ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1
Ostatný vidok rakvy padajúcej,
až plachta čierna pred očima hynie,
ostatná tôňa duše kapajúcej
zaniká jak hmla v hrobovej hlbine.
Ostatná tôňa, tôňa bledej tôni,
len pustý obraz diaľneho predmetu,
žalostné lkanie nad cmiterom zvoní —
jedna milota lúči sa od svetu.
I zvon, i plače, šum smreka, jaseňa,
jedno druhým sa jak rieka premieňa
tam pod jaseňom, jeho koreňami,
prepadáva sa ten závor nešťastný,
čo stratu hlce do seba úžasný
a zalieva sa žiaľom a slzami.

Už rakev zašla; sypká zem sa sype
na miesto, skiaď sa, nešťastná, vybrala,
jak brána hosťa čo vľúdne prijala
za ním sa zavrie, s úškľabom zaškrípe.
Nač’, zem osudná, ti tú vyťať ranu?
Abys’ sa drahšou ranou zacelila —
tvoja sa hojí, nám sa otvorila,
tvoja zarastie, nám je ku zúfaniu.
Tak tvoj hrob stojí nad zemou vysoko,
tak strata naša odlieta hlboko —
strom to prekliaty život pohlcuje,
z východu v západ sa v dĺž preťahuje,
už vzrástol, stojí, jak budúnok hrdý,
na zápust chladný a k výboju tvrdý.

3
Smutne dozváňa… Zmierajúce zvuky
dunejú menej, spať sa ukladajú,
len tie trúchlivé časom ešte huky
voľno v povetrí do hôr zalietajú.
Jak rakev dlhá dlhý hrob sa stelie
ostatná hŕstka zeme naň sa kyde,
osudné stránky, ach, chladné postele,
v ktorých jak v ohni život sa rozíde.
„Byť“ byť zunuje^[2] a čas sa vyžije,
ale tvie zámky nikto neroztlučí,
čo sa raz cez tvie hranice prelučí,
tomu ničota za cieľ sa vybije —
len niekdy v prachu vetrami zháňaný,
z hrobu sa zjaví tieň tela neznaný.

4
Jak šerý znáčok, fujakov krútňava,
časom sa zjaví z hrobu tôňa tmavá
herskej postavy, ruky váľajúcej,
prach sa kolíše na limbe kvitnúcej.
Čo predtým súrne silami zvíjala,
slávou a svetom jak perím metala,
hlava úbohá teraz sa potĺka,
ona už pre svet, pre ňu svet zamĺka.
Namítaná jak v dome duša planá,
ktorú dolapí ruka čarovníka,
z dávneho panstva jak zieľ’ vyhádzaná,
ktorú vypleje zvoľa záhradníka,
tak sa na slávu potomok pospotí,
nástupca otca z vlastného vysotí.

5
Búrka, pokora, tichosť, zavádzania,
všetko uderí o hrobové brány,
tam sa jak ohlas na skalách rozváňa,
tratí sa jak hmla po širokej stráni.
„Dobrú noc“ — darmo zhaslý život dur
zapadlých očí blesk sa nerozžiari,
môže v nebeských póloch surma búriť,
nepretne žiaden hlas priepadné chmáry.
Môže plač chodiť, úzkostné volania,
tvrdá zem, tvrdšie sú na rakve uši,
detí, priateľov hlboké zármuty
ako pod búrkou zámkov múr rozsutí,
ako strom, čo ho slnka žiar vysuší,
darmo dážď, rosa k životu vyháňa.

6
Hrob sa vykopil. Od hrobu v čiernistom
uchodí rúchu sprievod zármutkový,
ešte raz každý očami sa loví
po tom miestisku divom a tônistom.
Deti rozfikané idú od pohrebu
k pohrebu svojich radostí, vďačností,
čo bolo život — ich pripadlo žrebu
a im ostali medzery, prázdnosti.
Postava drahá z vidoku skapala,
darmo si budeš ju pred sebou tvoriť;
zamklo sa, nevieš to srdce otvoriť,
komu závora navždy sa zakliala,
darmo máš hľadať, jak ružové pary,
ktoré vláhajú pri slnečnej žiari.

7
Rozpŕchnuli sa. Deti osiralé
z akej výpravy domov sa vracajú.
Jak bez zástavy tábory vystále,
čo sa pred vrahom v nohách uhýbajú.
Pustý dvor, izby zármutkom zastreté,
po stenách čierne flóry sa kundolia,
kundolia sa, jak ktorých srdcia bolia,
ktorých sa túžba nad strateným hnetie.
„Mať naša drahá, kde si sa podela?“
Deti žalostne plačú, ožehajú,
a izba tichá, vážna, neveselá
ohlasmi plačov ťažkých postenáva,
„dobrú noc, matka“ — siroty volajú,
„dobrú noc“ — teba kryje rúška tmavá.

8
Kto stratu vyrkne, kto slzy spočíta,
ktoré sa v nárkoch nad matkou zjavujú?
Žalosť a horkosť zo srdca sa pýta,
jak zo skál prameň potočný sa kľujú.
Slzy neverné, čo preč utekáte?
Srdce strúdené v samote necháte,
vy sa zbavíte strádania nad bôľom,
srdce necháte jak kvet suchým poľom
Tajdite, družky, ľstivé nevernice,
v rozkoši nechce vám sa od nás lúčiť,
ako vrtkavé pri mladom device
nechcú sa s starým do staroby mučiť —
len iďte, iďte, jak vrany splašené,
ktoré huk streľby z kostolov zoženie.

