SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Matka a dieťa


Pozdná jeseň — noc mrazivá…
u lôžka stojí mať.
Srdce bôľom sa ozýva,
dieťa zrie umierať.

Bozká si ho mať na líčko
studené sťa mráz,
z zmodralých úst znie: „Mamičko!“
a ticho je už zas.

Dych sa stále viac — viac kráti,
dieťaťa mdlý je hľad,
v mlhách zrak sa celkom tratí
a tielko ako ľad.

Nezmieraj mi, duša moja!
Čo povie biedna mať,
keď sa otec vráti domov,
nebude ťa viac mať?

V zúfalých vidí bolestiach
srdca zvädlý kvet.
Dušička k nebu na cestách
opúšťa matku, svet.

Pozdná jeseň — noc mrazivá…
u lôžka kľačí mať…
na nebi hviezda žiarivá
ostala nad ňou stáť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama