ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Starý priateľ Gusto z východného okraja našej dŕžavy napísal tiež už nie takému mladému priateľovi do centra, či by nemal vôle trochu na západ, že ho s radosťou „zvezie“, a keď sa už tak dlho nevideli, že na takýto spôsob zažijú spolu zasa niečo pekného.

„Prečo nie?“ pomyslel si Peter a vstal priložiť na oheň a povyťahovať skrehnuté údy. „Veď i tak mal by som tam malú prácu, a trochu premeny by neškodilo, keď tej mračnej zime tu medzi horami nevidieť konca. Možno, teší sa myšlienke, že o tých pár dní, keď by sme sa pohli, Bratislava nás už teplou jarou privíta.“

Začal živšie merať dlhými krokmi pracovňu a hútal ďalej:

„Neviem, či Gusto tiež tak túži za jarou a premenou, no za čím sa on toľko do Bratislavy umára, to nie mi je už dávno hádankou. Ale mne sa vidí, že v tejto veci nebudeme mať šťastie, ja našu Oľu dobre poznám: doktor Gusto musel by byť z iného cesta človek, aby si mohol u nej nejaké nádeje robiť. A potom, hm,“ chytil rýchlo štetec a ponapravil niečo na obraze, ktorý mal práve na stojane v robote, „naša Oľa tvrdo sa prepracovala z úzkych pomerov k výške svojho umenia. Ona je dokonalou Júliou, Norou, Mona-Vannou, stať sa však zrazu ďaleko od prúdu veľkého sveta pani doktorkou, to požadovať bolo by dnes ťažko od nej. Ale nebudem mu úfnosť predčasne kaliť práve ja, a potom sám mám v tejto chvíli niečo, no…“

Odhodil štetec a prudko škrtol zápalkou, aby si zapálil.

Nellyine listy v posledných dňoch nedajú Petrovi pokoja, a vôbec celý tento prípad s ňou je čudný.

Videli sa posiaľ navzájom len zbežne a ich známosť je vlastne veľmi náhodná a nerovná.

V jeseni bol Peter v Bratislave na umeleckej ankete, týkajúcej sa neblahých pomerov slovenského divadla. A hoci javisko nie je jeho pravým záujmom, kríza a chaos, ktoré zavládli na celom fronte umenia, priviedli ho do takého horlenia, že útočil tam na domnelé nešváry a darebáctvo až nepotrebne ostro, a vcelku nahovoril mnoho rohatého, ako mu potom blízki priatelia dohovárali.

Keď po debate vychodili zo sály, jeden z nich predstavil mu štíhle, mladé dievčatko: to bola Nelly. Prizrel sa jej.

Zvláštny, do výšky vyhúknutý zjav, s akým sa teraz v modernej grafike husto stretávame: smelo z tvári vyčnievajúci noštek, výraz očí trochu privretý a zatienený, vážne zovreté pery s nenaddvihnutými kútikmi úst Mony Lízy, bývalého ideálu ženskej krásy. Oblosť pučiacich pŕs hodvábna blúzka nestačí už utajiť; nôžky, rúčky, boky, všetko predĺžené, no dostatočne vlnitou líniou zaokrúhlené.

Prosila Petra, aby jej niečo napísal do jeho práve z tlače vyjdenej knihy básní, ktorú držala v rukách.

Zamierili všetci do kaviarne trochu si ešte posedieť; tam vyhovel jej žiadosti zvyčajne načmáranou duchaplnosťou. A zvláštne! Na druhý deň, keď Peter obedňajším vlakom odchádzal, Nelly bola zasa s ostatnou mládežou, ktorá ho prišla vyprevadiť, na stanici.

Vlak od Viedne meškal, a zakiaľ chlapci boli na debate, z minulého večera ešte vždy nemali dosť, Peter meral s Nelly nástupište vo voľnom rozprávaní.

