ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nedeľný deň. Do kostola
Hrnie sa ľud zhora, zdola:
A vtom popred boží stán
Do krajnianskych nesie sa hôr
Na poľovačku ak vietor
Venduš Drugeth,^[31] bujný pán.

A od bránok na kostole
K nemu ozve sa z nevôle
Starý pravoslávny kňaz:
„Zoskoč aspoň mimochodom
Do svätyne so sprievodom
Pod Kristov vzdychnúť obraz.“

„Čo za smelosť, odbojný kňaz!
Mňa, Drugetha, staviť teraz,
Keď tak naponáhlo mám!
Dám zaprieť vaše kostoly
A židovi za dva voly
Ak v Haliči v nájom dám.

Aká svätosť mi veliká!
Pôjdeš od prenájomníka
Od cárskych dvier prosiť kľúč.
Dám ťa v ríze hnať na panské,
Za terajšie i za lanské.
Mňa slušnosti ty neuč!“

Chasa ďalej báda vránky.
Šomraním ozvú sa bránky
A z nich sivý kňazko náš:
„Zemský pán si z božej vôle,
Naše živia ťa mozole,
Z božej lásky život máš.“

A z duše mu zmizla pýcha,
Vysvätiť sa dal za mnícha
A liečivých žriedlo vôd
Že mu vnútro zahojilo,
Dušu vierou okrášlilo,
Nazval práve Krásny Brod.

Sedel náš ľud u richtára, podoprel si bradu
„Prečože ja, bože milý, kapem od hladu?“
„Ja ti na to neodpoviem, odpovedz si sám;
Pilnému len národu ja požehnanie dám!“

Sedel náš ľud u krčmára, zakryl si oči:
„Nač mi srdce, bože milý, od chrámu bočí?“
„Ja ti na to neodpoviem, odpovedz si sám;
Mravnému len národu ja večnú slávu dám!“

Sedel náš ľud po záhradách, šomrajúc na svet:
„Prečože on, bože milý, znivočil môj kvet?“
„Ja ti na to neodpoviem, odpovedz si sám,
Obetovať znajúcemu kvet osvety dám!“

Sedel národ na Trenčíne, spustil hlavy:
„Kedyže sa, bože milý, dožijem slávy?“
„Ja ti na to neodpoviem, odpovedz si sám:
Smelému len národu ja moc i slávu dám!“

Išiel náš ľud voliť údov slávnej diéty:
„Nač mi bránia, bože milý, hlas dať svojeti?“
„Ja ti na to neodpoviem, odpovedz si sám;
Vernému len svojej krvi verných vodcov dám!“

Písal náš ľud prosbopisy vo dne i v noci:
„Prečože mi, bože milý, nieto pomoci?“
„Ja ti na to odpovedám: Spomáhaj si sám;
Smelým, verným, pilným synom pomoc ja len dám!“

„Prestaň, biedna Slovač, po slobode túžiť!
Dobre ti v pokoji jak i dosiaľ slúžiť.
Môžeš ľan, konope večer do sveta trieť,
Môžeš olejkami strábiť to, čo má mrieť;
Môžeš neúrodné vyskydy klčovať,
Môžeš šofraníčiť, kupčiť, podomkovať,
Môžeš i čipkáriť i hrnce drôtovať.
Môžeš na maďarské daň divadlo platiť,
Môžeš, keď zaplatíš, pstružnú vodu hatiť,
Môžeš, keď máš turák, i krčmu vylokať,
Môžeš i kozy pásť, do kosti premokať;
Môžeš na výpravu do Ázie dávať,
Môžeš i maďarské zákony čítavať;
Môžeš čerstvým vzduchom podkrivánskym dýchať,
Môžeš osie hniezda, len vládu nie pichať;
Môžeš i nohami cirkev, školu šliapať,
Môžeš borovčiaky predávať i lapať,
Len zataj okoliu, že vieš, čo je, chápať!“
„A preč?“ — Preto, brat, že po tebe tak veta!
Spravíš iným hniezda…!
„Prestaň, biedny pšochár, človečenstvu hviezda
Vyšla z Nazareta!“

