ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Raz na Horehroní slávne časy boli,
Keď poľoval Matiáš kráľ na jeho holi.
Povesť vám rozpoviem z tejto dávnej slávy,
Jak o nej poviedka i dejepis vraví:
Stojí kráľ pod bralom na svojej stanici;
Za ním Hronec a tak druhí poľovníci.
Páčte, tam kráľ stojí v zelenej čamare
A hviezda sa blyští na nej v zlatožiare.
Na hlave klobúčik a vetierkom ranným
Z tetrova pierko sa prehybuje za ním.
Kapsa mu hodvábom pekne vyšívaná,
Drahými kameňmi puška vykladaná.
Prizrite sa jeho postave a tvári,
Jak z nich krása mužská divostvorne žiari!
Nad orličím nosom horia očí dvoje
A čelom vysokým letia mysle roje.
Dobrota a prísnosť tak sa družia na ňom
Ako slnko a mrak na obzore rannom.
A čo Hronec? Ti je šuhaj smelý, mladý,
Svalovitých údov, skalopevnej vlády.
Len na dolnom Hrone ten spevec náš sladký
Hádam, hádam taký verš utvorí hladký
Jak Hroncovo silou kypiace rameno
A červené ani z tisu vytočeno.
A taký hybký driek a okrúhle stehná
Nemá nik, len koho pán boh z neba žehná.
I mrazy ho trápia, i ľudia zlí súžia,
A líca mu kvitnú ako v máji ruža.
Košieľka, kološne^[40] na ňom jak sneh biele,
Červenou šnúročkou rúbené umele.
Na hlave s baránkom čiapka mu belasá,
Spája sa slovenských farieb na ňom krása;
Tá krása nezmenná, či chvíľa, či leja,
Jak tri sestry: viera, láska a nádeja.
Stojí niže kráľa nepohnutý, nemý;
Zbroj mu pod pazuchou, valaška na zemi:
Len k západu okom sokolím vše strieľa,
Sluchom každý šuchot znalecky rozdieľa,
Od strany západnej honci obozrive
Dvíhajú na východ z vyskýd kozy divé.
„Z vyskýd, ich ložiska, strelorovným behom
Majú divé kozy letieť krutým brehom
Popri samučičkej kráľovej stanici.“
Tak to vyrátali hronskí poľovníci;
K západu sokolím Hronec okom strieľa,
Sluchom každý šuchot znalecky rozdieľa.
Tu v oblačnej výši zrak orlov zastihne,
A šuhaj na kráľa živým okom mihne.
A kráľ mihom naspäť ten znak jemu dáva:
„Samopaľ v poriadku, korisť očakáva.“
A k západu zase Hronec okom strieľa,
Sluchom každý šuchot znalecky rozdieľa.
Vtom ti vtáč splašená od zeme sa vije
A čisté nebesá by chmárou zakryje.
A šuhaj na kráľa živým okom mihne,
A jednoduchú zbroj ku plecu zodvihne.
I kráľ pušku dvíha a priloží k lícu,
V mysli predstavuje si on povíchricu:
A divé kozičky tak ticho skákali,
Akoby sa ani zeme netýkali.

Medzičasia

Škoda ťa, kozička, škoda!
Jak podobný je osud tvoj
Osudu môjho národa,
Ktorý krivdy nivočí zbroj!

Tak ťa od vôd bystrých Hrona
A z hôľ čarovného kraja
Zahnali do Tatier lona,
Jak nás tisnú od Dunaja.

Vrah nás tisne na kamenie,
Kde niet zeme, nieto chleba;
No tým bližšie je spasenie,
čím sme bližšie modro neba.

Blyskne sa raz na kríž na kráž,
A hrom z toho neba zletí,
A zavolá dobrý boh náš:
„Čo naháňaš moje deti?!

Či v lone krásnej otčiny
Niet dosť miesta pre všetkých vás?
Prestaň! Ľutuj svoje viny,
Kým k pokániu máš ešte čas!“

Kozel vopred. Kozy vpravo, vľavo šebria,
Strihajúc ušima, čosi zlého vetria.
Vtom ich dva výstrely jak hromy rozprášia
A počuť Hroncov hlas: „Už je koza naša!“
Kozel by Hrajnoha od zeme vyskočí —
Padne… a zas hybaj…! Kráľ ho viac nezočí…!
Ej, zočí, nezočí, veď našich hôr víly
Hádam len nadarmo synkov nekojili!
„Sedemsto hrmených!“ hronský junák skríkne,
Pochytí valašku, pušku o zem mykne:
A zápäť za kozlom rúti sa po grúne,
Zem sa trasie pod ním, zôkol-vôkol dunie,
Jak keď prudkotoká riava vdol sa váľa.
Nezastavia jeho priepaste a bralá!
Bo za rod a kráľa, pod ktorým vlasť v kvete,
Položí on dušu i všetko na svete.

Na celej stanici paľba už prestala,
Len jej ozon hučí od brala do brala,
A berú sa strelci, sedliaci i páni
Zo svojich stanovísk ku kráľovej stani.
Tu Pavol Knez prvý vyjde zo sihliny,
Srbín rodom, prvý bohatier krajiny.
Pod prievodom jeho víťazný boj bila
Slovenských sokolov neprevládna sila;
S ňou on ako trávu pohan-Turka kosil,
A neraz i desať agov v zuboch nosil.^[41]
S ním sa vedie junák a jeho pobratím
Andrej Sokol, pásom okrásený zlatým;
Za ním, jak dve hviezdy, dve pištole svietia,
Až je milo pozrieť na to sriemske dieťa!^[42]
I Viliam sa má k nim, župan zo Záhoria;
Smelo zneje ich reč, bo srbsky hovoria.
Pokladník kráľovstva, osvietená hlava,
Ján Rozgoň ku bralu zhora sa podáva;
On viedol múdro a ľudsky vlasti správu,
Národy nekrivdiac, zveličil državu.
Z kroku na krok ide, tu i tu zastane;
Vidno, že on ľúbi tie hory, tie stráne,
Čo sa zelenejú v blízku i ďaleku,
Ako druhov svojho nevinného veku.
Krajobraz on vidí pred sebou z tej výše,
Aký žiadna živá duša neopíše.
A čo? Hádam je nie ten náš slovenský kraj
Iba jedna dlhá a divokrásna báj?
Tu lahodí tvojmu večná zeleň oku
A strieborný potok cez ňu v krivotoku;
Tam, jakby moc čierna s prírodou sa zrekla.
Otvára sa bralo sťa vráta do pekla,
A za ním ťa baví výhľad utešený,
Vľavo bor a vpravo kameň na kameni,
Z ktorého svojvoľný vodopád mece sa,
A letí do lona zeleného plesa.
Tu sa dvíha Kriváň ako mladý obor,
Tam prostopašný Váh poskakuje si z hôr;
Potom s Besnou skalou pasovať sa počne,^[43]
Počúva zakliatych zámkov hlasy nočné;
Na dolnom Považí postenáva v žiali,
Keď popri mohyle dvoch bratov sa valí,
A napokon plače nad hrobom slobody,
Bo sa voslep rútil do dunajskej vody.
Za Rozgoňom vidíš z Turca Dobroslava,
Ktorý bol vidieku okrúhleho sláva;
Dôverník kráľov a muž velikej cnoty,
Velikáš a strážca kráľovskej paloty.^[44]
K nim sa pripojili Vševladovci dvaja,
Zaľúbení do krás tatranského kraja.
Len čo sa výhľadu krásou utešili,
Už bol okolo nich oku roztomilý
Veniec z kvetu nášho zemanstva uvitý,
Ku ktorému dal kvet i ľud pospolitý.
Spredu rod Jazveckých, rodina to slávna;
Z bokov rod Jesenských, rodina to dávna;
Odzadu Revický a Peter Turánsky,
Potom Škultéty a Bogdan Svätojánsky,
Tak Ján z Okolična, Kazimír z Kubína
A pri nich z Revúce Ormis a Kalina.
Títo dvaja boli mešťania poctiví,
Ktorých potomci sú ešte i dnes živí;
Jeden si za vernú družku vybral vedu
A druhý priemyslom z domu vyhnal biedu.
I Košut nechybel, praded Ľudovítov,
Ktorý sa zľutoval nad psotou ubitou,
A čo sa nestalo od veka do veka,
Utvoril v Uhorskej on z raba človeka;
Lenže odoprel rovnosť jak národu,
Pochoval mier vlasti a zlatú slobodu.
Ale časy prídu a prísť musia ony,
Keď sa raz prebudia zo sna milióny.
A pieseň slobody pod Tatrou zazneje,
Ó, splňteže sa skôr, vy sladké nádeje!
S ním si v jednom rade Lehockovci stoja,
Pokojamilovní, no súci do boja;
Jeden z nich na stráži stojí od polveka
U našich Thermopýl,^[45] u brány Prosieka,
Malatinský, Zmeškal a Branko z Palúdzky,
Madočan a Kyseľ spievajú idúcky.
Celý svet na ľahké plecia oni berú,
No držia národu a kráľovi vieru.
Za nimi sa blížia poľovníci hronskí:
Kajaba, Muraškýn, Korym a Polomský;
Závadský a Skokan, Baran, Pohorelec,
Výtečný poviedkár a povestný strelec;
Tak Lihán a Kohár, a Kubáň konečne,
Všetko to mladého Hrona deti driečne,
Posledný pradedom bol toho Kubáňa,
Za ktorým žiaľ k zemi ešte ma poráňa
A ktorého pieseň jak zlatá zornica
Rumencom nadšenia maľuje mi líca.
A predpokonného pravnuk v jasnej žiari
Na nebi uhorskom lisknul sa Koháry.
Tam vidno, jak lezie po zráze skalnatom
Palatín krajiny ku ostatným bratom:
Bol to Michal Orság z Gvotovian, a traja
Z jeho rodu nášho sú nádeje kraja.
Jarabé nádeje! Či nás nesklamete,
Keď mladí sokoli poliecu po svete
A uvidia jeho zvodivú nádheru?
Či biednej materi zachovajú vieru?
Tu zase chorvátsky pán Mirko Zápoľa
Ku stani kráľovej domáha sa zdola.
Za ním sa tiež driape ku kráľovi hore
Lacko Palóc, sudca na kráľovskom dvore.
Tučný pán, jak niekdy súdu asesori,
Od ustatia mu tvár by plameňom horí;
Ústa napravuje ten syn pustatiny,
Jakby riecť mal: „Škoda tej krivej otčiny!“
Keď ale pustí zrak po jasnom obzore,
Myslí, pekná to vlasť od Tatier po more.
S nimi Peréň, Dombo a Bátor sa družia,
Ktorí jak veľmoži pri kráľovi slúžia.
Mikuláš vojvoda a pán z Novodvoria,
Vešen a Pankyrber k nim sa drú dohora.
A nádvorník a bán^[46] z odmeranej diali
I s ostatnými sa kráľovi klaňali.
A nádvorník a bán medzi pánov množstvom
Zastali si ako kráľovstvo s kráľovstvom.
Tu stáli jak bratia v rovných bratov venci,
Nie jak pripútaní, ale jak spojenci;
Plecom k plecu, ruka v ruke, pobratimi,
Prali Nemcov a bol dobrý pán boh s nimi.
A teraz…? Dunajom všetko odplávalo,
Panstvo jednoho nad druhým nastalo!
Nič nestoja dobrých ľudí rady múdre,
Nech do toho z neba strela jasná udrie!

