SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Rybáry


Kol panského jazera
Jakub chodí, pozerá,
či sa ryba vynorí…
udicou ju umorí.
Potom prichystá si, veru,
vysmaženú na večeru.

Zrazu vidí rybičku,
pre jeho priam udičku:
„Poď rybôčka blíže — blíž,
tu červiačik ako slíž,
napapkáš sa tu dole
do syta a do vôle.“

„Ďakujem ti, kamarát.
Viem, že lapiť bys’ ma rád,
lež, môj milý Jakube,
z toho ver’ nič nebude.
Ja som radšej v hlbine
v krištálovej krajine.“

„To je mýlka veliká!
Pozri! Dám ti červíka;
ten hoci je maľunký,
je však dobrý, slaďunký.
Pohostíš sa, sestrička,
spomneš si na bratríčka.“

„Ďakujem ti, kamarát,
viem, že bys’ ma lapiť rád,
lež, môj milý Jakube,
z toho zas nič nebude.
Ten tvoj sladký červíček,
smrť má v sebe: špendlíček.“

„Taká s’ nedôverčivá!
Pozri, tu žltá sliva…
Hodím ti ju, hľaď ju najsť,
budeš mať pôžitok, slasť,
ktorú pocítiš hneď — hneď,
bo je sladká ako med.“

„Ďakujem ti, kamarát,
viem, že lapiť bys’ ma rád,
lež, môj milý Jakube,
z toho zas nič nebude.
Znám ja svodov nástrahy,
márne tvoje námahy.

S dlhým nosom na meter
Jakubko domov sa ber!

*

Kto sa svodom, hriechu bráni,
telo, dušu si zachráni.
   Milší žitia tichý tok,
   než chvíľkový pôžitok.