Otec národa! Už mohyla táto
Nevydá ťa nám za striebro, za zlato!
Ani plač z bôľnych, vinúcich sa hrudí
Už ťa nikdy viac, nikdy nezobudí!
Otec nebeský! Odpusť tvojmu ľudu,
Že v ťažkom žiali pýta sa osudu:
Nač mu odobral otca duchovného,
Čo sa narodil, zrástol v lone jeho?
Čo bleskom ducha, ohnivosťou snahy
Rozžal u bratov južných život blahý;
Ktorému sám kráľ ak vernosti perlu
Cenil, biskupskú udelil mu berlu.
Škoda, rodáci, hniť mu v zemi čiernej!
Škoda slovenskej duše pravovernej!
Kto sa ujme, tak ak on, práv vašich
V purpuro-nosných velikášov našich?
Kto z nich palác svoj, keď zíde deň biely,
Rodnej otvoriť reči sa osmelí?
A on za čiernej na Slovensku noci
Bránil ju proti všetkomornej moci!
Kto z nich nezlomnú k panovníka rodu
Vernosť tak spojí s láskou ku národu?
Ba ktorýže z nich tak skyvotaný trón
A národ jednak podoprie ako on?
Ach, kto tak, ľúbiac kmeň svoj a kraj rodný,
Bude predsedať v ústave tom hodný,
Čo drahej matky prevezmúc výkony,
Má byť svetlanou pre tri milióny?
Nač hravý osud usnúť dal naveky
Tomu, čo poznal proti smrti lieky?
Ktorý mŕtvy ľud k životu roznietil,
Za syna Slávy hodného vysvätil?
Ktorý pred nikým neponížil v blato
Čelo svätosti velebou oviato:
No, ako svojeť k srdcu túlil smelo!
Tak za ňu pred zlým svetom zastal smelo!
Aký cieľ má tu osud neúprosný!
Taký zadať nám úder skazonosný!
Cirkvi okrase a národa sláve
Dať náhle zvädnúť ako krehkej tráve!
Nevoliť malé z nás neznámych stvory,
Zbaviť nás ale velikej podpory!
Nezroniť v Tatrách nízke temená hôr,
No divotvorný zrútiť ich veľsokor!
Nač nám však, bože, proti tebe reptať?
Nač v bôli krutom medzi sebou šeptať?
Tvoja moc tvorí, tvoja moc i borí,
Ty si stvoriteľ a my tvoje tvory!
Nik neprenikne večné sudby tvoje!
Tebe poručiť nám životy svoje
Načim a z oka horkú slzu zotrieť
I malomysle nával mužne potrieť.
A preto z tejto dovoľ nám mohyly
K nebu zodvihnúť pohľad náš unylý,
Kde sa ligoce tá hviezda nádeje,
Čo v trapiech pružnú silu do nás leje!
Kde uzrieme, ak nášho oslávenca
Anjel zavíja do blažených venca,
Ak blízky trónu on zo svätých stredu
Rozpráva tebe našu krivdu, biedu;
Ak opisuje jednokmencov spory,
Sťa hôr ľadových snaženia na mori;
Ak na treskúcu žaluje sa zimu,
V ktorej nečisté sily mnohých trímu.
A ty, čo krivde zhovievaš dľa hesla
Večného, aby krivda krivdou klesla,
Čo nezmennými vedieš beh prírody
Zákonmi, dľa nich riadiš i národy:
Krivdu znivočíš a v nás ľad studený
Roztopíš v žiarnom nadšenia plameni,
Ako keď južný vietor snehy zmyje
A z ľadového sna zem zas ožije.
Zurčia potoky, hrmia vodopády,
Mať Tatra sviežou zeleňou sa mladí;
Z dedín morenu nesie detva plesná,
S úsmevom letí kvetonosná Vesna:
A kraj i národ Tatrami objatý
Od tisícročia k porobe zakliaty,
Kde sa len kosti pradedov belejú
A rumy zámkov ak hroby černejú;
Kosci vyrastlú z krvi trávu kosia,
Nebesia popol mučeníkov rosia:
Uvíta jar tú ak syn veľnároda,
Bo je to tvoja vôľa, nie náhoda.
Ó, tuším, vidím čarokrásny ten čas!
A Moyzes vtedy vykvitne z hrobu zas
A Slovák Vesny spanilé prvenstvo
Dá mu posviecať pre vlasť, človečenstvo.

Kačička divoká,
Kde letíš zvysoka?
„Kde chotár kopneje,
Kde vody hlboké,
Moravy široké,
Jarné slnce hreje.“

Ach, dožič mi, dožič,
Alebo mi požič
Tvoje ľahké kriela!
„Nemôžem, nemôžem,
Sebe nespomôžem:
Všetka som zomdlela.“

Keďže nedožičíš,
Ani nepožičíš,
Aspoň to sľúbže mi:
Že tam budeš lietať,
Kde mi otec a mať
Ležia v čiernej zemi.

A keď zídu zore,
Krielca na cintore
Zatrepocú tvoje:
Že skoro príde čas,
Kde v čiernej zemi nás
Ležať bude troje.

Od veku vekov je priestor a čas
Bez počiatku a bez zmeny,
Len čo je v oboch, mení sa neraz;
Hneď bledne, hneď sa rumení.

Tu sa zelenie, tam sa len puká,
Tamto vädne, tu prekvitá;
Tu tvorí nový svet božia ruka,
Tam jedným noc, druhým svitá.

Oj, svitá i nám! Už sa meníme!
Duchov lesknú sa poklady.
Z predošlého prítomné si tvoríme
Jak budúceho základy.

Ó, prilož ruku ku tejto zmene,
Kto si zdarný Slovenska syn!
A nekonečný čas utešene
Odmení tvoj junácky čin.