Slovensko krásno, ty si ako sladká
Drahé dieťa k lonu vinúca si matka:
Čím diaľ ono na tvár tvoju milú hľadí,
Tým ťažšie ju z duše jeho čas vyhladí,
A ktorému ľúbosť z oka tvojho svieti,
Tomu, keď i koná, nevyjdeš z pamäti.
Otčinné kraje, vy sivé hole Hrona!
Kedy ma prijmete zas do svojho lona?
Kedy pod Kohútom na zelenej stráni
Zablysne slniečka ešte mi lesk ranný?
Kedy k duši mojej ešte prehovoria
Tie ohne, čo večer pred Svät-Jánom horia?
Kedy sa mi vidnieť budú zámkov rumy
A nad nimi v mraku dávnych dejov dumy?
Kedy u kostola nad Rimavou kalnou
Pokropím Kubáňov hrob slzou^[47] ja žiaľnou
A uctiac pamiatku druha srdečného,
Vzdychnem ku bohu za hriešnu dušu jeho?
Boh vie, no v duchu váš vidím obraz milý,
Jak ho oddanosť a láska nakreslili:
A spomedzi vašich dolín čarokrásnych
Jednu odmaľujem v líčkach rýdzich, jasných.
Vetrom a závejmi nad iné vyniká
Neďaleko známa priehyba Besníka —
Protivná tomu, kto k Tatrám sa poberá;
Spopod nej slovenská rieka Hron vyviera.
Ďalej ku severo-západu pramene
Má Hnilec, lež jeho nesúďte po mene,
Lebo on z ložiska drahocennej rudy
Hurtom roní svoje zlatonosné prúdy.
Hnilec a Hron sú dvaja jak vlastní bratia,
Keď sa vo dve strany do sveta obrátia:
Ten ide, kde mladé slnko nebom plesá,
Tento, za ďalekú kde mu horu klesá,
A v osudnej ceste, v neprestajnom lete
Nezídu sa inde, len na tamtom svete.
Mladý Hron po trávke a po lístí šuští
A proti noci on do behu sa pustí.
Slniečko raz ešte zablysne pred skonom
A sype zlato a diamanty Hronom:
Raz ešte ružovým dychom ono dúchne,
Tak hlavičku skloní, tleje i vytuchne.
Za ním z tisíc očí tie večerné zore
Zlatožiarne slzy ronia na obzore,
Ktoré, vdol padajúc, do Hrona sa noria,
A po krištáľoch vôd i pod nimi horia.
Ach, clivo je, clivo hľadieť na divadlo,
Kde bohatierovi slniečko zapadlo!
A len tá myseľ nás v obide rozberá,
Že čo večne žiť má, tu včasne umiera.
Vtom jedna po druhej nebom zore mdleli,
Oči vyplakané nad ránom zavreli
A škodochtivá noc potmehúdsky kriela
Havranie nad mladým pútnikom vystrela;
Potom ako upír trblietajúc nad ním
A vejúc naň ťažký sen vejárom chladným.
Dlho krv chlípala z bohatierskej hrudi…
Vtom z nevoľného sna junák sa prebudí;
Zastavuje krv a proti krutej noci
Volá mladších bratov, sestry ku pomoci:
A tí z dolín a hôr, tieto z kvitnej lúky
V behu, skoku hneď mu podávajú ruky,
A čím ďalej dolu vidiekom kráča si,
Tým viacej pribúda tej mladistvej chasy,
S ktorou ruka v ruke ta sa on poberá,
Kde sa nocou šerie slovenská Abdéra.^[48]
Tuná ho smiech slyšný zďaleka už víta,
Roznietený slovom nášho Demokrita,
Bo keď ten vypustil svoje vtipné žialo,
Nie Pohronie, lež pol krajiny sa smialo.
A tomu veľumu, Slovenska ozdobe,
Nik z vďačnosti pomník nestavia na hrobe
Aspoň ja neznáma, ale vďačná stvora
Tu sadím nevädzu majstrovi humora.
Veselo sa napred Hron úvalom vije,
Keď zrazu počuje dumné elégie.
Divno mu, že po tom smiechu kolosálnom
Slyší tu mladšieho brata v bôli žiaľnom.
Lež nediv sa tomu, bystrotoká rieka!
Páč na sestry — vŕby — obraz to človeka:
Jednej konáriky dohora si skáču,
A druhej ku zemi ovisnuté plačú.
Od smutného spevca uháňa on ďalej,
Bo mu srdce puká, až po chvíľke malej
„Kto za pravdu horí“ hrmí svätopieseň
A rozháňa clivú z duše jeho tieseň.
Silou netušenou šíria sa mu hrude
A krv zakypí v žíl rozihranom prúde,
„Zem slovenská je tvoja mať“ keď zazneje,
A budí v ňom blízkej veľkosti nádeje.
Načúva, — no pred ním je osudná cesta, —
Zanechať sa musí troch slávikov miesta
A úzkou dolinou ku hore sa blíži,
Kde pod spasiteľom rozpiatym sa kríži
Modlí sa apoštol jeho svätej viery
Za víťazstvo svetla, porážku povery:
Potom posilnený modlitbou tmobornou
Vstane a sťa Mojžiš berlou divotvornou
Uderí na balvan — a granit udretý
Vydá živý prameň národnej osvety.
Hron i tohto brata ku srdcu privinie
A ku Blahoslave údolím si plynie:
Tu sa mu v ústrety samostan šereje
A dávne Slovenska rozpráva mu deje.
Za ním ho obtočí krajina neverná,
V ktorej ho šibe zas peruť noci čierna.
Oj, nechce on, nechce, no zablúdi v noci
A padne zlým vlnám dunajským do moci!
Ľud vraví, že zlá moc zväčša potme máce;
Nech len svitne, veď sa Hron náš s ňou poráce!
Kde sa oko nebies v ústrety mu smeje,
Tu sa Hnilec pustým poľom bystro leje.
Niet stopy dedine, niet slychu o meste,
Len kde-tu leží klát stoveký mu v ceste.
Tu Hnilec podobný vlajúcemu pásu
Vykladá na obdiv prirodzenú krásu:
Hen sa nad ním konár smutnej brezy kníše
A schýlená lieska na ňom sa kolíše;
Zas našich jarkov i riek družka — jelšina —
To sa doň nazerá, to k nebu vypína:
Jakby tá zo sviežej vody život pila,
A táto nebesá zaň blahoslavila.
Ó jelša, ty riečnej vlahy milovnica!
Tebou zišla ľudstvu osvety dennica:
Keď si v bôli čierne slzičky ronila,
Pero do nich ruka spevcova zmočila
A piesne na lístok napísala biely,
Čo rozžali svetlo v chate i kaštieli.
Tak sa to všakovak na tom svete vodí:
Zo tmy sa svetlo a z biedy sláva rodí!
Hybký hrab ku jelši cudnej tak sa vinie,
Jak šuhaj-záletník k ľúbeznej dievčine.
Ďalej sa prizerá skvierok utešený,
Jak sa rodia, hrajú a mrú tokov peny;
Pri ňom borovica švárna sa zelenie
A hľadí, jak sa to prúd za prúdom ženie
A letí a mizne ako dni za dňami!
Obraz celý slnko zlatí pableskami:
V jeho priemenistej žiari tie maliny,
Čo visia nad vodou, horia sťa rubíny.
Z liesok, jakbys’ perly porozvešal na ne,
Lisknú sa orieškov žltozralé hrane,
Z ktorých sa nejeden dozretý vyluskne
A do prostried žompu hlbokého pľuskne,
Kde si, ako perla dutá a žltkavá,
Na povŕší vody hneď ta, hneď sem pláva:
Kým veľká lučbárka,^[49] prenikáva voda
Pažravým rybkám ho naspodok nepodá.
Perlu píjavajú v malage boháči:^[50]
Pstruhom zas lieskovec vo vode sa páči,
Ktorý zozubrujú, kade ku nim padne,
A tam jakiste pstruh, kde zubriny na dne.
Okrasou Hnilcovou skoruh je košatý,^[51]
Z neho v kytkách visí, jak české granáty,