9
Len iďte, slzy, jak vojská vlnisté,
ktoré v pancieroch z dolín sa vyroja,
ktorých zrak, srdce, šable ocelisté
jak strela z mrakov prúdia sa do boja.
Len iďte… Bujné na vás mi pramene
z prsov do očí búrlivo hrkocú,
v hlave sa mrká, myseľ vetrom ženie,
vlastné ma vlny zapovodniť chocú.
Pečať, pod ktorou ste boli, zlomená,
teraz v rozvôli zharele tekáte
a mňa so sebou jak čln unášate,
jak čln púšťate z brodov do vlnenia —
ach, zostaň, srdce, o strate v samote,
zmyslov mých živly ostaňte v mrákote.

10
Nač’ si mi, spanie, ktože ma uloží,
číže ma ráno prebudí hlas z loži?
Spanie je nie viac spaním a oddechom,
ako bez jadra črep nie je orechom.
A sny, nač’ sú mi — tie by zrkadlili,
čo bdenia horko v skutku vyvalili?
Pálnejšie by mi z krvi a požiaru
v horkejšom prišlo horké piť poháru.
Alebo ak by žartom si dovolil
čert, čo zavádza sny a duši krídla,
ak by ho prelesť k zábude dobýdla,
duch by si ľahko zvetrale rozvolil —
a mne by lkanie nad mysľou nevernou
ochriaklo srdce žalosťou nezmernou.

11
Darmo mi baba makom zrak zasype,^[3]
aj ma sám bobo, žeby zaspal, straší,
darmo vyškiera zubami a škrípe,
mocnejší smútok zo mňa nevyplaší.
Už mihalnice navyklé k robote
klipkajú zrezka, odklipnúť žiadajú,
ale sa očí túžby po žehote,
pres sen jak pres mrak blesky prerážajú.
V dumaní trávim ťažké okamženia,
ktoré nečulým šepotom jak muchy
za jedno-druhým roja sa a menia,
i čakám, kedy zahrabané duchy
sa vyšušoria z truhly či z kostolov
jak zo smrekových cvrčoky popolov.

12
Ťarchavé doby, čierne ako žúžeľ,
jak kepeň, v ktorom z hrobu mních vychodí,
lietajúc, v rukách fakľu ako kužeľ,
sny sladké straší a ženie do škody
Zastaňte, mihy, s nimi aj hútania,
ťahy myšlienok chmúrnych nech si vzdychnú —
vy sa ženiete rezko do svitania
a s vami moje túžby sa nestíchnu.
Nestíchnu, oj, nie, potom pri dni bielom
vidím len lepšie všadiaľ tú pustotu,
čo neukáže sa hor’ pres temnotu
a čo je len stín teraz pred dňa telom
Tak sa len strmo do priepasti vaľte,
moje dumania, slzy len diaľ žiaľte.

13
Čo sme stratili? — Povedzte vy, ľudia,
čo nad tým pádom zároveň trúchlite,
rieknite, steny, slzy preč’ sa prúdia,
preč’ jedna druhou, mysle, sa rušíte?
Vy oči, uši, vy zdvojené dychy,
ústa i prsia, rieknite, čo schádza,
nech každý svoju odpoveď odvádza,
na tú otázku, bo je môj hlas tichý:
„Nemám sa komu verne vyžalúvať,
nemám od koho dôveru počúvať,
nemáme za tým pomoc a porady,
nik naše túžby viacej neochladí,
ach, my nezrieme tie drahé pramene,
z čoho sa pre náš život a svet ženie.“

14
Domček kamenný, hostinec zármutku,
do ktorého sa smrtka uhostila,
rukou vrávornou z nehož vychvátila
jednu preč dušu kúzlom svojho prútku.
Nedobre je s ňou z jednej misy jedať,
ani sa od nej s čemegami hostiť,
bo budeš ťažko, dlho po nich postiť,
jej vyschlé pole do spráchnenia čriedať.
Jej sú všiaď dvere, kde sa hne, odknuté,
a kto ich zavrie, nik ich neotvorí,
život jak lístie suché sa sšušorí,
obrazy krásy sú v plášti zahnuté,
dvere nešťastné, ktorými dnu vchodí,
zámky zakliate, ktorými zachodí.

15
Hneď jak víchrica na polia sa znesie,
dubmi lomcuje po stoletom lese,
kvety a lúky pálčivo zaberá,
v studených rukách jej leto umiera.
Tma ako paják v steble zaviazaný
zožiera čerstvé života korene,
jak šarkan ohňom žravým rozdúchaný
zaklína všetky živly a pramene.
Osudné sveta všetky prejdú deti
jej rukou, všetko v jej náruč doletí,
i všetko prijme, nad všetkým sa vzmôže,
keď sa do cieľa beh bytia domôže,
ruchá paláce, hory v plápol borí,
za ňou sa zjavísk divadlo zatvorí.

