SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pyšný Janko


Janko  dostal klobúk nový,
slamenáčik z jarmoku.
Od radosti šuhajovi
išla chuť až do skoku.

Pýšil sa, že klobúk taký
z kamarátov nemá nik,
hore dvíha nos i zraky
ako dáky boženík.

Hneď si zašiel na prechádzku,
v ruke vždy paličku mal,
so sebou tiež bez povrázku
svojich dvoch si psíkov vzal.

Pyšno kráča stredom mesta,
obzerá sa sem a ta…
Vietor smerom ak je cesta
prach zametá za vráta.

Zrazu Jankov klobúk schytí
a nesie ho dolu preč…
Janko teraz pýchy sýty
strachom ztratil svoju reč.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
Spamätá sa — Ľútostivý
posiela psov: „Bežte poň!
Aportele!“ A psi diví
bežia za klobúkom von.

Už ho majú. Ale beda,
každý ho chce teraz mať.
Tu sa iné čakať nedá,
len že budú sa oň prať.

Jeden ťahá klobúk vľavo,
druhý vpravo ho mik — mik…
až si podelili hravo
Jankov klobúk slameník.

Jeden nesie striešku z neho,
druhý kúsok náhlavky.
Strach zrieť Janka zroneného,
psom jak delí pohlavky.

Čo to bude ešte doma?
To nebude žiaden špás.
Na chrbát, gate pohroma
a čo ucho; štica, vlas…

*

Nech vie, kto sa pýši rád,
SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
že pýcha predchádza pád.