božie slniečko
Nezasvietilo bleskami.

Jesto miest, zámkov a kaštieľov,
Dedín a ľudí zakliatych,
Ktorých len reč naša odkľaje,
A moc ohlasov jej svätých!

A vy na hlas tento nedbáte!
Nik sa nad ním nezmiluje!
Načo nás tedy preklínate?
Nač nás jazyk váš križuje?

Či za to, že svojich milovať
Chceme skôr ako vzdialených?
Či za to, že život vzbudzovať
Chceme v chalupách drevených?

Či za to, že sme už v mladosti
V boji za rod zostarnuli?
Či za to, že nikdy v radosti,
Len v slzách sme tonuli?

Dobre, lenže kliatbu hádzajte
Na tých, čo dobre chcú ľudu.
Ale sa vtedy poberajte.
Keď sa priberie ľud k súdu!

Hlas ľudu, že aj hlas boží!
A kto sa bohu spiera:
Toho sa bieda vždy len množí.
A on za živa umiera!

„Kolísaj sa, večer, kolísaj po horách,
S tým tichým vetríkom ako s tvojím bratom,
Zaligotajže sa v tých západných zorách,
Čo tak prekvitajú purpurom aj zlatom;
Ukolimbajže ma do sna tichúčkeho.“
Tak šeptajú ústa starca nevládneho.

Slnce sa nad Tatrou jak trasie, tak trasie,
Už ho viac nevidieť, bo sa za ňu skrylo;
Všetko oddychuje v tom večernom čase,
Hej, a pod Tatrami tak je ľuďom milo!
„Vitaj, večer, vitaj nad mojou dedinou,
Zľutuj sa nado mnou a tvojou rodinou!
Ja spočinku nemám len v tvojom objatí.
Keď sa duša moja vo snách rajských stratí.
Hej, večer, večierok môj milý, premilý,
Dajže mi dobrú noc a na zajtra sily!“
Sedliak sa večerom jak túži, tak túži,
Bo sa cez dlhý deň svetu dosť naslúži!

Ponad borový háj mesiačik si letí,
S mesiacom sa na zem spúšťa večer jasný,
V húštinke sa ľúbi dvoje pekných detí:
Dievča jak kalina a mládenec krásny.
Mesiačik sa liskne, šuhaj sa raduje
A dievča večerom tichým vyspevuje:
„Večer, drahý večer, nech ťa boh požehná,
Že svet o ľúbosti našej ešte nezná.
Keby sme ťa tuná na zemi nemali,
Dávno by nás ľudia boli roztrhali!“
Jak chváli, tak chváli dvoje krásnych detí
Ten čarovný večer, čo ponad nich letí.

Usmiala sa na mňa jasná večernička,
Tá milá, premilá ligotavá hviezda;
Po slovenskom kraji už letí pesnička
Zo slávikového na topoli hniezda.
A ten milý večer tak zvoľna, tak krásne
Spúšťa sa na zem a deň tak ticho hasne.
A tie hmly a dymy jak sa vyvíjajú,
Z dolov na hory, z hôr na doly sadajú!
Krásny deň, obzri sa — už večer za tebou!
Ej, čoby tam večer, veď ešte deň nebol!
Nesadaj, nesadaj na slovenské hory,
Nešum, neleť ponad rieky, polia, bory,
Ty večer pokoja a tajomnej vlády!
Veď som ja nie starec, ale šuhaj mladý!
Deň, deň mi je treba, nie tvoja kolíska,
Bo čo mi to spanie na tom svete získa?

Deň, deň mi je treba a nie tmavé háje,
Nie sú pre mňa vzdychy a ľúbosti ráje.
Deň, a to tak jasný prajem ja vždy sebe,
Ako keď veriacim otvorí sa nebe!
Na dni, na tom jasnom, ľúbiť ja chcem sväto
Národ — nad dievčinu, nad perly, nad zlato!
Nevitaj, nevitaj pre mňa, večer jasný,
Čo si ty sedliakom tak milý a krásny.
Moja robota nie sú lúky a nivy,
Moja roľa nie zem, ale národ živý.
Ja nemám spočinku, ja nemám oddychu,
Len keď sa poteším z národa potichu.
Mne sa nech len slnko, slniečko ligotá
A ta sedmoraká v ňom dúha života!

„Čo si tak mútny? čo si tak smutný?
Ľúbezný Dunaju!
Ty tichotoký, ty žiaľnokroký,
Zádumný šuhaju!“

Prečo som mútny, prečo som smutný?
Či to ešte neznáš?
Zaduním ti to, rozpoviem ti to —
Krížom sa prežehnáš!

Či ty poznáš Rastislava
A slávneho Svätopluka,
Ktorých slávu rozrúcala
Na Devíne čierna ruka?
Či ty poznáš tých troch bratov,
Našej slávy zradcov, katov?

A keď spomneš na tie časy —
Nestanú ti dupkom vlasy?
Nevidíš ich hriešnych duchov,
Ako nocou letia hluchou,
A jak k nebu pozerajú,
Z hriechov sa mu spovedajú
A ich slzy do mňa tečú?
Preto sa tak moje vody,
Ako murín bez slobody,
Mútno, smutno ďalej vlečú!“

„To božie slniečko na nebi si svieti,
A náš Dunaj ako šuhaj bystro letí.“
„Odkiaľže tak bystro a kde tak veselo
Bežíš, Dunaj, jakby vtáčatko letelo?“
Hej, ľudia, poznáte vy Matiáša kráľa,
V ktorom každá žilka za slobodu hrala?
O ktorom v národe žijú slová tieto:
„Zomrel nám Matiáš kráľ, už viac pravdy nieto.“
Ktorý ľud pod Tatrou a jeho reč zlatú
Ctil ako svoj život lebo vieru svätú.
Po ktorom sa volá dnes Kráľova hoľa,
Čo si pyšne hľadí na troch stolíc polia.
Hej, keď si pomyslím na toho človeka,
Každá vlnka skáče a bystro uteká.“

Hej, ľudia! hýbe sa tá tatranská skala,
Nastanú časy jak za Matiáša kráľa,
Viac nebudú lietať ponad mňa duchovia,
Ale sponad Tatier kráľovskí orlovia.
Ba už aj lietajú — na môj breh sadajú,
A na všetky strany očima strieľajú.
Trepocú krídlami, pijú z mojej vody,
Bránia svojich — druhým neurobia škody,
A keď sa ti hore nado mňa rozletia,
Hneď mi od radosti z očí slzy letia,
A nad nimi slnko ak svieti, tak svieti
A Dunaj ak šuhaj bystro ďalej letí!“