16
Prsia mohutné, čo pýchou dýchali,
prudká zachváti strela, jej poštárka,
lebo sa v toske pritrie ako starká,
šedého reka jak chromý dub zvalí.
Ten sa nad knižkou dobre nezačíta,
dobre mu čelo múdrosťou nezletí.
Čo je smrť, nebo — svet sa starne pýta,
an za tým nemo smrť nad ním škrevetí.
Toho veselosť, žalosti zas toho
znesú zo sveta jak dieťa úbohô,
čo za motúzom sa nad priepasť rúti.
Ušmi a mozgy, kolenom, hrtanom,
jak vietor zájde na prahu vyhranom,
celú hospodu za svým kynom núti.

17
Orol s vetrami dumne si zavádza,
ako dva mraky pod slncom sa šerie,
samopán lesov v sláve sa prechádza —
viďte ho, živly, javí sa v nádhere.
Najvýš od zeme, svižný jak myslenia,
jak strela hromov cez mrákoty páli:
tak jak vysoko do nebies sklepenia,
zletel hlboko, tak sa v bezdno zvalí.
Kazárska to daň, čo sa smrti spláca
za dni života tak ťažko brodené,
mýto, k ktorému všetko sa priženie,
s ktorým pokonná za úžitok ráca.
Plameň preskakuj, alebo doň padneš,
alebo za ním do hrobu prepadneš!

18
Vetry váľavé, otvorte doliny
a ako vrátmi nimi sa vyvráťte,
vonka z tesných dier na polia sa zvráťte
voľno pod nebom z zavretej pukliny.
A jak sa poľom jazdajúc pustíte,
rozdujte žiaľov našich plače chmúrne,
s sebou do zvuku nárky preč zachyťte,
i tak loskotné jak vy i ponurné.
Jestli v tekaní k jaseňu dôjdete,
pod ktorým krehké zvleky práchnivejú,
len sticha vejte, že sa nedotknete
zátišných spánkov spočinného mieru,
že nezrušíte tú pokryvu šerú,
pod ktorou zvleky oddane už tlejú.

19
Keď našich rozkoší prístup je zakliaty
a nemôž’ zvábiť citný radosti smiech,
horkosťou búriť ten príbytok svätý
je neodplatný priestupok, živých hriech.
Keď sa veselie naše im preťalo,
nech aj sa slza do srdca nevdiera,
bo v hrobe telo v chlade osiralô,
druhý raz ešte v hryzote umiera.
Duša vyhnaná do tela sa vracia
a hrozné tône života vzkriesuje,
ruka sa dvíha, oko sa obracia
a prsmi prieduch závratný lomcuje —
i hrob, i duša sú zázemské sklady,
nech aj potomok ich svätosť ohradí.

20
Dobré ti ráno, modré nebo v zorách,
dobrý deň, vitaj, slniečko na horách,
kde si tak dlho svetom sa túlalo,
že si sa zraku nášmu ukrývalo?
Jak pútnik zomdlel po ťažkom blúdení,
jak labuť snežná z morských vĺn vychodíš,
lebo jak víťaz z bojov navrátený
lúčky domové nadšene obchodíš.
Pozdrav ten domček úzky a stiesnený,
v ktorom prvú noc tá nevesta spala,
na ktorej svadbe znie spev rozžialený,
čo bez ženícha, bez svatov nechaná,
družstvu kostlivcov, mátoh, duchov daná,
chudinka, pri nich samotná zostala.

21
Nový budúnok, aj nová gazdiná,
ohlás sa u nej, nebeský poslanec,
spýtaj sa, jak jej sa v cudzom počína,
či jej nie divý ten clivý vyhnanec.
V rúchu sviatočnom nájdeš ju čiernistom,
oblačné plachty na nej spočívajú,
ručník hodvábny a v čepci fodristom,
vlnisto vlasy spodeň sa klmkajú —
žena nešťastná, matka toľkých detí,
pozri, jak krvou srdce sa jej svieti,
dobrú noc mile cez večnosť pozerá,
cez nekonečné časnosti medzery,
ale cez to nič a cez priestor šerý
darmo sa prízrak, darmo hlas prediera.

22
Tam na tom srdci svieti krv zmrznutá,
na oku slza horúca prischnutá,
na bledých perách slovo zastavenô,
ostatnô slovo — „Janík“ — sladké meno^[4]
Bude ti vravieť tvár tá vytrápená,
celý sa obraz v nej žitia zmaľuje,
a keď sa v bôľoch svojich vyžaluje,
v ohni nezhorí nad tým slzná pena.
Slniečko zlaté, pretni sa k nej blyskom,
poľúb jej zimné čelo od jej syna,
lebo jak vrúcim za ňou sa rozžína,
prijmi ju po ňom nerozdvojným tiskom —
povedz, ach, tú lož, my že sme veselí,
že sa, ach, rana po nej deťom celí.

23
Odnes jej, odnes, tie detinské slová
a so slovami srdce v nich tlčúce,
čo ako čĺnča na vodách plynúce
do brodov s strachom pred záhynom plová.
Surmy i hnevy nad ním vŕšne planú,
prítulok jeden ten ty máš so sebou —
pozri v zrkadle jeho ťažkých žrebov,
pod tými jeho mladé sluchy čanú.
A komu, chudák, má sa vypovedať,
lež tebe, kto ho v zúfaní poteší,
s cudzotou, chladom musí všiaď sám čriedať,
ako v lotrovskej, statoční, peleši.
Ach, matko drahá, nač’ si ma nechala,
jediný poklad, aj ten s sebou vzala.