Nachové ovocie. Hloch mu je pobratím.
Tu, keď slnko hodí po nich okom zlatým,
Marí sa, báječná že to ovocina,
Ktorú slovenský ľud v povestiach spomína.
Zhaslo slnko. Spoza Gerav tvár mesiaca
Vypukne a vlnky ihravé pozláca,
Keď spod zeleného stropu na čistinu
Jak do zakliateho zámku sa vyrinú;
A tu, keď po strunách vystrájajú šanty,
Zdá sa, že kryštály tu, tam brilianty,
A boh vie, aké sa skvejú drahokamy!
Aksamit pažiti stelie sa brehami;
Na ňom, jestli jasné rožky luny svietia,
Jakby zlatom, striebrom vyšívali kvieťa,
A keď za priezračnú chmárku sa ukryli,
Jakby ho voňavým hodvábom rúbili.
Ďalej letí junák v ohebnom skoku
Príde on ustatý na lúku širokú:
Tu po vôli kráča, jakby čerstvé sily
Hrude jeho z kvetných kalištekov pili
Ku ťažkému dielu; tu v šľachetnej lieni
Hovie si, voľká si v tajomnej vŕb tieni.
Tak Radúz, kráľovič, jako vetia báje,
Cez noc odpočinku z cesty si dopraje
A ráno do práce nadľudskej sa chytá,
Ktorú ježibaba dá mu zanovitá.
Tichá noc. Len vetrík vetríka naháňa
A tráva pred nimi zvoľna vŕšky skláňa:
Iba osičina trepe rozpustile,
To jedno u nás perpetuum mobile.^[52]
List na vŕbach leda len že sa pohýna.
To našich dolín tá čarovná hodina,
V ktorej, ako čujní hovoria valasi,
Čuť medzi zemou a nebom duchov hlasy.
V nej si vraj šuškajú kvety rečou živou,
Zhovára sa hora s úbočou a nivou;
V nej slovenskej víly slyšno piesne divé
A rezkých rusaliek hlasy striebroznivé.
Keď sa ich zbor, ako kŕdeľ kačíc, nesie
Po skolísanom od vetrov hôrnych plese;
Keď im vlny myjú líca čudnej krásy,
Biele peny češú ich zelené vlasy
A vietor dychami suší ich zdvorilý.
Ja som ich nevidel, mne sa len zjavili
Pred okom mysle, no nie raz, nie dva razy
Obájili dušu iné mi obrazy.
Mesiac za obláčkom a zem v polotieni,
Ako tvár spevcova v ľubom zadumaní:
Tu z boru čierneho nad samým potokom
Berú sa neslyšným, jak duchovia, krokom
Divé kozy; Hnilec tichou nocou žbĺnka,
Hrá sa po kamienkoch nepostojná vlnka
A zver, čo sa ľaká i šustenia listu,
Smädná strebe vodu ako striebro čistú;
Lenže často hore krásnu hlavu dvíha
A čo ju zodvihne, to ušima strihá,
Že sa ukrytému v odvetrnej diali
Zdá, jakby nad vodou rybáre lietali
A pohrúžali sa do nej radom zase,
Zas vyletávali z nej po krátkom čase.
Kolo hrdla majú lovci títo šerí
Pierca zlaté, ktoré, kade sa zvečerí,
Kade mrak nastane, leskom sa roznietia
A pri chytaní rýb sťa lúče im svietia,
Lebo rybky v noci svetla sa neboja,
Lež jak začarené na dne vody stoja:
A tu sa rybárik do žompu potápa
A jak hronský rybár v noci pstruhy lapá.
Vtom sa ozve šľupot i zhora i zdola.
Či skala do vody hodená nebola?
Kdežeby, náš kozel a priam za ním kozy
Od plašivosti im vrodenej a hrôzy
Poď do bezpečného nazad ležoviska:
Jak leší, kráľ lesov, keď je zora blízka,
A nočné mátohy, duchovia túlaví,
Keď sa pravý zábresk na nebi objaví,
Keď tretia odbije a kohút zaspieva.
Lenže šľupkanie zas do uší dodieva.
Tu sa už na prstoch kradneš na breh rieky,
Pozrieť, čo to múti jej pokoj naveky?
Učupíš sa k vŕbe, zohneš pod haluzy
A čakáš, čo z vody vykvitnú za hrúzy?
Nad žompom roj hmyzu všakovakej podoby,
Radujúc sa žitiu, nevinný zhon robí:
Vtom ryba za rybou jak strela vyletí;
Táto ako zlato, tá jak striebro svieti,
A keď mušku biednu schytí v letnom skoku,
Do svojho s ňou naspäť šľupne živlotoku.
To sú našich jarkov a potokov páni:
Lipeň v striebre a pstruh v zlate okúpaní,
Čo nielen od vody svojvoľne daň berú,
Lež i od povetria. Tak oni svet derú!
Hádam zato kozy v takom behu tuhom
Ušli od potoka pred lipňom a pstruhom!
Tak zbabelý národ bodajčo neplaší,
Jak príslovko vraví: mechúrom vystraší.
Nestačil si dobre svoje napásť oči
Na hre a bitke pánov a otroči,
Keď zaduní, až zem pod tebou sa trase:
Cvála ku potoku v nevídanej kráse,
Ktorá perom žiadnym opísať sa nedá,
Šľachetných jeleňov hrdosvorná črieda.
Smelo tu smelá zver zohne dolu šije,
A z bystrého toku občerstvenie pije.
Vstaneš a blížiš sa. Drobným krokom ona
Za vodou sa nesie na jedno pol hona,
A pije. Zastaneš a strašíš ju krikom:
Myslíš, hádam, v ľaku že ujde velikom?
Len by nie! Na tvoj krik od riečneho brehu
Dajú sa jelene do voľného behu:
A keď na to hľadíš divadlo zďaleka,
Zdá sa ti, že hora pred tebou uteká;
A keď mesiac leje žiar na tie rožiská,
Zdá sa ti, že sa to nad tou horou blýska.
Poľovníci viacej o jeleňoch vedia,
Bo rozprávky o nich druh od druha dedia:
No všetci to istia, že ich sila svieža
Poobracala už i nejedno knieža,
Bo šľachetný jeleň, ešte i keď padá,
Vrahom za stratený život ranu zadá.
Tak zmužilý národ za život sa bije,
A hoci i podľahne, sláva jeho žije.
Vyslal už deň vopred na nebo zornicu,
Aby zo zeme noc hnala černolícu;
Už nad Geravami znamenajú zore,
Pokoj zmenil sa v ruch po dole i hore:
Tu spomedzi vŕb a z tajomného bytu
Hnilec prebudený zlatožiarou svitu
Vykukne, a lúku nechajúc širokú,
K bohatierskemu sa rozbehuje skoku.
Cestu neďaleký zatvára mu pahor,
A v jeho úzadí reťaz kamenných hôr;
I sprava mu priechod zahatá i zľava
Tam strieborná hora a tu zlatohlavá.
Jak skočí na pahor a cestu prerazí?
V takom dumaní on, ďalej bežiac, väzí.
Zaskočí si prosto i kosom zaskočí,
I na zdar boh, kde ho vedú dvoje očí:
Až sa dvíha razom — hneď je na pahore —
Skočí — a nájde sa pri striebornej hore
Tá dúškom kladie naň strieborné okovy,
A slúžiť mu káže, i jak otrokovi
Mlčať. Tu on slúži za šesť dní a nocí,
A z ježibabinej umknúť nevie moci:
Len si polohlasom o polnoci spieva,
No priam, keď sa budí pani, onemieva,
Až zlatým pableskom ľavá hora strelí,
A strieborné putá na prášok rozmelí.
Oj, zavýska šuhaj, skočí a poď v nohy:
Dosť tamtá púšťa naň strachy a mátohy;
Posiela naň vetry, iňavy a sriene;
Sama za úskokom na metle sa ženie,
Metajúc vretená, hrabky a ometlá,
No neprevýši už moc zlatého svetla!
A strieborný hrad, kde slúžil stvorou nemou
Hnilec, môžeš vidieť i podnes pod zemou.