Jej tichý, zdržanlivý spôsob hovoru, no slová a pohľady podfarbené rýdzim, úprimným citom mladosti, to všetko začalo mu lahodiť a zvedavosťou novoty ho napínať.

A keď sa jej listom zbežne za milé vyprevadenie ešte raz z domu poďakoval, z jej krátkej odpovede s veľkým kolmým písmom dýchala zasa tá rozumná, sympatická dôvera a oddanosť, ktorá si ho mocne podmanila.

Povstala z toho vždy živšia korešpondencia a cez zimu vyvinula sa vo vzácnu výmenu myšlienok a v priateľstvo na diaľku, vítané z jednej strany neskazenou túhou a nadšením za všetkým, čo je krásne a dobré, z druhej, Petrovej strany záujmom skúseného už diváka o prvé rozpínanie krídel mladých, ešte nezlomených nádejí.

Nelly študuje medicínu a psychiatria je jej nadšením. A tak nebolo by na tom nič divného, keď s celým obdivom mladej chtivosti hľadí na človeka, ktorý jej obľúbenú látku na fakulte prednáša.

Peter sám sa už na jeho vedomosti raz vo svojom liste prezvedal, a jednako, keď mu Nelly medzi inými dennými drobnosťami spomenula, že profesor Hegel je „ohromný“, jedinečný vo svojom odbore, alebo že vysvetľuje zázračne, že si ju všíma, ba posledne že sa jej pripojil a išli od električky na ústav spolu, už sa zahniezdil v Petrovi neurčitý nepokoj, hoci pol listu venovala nesmelej chvále jeho diela, ktoré má tam práve vystavené.

Peter užasol: chod jeho myšlienok pri odpovedaní na jej listy prestával byť ľahkým, často začaté v polovici musel roztrhať. Čo to? Výmena myšlienok s vážnym, no nepomerne mladým ešte deckom. Kde sa berie v srdci odrazu táto náročnosť? Šialenstvo. Prečo by si profesor jej horlivosti nemal všímať? Hlava mu vraj — ako ona píše — tiež už kde-tu striebrom prekvitá, a potom či badať ináč nejakej zmeny v jej tak zvláštne prítulnom písaní?

Všetko darmo. Príčiny a zápletky uzlia sa v živote ľudskom neprestajne, a po Gustovom vyzvaní razom sa rozhodol: najlepšie bude nepísať ďalej, ale vidieť ju tvárou v tvár čím skorej. A nech mu nové stretnutie s ňou vypáli napokon ako chce, prvopočiatočnej rovnováhy v ďalšom vypisovaní i tak už viacej nenájde.

Sadol Gustovi napísať, že s návrhom cesty súhlasí. A tak nakoniec, hoci každý z nich mal v Bratislave svoju „vážnu“ vec: doktor Gusto pojednávanie na sedrii, Peter malú urgenciu u nakladateľa, jednako len starou pravdou ostalo, že všetky ľudské cesty vedú k žene.

A keď Peter v určitý deň prisadol do Gustovho rýchlika, obaja rozbehli sa do našej milej metropoly v skutočnosti za jarou svojich sŕdc.

Cesta spočiatku bola slnečná a sľubovalo sa pekné, stále počasie, ale čím ďalej vlak uháňal, tým viacej bežali im mraky v ústrety, a priatelia pri konečnom cieli v Bratislave nenašli jar, skôr novú zimu so snehom a mrazivým vetrom. Peter znervóznel. V meste vyskočili na električku a viezli sa spolu na Palisády. Tam doktor zosadol, ustálili si ešte na večer v kaviarni schôdzku, a Peter náhlil sa dolu k Oľge.

Svoj príchod jej už pred pár dňami oznámil, ale Nelly chcel prekvapiť, a preto bral v hereckom dome, kde sesternica býva, dva schody razom, len aby čas netratil a čím skorej sa dostal na Palackého sady za Nelly.

