SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vtáčnik


Miško, šibal, nezbeda.
pokoj ničomu nedá,
Kde sa čo zlé spomína,
Miško je v tom príčina.

Veľkú radosť musí mať,
vtáčkov lapať, vybierať,
bo každé hniezdečko zná,
vo vreckách lep, slučky má.

Tak kynožil vtáčatká,
úbohé neboriatka…
Raz však beda — prebeda —
zle pochodil — nezbeda.

*

Na vysokej breze v stráni
havran svoje hniezdo chráni.
Na to hniezdo šibal Miško
pozeral z počiatku tíško.

Jedného dňa vyzul boty,
dal sa čerstvo do roboty.
Hop na strom sťa veverica,
škriabe sa a plamom líca

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
horia mu v radostnom plese,
že sa k hniezdu hore nesie,
že už budú mladé jeho,
na večeru dač’ dobrého.

Vtom však ako divá strela
havranica doletela.
Letí, letí, sťa blesk letí,
ratovať si svoje deti.

Zlostne na vraha sa vrhne,
čapicu mu s hlavy strhne,
vlasy škube, odhadzuje,
do hlavy mu diery kľuje,

Miško kričí, pomoc volá,
lež to matku neodvolá.
Ona ucho zobne, ťahá,
krv zalieva Miška, vraha.

Dolu pňom sa šmíka, dolu —
strach mu zahnal dobrú vôľu —
schytí boty, domov chvatká…
lež tam pridala mu matka,

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
že zodral košeľu, gate,
dostal prútom po chrbáte.

*

Nuž, tak treba všetkým, veru,
čo vtáčatkám život berú.