Striehni sa tela — a ducholiene!
Bo v nepostojnom kolese
Čas miesto kvieťa prostried zelene
Iba ti bodľač donesie.

Len pračloveku boh zlaté časy
Dal a večne kvitnúci raj:
Krvačná iba práca okrási
Žulo-Tatry zapustlý kraj.

Bohatier! — krvou napísať treba
Tu tebe do žuloskaly:
„Prácou prišlo požehnanie z neba!
Osvety časy nastali!“

Len silou ducha časy sa tvoria!
Kde prestanú žiť vedomci:
Tam tisícveké obce sa boria,
A deti ich — sú holomci!

Ako diamant kde v iskrožiari
Veľduch nad telom vývodí:
Tam nebo svoje rozdáva dary.
Národom sa dobre vodí.

Oj, premeň ľud môj, ten šat helota,^[32]
V ktorom ti je nutno slúžiť!
Len chci a zmizne stoveká psota
A musí, musí lepšie byť.

A tvoja zmena premení i čas;
Inak je sláva stratená!
A ty paholok ostaneš len zas,
Jak dosiaľ: národ bez mena!!

Považím sa cesta dolným
Vystiera ako dlaň;
Pri nej kopeň, krokom bôľnym
Mať sa poberá naň.

Riekou duní zhora, zdola
O tmavej polnoci;
Matkin hlas jak z hrobu volá:
„Hyniem bez pomoci…!“

Čierna búrka od podolia
Hore Váhom letí:
Nivočí otcovské polia,
Morí moje deti.

Slobodu, to dieťa zlaté,
Zlí ľudia mi vzali;
Rodnej reči právo sväté
Neprávom nazvali.

Z počtu živých ma žijúcu
Jak čiarku vytreli;
Beda, keby ma plačúcu
Tu vo dne videli!

U dvier ja v kaštieli
Stvora čakám stará:
Iba kde-tu sa mi biely
Dom vďačne otvára.

Kus chleba mi u možného
Odoprú z nevôle:
Len kde-tu u chudobného
Pre mňa je na stole.

Vo dne a v noci mesačnej
Tatrami ja brodím;
0 polnoci sem sa mračnej
Požalovať chodím.

Škoda tých, čo v tejto zemi
Na prach už zotleli!
Ach, veď oni najlepšie mi
Dvaja rozumeli!

Vieru som korune danú
Sväte zachovala
A v nejednej bitke za ňu
Krv mojich sa liala.

Len som túžbu mala jednu:
Aby v rodnej reči
Syn oslovil matku biednu,
Ako sa naň svedčí.

I to právo odoprel svet;
Deti ho bránili
A dve z nich jak uvädlý kvet
Tu hlavy sklonili.

Ich slávy ale nezborí
Pomník času rieka:
Kým k nebu týči sokory
Tatra svetoveká.

Kde len aký Slovák dýcha,
Tam v pamäti ľudu
Naša sláva, naša pýcha
Dvaja bratia budú.

Zlatá zora na východe
Sa zaligotala:
Vstala mať a pri odchode
Kopeň prežehnala.

Bratia, to vlasť ubiedená
Tam slzy ronila,
Kde je nami nanosená
Dvoch bratov mohyla.

Dievčinu znám zlatovlasú
V podkrivánskej hore:
Ako slávik ľubohlasú,
Krásnu jak tie zore.
Slnko zlatí jej vlas,
Rosa ju umýva —
A jej strieborný hlas
Posily nabýva
Z piesne čarokrásnych krás.

Lenže ona je jak divý
Holub bojazlivá:
To v medzierke, to pod krivý
Končiar sa mi skrýva;
Hneď jak rybka pláva
Po zelenom plese,
Hneď, kde duní riava,
Jak vietor sa nesie;
Nikde nepostáva.

Kde jej nôžky malé, útle
Zeme sa týkajú,
Zvädlé trávy, stromy, bútle
K sebe prichádzajú.
Nač len svoje kladie
Rúčky bielosnežné:
Tam po zime, ľade!
Kvitne jaro nežné,
Puto padá všade.

Neraz volám ju ku sebe,
Keď si vyspevuje,
A ona mi vždy na nebe
Rúčkou ukazuje:
Zdá sa mi, že jak znak
Ten nie bezdôvodný,
Bo ja tam už beztak
Len budem slobodný
Jak ten rajský vták.

Že si ty zomrel, Janko, naša zlať,
Za to mi z oka slza neplynie,
Veď na zemi dve smrti nevídať
A nikoho z nás jedna neminie:

No preto bôľne srdce mi smúti,
Že ťa už tmavý hrob kryje teraz,
Keď s každou zorou pozemskej púti
Rozhodných dejov nastať môže čas.

Kde slova tvojho cvičená sila
Odvekú krivdu by porážala;
Kde zlatoznivá tvoja by lýra
Pieseň slobody nám zaspievala.