Petrova sesternica Oľga je vzácnym stvorením v každom ohľade. Je v nej kus Marty i kus Márie odrazu; rozumná, s veľkým hereckým talentom, ale zároveň je rozkošnou spoločnicou i výbornou hostiteľkou, čakala ho už s teplou izbou i s horúcim čajom, zvítali sa srdečne. Zasadli, núkala a nalievala, ale myšlienka na Nelly, o ktorej, pravda, Oľga nemala mať ešte tušenia, nedala Petrovi ďalej pokoja, a po čaji vzal si zámienku pred večerou ešte niečo obstarať v meste.

— Dobre, — vraví Oľga, — ale o hodinu hľaď sa vrátiť, povečeriame a odprevadíš ma do divadla, áno?

— Veľmi rád, Olinka, len prosím ťa, neprekvap sa, keď ti poviem, že je tu i Gusto. Máme sa zísť večer; urob mi po vôli, že sa mu so mnou ukážeš.

— Ach, ba, doktor Gusto! To je čudák, ale dobre, s tebou v trojke to ešte pôjde. Či vieš, posledne bol tu na premiére, keď som hrala Oféliu v Hamletovi… Pozri, tie kvety za tebou sú od neho.

Vo veľkej kamennej váze na antický spôsob, s plochými reliéfmi, stál tam nádherný ker ružových azálií.

— No, vieš, — prepustila ho Oľga, — to ti ešte porozprávam, nebuď dlho.

Von prestalo snežiť a Peter sa ponáhľal na adresu Nelly, do domu jej tetky.

Musel si vydýchnuť, keď našiel číslo domu a dvere. Zazvonil.

— Hľadám slečnu Nelly, — vraví chytro slúžke.

— Slečna nie je doma, ale ak sa páči, oznámim vás milostivej panej.

— Nie, nie, ďakujem. Slečna by bola ešte na fakulte?

— Už bola doma, vyšla pred hodnou chvíľou, azda ma prechádzku.

Poberal sa nerozhodne; dievča to zbadalo a spýtalo sa ešte:

— Koho mám, prosím, oznámiť, keď sa slečna vráti?

„Aký nezmysel: chcel som prekvapiť, a tak sa zdá, teraz sám som prekvapený,“ zlostí sa v sebe Peter, „ale neprezradím, sa ešte.“

— Povedzte, doktor Hegel, — vyšlo mu razom meno Nellyinho profesora z úst, a nikdy potom nemohol si objasniť, prečo práve toto meno prišlo mu tak nenazdajky na jazyk.

Po tomto výčine ihneď sa spamätal, bolo mu voľnejšie i obišiel dolu celé sady, i smerom k vnútornému mestu, i kus nábrežím, s nádejou, že náhoda mu Nelly privedie v cestu. Ale darmo hádal v mihotajúcich sa postavách na ňu a unavený obrátil sa krížom cez Korunovačné námestie akoby domov.

Zrazu vynorila sa pred mím v dlhom kožuchu silueta, ktorá sa mu zdala určite známou, a keď zahýnala svetlom cez bránu, ach, už vedel, koho vidí!

— Pardon, Táňa!

Dobre hádal. Táňa náhodou má temer túže postavu ako Nelly, ale je na nej všetko zrelšie, plnšie; stará známosť, asi rok je tu vydatá za poslancom X.

— Ľaľa, ujo Peter! — víta ho prekvapene Táňa. — Kde si sa tu vzal, ideš k nami?

— Ach, — odvráva Peter, — hádal som v tebe na inú. Ale keď si zahla pod túto bránu, hneď som vedel, že to len ty môžeš byť; nie, nemám v úmysle k „vám“ hore.

— Prečo, poď, Stano príde o chvíľu, ešte si vôbec nebol u nás.

— Táňa, prosím ťa, nezahováraj, načo je to?… K tomu ešte videl som nedávno reprodukcie tvojej podobizne od Piskora, a gratulujem ti, — hovorí trpko Peter.