24
Slniečko zlaté, dobrá myseľ v žiaľu,
sladastá radosť v zármutku — počujže,
všetko, v čom trudnem, verne vyžalujže,
vylejže slovmi dušu osiralú.
Lebo daj pokoj — stánky zahraničné
nedlžno rušiť zemskými strasťami,
naše sú biedy, choroby dedičné,
tie sa odrazia pred hrobu hradbami.
Pokoj pokoju! Boj sa bojom hojí,
čo dnes vyrazí, zajtra ho zacelí,
život človeka je meč kázne skvelý,
ktorý osudov našich výrky kojí —
a tam za svetom čo je a čo bude,
to druhá čiastka je v osudnom súde.

25
Pohrebný palác, v ňom všetko hotovô,
čo k jeho behu a potrebe mieri,
vidok je úzky, obzor jak noc šerý,
stiaď neprezradí sa najmenšie slovo.
Vietor neteká, pálčivosť nežiari,
nevädne jeseň, nekvitne brosk jari,
fujak sa v chladné ležisko prepadá,
ležiaci za ním jak v vodách tiaž sadá.
Kým sa obznámi a verní susedia
o novom gazdu kým sa nedozvedia,
červy prpľavé hodujú dľa vôli
a chudák gazda im všetko otvára,
ach, hrozný obraz, srdce mi rozbára —
ach, matko drahá, čo sme — a sme boli?

26
Zastri sa, slnce, do smutnej kaboni,
do tých čadistých, ej, veď vieš, oblakov,
nech to zjavisko zmizne mi spred zrakov
a žijúca smrť nad sa mi odtôni.
Muchy nezbedné som zháňal, bys’ spala,
teraz ťa nikto z tvrdých snov nezbudí
a červy bridké, tie mrzké obludy,
pasú sa, dlejúc k koncu od náčala.
Jak započali, tak aj dovršujú,
tančia na nemej svadbe, nešťastníci,
prr, prr… zuby mi od zimy trkocú —
jak pred priepadom polnočnej blúdnici,
červy jak z jadra sa po rakve snujú,
podoby i stín navnivoč hukocú.

27
Matka drahunká, kde si sa stratila,
ach, veď ťa hľadám po širokom svete,
chodníky, cesty, noha má zblúdila,
ale sú znaky po tebe všiaď streté.
Len jedna dráha široká, zrobená
smutnými stráňmi, vždy hĺb zavodieva,
po nej plač, nárek, žalosť rozídená,
za ňou vedením dumne podunieva.
Či za tou si šla? Nemám sa kde spýtať.
Žiaden mi nejde naspäť ňou v ústrety,
ticho a pusto driemu vôkol svety —
ak raz zamrklo, nechce viac tu svitať,
pútnik sa žiaden viacej nenavracia,
či v skaze, čiže v slahe sa zatráca.

28
Čo to za mesto, kde ma púť dohnala
bez smeru, tiché jak polnočná duma,
ním voľne vetry zo všech svetov šumia,
mierno bez hriechov, bez pokút a kráľa.
Ulíc tiež nemáš, prechody slobodné,
príchodzím domy každému hneď novie,
prípravy naraz dané, však lahodné,
každý tu usne, každý si pohovie.
Tu vyblúdenej prítulok je duši,
nik ju nemátra, bo s ňou všetko čuší,
chýry a pletky chytré tu neslýchať,
záštie a prýštie nikoho nešľahá,
nevoľno zášti s láskou sa tu miechať,
šťastiu, nešťastiu zatvorená dráha.

29
Starý a chorý preč z domu odišiel,
nový a zdravý sem do mesta prišiel,
starý pre život, nový pre kraj smrti,
kým sa rušenie k cieľu nevyvrtí.
Jak slnce mihne, tratiac sa v obzoru,
kým ta nezájde v veľkovlnnom moru,
jak vevné farby dúhy vytiahnutej,
tak hynie bytie duše v hrob kvapnutej.
Lancúchy zliate krvou a žilami
a samých seba silou zaživené
sa porozpustia a každá cestami
svojmi do prachu a vnivoč sa ženie.
Čo sa držalo, žitím prelievalo,
to sa zabúda, každô osiralô.

30
Či znáte ten kraj, kde sa smrť s životom
prejíma, letiac si v náruč s hukotom —
večnosť a časnosť kde sa v surme láme?
Ach, tam je ona, ktorú tak hľadáme.
Či znáte ten kraj, kde nivoč východom
a kde rušenie je denným zachodom,
kde je hýbanie ťažké jak hriech v chráme?
Ach, tam je, tam je tá, ktorú hľadáme.
Ach, tam je, tam je… Horké vysliedenia,
mohli sa radšej ti polámať kosti,
ako že si nás zviedlo do zistenia,
žes’ nádej zjedlo dôkazom svetlosti.
Oj, znám kraj, k nemu srdcom sa šľak značí
pri potokoch sĺz, pri šumiacom plači.

31
Zostaňte krvou, vy šľaky zájdené,
ktorá presiaka jak prameň spuchnutý
a do zátoňu prúdneho sa ženie,
keď ho rozločká vetrisko nadutý.
Zostaňte aj vy, medzery nesplené
srdca biedneho, jak ľadovne temné,
chlaďte tie ohne túhy rozdúchanej,
alebo stopte sa do vody slanej.
Ak vetry tiahnu, tak oblaky letia,
skiaď slnce vzchodí, stadiaľ nám dni svietia,
nešťastné doby, kliate hodín bitie,
v ktorej je studňa porážok pustená,
nešťastné zmretie, nešťastnejšie žitie,
že oheň ohňom preds’ sa v vodu zmieňa.