Ach, v našej vlasti lásky tak málo!
Neprestajný vrie medzi nami spor:
Žiaľ, že nám nebo v tebe odňalo
Vlastimila i národovca vzor!

V nízkej chalupe chladnokrvný Fín,
Kalmuk v zemnici,^[33] divoch v jaskyni
A ľadomorských snehokrajov syn
Na srdci nosia obraz otčiny:

A ja by som ten kraj čarokrásny,
Kde ma slovenská mala drahá mať,
Tú svätú a ten ľud nešťastný
Neznal z celého srdca milovať?

Plemä východu! Hádam iba ty
Máš hruď ku vernej láske stvorenú?
Hádam len v tebe blkoce svätý
Plameň jasne za vlasť utešenú?

I deti Slávy majú vlasť rady,
Hlbokou láskou ony k nej horia.
Veď im dom, les, háj, vrch, rieky, hrady
Jak starí známi k srdcu hovoria.

Tak tvoje slová Uhorskom zneli.
Oj, ktože ich z nás svetu povtorí,^[34]
Keď zlatoústa ti onemeli,
Telo bezdušné večný sen morí?

Ach, u nás je tak slobody málo!
Akoby sme ju nezaslúžili:
Žiaľ, že nám nebo v tebe odňalo
Slobodoľuba príklad spanilý!

Sloboda, zemských blažeností stok!
Cnosti si cieľom a hriechu na smiech:
Či len náš zjavný a zákonný krok
Do chrámu tvojho má byť ťažký hriech?

Tys’ jak vianočný darokrytý strom,
Ktorý stred stola v plameňoch pláva:
Jeden až nadmier hojnú časť má v ňom,
Kým druhý z neho nič nedostáva.

Tak tvoje slová, Palárik, zneli.
Oj, ktože ich z nás svetu povtorí,
Keď zlatoústa ti onemeli,
Telo bezdušné večný sen morí?

Spi sladko v lone tichej mohyly,
Srdečná duša, Janko, naša zlať!
Národa hlas ťa žehná unylý:^[35]
Večná ti sláva! Večná ti pamäť!

V Egypte bol ten zvyk za starodávnych čias,
Keď slávne pochovať niekoho žiadali,
Plačnice zavýjať za truhlou najali.
Na znamenitého pohrebe muža raz
Hromada tých plačníc, nariekajúc hlasne,
Vyprevádzala ho zo skorobežného
Života do domu pokoja večného
Večerom, keď hviezdy blyšťali sa jasne.
Cudzinec mysliac, že v opravdivom bôli
Plačú za ním deti a rodina jeho,
„Povedzte,“ vraví, „či by ste radi boli,
Kebych ho zobudil z toho sna tuhého.“
Ja som Mágus — a tak ten div je možný mne;
My čary a kúzla vždy sebou nosíme
A nebohého vám odrazu vzkriesime;
Len vravte, či si to želáte úprimne?!“
„Otče!“ — kričia všetci — „urob nám tú radosť!
Iba jednu máme poníženú žiadosť:
Aby o krátky čas
Nebožtík zomrel zas.
Za života z neho nebolo osohu,
I zas neposlúži ni svetu, ni bohu;
Keď ale vkročí zas v temnotu hrobovú,
Nariekať za ním nás iste nájmu znovu.“

Jesto moc boháčov, ktorých smrť jedine
Dá chleba chudine!

Tam do náručia, družka ľúbezná,
Na hruď vernú sem, tambura!
Môj na tej zemi poklad jediný:
Na priateľstvo naše, hurrá!

Hurrá! Šťastný som, kým ľubopiesňou
Struny tvoje útlo znejú:
Ony nebeských kruhov súhlasie
Do duše mi tichej lejú.

Hurrá! Boháč som, pokým sa vlny
Striebrozvukov tvojich trasú:
Hrdo pozerám na blyštiacu sa
Perlami a zlatom chasu.

Beda! Keď sa mi vymkneš z objatia,
Aká chvíľa mne to clivá!
Tu šťastie klame, tam zas bohatstvo
Posmešne sa na mňa díva.

Tam psota chudá, tu hlad a bieda
Od radosti ruky si trú:
Skutočnosť holá tu, a nádeje
Smutne jedna za druhou mrú.

Všetko — len jedno svet mi nevezme,
Keď mlčí hlas tvoj milostný:
A to je, drahá, to presvedčenie,
Že som tebou ostal cnostný;

Že ani divná hra mi osudu,
Ani posmech neodberú:
V bytnosti vyššie ľudí meniacu,
Nepodvratnú v boha vieru.

Sem v týchto časoch bohoznevahy
Na vševernú hruď, tambura!
Môj na tej zemi poklad jediný:
Na priateľstvo večné, hurrá!

Sokol sivoperý!
Žiaľ tvojej materi,
Že kráču havrani:
Ktože ťa obráni?

Mať moja, mať milá,
Prenešťastná chvíľa:
Lapili ma páni,
Sedím dopútaný.