Junák požehnáva horu zlatohlavú,
A ona mu dá meč a takú úpravu:
Zatneš týmto mečom do zeme šesťrazí,
A on ti chodníčok cez hory prerazí.
Lenže pred seba hľaď; obzrieť sa, chráňbože!
Bo inak ti ani môj meč nespomôže.
Keď sa neobzrieš, a predsa sa privalí
Za tebou nevoľa: buď, človeče, stály!
Švihni mečom a priam pomoc bude z neba:
Nezroní ťa búrka, prejde ponad teba.
Ďakuje i letí. Zem prvý raz udre:
Pukne pahor — za nim kási bieda dudre;
On nič, neobzrie sa. Zatne po druhý raz:
Praští zem a jemu kosti prechodí mráz,
Lebo mu za chrbtom hučí ani more,
Padá i dvíha sa hneď dolu, hneď hore;
Obludy škrečia tam, tu morské potvory,
Že sa to rozlieha od hory do hory.
On nič, neobzrie sa. Stojí múrom stále.
Zatne po tretí raz a pahor sa kále.
Zatne po štvrtý raz: breh sa už poddáva;
Skaly sa rúcajú, lež more ustáva:
Ale ho nezvedie tá morská tíšina,
Len pred seba hľadiac, do zeme zatína;
A rozpuklina vše ďalej, ďalej ide,
Kým mu po šiesty raz mečom seknúť príde,
Tu zodvihne ruku, zablisne meč skvúci
I dotkne sa zeme, a tu div divúci!
Pohorie sa pred ním na dvoje rozčeslo,
A vyhĺbilo sa nevídané rieslo.
Skríkne a v obdive stojí nepohnutý:
Tu kamenné steny, tam balvanov zruty;
Rýdzim zlatom, striebrom ligocú sa steny,
Lesku drahokamov hravé premeny
Oslňujú oči. Vtom za ním strašný huk,
Lenže sa neobzrel, a meč nepustil z rúk:
Valia sa od hole Pustým poľom zhora
Do tej rozčesliny divé vlny mora;
Tu dľa naučenia čaromečom švihne
A spenené more ponadeň premihne,
I spláknuc drahý kov a drahé kamenie,
Jak dobytú korisť pred sebou ich ženie.
Tak nám vzali väčší pokladov diel vody.
Jak teraz berie svet poklad nám slobody!
Spľasli hromady vôd a víťaza niesla
Moc čarovná svetla kotovým dnom riesla,
Kým ho neprijala brána otvorená,
A za ňou ukrytá dolina Stratená.