32
Vždycky sa mi tak milých zväzky zdali,
jak by na večnosť bez skonu byť mali
všetkých životy do jedného skuté,
ako zo stromu listy vyrastnuté.
Keď jeden zájde, s ním pôjdu ostatní,
jak strelou zhnané lastovičky z dachu,
jak keď zaberá vetrisko záchvatný
s sebou do rumov priepadneho šľaku.
Ale čas čanul a my s ním čanuli,
vyrástol každý cestou svojou viacej,
odtrhujúc sa od moci držiacej,
viacej pre seba za svojím zvisnuli:
Tvojho sa vnútra stržeň dohnal k mieru,
nám jak bublinu vydúchol medzeru.

33
Duša odslulá po ľudskom jazyku,
odrastlá zväzkov vzájomnej bytnosti,
s lepším si dielom tašla do zániku
a diel netklivý skrylas’ do žalosti.
Čože, kochaná, čo si zanechala,
jednu potechu, aj tú s sebou vzala,
jedna je rozkoš — matka svojho syna,
koho tak jak mňa žreb v krokoch podtína?
Rozviate túžby z svetov sa vracajú
k srdcu materi, do prítulnej slahy,
tu kríž nachádza tôňu a mier blahý,
tu pod tým krovom, trudy ovládajú —
modlitba a vzdych požehnania svätý,
nimi skrocuje búrky syna mati.

34
Kto to dolinou po trávnom chodníčku
ide za rieky, prúdy skalovými,
nad horou jak bys’ videl vasť ružičku,
kloní sa slnce s obzory svetlými.
Na brehu junák z dávnej jak povesti
krvou rodákov v dumách zavádivý,
z nezlomných očú kúdol krívd sa veští,
z čela zastrého páli broj ohnivý.
Kto to? Preč’ tá búr za ním podunieva,
preč’ tajná surma, jak z dolov zakliatych
za ním zavieva, jak smrti vták spieva?
Dobrú noc, junák, si v lonoch zaviatych…
Kto, čo je? Neviem, keď sa doviem, zjavím,
pomník žulový z jeho záští vstavím.

35
Náramné chvíle mesiaca trúchleho,
čo sa po hrivnách horkých zalievate
a pachy kroku na hran’ niknúceho
zátvrdným žiaľom budúcim hlásate.
Všetko prúdami, mrakom zanesiete,
kto vás chce vidieť, nezbedné čertice,
jeho i sveta inačí sa líce,
kto chce pozerať po vašom zámete.
Ale však jedno ešte nezmetiete,
ten kameň z očí prúdy sĺz pudiaci,
čo je samotný jak ten strom na svete,
ktorý schrevedil vetrisko srieňací —
kameň ten hore do mrakov čumelí,
spod mrakov kvapká pár prameňov skvelých.

36
Bože, daj všetkým veštcom lepšiu slahu,
jak mne tí dali svojimi náukami,
vedou a kázňou, čo po prešlom dráhu
vekom cielia jak letnými snehami.
Veštby zlým dané na heslo horšieho,
čo predchytáte istý výraz žrebu,
on len vysmeje detinskosť netrebu,
čo s spevom letí v past zhynu svojeho.
Zlovestní vtáci, ústa kuvikovie,
nad stratou raja, nad pôvabným stromom,
boj sa stal mierom, kojný pokoj hromom
pod šírym nebom jak keď kňaz zapovie,
do hrobov duše živly utajené
čakajú jícnov svojich otvorenie.

37
Osudné stroje života skrslého,
čo preburujú bytnosť do ničoty,
náčinie skazné trávenia smrtného,
čo jak mrak modrý prejde dní klokoty.
Ruka zaniká i jej ľúbe stisky,
hruď sa nevoľní, z nej láska vyhára —
vravia, že smrť je dar novej kolísky,
ktorej sa duši krajší sln otvára…
Viera obláha, ale či z nájdenia
stratených nitiek sa spletie a bude,
povedzte, kraje záští a tušenia —
mne sa mysli broj láme na tom súde,
že, čo sa z hrsti zemských stúh vymykne,
zemskému styku naveky zanikne.

38
Mesiac meňavý bohviekde sa zmeškal,
dakde v snoch sladkých nad jazerom leskal,
za to sa spozdil… Jak pánom strhnutý
s pol skrytým okom teraz sa v beh rúti.
Chcel by nahradiť, čo odspal rozvoľne,
sem-tam sa kníše, jak z krčmy opitý,
svet je jak vojsko a tábory poľné,
mesiac je prápor na šiatri vybitý…
Sladké vám snenia, ríše driemajúce,
kráľovstvo živlov, spokojné zmraknutia,
najtvrdší spánok, kde sa dni s dňom skrútia,
v najhlbšom mamu nebesá tajúce —
polnoc, ty si ten cit sveta tajený,
kde je príroda, duch práci v modlení.

39

Kde to tie rokle rudý piesok vedú
samotnou stráňou chodníček stratený —
pred mnou uháňam nezbedných vídm čriedu,
jak kŕdeľ čiernych vrán na zmrak splašený…
Zádumčivých vôd klokoty hukocú,
v vlnách sa víly z pien vzrastlé špľachocú,
zamknutých svetov vypustené zbory
vedú polnočné tance a zhovory.
Čo to tam blyslo ako hus snežnistá,
jak biely plameň dohora vylietlo,
či duša z hrobov a či bludné svetlo,
či šatka z mŕtvych belaso ohnistá? —
Chodník sinavý a hynúci v sebe,
žiaden sa druhý nechce pripnúť k tebe.