Nôžky moje buré
Na hodvábnej šnúre;
Kriela mi obšaté
A oči vyklaté.

Sedím neboráčik
Ak slepý žobráčik:
Ktože mi spomôže,
Milý, mocný bože!

Ej, narastú kriela
I zrenica skvelá:
Tie od rosy z hory,
Tá od statej zory.

Vleje do mňa sily
Spev slovanskej víly:
Puknú tuhé putá
Ak struna napnutá.

A vtedy vyletím
A havranov spätím.
Dokráču havrani,
Nechytia mňa páni.

Či žiar hviezdy noc preniká,
Či na holi oheň horí?
Ani neba sa netýka,
Ani sihlín čiernej hory —
To na holi oheň horí!
K duši mojej on hovorí!

Ach, kdeže sú zlaté chvíle,
Keď v otcovskom dome bielom
Žil som v lone svojich milo
Pod anjelom strážca krielom?
Matky srdcom kde som vládol,
Svätojánske ohne kládol.

Kde je ten čas, keď spanilá
Príroda sveta celého
Rečou lásky hovorila
K srdcu šuhaja mladého?
Keď u vatry v spevokole
Driemavé som budol hole?

Ľúbosť, vatru, svojeť milú
Nenávratná prešlosť vzala,
Iba pieseň mi unylú
Na pamiatku zanechala:
A bôľ piesne tej nech zneje,
Kým ak oheň nedotleje!

Zhasne oheň, zhasnem i ja!
Strasie zácloň tú prachovú
Večne mladá duša moja,
A otčinu nájde novú:
No i stade otcovský dom
Žehnať bude v kraji rodnom.

Žehnať bude junač Tatry,
Keď vo svätej horlivosti
V rodných dušiach zažne vatry
Rodoľubej nadšenosti.
Keď tá v plameň sa roznieti,
Ku slobode nám posvieti.

Po národe povesť beží
Od pradeda na pravnuka:
Zahrabaná v zemi leží
Šabľa kráľa Svätopluka.
Zahrabal ju kráľ v tej hore,
Kde chrám stojí na Zobore.

Cvendží šabľa tá naveky,
Keď nepriateľ zradu kuje;
To cvendžanie jak ďaleký
Zvuk spod zeme sa počuje:
Jakby radil: „Pozor, deti!
Bo vrah zradný na vás letí!“

Z našich bratov keď niektorý
Za slobodu bitky bíjal,
Vše sa z prostried Zobor-hory
Šable tejto cveng vyvíjal:
Jakby volal: „Svorna čata!
Len tak tvoju voľnosť zlatá!“

Keď tú šabľu zakopanú
Junák za jej hlasom nájde,
Dá vraj voľnosť vyžiadanú,
Tisícročná bieda zájde,
Lebo zvíjať bude ruka
Šabľou kráľa Svätopluka.

Boli časy, keď sa brat Čech
Mal za voľnosť viery k činu;
Boli časy, keď i brat Lech^[36]
Šabľou rúbal za otčinu:
Bratia padli! — chybovala
Šabľa Svätopluka kráľa.

Môže dá boh i tej slasti,
Že rad príde na tretieho
Brat-junáka hájiť vlasti,
Zastať ľudu zbiedeného:
„Keď ten zbroj tú neobjaví,
Koniec vlasti!“ — povesť vraví.

Chcete znať, kto ten brat tretí,
Na koho rad pozor dávať,
Keď cvendžania šable letí,
Aby ju šiel vyhrabávať?
Nemá dotiaľ v svete mena,
Kým je šabľa nenájdená!“

Mece nám loď besné more;
Kto junák, ku veslu letí!
Mrak nám zastrel zlaté zore,
No severná hviezda svieti.

Ó, ty plavcov slnce v noci,
Stálejšie nad všetky svety,
Buď v tej zbure na pomoci
A veď našu loď osvety!

V lone šťastia, v boji s biedou
Nech nám tvoja lúč sa mihá,
Lebo tys’ boh Archimedov,
Z nehož celý svet sa dvíha.

Ku nej srdcom, na ňu zrakom,
Bratia, na tom búrnom mori!
A veslami, vlak za vlakom,
Razme cestu cez vĺn hory!

Vzormi otcov spravujme sa!
Viedla kedy aj ich ona,
Bo, ač v rumoch, ligoce sa
Dávna Rétra i Arkona.^[37]

Kto nehlivie, ten sa skveje,
Hoc i skoná. Ľudia vravia:
Dobrá povesť o tom zneje,
Kto nerúca, ale stavia.

Večná pamäť otcom drahým,
Z pustín ráje že tvorili
A surovú duchom blahým
Európu sčlovečili!

Oj, za ten dar v bystrom lete
Padli žertvou tej zbojníci,
Lež po šírom krv ich svete
Číslom, umom boh veličí!

Nože, vnuci slavných otcov,
Kým sa jasá hviezda stála:
Pozor na loď, na hlas vodcov,
By sa búrou presekala.