Či myslíš slovenskej čitateľ povesti,
Že len bieda sedí na tomto predmestí
Stratenej? Cit lásky ku otčine svätý
Zbadá tu palác i strieborný i zlatý;
Kamenné steniská, to mu budú valy,
Ktorými duchovia dol ten obmúrali;
Okrúhlasté kopne budú čarohrady;
Malebné ostrovky, zakliate zahrady,
A Hnilcove zo skál smelé skoky, lety
V zakliatych mu sadoch budú vodomety.
Bralo mu bude a na ňom palín kýsi,
Hrad, na zlatom vlásku čo nad morom visí.
Ba tu nájde, o tom ja som presvedčený,
Pre hlbokú dumu i zámok sklenený.
Hľaď sem, na tie steny, ako zeme hnáty;
Na tú zeleň hory, aksamit bohatý;
Na tú sviežosť vody, ani rydzie zlato:
Či povieš už, všetko že nám je odňato?
Nie, i v týchto daroch božích naša spása,
Bo voda je život, les prírody krása!

Diviť sa niet čomu, že na sivej holi
Kŕdeľ kôz rozbitých za útulok volí
Stratenú. Hnilcovo rieslo vyhĺbeno
Je k bezpechu zvere jakoby stvoreno.
Nemé ticho tu len prúdu žbĺk preruší,
Milý spoločník i bojazlivej duši.
Od temena vrchov až po Hnilec samý
Stovekými sa dol zelenie horami.
Sosna ľubovonná a jedla mochnatá;
S málom spokojný smrek, osika listnatá;
Zubkovatý javor s kvetom krepkej vône,
Tak breza, darkyňa chladonosnej tône:
Lieska do chmeľových venčokov zavitá;
Pri svetárskom hrabe národná rakyta,
A lipa, ktorá bôľ nejednu nám hojí,
V prapodobe svojej tu rástli v pokoji.
Zriedka človečia sem zablúdila noha,
Neznámy tu bol zvuk loveckého roha:
Lenže divé stvory, jak vedomci súdia,
I tu len tak žili jak vo svete ľudia.
Medvede boli v tej samote — vladári:
Draví vtáci zase ich potrimiskári;
Chvostokyvná líška, vlk pažravý, chytrý,
Ostrovid a máčok boli ich ministri.
Spevná vtáč, zver plachá, najmä jeleň statný,
Boli slávnym stavom černiľud poplatný.^[53]
Vepor bol výberčím, čo krutým rypákom
Odberal zelenú pašu neborákom.
I červiaci, hmyz a menšie živočíchy
Práve ako ľudia neboli bez pýchy,
Bo často po zemi a v povetrí boje
Viedli rozhorčené tých stvoričiek voje.
Jedny žili z druhých a jedny sa pásli,
Aby čím skôr tamtým k úžitku narástli,
Takže nenásytní Stratenej hlavári
Deň pri dni bohaté z nich mávali kary:
Predsa divá koza od hoľského brala
Len radšej ku rovni svojej utekala,
Hoc i v tej predtuche, že jej i tu črieda
Vlastných krvolakov svätý pokoj nedá,
Lebo jej zahrmel hrom z pušiek otvora,
Že niet od človeka hroznejšieho tvora.
Keď nad Hnilcom divé kozičky zastali,
Nadarmo za kozlom hlávky obracali;
Márne zbehali dol od kraja do kraja:
Jak niet, tak niet kozla. Vtom vidno šuhaja
Z dolinky vyletieť Chmárošovej. Z čela
Znoj sa mu lial cíčkom, a košieľka biela
Jakby práve z vody vyšla a spod piesta.
Nehľadel on v behu, kade vedie cesta,
Len za stopou slediac, už bol na priehybe.
Tu na lúke tráva vetrami sa hýbe,
I vlní jak voda jazera v čas búre:
Krajobraz potopy to v miniatúre.
Na zelenej stráni k juhu od Besníka
Stodola oddávna stojí neveliká:
Keď pozdvihneš, idúc od severu, oči
Cez to rozvlnené jazero k úboči,
Vidoklam ti čarí,^[54] že stodola starká
Na vlnách sa húpe jak Noeho arka,
A vše bližšie pláva k žulohory päte,
Aby tam uviazla jak na Ararate^[55]
Patriarchov koráb. K tomuto útesu
Hronského junoša ľahké nohy nesú,
Bo krvavá stopa, kde-tu vidná časom,
V tú stranu ho vedie už červeným pásom
Má nádeju, že ten, z koho krv tak tečie,
Ďaleko pred jeho nohou neutečie.
Tá jarabá myseľ sily mu dodáva,
Keď blízko stodoly razom šľak prestáva.
Tu chlap, čo sa rúcal cez hory a doly,
Zohne sa jak topoľ pred vetrom dopoly,
A jak máčok lezie ku istej koristi,
Neodvrátiac od nej pohľad plamenistý:
Tak sa i on kradne k budove napravo,
A oči upreté má na ňu meravo.
Staví sa po tíšku pred stodolou starou;
Načúva; ticho v nej, i kukne dnu škárou,
A čo i pozerá zo svetla do mraku,
Zbadá ostrým zrakom hneď krvavú mláku.
Stodôlka ubohá, niet na nej ani dvier,
Vidno, že v nej ležal, no i odišol zver:
A tak čas nemárniac, za sledom sa ženie,
Čo sa neďaleko stužkou zas červenie,
I vlečie jak šnúra ku hore žulovej.
To k vytrvalosti pobáda ho novej.
Slovenská krv, poviem ako medzi nami,
Nebola, nebude len ohňom zo slamy,
Čo sa priam rozhorí, ale i priam zblčí:
Krv naša — vatra, čo pod popolom mlčí,
No keď ju roznietiš ku plamennej reči,
Potrvá a zroní, čo sa jej len prieči.
I Hronca prekážky rozpaľujú vzdorné:
Vyletí, ani vták, na skaly ozorné
Žulohory, a tu šľak sa mu zas tratí.
Jastrí za ním, ide, a zase sa vráti.
Moce sa on, moce, hľadá, jak len môže.
No kvapôčky krvi vynájsť, nedajbože!
Ľahne pokraj brala, do hĺbky pozerá,
A stade len chrochoť nadáva ho šerá:
To mu chrbát kozlov, to maľuje rohy,
Až jej hru zunuje, a skočí na nohy,
A keď sa po stope raz ešte otočí,
Na briezke mu bije chlp srsti do očí.
Páči, a už mu sled zrutila brezička,
Jak živá opona úzkeho chodníčka,
Stremhlav do závratnej čo viedol priepasti.
Jak mu strepotalo srdce pri tom šťastí!
Leda lenže chladnou vládne už rozvahou.
Zobuje krpčoky a probúva nahou
Ustáliť sa nohou na krajnom kameni,
O briezky sa držiac konárik zelený,
A tak stulinožky ponad priepasť tmavú
Preskočiť na stranu rozčesliny ľavú,
Kde kamenným valom, ač nadmier nesnadno,
Zo skaly na skalu dalo sa liezť na dno.
Za „otčenáš“ húta na tom skalosvahu,
Vystretým ramenom pevniac rovnováhu;
Zohýňa kolená a zase ich prostí,
Jakby ich ku skoku priúčal veľkosti.
Do tretieho razu dĺži sa i kráti;
Zrazu sa prežehná a z kameňa stratí.
Vtom čuť, jakoby sa bolo dač zošuchlo,
A po chvíli na dne rozpadliny buchlo:
Už skalu nevídať, dolu sa zrútila,
Kde jej, akiste tam i jeho mohyla!
Ozajže! Na vale Hroncova postava
Stojí a svätým sa krížom prežehnáva:
Potom sa o stenu žulového brala
Oprie a pozerá, ká bieda sa stala?
No keď v tom nešťastí svoje šťastie zočí,
Pozdvihne ku nebu vďaky plné oči,
A odrieka v jednom, no skrúšenom vzdychu,
Surový prírody syn modlitbu tichú.
Kraj samej medzierky, na skalu zo skaly,
Zostupuje teraz do bezdna pomaly.
Čím diaľ kráča, tým viac svetlo dňa mu mizne;
Sokorce mu ho skál berú vysočizné,
A keď takmer na dno znesie ho moc božia:
Šeré krídla mraku nad ním sa rozložia.
Tu on priečnym bralom utvorenou bránou
Vojde a v polotme dá sa pravou stranou,
Z ktorej sa zošustla tá pokrajná skala,
Kde sa noha jeho ku skoku chystala.
Štvornožky sa hustým tu šmýka už mrakom,
Lenže jak ostrovid vše jastrí za šľakom.
Zôkol-vôkol hľadí, pozrie i nad seba,
A hviezdička svieti naň škulinou z neba:
Zas mu novým kvetom nádeja prekvitá,
Bo hviezdu jak šťastie anjela on víta,
A veselo napred lezie skalozrazom.
Ticho ani v hrobe, až v tom tichu razom
Zdá sa mu, že bôľne pod ním niečo stoná,
I zhlboka dýcha, jak keď niekto koná.
Pieseň hroznej smrti, tie hrčiace dychy,
Čuje; to istota, sluchomam^[56] lichý.
A kozla mu je už ľúto, v duši smutno;
V tej tme jak v údolí smrti mu otupno:
No clivosť nevoľnú veľkosť mierni cieľa,
Tak sa rezko blíži, kde stvora úpela.
Sluchá a pretína tmu on zraku mocou:
Až zrazu pruh svetla tiahnúci sa nocou,
Čo uzučkou škárou zhora na dno letí,
Hlavu kozlovu mu na skale vysvieti.
Štvornoží a sadne ku smrteľnej loži;
Rohatú hlávku si na lono vyloží,
A keď ju ustíska, po srsti pohladí,
Spolučujnou rečou smrť kozlovi sladí:
Zve ho pokladom, pyšťokom a zlatom,
Rovesníkom, drusom^[57] a napokon bratom.
A stried ľuborečí zver v poslednom stone
Vypustila ducha Hroncovi na lone.
A slnečný pablesk na nich z neho svieti,
Jakoby závidel Hronu také deti.
Nezáviď, nezáviď, načo i závidieť,
Keď už takých chlapcov na Hrone nevidieť!
Ešte tam uvidíš havrana bieleho,
Nikde ale nášmu junáka rovného.
Tam o slávnych časiech za Matiáša kráľa
Iba kde-tu povesť, jak perla, zostala.
Krivorozumenej tam osvety žiare
Zaplašili dedov mrav i cnosti staré.
Pod hriechom, čo žije, zhýňa sa i stenie,
Svetom chodí nie ľud, iba ľudí tiene.
Smutný obraz veku; mne sa predsa snilo,
Že ešte na Hrone raz bude žiť milo.
Šuhaj už pri Hrone na lúke dýcha si,
A smäd, čo svoje chce, vodou sviežou hasí.
Z vyskydy mu vyliezť nebol už celý svet,
Bo nebolo nadeň chudáka, ani niet.
U Hroncov tá vlastnosť po rode už ide,
Ani batoh im nie ku veľkej obide:^[58]
Tak šuhaj, keď užil z rieky nápoj boží,
Závažného kozla na plece vyloží
Jak znamenie trudu, znak víťazoslávy,
A ide s ním ďalej jak s bremiačkom trávy.
To je Horehronia a Stratenej obraz,
Nie ligotavých bariev, len svetlopisných krás.
Ospievať skutočnú oboch čarokrásu,
Zlatoznivejšiemu postupujem hlasu.
Ty, čo nad kraj tento vlasť vynášaš svoju,
Poslúchni a vyplň dobrú radu moju;
Prehováraj, bláhaj Hronca od koreňa,
Že krajší vidiek má zem bohom stvorená,
A on ti vše povie, i hlavu mu prebi:
„Za živa na Hrone a po smrti v nebi!“

Kde o zorách bola stanica kráľova,
Podoba okolia prekvapí ťa nová:
Kráľovský na brale stán ku nebu čneje,
A na ňom zástava trojfarebná veje;
Pod bralom tu z jednej a tam z druhej strany
Sú zas pre kráľov dvor rozložené stány
A v prostriedku stoja tri veľké koliby.
V jednej z nich Bolega, bača spod priehyby,
V žinčici jalovku celú varí kvasnej
Na dôkaz, že takej polievky niet masnej
A krehkého mäsa na stole pražiadnom.
Dohľad vedie nad ním, zrodená v poriadnom
A pamätnom dome, Rimavská Maria,
Z Hnúšti to nevesta švárna jak ľalia.
Kuchárska to bola jakby knižka živá,
Najmä čo do jedál národných z mäsiva.
Remekom jej bola^[59] pečeňa z tetrova,
Dnuká nabroňavá a zvonku nachová;
Tak červená kožkou z veľkého hlucháňa,
Mäsom snehobiela, chuťou ani manna!
I z jarabíc, kurôpt, srniek a jeleňov
Pečeň len z jej rúk zvala sa pečeňou.
Kurčiat a inšieho drobizgu smaženie
Nemala za žiadne kuchársko umenie.
Lež bola v stolici i povestnou naša
Rimavská várkyňou dobrého guláša,
A práve ho dusí. Národné to jedlo
S kotlíkom nad vatrou visiacim boj viedlo;
Pod pokrývkou, ako v najozajstnej pasci.
Mäsu a cibuli, paprike a rasci
Trocha úzko: rastú a šíria sa — puchnú, —
Až na silu — skydnúc pokrývku — vybuchnú,
A príjemná vôňa kolibu zaplaví.
Slovom: zdravé jedlo pre žalúdok zdravý.
K jej chvále slúži i to, že v celom okolí
Vše varila pstruhy len v octe a soli
S trochou cibule a bobkového listu,
Čím chuť dostávali ľubú, korenistú.
Že bol pstruh hotový, na to mala známky:
Osinel a oči vyskokli mu z jamky,
A keď pstruhy na stôl dala uvarené,
Všetky niesli v pyskoch stebielka zelené,
Aby svätý pokoj prinášali domu.
Neustúpila tá v kuchyni nikomu;
No krom toho ešte hovoril celý svet,
Že je i dobrá mať i pekná ako kvet.
„Pekná duša v peknom tele,“ povedá sa:
A v jednom z jej krvi žije táto krása,
Ktorú nezošpatí zisk a pýcha lačná,
Nezotrie úlisník, nezatemnia mračná
Hroziace Slovensku.