40
Ešte nevzišlo, čo v jeseň uvädlo
a v trúchlom ešte šate polia mradnú,
jak komu líca pod túhami chradnú,
koho podžralo ostné žitia ži’adlo.
Zazvoňte, driemne živly chvíľ zakliatych,
jak temné chóry z popodzemských dolov,
túhy prírody na krídlach rozviatych
nech sa vylúštia z namáhavých bôľov.
Brána závorná nech s hukom zliskoce,
i nech sa parí čierny roj padúchov,
nech tátoš s čertom na nivách zrihoce,
ktorý sa z znoja hadích skál vydúchol —
len daj jeden hlas, ty svete zaviaty,
len jeden ešte, drahá, drahá mati.

41
Či slyšíš, matka, to tklivé volania,
jak prúd podzemný zhlboka preniká
a každým zvukom sĺz prameň vysíka
prudký jak strela a jak voda slaná.
Keby ten obor, za nímž si ukrytá,
bol zámkom tvrdej reťaze zavrený,
morských by prúdov nával rozpenený
pritočil do tvých vrát skalného bytia.
Teraz, ach, matka, jak stĺp putujúci,
z ktorého kanú tie tiché potoky
sem primeriava zádumčivé kroky.
Či ti spev zalkať v skrýšu žalujúci,
žalmom náreky či zalkať kvíliace,
či sudby hrešiť, nás včasno lúčiace.

42
Pozdes’ skapala, lež aby nároky
priatelia dobrí na teba nemali,
skoro, lež aby pekné si výroky
brzkým pospechom boli dokonali.
Obecný smrti dlh za dar bytnosti
splatilas’ včasno, a čo si nabrala,
od nás naspoly osoh výnosnosti
semä, ovocie, všetko nám preč vzala.
Na kom dlžobu našu hľadať máme,
sladkých nárokov dlžobu kto splatí,
v srdci sklamaní úroky hľadáme,
ktoré „svätý vid“ blízo len uhostí —
čím strom bohatší ovocia a cností,
tým väčšia žalosť z jeho rastie straty.

43
Vyziabla ruka sa vytŕča biedy,
dôverne hľadiac — požehnania kedy,
kedy sa zjaví milosť blahodatná,
pomoc chatrná, vládnosťou pozlátna.
Nemoc rozmožná liečb’ čaká chlabiacich,
ach, kedy príde skúsenosť medová,
kedy moc zelín, uzdravenia slova,
ach, kedy príde dúha rád tešiacich?
Pokora, vľúdnosť, cudná zvykov hudba,
čakajú svojho vyloženia zisky,
z kochaných kvietkov strapec živu blízky —
však kto zálohy poverené zroví,
čím sa nahradíš, odslulá, synovi?
Čím, ach, čím? — Sudba, divá sudba!

44
Dlhos’ ho ešte mala v slahách chovať
duši úprimnej, kým by hodný teba,
svojich nadaní, túžob hodných neba,
v prúde svojich síl mohutný bol splovať.
Či sa svet bude na mne kochať, či nie,
bárs’ jak je krehký, do lásky nepevný,
do rajok chytrý a do lania revný,
kto neraráši s ním, ten uňho hynie.
A mne ktože dal za skrúšené túžby
na triumf veniec, za muky odmenu,
kto dá uznanie za hodené služby —
tys’ bola oltár jediný mi ducha,
kde koniec mojej chvály i haneniu,
kde odpor mlčí a syn matku slúcha.

45
Teraz samotný — kto mou bude mierou,
kto ma lahodne slov srdečných prúdom
svojím, kto bude ochraňovať súdom,
i pred zúfaním bude opaterou?
Jednos’ mi dala, čo mi teraz škodí,
i čoho veľké občúvam bremeno,
čo v mne nezmerných bôľov žiar pôvodí,
preč’ srdce ťažké horko rozkojenô —
že tuhým putom v tebe zanietený,
hlboko v tvojich ňadrách zasietený,
z tvojho kochania žil som navyknutý:
Tys’ bola klbko niti mej života —
niť sa roztrhla a na strátnej púti
náčal bez konca v zácestiach sa motá.

46
Tak stroj hodinný, skladno natočený,
keď pero a pruh pukne síl a zväzku
s náramom zhrčí a v bremennom prasku
mrhne so sebou z kŕčov vystrelený:
jak pukol lancúch, ktorým obrnený
som sa v závojoch tvej lásky nakájal,
z zdrojov striebristých tvých ňadier napájal
a žil jak telom, dušou nezrodený —
teraz súdené do bied sa prebranie.
Kto mi opatrí na cestu žehnanie?
Kto ma vyfintí bielym jak sneh rúchom?
Kto do kostola pošle zbožným duchom?
Kto mi pregadá zádumné večere?
Kto mi na vojnu hlavičku operie?