Táňa je z jeho kraja, sú v akejsi ďalšej rodine, preto ho i podivne niekedy ujom volá. Má hodne zmyslu pre hudbu, interesovala sa vždy o prácu Petrovu, boli si donedávna blízki…

— No, len sa hneď tak tvrdo nestavaj, Peter. Čo som mala robiť! Kde si bol, keď ma prišiel Stano pýtať? A potom, Piskor chodil za mužom, len čo som sa v Bratislave zjavila, muž zasa ma ustavične domŕzal, aby som Piskorovi sedela. Uznáš, nemohla som s farbou von, že ty si už robil so mnou náčrtky a že som sa ti už kedysi sľúbila sedieť. Stano strežie a inštinktívne nie ti je veľmi naklonený. Ale keby si aspoň tu bol býval, túlaš sa, nik nevie, kde, alebo sedíš doma, utiahnutý od sveta…

— Nič sa nestalo, milá Táňa, — pretrhuje ju Peter, — si v poriadku, podobizeň máš, mužovi sa stalo po vôli, a ja, ja si nájdem ešte niečo pekné…

— Ach, nie si veľmi zdvorilý, a vari práve…

— Práve! Ale život ma naučil: už vám nebudem takým goetheovským Tassom, vy rozmaznané princezny!

Hlas jej zvážnel, keď ho pretrhla:

— Som trochu prechladnutá, aby sme tu takto stáli, teda nejdeš hore?

— Odpusť, náhlim sa, Oľa ma čaká.

— Si u nej? — A tichučko vložila mu mäkkú ruku do dlaní. — Neprídeš ani zajtra? Pozri, tak popoludní, Stano odchádza do Prahy, pohovoríme si, povieš mi svoju mienku o obraze, zahrám ti zasa raz Chopina.

— Pozde, Táňa, — odvráva Peter s položartovným pátosom, ale hneď mení tón, v zraku mu blysne čosi. — Si ešte zvodnejšia, Táňa, tento stav ti sluší; vidím, ako si sa len teraz rozvila v pravej kráse. Táňa, si šťastná?

Vytrhla mu ruku, ako keby ju bol rovno do tvári udrel, a zvrtla sa na schody útekom, bez slova.

— Pozdrav Oľu, — počuje Peter ešte duto zhora, a dvere jej bytu hlučne sa za ňou zavreli.

Postál a vyšiel i on spod brány, stratený v myšlienkach.

„Bože, aký je človek a aká bieda vo všetkom! A čo bolo vlastne medzi nami? Tri roky sme sa už nevideli, ja som sa svetom roztúlal, ona sa vlani vydala. A či sa nemala vydať? Láska, neláska, život ide svojou cestou. Mala ostať sedieť a slúžiť večne umeleckým emóciam nenapraviteľného tuláka, byť večne múzou snov, ktoré sa nikdy uskutočniť nemôžu? Chceš v slabošskej citlivosti svet v jeho riadnom behu zastaviť? Moja práca? Ba čo? Hľa, Piskor je chlap ma mieste. Jeho čin je tu, aký je, taký je, to rozhoduje. A čo ja robím, ostáva neurčitou hmlovinou, nikomu nepotrebným, beznádejným šialenstvom. A čo ešte, no? Za jednou klamnou vidinou len čo sa začapili dvere, a spredo dvier druhej práve som odišiel. Eh, filozof! Poďme k Oľge.“

Peter vykročil rázne.

Bola už preoblečená do divadla, stôl prikrytý.

— Kde si tak dlho, sadaj, nech sa najeme.

— Ale, moja drahá, neklaď mi toľko na tanier a dovoľ vopred, aby som si trochu páľu zahasil; vieš, stretol som sa s Táňou, dala ťa pozdraviť.

— S Táňou? Ach, to je zaujímavé! Z toho si nalej, badačonské.