A v druhej kolibe?
Všetko plné ruky má; všetko sa hýbe.
Tu národné jedlá hotovila z cesta
Anička Énova z Bystrého nevesta.
Neďaleko Hrona leží Bystrô v dole!
Stade mladý holub priletí na hole,
Kým gazdinká vajce na tvrdo uvarí,
Čo sa on trošičku i cestou vyparí:
Tak Aničku dobre na Hrone poznali,
A zato i k hodom kráľovským pozvali.
Ona roveň ťažko mala vo vidieku:
Na tvár ani ruža, objal bys ju v drieku;
Od pása jej visí belušká zásterka,
A neprestajne sa vrtí jak veverka.
Obed i pre panstvo najvyššie uvariť
Pre ňu ver nebolo ni kúzliť, ni čariť:
No preto šiel najmä o nej chýr veliký,
Že nik lepšie neznal napiecť nálesníky;
Navariť halušky, makaróny naše,
S jemnou bryndzou ešte hen z májovej paše,
A pečenie rožkov s makom a orechy
Už tak zunovala ako svoje hriechy.
Boh ju obdaroval početnou rodinou:
Mala vám Anička sedem zdravých synov,
Ktorých potomci sa i podnes nachodia,
A obzvlášte v cirkvi druhým predok vodia.
Jeden z nich, keď slovu danému dostojí,
Jednu z rán boľavých národa zahojí,
Čo mu tým rodáci bohatší zaťali,
Že to, čo vzali z nás, cudzím rozdávali!
Pán David do kolíb dvoch naporad kuká;
Naň zverené: omasť, mäsivo a múka.
Muž to obozretný, poriadku bedlivý,
Len úradu svojmu telom dušou živý:
Predsa neraz okom po dvoch ženských strieľa,
Ač starý a z Turca, kde krásavíc veľa.
Prečo nie? Veď krása Herkula podmaní,
Nieto Davida: lež pre zástoj mu daný
Dozorca zaliečať dlho sa nestačí,
Len prosí vyberať, čo im srdce ráči.
Nám nie, lež odporným bude to obida.
Keď z pokrvných jeho spomeniem Davida,
Pri voľbe vyslanca, ktorý len nedávno
Za práva slovenskej reči horlil zjavno,
Bo zná, že kde tmavý reči kút vyznačia:
Tam nech i národu len oči zatlačia!
V tretej kolibe je kráľovského dvora
Kuchyňa. V nej lakôt leží celá hora!
Tu dákosi piré, tam husia paštéta;
Chateau du vin, d’orange, kružky coteleta;
Omelet de roi a omelet de reine,
Boudiny,^[60] beefsteaky, ragout a torte du pain;^[61]
Soupe des plantes,^[62] soupe noire^[63] a paškrty iné:
A súčet tých jedál nazývali diné.
Každému z prítomných istá práca daná;
Kráľa tu teraz niet, za rosy, za rána,
Po streľbe na divé kozy v čele pánov
Šiel na poľovačku do Vernárskych báňov.
Keď sa pohýnali, malá škriepka bola:
Koho si za honby poriadača zvolia?
Núkal sa Kobylský, zeman dlhonohý,
No, že nič nerobil bez kriku, úbohý!
Všetko zvolalo: „Toho nie, nie a nie!“
Slovenský k vodcovstvu cítil povolanie:
Na toho zas mali pik, že ľudí bije.
Vtom niekto zakričí: „Horárik nech žije!“
A jakby z jedného hrdla všetko volá:
„Horárik nech žije!“ Chlapina to bola
Nevysoká, ale tuhá, územčistá,
A zo samopalu jeho rana istá;
Pritom znal obchodiť dobre jak s honcami,
Tak i múdrym slovom vládnuť nad strelcami.
Žil v Čiernej Lehote; Adamom ho zvali;
Za divinu sa mu peniaze sypali,
A preto žartovne lehotskí šuhaji
Vraveli, že mu jak Adamovi v raji.
Skrýva sa za pánov, za honcov sa skrýva:
Tu sa len Horárik! Horárik! ozýva,
Takže kráľ v to stúpil s Kráľovským dôvodom,
Že chce poľovačku pod jeho sprievodom.
Tak Horárik rastie, ani lipka v háji!
A takouto rečou poradu zaháji:
„Keďže je to už i Najvyššieho vôľa,
Tej maličkosť moja nijako nezdolá.
Lenže, slávne panstvo, prosím ja pokorne,
Aby mi rozkazy každý konal vzorne,
Lebo kde jeden tak, druhý inak hudlí:
Tam akiste doma soli si zabudli.
Tuná pred očima kráľovskej milosti
Vás, honci, vyúčam poľovníckej cnosti,
A kladiem na dušu vám tú pravdu starú:
Čím je viacej hvaru, tým je menej zdaru,
Pred honbou raz ticho, ticho a zas ticho!
Bo prisahám hon celý vypadne nám licho!
Keď poľovný priestor už obkolesíte,
A k honeniu zvere nohou vykročíte,
Tomu porekadlu vzdajte česť velikú:
Čím je viacej kriku, tým je menej v kríku.
Krik a buch, jak hustá paľba, dej sa riadne,
Len tak nám bohatá korisť do rúk padne.“
S úsmevom ho kráľ i páni počúvali,
Ba kráľ i pre strelcov žiadal návod malý,
Lebo v porekadlách rozum zahalený,
Veľumu kráľovmu bol velikej ceny.
Tu si Horárik mnul v pomykove čelo,
Lež po malej chvíli z úst jeho už znelo:
„Strelec má byť sokol — okom, tetrov — uchom;
Na stani bez tela i bez hlasu duchom;
Strelec, keď sa hýbe, zvera ťažko zdybe,
Keď sa s drevom zrastie, má na zvera šťastie.“
A kráľ porekadlá opätujúc hlasne,
Vetí sedliačkovi: „To sú rady krásne!
Kto sa dnes najlepšie podľa nich zachová,
Neminú ho chvály a milosť kráľova:
Nový ale teba, namiesto lacných chvál,
Očakáva z našej zbrojnice samopaľ.“
Po slove kráľovskom vbok naľavo zahli,
A do Vernárskych hôr dlhým radom tiahli.
Za cestou si spomnel kráľ i na driečneho
Junoša, čo honil kozla raneného,
A pýtal si mienku skúsených v tej veci:
Lež páni, Horárik, ba i strelci všetci
Len sa usmievali, plecami krčili,
Akoby chceli riecť: „Vie to pán boh milý!“

