ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na zámku starých, znamenitých rodín sedel otec jej dobrý, lakťom na zdedený stôl podoprený. Na čele jeho nebolo vidieť preletovanie starostí; lebo viseli nad ním biele vlasy, svedkovia dávnominulých dňov, a tôňa vlasov strieborných, bledým svetlom lampy zrodená, zdala sa nové vrásky tvoriť pri brázdach starcovho obočia. Myšlienkou jeho preletovali neúplné dejiny zámku a z poľa tohto vybiehal duchom do dejín otčiny; považoval osud pánov a poddaných a zo stanoviska tohto pozeral i na úlohu svoju, prostredníkom byť medzi vladárom a ľudom tamtomu podrobeným.

Sestry jej rozžehnali sa s bydlom otcovým a pošli deliť strasti i slasti svoje s vyvolenci svojimi. Spevy, čo sa miešavali v jej detinské zábavy a tešievali otca, odišli blažiť blažených manželov; ruky, čo podpierali starosťami zavaleného starca, zložili sa do hrsti šťastných mladých mužov, a zhovory, čo bavievali najmladšiu sestru, teraz už onemejúc v zámku, zaleteli do kola nových rodín.

Brat jej jeden padol za korisť náruživostiam sveta, a keď tieto zhrýzli mladistvý kvet žitia jeho, klesol mládenec pod nemú hrudu hrobu; brat druhý, zavedený romantičnosťou povestí rytierskych, znenávidel pokoj domácnosti, opásal boky mečom, vyšvihol sa na kráľovského vranca, zastal si do radov bojovníckych za pokoj a slávu otčiny a zaletel do krajov ďalekých.

Mladá Júlia stála samučká sama nad hrobom oplakávanej matere.

Smútkové jej šaty v hustých záhyboch poľahli na biele drobné kvietky pažite, chladný vietor previeval posvätnú tichosť hrobitova a unášal srdečné vzdychy mladej devy k šumom blízkeho hája; hlasy večerného zvonka dediny vyprevádzali žaloby rtov slzami zaplavených. Srdce panenské bolo u dobrej matere, a dobrá mať u Boha. Modlitba, žiaľ, vďak, rozpomienka, boli krídla mladistvých jej citov: ostatný svet teraz bol pre ňu zmizol a spustol. Noc mladá obstala bledé líca Júlie a smútili tam nad hrobom panenských ruží, čo tam povädli, lebo od milej matky devinej len hrobová studenosť povievala. Pole bolo pusté a slobodné od prácneho hrmotu, dedinka vzdialená od hrobitova a šplechot rovne ďalekého Hrona len spolovice dotýkal sa ucha dievčiny: ale strach nedostal miesta v ňadrách Júlie. Ona zabudla na telo svoje, lebo telo sladkej matere pod jej nohama práchnivelo; zabudla na zlosť ľudí, lebo dobrá jej duša s dušou dobrej matere sa bavila; zabudla na život svojich, lebo celá bytosť jej do kraja smrti zaletela.

Ale to má srdce, že meteory citov jeho v jednej strane žitia jeho hasnú, v druhej svitajú a nikdy na tej istej polohe neba ustáliť sa nemôžu. Vzdychla ešte jeden raz Júlia, akoby na rozlučné, a vidieť bolo pri svetle mesiaca pohybovať sa postavu cez bujné oziminy k zámku otcovskému.

V hradbách zámku o malú chvíľku počuť bolo hore schodmi šuchot slabý ľahkých nôh; na schodoch tých, ktoré pred dávnymi časmi ozývali sa štrngotom ostrôh a hrmotom zbroje, šumeli ľahučko šaty útleho stvorenia. Na starožitnej svetnici roztvorili sa úzke, hrubé dvojnásobné dvere, a ich čapy zavŕzgali, akoby opakovali ešte dávny pozabudnutý hvizgot padúcej brány zámku. Júlia sa šuchla dnu. Ba je v tom čosi prenikavého, vidieť chodiť medzi začadenými, čiernymi hradbami, po starobylých palotách, kde každý pohľad na búrlivé, krvavé, surové storočie upomína, kde visia obrazy železnoodencov a synov vojny, vidieť tam prechodiť sa tichého, útleho, milostného anjela v podobe devy. Symbol pokoja a ľúbosti na poli rozváľaných rozbrojov a prenasledovania.

Dvere zavrzútali, a otec, vezmúc dlaň z čela, zastrel oči proti svetlu lampy a zamieril očima na prah paloty. Hľadel za chvíľku na dvere, akoby nebol poznal príchodziu, ale preto sa neohlásil, lebo ešte myšlienka jeho nebola dobehla za oslobodeným zmyslom.

„Kde si bola?“ prehovoril skoro, a akoby napraviť chcel prísnejší hlas, ktorým tie slová ošatil, oslovil znovu hneď zatým Júliu: - „Kdežes‘ mi bola, moja?“

„Na hrobitove,“ odpovedala dcéra polhlasom a s trocha váhavosťou, lebo sa jej zazdalo, že obrazí tým citeľnosť otcovu a že v noci samotnej deve medzi hroby chodiť nie je dosť bezpečno. Otec jej sa na chvíľku zase zamyslel, utrel si pot z čela, a zabávajúc ruky vrchnákom dýmky, preriekol:

„Tí, čo zaplatili dlh svoj smrti, sú na pokoji; my ale stojíme ešte v premenách žitia. Ja dnes a zajtra prekročím brány časov: ale ty, ty dieťa moje, zostaneš v búrkach žitia a v svetoch neistoty.“

Júlii bolo už ľahšie na srdci, lebo vyžalovala sa bola hrobu materinmu a cítila sa silnejšou nad moc sudby panenskej.

„Nie, otec môj!“ — vravela hlasom viery, nádeje a potešenia plným, — „nie, nebojím sa ja budúcnosti mojej. Duch váš, a duch matky mojej budú so mnou a tak mi pusto nikdy nebude.“ Chcela ešte viac hovoriť k poteche otca, ale myšlienka jej zabehla do výhľadov a okolností, ktoré sa jej nevideli byť súce k rozpolohe otcovských citov. Zamĺkla tedy a prisadnúc k boku starcovmu na kanape, aby rozpačitosť svoju ukryla, pritúlila sa k nemu a čo slovami nevedela, začala činom. Vedela, že láska jej milá je otcovi a ona milá lásky otcovej, tedy ujala ruku jeho a hladkajúc ju, hľadela na vážnu tvár jeho, a keď hlavu k nej sklonil, zbozkávala starosti z čela jeho.