A keď sa i za mrak skryje,
Máme kompas — dušu vrelú;
Oko duše mrak prebije
A tam uzrie hviezdu skvelú.

Tak na ňu zrak uprime zas,
Na jej svetlo-žiarnu hlavu!
Sprevodí nás v určený čas
K tichým brehom do prístavu.

Prečo ťa ja z celej duše ľúbim.
Môjho žitia preľúbezný kvet?
Krásou tvojou prečo sa ja chlúbim,
Hoc ťa šarpe prevrátený svet?

Čo jar zrodí, rastie, kvitne v lete,
Veľadí sa, v jeseň ďozreje;
Sviežosť utešenú zima zmetie,
Snehami ju víchor zaveje.

Príroda vševládna, tvoju nohu
Ktože v behu večnom zastaví?
Človek? Nad tebou je tvorco-bohu
Tvojmu daná berla veľsprávy.

Čo udreli na tvoj ligotavý
Prestol obroľudia-titani,
Od Perúna boli, jak báj vraví,
Do jazernej bezdny zmetaní.

Preto ťa ja z celej duše ľúbim,
Môjho žitia preľúbezný kvet!
Krásou tvojou preto sa ja chlúbim,
Hoc ťa šarpe prevrátený svet.

Že raz ovoc svetu podáš zlatú,
A keď slávny čas ten pribude:
O zlom svete, spievam veštbu svätú,
Vtedy ani slychu nebude!

Horí ohník, horí
Na holi vysoko
Ako zlatá hviezda
V nebesiach hlboko.
Ach, ohník môj milý,
Druh nevinných dní,
Nech ma pamiatka ich
Vierou naplní.

Rastie, vyletuje
Ohník dovysoka,
Jak keď ľúbosť letí
Z dievičieho oka.
Ach, ohník môj milý,
Priateľ mladých čias,
Nad snami mladosti
Dumám ja neraz.

Už z ohníka vatra
Hoľou sa rozhára,
Jak rumeň keď pryská
Tá severná žiara.
Ach, ohník môj milý,
Priateľ mladých chvíľ,
Bodaj sen mladosti
V mužstve sa splnil!

Poomdlieva žiara,
I bledne pomaly!
A z doliny vidíš
Zas len ohník malý.
Ach, ohník môj milý,
Priateľ mladých čias,
Tak žiar môjho srdca
Tuchnúť bude raz.

Už ohník zhasína,
Zomiera na holi:
I ja dám zem zemi,
Dušu božej vôli.
Ach, ohník môj milý,
Priateľ mladých dní,
Blahoslavený, kto
S ňou je spokojný.

Či ta, kde venčia cnosť,
Či kde kárajú hriech,
Nech večná vôľa môj
Pošle pokonný dech:
Jeho, a ty, milý
Ohník, splápolaj!
Ja kdekoľvek ľúbiť
Budem rodný kraj!

To moja veľká cnosť,
To je môj veľký hriech,
Cnosťou zove jej boh
A hriechom sveta beh:
Jedno, a ty milý
Ohník plápolaj!
Za národ môj
A slovenský kraj!

Tam za Váhom biely dom,
Jesto stará panna v ňom,
Nemohla sa nikdy vydať.
Ej, biely dom, biely dom!

Veľa sa jej núkalo,
Pod oknom vystávalo,
Neznal sa jej nikto pridať.
Ej, núkalo, núkalo!

Išla panna k veštici:
Čítaj mi na pravici,
Akého mi dá boh muža?
Ej, k veštici, k veštici!

A veštica čítala
Na štvorke generála.
Zbĺkla panna ako ruža.
Ej, čítala, čítala!

Našila si šiat, perín,
Polievala rozmarín:
Prišiel hlásnik hen z Nedožier.
Ej, šiat, perín, šiat, perín!

Miesto pošvy mal hubu,
Miesto šable zas trúbu.
Vyhnala ho panna zo dvier.
Ej, mal hubu, mal hubu!

„Vtedy dostaň ty muža,
Keď z tŕňa bude ruža!“
Tak ju zaklial vohľadač.
Ej, ty muža, ty muža!

A tŕň ostrý jej pýchu,
No o ruži ani slychu.
Nejde ani ženích hrdý.
Pre jej pýchu, jej pýchu!

A za Váhom biely dom,
Sedí stará panna v ňom.
Myslí, že sa ešte vydá!
Ej, biely dom, biely dom!

Keď dvanásta zaťúka,
Ešte cez oblok kuká.
Už sa jej i hlásnik pridá.
Ej, zaťúka, zaťúka!

Ale kliatba ju bije,
O ňom sa jej vždy snije,
A on si pod vežou chrápe.
Ej, ju bije, ju bije!

Bočte od nej, dievčatá,
Ak od kane húsatá,
Bo sa pýcha tresce.
Ej, dievčatá, dievčatá!