Slnko nevrcholí, starne už biely deň;
Mohol si prekročiť, už neprekročíš tieň:
A o poľovníkoch ešte ani vidu,
Až zavolá Čipka Podhradovský: „Idú!“
Tu sa všetko zbieha i z kolíb vyzerá:
Nesú štyria Hronci na dvoch žrdiach zvera.
Bol to jeleň biely a dvadsaťzubcových
Parohov; smrť ľahkú prijal z rúk kráľových.
Rimavská vyňaté droby odobrala,
A duškom smažila pre Matiáša kráľa,
Ktorý si ráno prial okúsiť pečeňu
Na spôsob pohronský z drobov pripravenú.
Sotva malebnému koniec bol výjavu,
Počuť už radostnú hôrnych rohov vravu:
Kráľ sa vracia. Čeľaď dvorská a z vidieka
V prípravách k obedu rezko sa preteká.
A keď kráľ zastane medzi kolibami,
Vyjde mu Rimavská v ústrety s drobami;
Anička sa ku nej s chlebom snehobielym
Pridružiac, díva sa okom naň veselým,
Lebo, že vyzeral ako sniežok padlý,
Čakala naň chválu. Veniec neuvädlý
Hnúštianke nebol už za droby ďaleko,
Bo im nechýbalo ani vtáčie mlieko.
Čipka v rukách drží košiar s oštiepkami,
Jak i s klenovskými zeleno-syrcami.
Lieva do zlatého pohára Kalina
Zlatopenivý tok Podhorského vína.
Tu Matiáš po troche od každého prijme:
Spoza klobúčika tak dve pierca sníme,
Uvité z jahôd a krások nevädnúcich,
A podá nevestám do rúk sa trasúcich
S úsmevom a slovmi kráľovskej milosti,
Zdravkal na slávu a rozkvet slovenských miest:
Tu sa diviac kráse, tam mladej sviežosti.
Mužským, jak to všetok ľud Horehronia vie,
Za syrce a víno pripil kráľ na zdravie,
A že, jak mešťania, kráľovi vzdali česť:
Bo, jak na korune jeho drahokamy,
Medzi uhorskými leskli sa mestami.
Nejedno by sa z nich i dnes ešte skvelo,
Keby ľud zaň, ono za ľud žilo, mrelo!
Vtom kráľovský stolník k obedu pozýva.
Kráľ si národného prosí dať jediva.
Na rozkaz berie sa do kolíb Jesenský,
A tam káže dávať priam obed slovenský.
Na stolovom zlatom i striebornom riade
Posluha národné jedlá na stôl klade.
Drahocenný riad dala Veľká Revúca,
Baníctvom sa vtedy krajinou skvejúca,
Ktorá pri bohatstve a čistote mravu
Verne zachovala k rodu lásku pravú.
A cudzie ohnisko tu v tôni ležalo,
Raz už i domášne slávou sa blyšťalo.
A tak to i má byť, bo kto svoje tupí,
Pred svetom seba i národ o česť lúpi.
Nielen kráľ, no Bátor, i Dombó a iní
Obľúbenie mali v slovenskej kuchyni,
A keď samorodným krv sa rozihrala,
Ani konca kraja nedošla ich chvála.
Tu ani zdravice vystať už nesmeli:
Kráľovi prípitok Orság povie vrelý,
A bán za kráľovnú zazdravká vzdialenú;
Tretí za otčinu pripije milenú.
Keď všetci čerknuli a tíš nastúpila,
Z kola pánov vstala postava zmužilá,
A zohnúc koleno pred junáckym kráľom,
Takto pripíjala s vidomým zápalom:
„Jasný kráľ a svojho názvu hodní páni!
I vy, bratia naši, chudobní poddaní!
Napospol to bude známo, že národy
Obrancom otčiny a zlatej slobody
Na znak vďaky svojej pomníky stavali,
V piesni večne živej slávu ich hlásali.
Mnohý na to príklad, ďaleký i blízky:
Tu víťazobrány, tam zas obelisky;
Inde dobrých kráľov sochy a obrazy,
Všetko to vďačnosti národnej výrazy.
Lež, čo ruka ľudská tvorila, to hynie,
Dielo božie ale nikdy nepominie,
Len keď ho sám Tvorca v deň súdny znivočí.
Prosím na tú hoľu — tam — obrátiť oči:
Temä tisícveké jak dvíha vznešene
Nad sivé oblaky, ktoré vietor ženie,
Jakoby sa vystrieť chcela cez ne k nebu,
A vidieť svojho Tvorcu tam velebu.
Na tej holi náš kráľ i s družinou včera
Poľoval celý deň na divého zvera,
Pritom ale krásou výhľadu zvábený,
V dumách pozeral na hôr veniec zelený:
Krásna duša jeho krásou očarená
Neznala dať citu ni tvaru, ni mena,
Ktorý ju zaujal, niby anjel z raja,^[64]
Zaronenú v obraz slovenského kraja.
No ja, ako tuším, ten cit som uhádol:
Kraj náš i do očú i do srdca padol
Jasnému kráľovi; kráľ národ náš ľúbi;
Nuž nech láskou našou i on sa pochlúbi!
To dielo božie — tam — čo s Paromom v boji
Od stvorenia sveta nad Šumiacom stojí.
A bude stáť, kým je taká božia vôľa:
Nech Kráľovou hoľou od dneška sa volá.“
Tu každý výkrikom prisvedčenie dáva:
„Tak bude! Vivat rex! a kráľovi sláva!“
A echom ozorné tiež kričali bralá,
Zašumel tichý les, dolina hučala.
A Kráľovou hoľou až podnes sa volá,
Stremiaca ku nebu nad Šumiacom hoľa,
Bol pôvodca tejto zdravice pamätnej
Párom spod Hradovej, Slovákom posvätnej,
A jedným z pradedov Jazveckých plemena.
Z neho dvaja žijú povestného mena,
Ktorých slávu žiadna závisť nezahalí.
Lež nač ďalej? Veď sa dobré samo chváli.

Vstane pán Gemerský, aby pripil po ňom,
Bol to zeman celým milovaným Hronom,
Bo ľúbil i on ľud, krásne s nimi obchodil,
Ačkoľvek od sedem vodcov sa odvodil.
I teraz na Hrone jeden z rodu jeho
Vládne dobrým srdcom ľudu slovenského,
Bo tak vravia Hronci, že on čariť umie
Slovenčinou, ktorej srdce porozumie.
Sivobradý ten pán len nakrátko reční:
„Nech kráľ-Matiášovej slávy pomník večný
Je i toto bralo, kde kráľov obed bol:
Nech nosí od týchto čias meno: Kráľov stôl.“
A kráľovým stolom až podnes sa volá,
Stremiaca ku nebu nad Telgartom hoľa.
Kývne kráľ a rukou dotkne sa pohára:
Také ticho skrslo, že počuť komára,
Jak si piští. Tu kráľ: „Veľaslávne stavy!
Ty pracovitý ľud, základ našej slávy!
Kráľovská vďaka vám za povďačnosť vašu;
V osobe kráľovej ctili ste vlasť našu;
No znajte, že sa v tom kotví naša sláva:
Brániť a spravovať krajinu dľa práva;
Dobrých kriepiť, lámať skrivodlivých prieky,
Bo krivda do času a pravda naveky!
Nech svedčí potomstvu i „Kráľova hoľa“,
Že byť spravodlivým bola naša vôľa,
A tú nech tuží boh a Panna Mária.
Tak: Pereat mundus, fiat justitia!“^[65]
Ohromené panstvo, jak tá hoľa nemá,
Nezná vydať hlasu; až národ zahriema:
„Vivat rex! Nech žije Matiáš spravodlivý!“
A temno sa ozval ozon: I vy! i vy!
Mnohí sa z veľmožov a pánov zachveli,
Niby do nich boli paromy udreli,
Bo volal na nich ten ohlas temnoznivý:
„Páni, buďte i vy raz už spravodliví!“
Za tých čias, hoc kráľ i ramenom mohutným
Hájil daný zákon, zjavom bolo smutným,
Že sa vládoblažie na deň vypínalo:
Málo sedľač mala, vzato i to málo;
Klamstvo sa smialo a zbojnič peľašila,
Pokým horké slzy statočnosť ronila;
Brat pred bratom nebol životom bezpečný,
Zdalo sa, že bude neporiadok večný,
A keďže nie múdrosť a ruka kráľova,
Jak iste sebectvo krajinu pochová.
A tak to vždy bude. Kde urážky kameň
Pravda neodprace, tam po vlasti amen!
Kde zbroj oceľová základom je práva:
Tam život schne, ako na úpeku tráva.
Kde rušia zákony výšením sa nad ne,
Čo z toho vykvitne, ktože to uhádne?
Neúcta k zákonu či zhora či zdola
Vše hrobom slobody, skazou obce bola.
Tak Rím podkopali jeho diktátori;
A Poľskú? Jej šľachty prostopašné vzdory.
Ó, poľská krajina, ktorej moc a krása
I na rozvalinách a rumoch sa jasá:
Keď nie tvoj zlý prímer, tvojho nesváru hriech,
Neležal by podnes trest boží na Uhriech!
Lež čo mám do hluchých darmo kričať uší?
Slová pravdy svätej krik slepých ohluší.
Všeobecné pravdy nelapnú sa sveta,
Jakby už pod nebom po nich bolo veta!
Lebo dnes tam pravda, kde surová sila,
Nepravde hodina ešte neodbila;
Ba háveď slabochov i dnes v tom je blude,
Že jej neodbije, kým svet svetom bude,
No v duši slovenskej žije pevná viera,
Že sa doplní raz neprávosti miera.
Doplniť sa musí: to je slovo z neba!
Lenže ruky na kríž založiť netreba,
Bo inak túžiš po slobode nadarmo;
Kto sa nevie zastať, ten vše nosí jarmo.
Po kráľovej reči dumne panstvo čuší,
Až nútené ticho zrazu krik preruší:
„Tu kamzík!“ „Tu kamzík!“ ozýva sa zdola,
Vstane kráľ. — „Tu kamzík!“ i družina volá:
Kozla šuhaj vlečie, a svojho batohu
Zbaví sa po hronsky: „Tu je bisťubohu!“
A pred samé nohy zložiac ho kráľovi,
Z čela pot utiera. Tu kráľ ku Hroncovi:
„Videl som už chlapcov nejedného kraja,
Lež nikde takého jak si ty šuhaja.
Jak ťa zvú?“ — „Matiášom volajú ma naši,
A páni skokanom; slúžim na salaši.“ —
„Čuj dôkaz milosti svojho panovníka:
Oddnes budeš nosiť priezvisko Kamzíka,
Lebo kto vie kozla, čo podstreleného,
Dohoniť, hoden je mať i meno jeho,
A žes mi i drusom, kamenicu novú
Dám ti vybudovať na moju útrovu.“
Riekol a zakýval na panoša svojho:
„Nalej a daj sa mu napiť z roha môjho.“
Bol to roh od kráľa českého mu daný,
Drahým kamením a zlatom vykladaný.
Tu si bájočného zrel Šemíka na ňom,
Tam zase Přemysla na poli zoranom,
Jak od pluha národ na trón si ho bere;
Tu veprov, srncov a boh vie akej zvere
Výtečne do zlata vyryté podoby;
Veľdielo umenia českého tej doby.

Keď šuhaj náš s vínom mal v ruke roh zlatý,
Tak si každý myslel, že ho priam vyvráti;
On ale zazdravkať prosil dovolenie,
A dostanúc, začal: „Slávne zhromaždenie!
Ja som zavoňal síc trochu kleriku
V Užhorode, lenže pre mojú velikú
Túžbu po slobodnom živote v kolibe
Dal som ja pokoj tej učenej galibe:
A tak, len ako viem, ďakujem kráľovi
Za nové priezvisko a príbytok nový.
Mne ako mne — koľko ale tej sedľači
K poľahčeniu robiť tvoja milosť ráči!
Pod tvojou berlou viac, verím, že nebude
Pripútaná, jak vec, potupne ku hrude,
Keď ide na sobáš, mýto už neplatí,
Od hajdúchov aspoň vtedy mier má svätý,
A keby tak mohla sama tvoja vôľa:
Dávno by už sedľač na slobode bola!
A za tú milosť ja a ľud môjho stavu
Žehnáme kráľovskú veľamúdru hlavu.
Keby každá hviezda sto ručičiek mala,
K tebe ľúbosť našu by nevypísala.
Nekáreš ty spurným mečom a olovom,
Ale cestou práve a slovenským slovom.
Vysoko mesiačik na nebo pribitý:
Tak vysoko v úcte stojíš u nás i ty.
A jakže vysloviť tú radosť velikú,
Že kráľova ruka šľachtila motyku?
Ku zbroju pokoja úcta sa rozmnoží,
Keď ňou už zvíjali páni a veľmoži,
A to na Bôžiku, briežku pri Gemeri;
Nech sa pýta kráľa, kto mi to neverí…“
Tu každý výkrikom prisvedčenie dáva:
„Pravda je! Vivat rex a kráľovi sláva!“
Medzitým on k rohu ústami prilipol,
A keď tokajčinu na dúšok vychlipol,
Vidno, že na duši má ešte velikú
Žiadosť. Vzdychol a už bola na jazyku:
„Či smiem ešte slovo, milostivý kráľu?“
„Čujme!“ zavolá kráľ. „Hovor bez obalu.“
„Hľaďteže, jasný kráľ a veľmožní páni!
My sme traja bratia na urde chovaní,
A tak si pomyslieť i vidieť môžete,
Že takých šuhajov hockde nenájdete.
Len nedávno vrava medzi nami stála,
Že za svätú vieru a dobrého kráľa
Pôjdeme na Turka. Otec nám už starý,
Ale na šesťdesiat rôčkov ešte jarý;
Dvadsať liet bude on žiť ešte bezpečných,
A my budeme biť vlasti zhubcov večných.
Nech i to mne dané kráľom nové meno
V bitkách za svätý kríž bude presláveno,
A boh od rodičov odvráti pohromu,
Kým sa nevrátim do kamenného domu.“
Prestal, no zahvízdol. Tu po malej chvíli
Dvaja mladší bratia pred kráľa stúpili:
Chlapci, čo vyrástli v zelenej úboči,
Smelo pozerali kráľovi do očí;
Cedidlá cez plecia, v rukách posekané,
Jak deti prírody opreli sa o ne.
A kráľ i jeho dvor sa im usmievali,
Až sa Kamzíkove zas reči ozvali:
„Lepšie je nám zahynúť vo víťaznom boji,
Lež s pánmi chodievať z Muráňa po zboji.
Tuná medzi zem a nebo ťa zavesia,
A tam, čo i zomrieš, nuž v piesni ťa vzkriesia;
V piesni to slovenskej spevci roztomile
Zanôtia: „Tu leží kvet Tatier v mohyle!“
Tam, čo i havrani nad tebou zakráču,
Nič to, bo ťa vlasti národy oplačú:
A tu živá duša ťa nepoľutuje,
Len hádam ten vietor, čo od Tatier duje,
Ktorý ti nad hlavou smutne pohviždieval,
Keď si na zboj v čiernej košieľke chodieval;
Ej v košieľke čiernej a s valaškou v ruke
Podrobený strachu a svedomia muke.
A preto do vojska čierneho nás berte,
A slovu čestnému troch bratov uverte,
Na suchu a vo vode že pod slávnym Knezom
Budú vrahov kántriť kuľou a železom.“
A Matiáš kráľ i Knez okom ich merali;
Napokon po pleciach za radom tľapkali,
A podávajúc trom bratom pravú ruku.
Prijímali ich tak do „Čierneho pluku“.
A keď kráľ preriekol: „Ešte tuto máte
Na dlaň po kremnickom každý z vás dukáte.“
Tak nebolo vďake ani konca-kraja;
Takú radosť mali z toho bratia traja.
A gajdy nato priam hoľou zahučali,
A Hronci za nimi už sa natriasali.
To každý uhádne, čo i nepovieme,
Že si zaskočili pred kráľom od zeme.
Vidí kráľ tie skoky a duša mu plesá,
Najmä keď úbočou krútili kolesá;
Keď nohu o nohu tri ráz si udreli,
Kým bystrí sokoli k zemi doleteli;
Keď nohu za nohou prosto vystierali,
Jakby lastovičky ponad zem lietali;
Keď valaškou blysli, napriahli ramená:
Videl kráľ, čo sila Hroncova znamená!
Videl, že keď stuhne, v boji sa rozvije,
Jeho päsť železná sto Turkov zabije.
A Hronec vlastnú moc ani len necíti,
Kým sa s odporcom za pasy nechytí;
Iba v bitke svoju vládu on pobadá,
Tak oheň, keď sa naň paliva prikladá.
Slnce nad Bacúchom^[66] už sa k zemi chýli,
A ono nerado Hron opúšťa milý,
Kde na rôznorodé vlasti jednej deti
I jeho, i lásky blesk kráľovej svieti:
Keď k odchodu dáva znamenie roh zlatý
Kráľovskému dvoru. Hroncov driečnych čaty
Kráľa i družinu vedú do úvalu
Na tichý spočinok pod Červenú Skalu.
Bože môj! aký to poklad nad poklady,
Kráľ, čo spravodlivosť mal za heslo vlády!
Ľud a poľovníci len o ňom si vravia,
Čo ešte u vatry pod bralom sa bavia;
A zvuk anjelský sa tichou nocou vinie
Od holi do holi, a v ďaleku hynie…
Lež znova sa vracia, a zaznieva znova,
Jak hýbaná vetrom harfa Aelova:^[67]
To znamenie, že sa i nebo raduje,
Keď spravodlivo raz i človek kraľuje.
A to je deň dávnej slávy Horehronia,
Za ktorým tie hole i dnes slzy ronia.
Kto by ma pri tom mal za výmyselníka,
Nech pravdu hľadá u Mateja Kamzíka,
Ktorý na Šumiaci priam v prvej ulici
Stried drevených domov sedí v kamenici,
A v zime pri košku vše tú starú hude:
Kedy zas taký kráľ na tej holi bude?!