— No, chuderka, vydala sa ti. Ale prečo ju nikdy nenavštíviš, keď si tu; ponosovala sa mi. Jaj, s vami mužskými je bieda. No, a ten tvoj Gusto! Ty azda povieš: dobrý chlapec, jeho rétorská sláva že rastie, má budúcnosť, zdedil po starých krásny majetok, má aj istú kultúru v sebe, ale, prosím ťa, aký by to malo zmysel, aby som ja zrazu išla zaňho?

Počkali, kým obsluhovačka vyšla zasa z izby, a Oľga pokračovala:

— Dobre, on ma zbožňuje, je tu podchvíľou za mnou, každá handra na mne prináša ho do extázy, ale ešte ani raz som nepocítila, že by ho môj výkon na javišti uchvátil, že by bol precítil, čo ja v mojom umení tvorím.

— On vidí v tebe svoj svet, — namieta starostlivo Peter, — nekaz mu ho. Chceš pochopenie v umení? Moja drahá, to je smutné; tých, ktorí vedia, čo je pravé umenie, je veľmi málo.

— Ale, Peter, ako to hovoríš? Vieš, koľko som sa natrápila, aby som v tomto povolaní niečo krajšie, nad priemer dosiahla; vari preto, aby som v polceste všetko zavesila na klinec a vplávala do manželského prístavu, ako stá iných? Čo si vravieval? Umenie je nám živlom, ktorým dýchame a mrieme, a tí, čo nemajú preň pravého zmyslu, ostanú nám vždy ľuďmi z tamtoho brehu… More nás delí…

Hruď sa mu v šťastí šírila, keď si spomenul, že, hľa, i toto stvorenie je jeho nektárom a ambróziou pľagané, a baviac sa zlatým reflexom svojho pohára, mihla sa mu pred očami minulosť.

Jej začiatky tam doma. v priestrannej staro zariadenej izbe s klavírom; ako nejaký Svengali sedí tam prihrbený a drží prvý tragický text v ruke. A ona, ešte s dlhým vrkočom, prednáša, hrá a ako druhá Trilby divy robí…

Bol jej prvým radcom i obecenstvom, dramaturgom, impresáriom, ba ešte i garderobierom. Dnes ona mohutne už lieta na svojich krídlach…

Vzal víno a nalial jej. Ona cítila, že spomína, a neodvracajúc vďakou žiariaceho pohľadu, pila a mlčky podala mu cez stôl ruku.

— Pôjdeme.

Obliekli sa a bez slova išli na ulicu. Až keď prešli na druhú stranu na chodník, vsunula ruku pod Petrovo rameno a pokračovala hlasite v myšlienkach, podobných akoby za niekým odriekanej modlitbe. Akoby tie myšlienky vlastne on myslel, a ona, pritisnutá k Petrovi, len prejímala a zvukom slova im výraz dávala:

— Medzi mnou a Gustom je návyk skoro od detstva, ja jeho čisté, jemné city ku mne večne si vážiť budem, ale nech ma teraz neznepokojuje, nech nenalieha. Niekto tretí stojí medzi nami, áno, len tak sa to dá povedať: medzi nami stojí génius umenia, jeho som nevestou, jemu rodím teraz…

Peter mocne stisol jej rameno; dochodili k divadlu.

— Ale či môžem vedieť, — končí podivné, nesvoje myšlienky Oľga, — ako dlho ešte potrvá tento môj začarovaný stav? Čo potom, ako hovoria slová básne: „Keď ma opustíš, ó, génius?“ Azda moje nadšenie pre umenie zmení sa v nudu, nádej v zúfalstvo, krása v nečakanú, skorú starobu, žertvovanie v žalostnú sebeckosť. Peter, ty mi rozumieš; nechcem, aby Gusto tupo hľadel na veci; ujasni mu, že v živote nasýtenie i odriekanie majú rovnakú hodnotu i krásu; zhováraj sa s ním, nech je veľkodušný, nech sa naučí svoj diel znášať, trpieť a čakať. Možno ho to spasí; ja verím v zázraky a že nájde pravú cestu k umeniu a možno časom nájde i mňa.

V osvetlenom foyeri Peter pustil jej rameno, zastala a so slabým úsmevom prešla si rukou po čele:

— Už hrajú. Ale ja ťa zle bavím. Počkaj ešte, prosím ťa, len čo sa prezviem, či sa zajtra bude skúšať.

Odbehla.

Peter zastal, začal sťahovať rukavice a rozopäl si zimník: je ešte len málo hodín, a koľko rozmanitých impresií. A zvláštne, len teraz mihlo sa mu po prvý raz vedome hlavou, že celá spoločnosť, s ktorou rástol a v ktorej od mladi žil, už dávno presídlila sa do mesta. Ako je to možné, že takto vo všetkom zaostáva?

Ale nedomyslel. Oľga sa už vrátila, kukla do hereckej lóže, bola náhodou prázdna. Vošli a sadli si. Na javisku bolo vidieť už dobre známe efekty s dekoráciou, farbistým svetlom a s ľuďmi, ktorí si tam niečo povedajú, dnes tak ako včera a vždy…

— Ach, — zavzdychol si Peter po chvíli a zhodil sklo z oka, — tieto večné drámy z ľudu, kedyže to prestane? A čítal som, kus má byť nový, hrajú ho na všetkých scénach. Hrávaš, Oľa, tiež v takomto niečom?

— Akože. Divadlo je konečne tiež len remeslo, môj milý, a hrať musím, čo mi dajú. Ale never, nie je to také zlé. Človek sa cvičí a učí na všetkom, a keď raz dostaneš rolu v kuse, ktorý ti aj zodpovie, potom si pohotový a vieš, čo je dobré a zlé.

— Nezdá sa mi, že by v takejto praktike bol nejaký osoh. Človek sa opotrebuje v daromniciach a na veľké veci je potom sterilný. Ja by som sa musel na tvojom mieste takému remeslu vzoprieť. Pozoruj: zdanlivo pravdivá, no umelecky neodôvodnená hra s nemožným konfliktom lásky, zato s obligátnym nezákonným deckom, to je ten svet, ktorý oni tvoria…

Niekto vošiel do lóže.

Oľga sa obzrela a poznala hneď príchodziu; zatiahla i Petra do úzadia.

— Slečna Žuková, — predstavuje mu pološeptom. — Naša najmladšia hviezda, zajtra spieva vo Figarovi grófku, zaves jej bundu.

Nakoľko sa dalo v prítmí lóže rozoznať, videl Peter mladú, ale zato urastenú, úplne už vyvinutú dámu plavých vlasov s voľnými neafektovanými ešte pohybmi, podával jej stolec dopredku.

— Ach, nie, ďakujem, — a usadila sa s chutným úsmevom v lícnych jamkách na postrannej lavičke do tieňa.

— A toto je, Máňa, ten bratanec Peter, — vraví Oľga mladej deve, — o ktorom som vám nedávno tú príhodu rozprávala; odporúčam vám ho. Do každého kumštu sa rozumie, to vás upozorňujem, ale medzi nami nič ho už neteší, a najradšej by bol plantážnikom na Tahiti.

— Azda nie kvôli… — vybuchla v smiechu Maňa, no nedopovedala a priklonila sa tvárou na Oľgino plece.

— Ach, viem čo myslíte, — smeje sa tiež Oľga, — to nie, ale on je zimomrivý, tamojšie teplo ho láka; veď viete, že tam jar večne trvá.

— No, no, — skáče do toho živo Peter, — možno, že i preto i zato chcel by som sa na Tahiti dostať.

— Slovenský Gauguin, — nie? — doberá ho ďalej s veselosťou Oľga.

Zbadali, že sú hluční, a stíchli. Obrátili celú pozornosť zasa na javište a slušne dopočúvali výjav do konca. V prestávke Oľga ponúkala bonbónmi a dopovedala ešte:

— Viete, Máňa, môj bratranček je obyčajne tam, kde iným ani len na um nepríde ísť sa podívať. Maľuje, kde druhí píšu, a skladá verše vtedy, keď ostatní plátna mažú…

Máňa nerozumela, čím Oľga Petra domŕza, a obrátila na k nej:

— Pán Peter skutočne teda i maľuje?