Nenosteže hore nos.
Lebo vás jej potká los
A bude život váš biedny.
Ej, hore nos, hore nos!

Voľte si vy šuhaja
Zo slovenského kraja.
Nech vás pýcha nevyrve,
Ej, šuhaja, šuhaja!

Kvitne ruža, ruža divá
V čarokrásnej dúbrave;
Vetierok jej líčka chladí,
Slávik spieva k zábave.

Včielky zlaté, pracovité
Do srdca jej sadajú
A tam v jeho citoch sladkých
Poživeň si hľadajú.

Lezie chrobák, čierny chrobák,
Do srdca sa vovlečie,
Lenže včielka i s obnôžkou
Pred ním chytro utečie.

Počkaj, chrobák, prídu včely,
Pán boh ich viac prinesie:
Poživeň zas ruža sladkú
Pre včeličky ponesie.

Mizne tma. Biele nad Tatrami pásy;
Pásy za pásmi i na kráž:
Brieždi sa. Farbou tu storakej krásy
Východ maľuje pán boh náš
A červené sa nebom leje more:
Zapaľujú sa nadkrivánske zore.

Tatrou šum. Sokol živo poletuje.
Stromov letorast ožíva;
Mechrí sa vtáctvo v ňom a vyspevuje.
Zo stáda ide zver divá.
Šuští vodopád, pstruh sa ihrá plesom;
Hučí zvuk trúby, cvendžia zvonce lesom.

Zabliskne slnka tvár spoza obzoru;
Usmieva sa mladušký deň:
Vystúpi deva tu z temného boru,
Líca jej tieni polosen;
Kolo jej hlavy lesky slnka v žiari,
Ak tá koruna na svätom oltári.

Pretiera oči, bo vstala z driemoty;
Tisíc rokov v nej ležala;
Nikdy svojeti, vždy sa cudzoty
Hlasom iba ozývala.
Vetry a hromy s ňou sa zhovárali.
Ohlas dostali, ju však neprebrali.

A teraz jej ak chvíľa jasná
Milostne sa ti obzerá:
Aká zo všetkých strán to chasa krásna
Veselo k nej sa poberá?
Tu kridla tá mlaď, divé tam koziny —
A všetko mení v útle sa dievčiny!

Tu letia mladí Tatier sokoli.
Tam pstruh z vody sa vyhodí:
A u jej nôh už chlapčisko šveholí,
A s dievčatkami sa vodí.
A k boku jej si stanú dva junáci
Opretí o zbraň, ak po ťažkej práci.

A tie ľúbezné tváre, hlávky malé,
Čo im vlásky biele ak ľan,
Tisne ku hrudi ona neustále;
Tváričky ich hladká jej dlaň;
A ony, sťa vtáč pod matkine krídla,
Túlia sa ku nej ak pod stráž anjela.

A tá, čo rodnou sa sama od seba
Rečou vysloviť neznala:
Toť požehnanie prosíme na ne z neba,
Rečou matky sa ozvala;
Ľubomenná im dáva; k nim sa kloní
A od radosti sladké slzy roní.

Ach, akýže bol našich maličkých svet?
Ak hviezdičiek bez mesiaca.
Hynul on ak mrazom okyptený kvet,
Morila ho nemoc spiaca;
A čo i kde tu zaplašiť mrak noci,
Zas ho cudzie doň zaklínali moci.

Kráľovná jeho ale je odkliata!
Dvoch ľudí moc ju odkliala:
Pavla, ktorého vôľa čistá, svätá,
Petra zas tvrdá ak skala.
A panna mrúca v Tatre by ozvena,
S odžitým meno prijala: „Živena.“

Okolo nej sa vy slovenské víly,
Točte v čarokrásnom plese.
Veľkých vecí len svorné dôjdu sily.
Nesvornosť záhubu nesie.
Dosť už tej lieni, dosť už toho bludu,
Bo inak skaly Tatier kričať budú.

Ej, škoda, bože, Šariša,
Že ho podmýva Torysa;
A ešte väčšia družiny,
Čo sa netríme rodiny:
Ale zaľúbi cudzí svet,
Kde ku národu lásky niet.

Ej, škoda, bože, Kriváňa,
Že ho kúrňava zacláňa;
A ešte väčšia národa,
Čo mu neznáma sloboda:
Ale mu známa palica,
Všetkých slabochov pravica.

Ej, škoda, bože, Muráňa
Že ho staroba poráňa;
A ešte väčšia škoda nás,
Že nečujeme boží hlas:
„Nač je lomoz tých reťazí?
Len rovnoprávnosť zvíťazí!“

Ej, škoda, bože, Zvolena,
Že jeho sila zlomená;
A ešte väčšia je toho,
Čo ľudu sľúbi primnoho,
A keď vyšmykne do snemu:
Chrbtom obráti sa k nemu.

Ej, sláva, bože, Martinu,
Že zmyl potupu a vinu;
A ešte väčšia Inštovi,
Že je k činom vždy hotový;
A ešte väčšia mu za to,
Že je vyslanec ak zlato!

