ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kaštieľ, Miss Jackson, Betsy

MISS JACKSON (odloží knihu z ruky, pozrie na hodiny): Jedenásť hodín. Od fruštiku to je celá večnosť a predsa len hodina. Nie vždy predtým tak pozde chodili moje hodiny. Albión, Albión! hrob rozpomienok mojej krásnej mladosti! Nevyčíta si človek z kníh ani jar života, ani raj svojich rodných krajov. Na brehoch Temže, tam je človek večne mladý. Tu v týchto studených pustatinách —

BETSY (vbehne udychčaná): Dobrý deň, Madame! Ale načo prázdne slová! Takýto krásny deň musí aj dobrý byť. Čo je krásne, to je dobré, však Madame?

MISS JACKSON: No, no, no! slečna; ani tento deň je nie každému dobrý; ani je všetko nie dobré, čo je krásne. Príklady nechám na strane. Ale skadiaľ tak prudko, ak smiem sa spýtať?

BETSY: Čo je zlé, všetko je špatné, a čo je špatné, všetko je zlé: príklady nechám na strane. Idem z prechádzky, idem zo stepi.

MISS JACKSON: Zo stepi!

BETSY: Zo stepi. Ach, tá slobodná diaľ —

MISS JACKSON: Zo stepi samotná?

BETSY: Samotná. Tá slobodná diaľ, čo okom nedočiahneš: tam duch narastie, tam duša večnosťou ožíva, tam v šírych šírinách malé srdce veľkým citom vydýchne a len ďaleko, ďaleko šediny ľadových vrchov, obraz zo vznešenej staroty, tam — ach, krásna, velebná je Rus.

MISS JACKSON: Dosť, prosím, dosť, moja drahá, s vašimi stepami a snehovými vrchmi. Samý blud. Ľutujem vašu neskúsenosť, ak nie dačo ešte horšie. — Krásna Rus, velebná Rus! To je pravda! — Barbarská Rus, divá Rus! Čisté povetrie, dobrá voda: no áno! Za to vám stojím, slečna, že ja tu neumriem z druhej choroby len z dlhej chvíle a zunovanosti.

BETSY: Ach, Madame —

MISS JACKSON: Prosím zas nie Madame: Miss Jackson, prosím.

BETSY: Ach, Miss Jackson, vy ste u nás nespokojná, vy sa zle cítite, myslíte na smutnú, ukrutnú smrť: to ma zarmucuje.

MISS JACKSON: To mňa zarmucuje, že vy nemáte vkusu, nemáte spoluútrpnosti.

BETSY: Či vám azda na čom chybuje? Zdôverte sa mi, prosím vás: či sluhovia, či môj otec, či ja, či nedostatok —

MISS JACKSON: Krásna Rus, velebná Rus! — Áno, pre poľovníkov a medveďov —

BETSY: Vám je príkry dedinský život: blízko je zima, pozhovte, v Petrohrade sa všetko zahojí, a jestli sa vám páči, pôjdeme do Moskvy; tam —

MISS JACKSON: Ani Petrohrad, ani Moskva: jediný Londýn! Čo ja mám z Petrohradu, z Moskvy? Ani dobrý špendlík. Mne treba každý parfum spoza mora dovážať: a dvetisíc rubľov môjho platu —

BETSY: Ach! to je málo, pravda, je málo: ale môj otec je nie skúpy, jemu štyritisíc rubľov nebude ľúto —

MISS JACKSON: Ach, moja drahá, milá Betsy! to ja nežiadam, to —

Miss Jackson, Betsy, Nasťa

BETSY: Čo je, Nasťa?

NASŤA (príde k Betsy a šepce jej do ucha).

MISS JACKSON: Ach, tajnosti. (S lahodným kniksom ku Betsy odchádza — Nasťa za ňou spraví posmešne — pyšné tri kroky a skoro sa zvrtne.)

NASŤA: Stará figúra.

BETSY: Nasťa! —

NASŤA: Ach, odpusťte, ja som zabudla, že anglické starožitnosti sú u nás obľúbené a nadovšetko vážené. Ale čo som aj zvinila, však mi dovolíte jednu maličkú, len malú, maličkú, maličičkú prosbičôčku.

BETSY: A to by bolo?

NASŤA: Dovoľte mi dnes odísť na návštevu.

BETSY: A kdeže, prosím?

NASŤA: Do Tuhylova k Brestovcom.

BETSY: Tak! Páni sú v krčme a sluhovia sa budú jedno druhé hostiť!

NASŤA: Ha ha ha! Čože nás do pánov? A potom, veď som ja nie oteckova, ale vaša. Vy ste sa hádam len nepovadili s mladým Brestovom? A starí nech sa čertia, koľko sa im len na chrbát sprace.

BETSY: Postaraj sa, Nasťa, uvidieť mladého Brestova — a potom mi pekne krásne vyrozprávaš, čo je to za človek vlastne, ako vyzerá a všetko. Ale sa mu dobre prizri.

NASŤA: Ó, to môžte byť bezpečná: ja by som to krem toho nezameškala. Všetko vám navlas vyrozprávam, len to nie, čo viete, aký je každý mladý šuhaj. Chlapi sú v niektorých veciach všetci rovnakí.

BETSY: Ja som ho nikdy nevidela, nič nepočula o ňom, jedine to, že prišiel pred týždňom po dávnych rokoch z univerzity moskovskej. Ach, Nasťa moja, mne počne byť otupno.

