ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pýtate sa, prečo tak mnoho píšem o príhodách lásky,
alebo prečo tak nežne plynie mi pieseň z úst?
Neučili ma tomu ani Calliope, ani Apollo,
len moje dievča bolo, čo vzbudilo mi ducha.
Keď lýru trímala s prstami bolesti slonovej kosti,
žasol som, s akým umením kládla rúčku ohybnú.
Videl som voľný jej vlas bohatý, jak kol čela splýval,
tu tešiac sa sláve vlasov, hneď pyšnejšie kráčal jej krok.
Alebo jak nádherne sa vznášala v purpure z Kois,
o tomto rúchu samom knihu by zbásniť mohol.
Tiež tak keď ukonané ku spánku zatvárala očká,
storakú látku mám pre novú poéziu.
A keď som roztrhol šat jej v milostnom zápase krásnej,
veľkú, jak Homérov spev, napíšem Iliadu.
Čokoľvek robievala, čokoľvek vravievala mne,
i z najmenšieho sa snuje verš nekonečný.

Cyntia sa mi zjavila a oprela sa o peľasť lôžka môjho!
A predsa ďaleko, kde hlučná vedie hradská, zanechal som čerstvý jej hrob.

Ten istý, hľa, účes vlasov, ako keď ju z domu niesli,
oči tie isté, len ústa nápojom Léty trochu spálené.
Jej to šaty, i prsteň s berylom, ktorý obyčajne nosila.
Zreteľne dych i živé slovo z pier jej plynie — no prsty,
visiace na bezmäsej kosti ruky, klepocú.

— Neverný! Od teba, hľa, dievča nadarmo dobrotu čaká!
Či môže ťa tak skoro hlboký spánok zajať?
Mne, keď som umierala, nemal kto zatlačiť viečka.
Keby si bol volal, aspoň deň života bol by mi ešte popriaty.
Kto videl skľúčeného v sprievode ťa pohrebu môjho?
Kto videl smútočný šat tvoj slzou pokropený?
I to ti bolo veľa hyacinty kúpiť na hrob môj
a nápoj v naštrbenom hrnci na mohylu dať.

— Ale nechcem ďalej žalovať. A jestli úprimne smútiš,
nakladám ti: nenechaj Parteniu, moju kojnú
— trasie sa starobou — hladovať. Moc ťa veru dosiaľ nestála.
A malá Latris, najmilšia z mojich devečiek,
nechže nemusí novej panej zrkadlo držať.
Všetky verše, ktoré si mne na slávu napísal,
spáľ. Moju chválu nech viac nespieva pieseň tvoja.
Očíšťaj hrob môj z buriny a daj na stĺp mi napísať:

„Cyntia, zlaté dieťa Tiburu, spočíva tu
na väčšiu poctu tečúcim vlnkám Annia.“

— A môže odteraz iná ťa ľúbiť, zakrátko
budeš úplne môj! A potom poležíš pri mne
a ja tesne — hnát pri hnáte — primknem sa k tebe na večnosť.