— Hlavne, — vraví Oľga.

— Znáte, prosím, portrétistu Piskora? — obracia sa k Petrovi.

— Veľmi dobre; vari mu už i vy sedíte?

— Ešte nie, ale tata mi včera vravel, že po tejto premiére dá ma od neho vymaľovať.

— No, to je rozhodne pekne, — hovorí horlivo Peter, — a ja vám hneď jednu hádanku, ktorú vám iste už pri prvom sedení dá hádať, prezradím.

— Vari tú o opičke a klavíri? — smeje sa Oľga.

— Už dosť toho, — zvážnel razom Peter, — povieš to slečne inokedy; zvonia, nerušme ďalej; je čas, vieš, že nás čakajú, a podával jej kabát.

— Skutočne, — vstala Oľga, — poďme. — Tak, Máňa, musíme vás opustiť, na zajtrajšok sa už tešíme, len smelo, a či idete už i vy?

— Myslím, že tak bude najlepšie, už by som sa tu nevedela sústrediť, a kvôli zajtrajšku bude najmúdrejšie ísť domov. Veľká robota bola na dnešnej generálke; som unavená, azda hneď zaspím. Poďme.

Odprevadili ju do otcovho voza, čo čakal na ňu za rohom, a Oľga sa jej ešte spýtala:

— A po predstavení zajtra neuvidíme sa?

— Ozaj, tata mi vravel, že celý zajtrajší večer bude mi k ,službám‘, čo i do rána. Slečna Oľga, do zimnej záhrady nemali by ste vôle? Ja to budem mať už všetko za sebou, zatancujeme si trochu, prišli by ste?

— Dobre. Peter, však prídeme?

Uklonil sa.

— Felice notte! — volá Oľga do zatresknutých dverí voza.

— Do videnia, iste!

Voz sa rozbehol.

— Kto je, prosím ťa, — pýta sa hneď Peter, — táto osôbka? Ja by som si speváčku predstavoval náročnejšiu, afektovanejšiu. Pravda, je náramne mladá ešte.

— Ach, so Žukovou je to zaujímavé, a namyslenou, môj drahý, stane sa až pozdejšie. Je vlastne ešte vždy žiačkou na konzervatóriu, ale vystupuje už ako skončená. Zámožný otec priviedol ju do školy zapísať na klavír. Tam však, neviem už, ako sa to stalo, — objavili jej hlas a prehovorili ju hneď na spev. Má krásnu koloratúru, študuje ľahko, zajtra večer sám sa presvedčíš. Ja ju mám rada, je neskazená; otec, vdovec, bdie nad ňou, je mu pýchou. I dnes večer akiste doviezol ju sám do divadla, a nech sme tam dlhšie, už by sme boli videli, ako prišiel pekne pre ňu.

Noc bola tmavá a chladná, náhlili sa Korunovačným námestím. A tu na prázdnom pozadí Dunaja mihol sa Petrovi dvojitý obraz Nelly i Tatiany v jednom, ako oscilujúci klam nejakej fatamorgány.

— Na ktorom poschodí býva Táňa? — Zastavuje Oľgu. — Nie tam to svetlo?

— Ach, nie, bývajú na prvom poschodí vľavo, tam je tma.

„Tam je tma,“ opakuje v sebe Peter. „A čo asi u Nelly? U tej bude iste svetlo, rozhodne svetlo.“

Veď stál dnes pred jej dvermi Hegel, he, he, prečo nie? Nech je jej mladá obrazotvornosť aspoň na chvíľu vzrušená touto nejapnou mystifikáciou starého tuláka, tuláka, ktorý temer už i tak zabudol, s akou náladou v srdci sadal dnes predpoludním na rýchlik.