47
Veľa dotazmi myseľ nazdrojená,
ktoré si mala, milá, mi rozriešiť,
teraz zvedavosť bojáca sa škriečiť,
dusí sa od dvier odvetu strčená.
Ej, kto mi zjaví moc zelín a kvetov,
po nich neznalec šliape zhovädilý,
čo vernou péčou a rúk umných vedou
blažených kúzel vyháňajú sily.
Kto ma tak jak ty hlbokým, vznešená,
vyvedie citom pod neba klenútby
i ta pod stropy rajského zvečnenia?
Tys’ znala stíšiť huk zemiväzných pút,
bych slasť dopočul zvučnej svetov hudby
a z rúk letiacu neba zacítil chuť.

48
Jedno i druhé mi len včuľ napadne,
ach, a čo neznať hneťom ma zožiera,
jak zaslepený po farbách vyzerá,
tak myseľ darmo po zvedení chradne.
Však čože bájim, nač’ hlbšie rozrievať
zburácanú hať rozsoptených prúdov,
nač’ darmo pred tvár nepodajných súdov
neukojenou nezbedou dodievať.
Stalo sa, stalo — strata úpne volá,
ktorej duch bál sa nadiať lepšoúfny,
ktorú sprevádza teraz už roj húfny,
sĺz a žaloby, lkania stráď a bôľa.
Ach, preč’ na mysli sedíš rozdráždený
obraz mých smútkov, kormútnych zvest snení?

49
Kým môj lopotný hlas sa v túžbach tratí,
kým sa v želaní citov osteň hubí,
ty, žalovaní mojich predmet ľúby,
spočívaš, s tebou mdleje pokoj svätý.
Jak sa prameň slov temení a dúži,
tak ty zarastáš drobnou ďatelinou,
jak roj uchádza tvých pošepných stínov
a medzi nami vidok sa viac úži.
Nezazli, milá, že ťa pred zrak sveta
tak dlho držím na div vystavenú
a do rozprávok púšťam ťa, zvečnenú,
ktoré tvú pamäť márnia, pokoj hnietia —
ach, prepáč, že si volať dovoľuje
za tebou hlas, čo ťa len ostínuje.

50
Kebys’ nebola tú si vernosť citov
v mých vnútornostiach bujno rozchovala
a blaženosťou duša sa nesýtou
nebola nikdaj pri tebe spašmala!
Teraz jak tvoje údy v hrobe vädnú,
čanul by vo mne cit tvojej pamiatky
a pohreb dlhý, ale zmyslom krátky,
zamyl by pamäť tvej straty priepadnú.
Verný národným žitia povinnostiam,
cieľom, vnuknutím vôľa posvätená,
verný zostávam i mojim žalostiam!
Kde lámať nejde, aspoň slza vrúca
nech padne v obeť na stínov zmiernenia
a tvár za tvojou šerou cestou zrúca.

51
Nech nás kto laje — teba zo závisti,
mňa z rozfikaných piesní a žalostí,
i nech nám kalí prameň hnutia čistý,
ktoré nepoznal pestenec márnosti —
tak vezmi, prosím, v dosah počestnosti,
ktorú ti môj spev oddať plnú nevie,
vôľu skrúšenú, hnanie úprimnosti,
keď svetlo neskvie sa, len stín mu v speve.
Bárs ma do akých vženie čas skvostností
a skorou stratou vezme plácu za ne,
ba dlhým žiaľom náhradu dostane —
tys’ prvá kropka z srdca odpadnutej
krvi, čo mieri v škvrne jazvozrutej
ohňom mi píliť tablu pamätnosti.

52
Medzi všetkými osudmi, čo hlavu
zastihnú moju, strata, búrka a žiaľ,
tys’ prvý príval a bez konca náčal,
na zápor nectu a kláštornú stravu. —
Rodica božia pod krížom v útrobe
z vykypeného srdca dna krváca —
tak tvoj rodenec pri siralom hrobe
stojí, mu duša krvou sa peniaca.
V kliatbach s velebou kráčal jej rodenec
pod ranu katov a červený veniec
skvel sa oslnom nebeskej oslavy —
však kto sa synu tvojmu v smrť dostaví,
kto, ach, požiali jeho osud tmavý,
kto mu podušku do hrobu popraví?!

53
Môžeš už spievať, ak ti gágor stačí,
smrtný vtáčisko, zvesť nočných úžasov,
môžeš ohlášať oblak čiernych časov,
nútiť psov k revu, k vetreniu zrak mačí.
Vlas sa na hlave nehne živoriaci,
hromotresk hnedé kvety dol nezvráti
a zvuk výzovu tvojeho pištiaci
prázdno preletí cez dom už prehnatý.
Či chceš pripomnúť veštbu dokázanú,
sa na obetiach pomsty tvej potešiť?
Tak poď, padúchu, ňadier zámok zriešiť
mojich i vyžeň krem toho skáranú
dušu a dur ju, kým nevyvetreje,
preš búrku, krypty a snehov záveje.

54
Niet už prítulku pre skrehnuté údy,
stánia, príkrovu niet, tisíc hrmenných!
Jak zmok do pľúští vyhnán’ rozpľuštených,
od dvier do dverí prívetu krok blúdi.
A všetko darmo. Stoj! Čert drží prestol
v radách a snemoch, radcov mastno hostí —
na mäso zrušil, však dal ducha pôsty,
by si vytučil svet pre červov bandol.
Od toho času, čo mrav Mefistola,^[5]
kôravý, durný, zjavný a válečný,
zmenil sa v hladký, pôvabný a driečny —
motúz medový sa v ústa pretiahol
a miesto silných je šalbiarov vôľa,
ktorá sa chlúbi rozumu byť vlahou.