Slovensko, vlasť moja! Keďže ťa ten ľúbi,
Ktorého v cudzine bôľ za tebou hubí,
Ktorého vyhnala tyranov pravica,
Aby viac nestieral slzy z tvojho líca,
Lež jak svetský tulák, bez domu, bez rodu,
Oplakával tvoju i svoju slobodu:
Ach, vlasť utrápená! Vlasť synov holubých,
Nie svetu, nie zradcom, ale bohu ľúbych,
Čím vernejšie ľúbim, matičko, teba ja,
Čím pevnejšie lásky ohnivo nás spája?
Veď vedno trpíme, ty od tisíc rokov,
Ja odvtedy, čo som počul hlas prorokov.
Veď vedno jasáme, ty, keď mne boh praje,
Ja, keď sa ti slnce spoza chmár usmeje.
Horká naša radosť, horké slnce naše,
Keď si vrah neprestaj ruky na nás kaše.
Sladká naša slza, čo sa z oka leje,
Bo mám z nej vyrastú jarabé nádeje.
Jarabé nádeje a budúcnosť slávna,
Čo hlboký koreň už oddávna.
V biede a pod jarmom priateľ sa skušuje,
V ohni sa len vzácne zlato očisťuje.
A ľúbosť ku vlasti to je opravdivá,
Čo dušu položiť za ňu je hotová,
A miesto vyhnanstva volí v každú dobu,
Vybrať si za bydlo strašné temno hrobu.
Vlasť moja! Nač ťa volať „drahá“?
Keď ťa drahých kameňov zbavili!
Vlasť moja! Nač ťa volať „blahá“?
Keď ťa o blaženstvo pripravili!
Ach, nazvem ťa ja vlasťou ubiedenou,
I s telom i dušou podjarmenou.
Vlasť moja, ty si ako tá dievčina,
Ktorú šuhajovi bráni rodina:
A čím viacej bráni, viac je ľúbená,
Ako sladká jabloň šípom zahájená.
Ktože ťa zahájil, kto, srdiečko moje?
Či cudzí holomci a či deti tvoje?
I prespoľní ľudia, no i vlastné deti,
Hádzali do mňa kamene a smeti.

Hovoria, že neľúbim vlasť:
Odkedyže Kriváň stojí?
Ucholaci, povedzte mi!
Odvtedy môj národ žije
Na uhorskej krásnej zemi.
Krvou drahou kropil zem tú,
Pretvoril ju prácou na raj.
Osočujte, nad slovenský
Nenájdete milejší kraj.
A ja že bych neľúbil vlasť?

Hovoria, že neľúbim vlasť:
Otcov mi tu hroby tiché,
Mohyla tu doby zlatej:
V pokojný svät-večer i mňa
Spustia do tej zeme svätej;
U hôr, u riek domky biele,
V lone Tatier spevné víly,
Junač rodu, vlasti verná
A ten ľud môj bohu milý!
A ja že bych neľúbil vlasť?

Hovoria, že neľúbim vlasť:
Putujem i krajom sveta,
Ja, syn Tatier, syn Slovenov;
Znášam domov striebra, zlata,
By vlasť bola zvelebenou.
Zástavy kde vlasti vejú,
Letím na hlas môjho kráľa;
Povedz, kde by sa nebola
Krv slovenská za ňu liala?
A ja že bych neľúbil vlasť?

Hovoria, že neľúbim vlasť:
Závistníci, životom čo
Bolo vlasti, toho už niet;
Zdeptali ste v omámení
Hriešnom našej osvety kvet.
Tatry chcete mrakom zastrieť:
Ja priek tomu nesúdim vás,
Lebo u boha je pomsta,
Sloven Kristov poslúcha hlas!
A ja že bych neľúbil vlasť?

Zotri slzu, slovenská brať!
K nebu hore jasné čelo!
Svet nám vzal, čo mohol nám vziať,
Majstra chváli vlastné dielo.

Každý vek mal svoju chasu:
Krivda pravdu dlho bila,
Lenže tamtá, stvora času,
Túto, večnú, neprežila.

Svet na dobrých ľuďoch stojí,
Zato pravda i víťazí:
Do ľudských si v čestnom boji
Duší ona cestu razí.

Krivodník rád v mútnom loví,^[38]
V kalnom živle zdar mu rastie:
No prúd rieky čistý, nový
Na zmar nesie jeho šťastie.

Krivda na čas: Herostrati^[39]
Zahynuli, abo zhynú;
Mučeníci pravdy svätí
S pravdou žijú, nepominú.

Čo vrah divý svätokríža?
Slnko pravdy ešte svieti:
Pokonné už dni sa blíža,
Berla krivdy z rúk ti letí!

Ruka krivdou zmeravela,
Národy už z nôh nezrazí;
V trapiech pravda zmohutnela —
Tá neklesne, tá zvíťazí!