NASŤA: Hahaha! Alžbeta Gregorovna! Nestavajte si zlaté nádeje. Že mladý Brestov z Moskvy s prázdnym srdcom neprišiel, to máte ako dvakrát dva štyri. A potom ktovie, čo je za človek? Vy sa nazdáte, že je krásny ako zora a milý ako pekný sen: a ľutovala by som vás, keby sa ukázalo, že je mrmlavý ako medveď a špatný ako noc. Ani nemyslite naň, počim sa nevrátim. Ale vidím, že ste už netrpelivá, moja slečna! Zbohom! (Odbehne.)

Betsy sama

BETSY: To je dievča ako med, moja Nasťa. Rada ju mám a teraz ešte radšej, že ma od tej šomravej dámy vie oslobodiť. Táto chodí pri mne ako mračný oblak pri jasnom mesiaci. Mne je svätá vôľa otcova: ale on nevie, aká mi je toto obťažná spoločnosť… Jemu sa páči jej anglická reč, jej cudzí spôsob života, jej aristokratický nádherný duch: ale mne je to horký kalich. Nech je milý komu chce hrmot sveta: mne sladko hovie len mať príroda; príroda, večne mladá Madonna radosti a života. Ruské srdce nemôže sa svojmu rodisku odcudziť; pokiaľ k hraniciam ďalekým príde, tisíc vábností ho poviaže: ruskej duši je všade inde tesno. — A táto Miss Jackson s jej špekulantskými salóny, s jej snívaním o miliónoch šterlingov! (Po chvíľke poplieska si v ruky.) Už len tento rok! — Mladý Brestov? to bude veselšie! Ak je pekný, bude radosť; ak je špatný, bude smiech; ak je veselý, bude žart, ak je smutný, bude zábava, ak je múdry, bude mi učiteľ, ak je sprostý, bude mi žiak, ak je Rus, bude milý, ak je cudzotár? — to nemožno! — Ale hnev rodičov! Nenávisť, to je hrozná stvora: ja by chcela, aby nič inšie na svete nebolo, len krása, ľúbosť a radosť. Brestovci nechodia do Prilučína, my nie do Tuhylova… teda kde sa zísť? Čas poradí.

Betsy, Muromskij

MUROMSKIJ: Ej, ej! pekná ty mne dievčina. Pán otec sa musí ustávať do dcérkinej chyže dobrý deň prehovoriť.

BETSY (objíme ho radostne): Dobrý deň, otecko!

MUROMSKIJ: Nie div! Tvojej samorečí ostatné slová potichu privykaj hovoriť, keď nechceš, aby ťa vypočúvali. Brestovci a Tuhylovo! Čože to, prosím? Hádam ten mladý líškar?

BETSY: Práve odišla.

MUROMSKIJ: Od dvoch dní jasnejšie hľadí?

BETSY: Je nespokojná.

MUROMSKIJ: A čože? — Spleen?

BETSY: Otupno v Rusku.

MUROMSKIJ: Má pravdu; ale v mojom dome?

BETSY: Nedostatok.

MUROMSKIJ: Čo? Dvetisíc strieborných rubľov?

BETSY: To je málo pre ňu.

MUROMSKIJ: By my head! V mojom dome nesmie nespokojnosť bývať: dám jej tritisíc!

BETSY: Ach, otecko! Nasťa sa vypravila do Tuhylova ku kuchárke Brestovcov, ktorá jej je, ako viete, po matke blízka rodina —

MUROMSKIJ: A ty si ju v duchu vyprevádzala, nie?

BETSY: Ja som pre zábavku vyratovala cestu, ktorou pôjde —

MUROMSKIJ: K Brestovcom, všakver?

BETSY: Nie k Brestovcom práve: ale k ich kuchárke —

MUROMSKIJ: Ku kuchárke, ktorá sa len pri varení tak začervená, ako ty teraz pri tvojom považovaní cesty do Tuhylova. — Nože no! škriepiť sa nechcem: ale sa mi všetko tak vidí, moja cicka, voľačo aj dačo inšie bolo. Bol by som prísnejší, ale vrelosť, s ktorou teba ľúbim (objíme ju okolo hrdla a bozká na čelo) zakaždým ochladí moju nenávisť k menu Brestovcov.

BETSY: Ďakujem, otec môj! Vy ste taký dobrý, taký láskavý!

MUROMSKIJ: Kde je Miss Jackson?

BETSY: Ja som jej štyritisíc sľúbila.

MUROMSKIJ: A akým právom, panička, ak smiem prosiť? — Tritisíc je málo, štyritisíc nemôže byť, pretože si to ty sľúbila, teda dostane päťtisíc!

BETSY: Ah!

MUROMSKIJ: Mne je táto surovosť ruská celkom nie na strpenie, akej je, s dovolením, môj tuhylovský sused pravým reprezentantom, celkom nie na strpenie; môj dom musí skrze teba, Betsy, svietiť svetlom civilizácie, jasným v týchto temnostiach našich krajov: a preto neľutujem nákladov.

BETSY: Vaša vôľa staň sa, otec môj!

MUROMSKIJ: Moja vôľa sa stane, keď vzdelanosť tvojej spoločnice anglickej preleje sa do tvojich obyčajov: vyjmúc jej kyslú tvár, ktorej sa mi pri tebe niet čo obávať.

(Vstúpi lokaj v anglickej livreji.)

MUROMSKIJ: Čo je?

LOKAJ: Noviny a listy. (Odíde.)

MUROMSKIJ: Sem! (Rozopne kapsičku, vysype na stôl: Mode-Journal, detto, detto, detto, podá jedno za druhým štyri obrazy.) — To je všetko, čo tebe patrí. Teraz prejdi sa do záhrady, ja si prezriem, čo nového. Len ruskú knihu nech viac nenájdem u teba. Nič ruského, počuješ!

BETSY: …