55
Jazyk vyzval meč, papier bojovisko,
rečník hrom streľby, posýpka čierny prach
na súboj zhodný, červené žriedlisko
krvi válečnej, pečať na listinách.
Boj krvi straší, bo jak hmyz nezbedný
do ramien sa dnu jazykom roj vžiera,
delo pri snemoch hluchne a sa vtiera
na pancier a meč hrdzí jed škaredný.
Však to je hnetné, že ak meč sa zniští,
on v znak zúfania žily si preseká
a tak zaleje svet krvi plameňom —
ak on zvíťazí, vedz, že si vyprýšti
z papiera rečí v srdci vyhlobenom
zaschlý zdroj krvi, čo meďou vyteká.

56
Pekná nádeja, ak sa jej kto teší
a na srvátku krv si nevyvára,
ako žíl bujných, jak otcov prašteť stará,
pred buzogánskym lomozom nebeží.
Davor,^[6] Šťastena^[7] — sú milenci v boji,
kto s kým je užší, táto mu viac preje,
kto sa s Davorom z jednej čaše pojí,
šťastie mu krajšie pokoja sny seje.
Veď sa len pasie Šárco^[8] v luhách Sávy,^[9]
len sa zubadlo v Tatrách Tátoš^[10] čeká,
tentam zachován’ ponesie do slávy,
tento si s jazdcom v bájny kraj zuteká —
a kde zlatá púť Tátoša dosvieti,
jazdec na Šárcu utkvie v bájne svety.

57
Kde v starom práve život sa vymykal
a vôľa večne chce pozbyť hranice,
myseľ národov padá v chumelice
a čas rozmrhá, čo biedne postýkal —
kde výhľad v prýštia zátrudná útroba,
náruživostí presýtených záha
skvasila a z pút zarastlých poroba
s citom bôľu i vytrieskať sa vzmáha:
tam len konečný živel všetkých vecí,
smrť abo život stojí a ohňom liek,
jak sa surová ruda varí v peci
a obeť darí vyzdravelý výtek —
tak búr národov, a jak bájok zviera,
ktoré je krajšie, čím viac sa zožiera.

58
Za zdobič, vieru, cudzím do gágora
železo, zlato, päsť slúži Slováka,
pre topor valný rastie driečna hora,
vínom na triumf tokaj mu vymáka:
znoj i mozole — ovocie krvácne,
medom sa daria dni jeho lopotné,
predsa mu nikdaj lepší čas nezlačnie,
sotva z hôd svojich zdrapí mrvy psotné.
On priepadisté kŕmi črevá boja
i azda ešte lacnejšie pokoja —
a jemu sotva dáky klas poctenia
zo snáh sa príde, ani po ňom mena
nenosí služba a pilná zásluha —
nech si v odmenu v krvavú dlaň dúcha.

59
Oho, panáčku, rozum si oprieti,
putá neľúbia pilník ich obetí,
rybe nemilý Jonáša nož^[11] v bruchu,
krik oplienených kazárovmu uchu.
Ani je po tvej vôli nie, milostná
bohyňa piesní — vrtoch a priečny hneť.
Ty si šťastlivá, keď radosť mladostná
nesie ťa s žartom, zábavou v krajší svet.
Tam je tvoja vlasť, kolá oslnených
svetov jak lancúch zlatý vôkol planú
a nerušené stánky oslávených
sa v pompe kráľskej pred tebou ligocú,
len niekdy jemne tvej hudby sšuchocú
vánky, strepetiac v uši nám zavanú.

60
Len niekdy pošleš z tvojich svätých hnevov
nám za kalištek a do prstov blesk leješ,
do strún zvuk hromov a oheň do spevov,
sama jak pomsta nebeská sa rdeješ:
len niekdy, vďačná, žiale niesť prispeješ,
trúchle žaloby zvučno horám seješ,
jak strieborný zdroj po kryštáli blýska,
tak z tvojich očí slzí briliant prýska.
Oj, poď, svätená! O sladkom dumaní
sadneme na jej hrob si vyplakaní,
tam pri poslednom šumení jaseňa
i pri žalostnom rozvievaní smreka,
nech bôľ slobodno z ňadier von odteká
i nech meláni duša rozžialená.

61
Veď ona bola z tvojich vďačníc jedna,
jak spev láskala, prívetom zhúdala,
veselá, i keď ju zaviala biedna,
chvíle len v piesňach, len v nôtach stápala.
A mne s ňou zašla sladká harmónia,
hudba lahodných učutí, zbožností —
lutna báječná denných zážitností
s tebou mi zašla zoziabla ľalia.
Počujem ešte kúry chrámov zvučné
i zvelebené po nich ľudu spevy,
pevby divadiel, plesov hudby hlučné
i zludné túžby rozkochanej devy —
len nie sladký zvuk mej doby detinskej,
zlaté melanie piesne materinskej.

62
Ó, zjav sa, drahá, v podnebí mých zrakov,
ukáž na výslň tvár ukrytú v hrobe,
daj počuť hlas tvoj spopod stínu mrakov,
ruky i prívet daj skrehlej podobe.
Roztrhni bledé plachty spočívania,
rozjar plačobné údov smrti vánia,
rozdúchaj v ňadrách ľúto stavený vzdech,
na perách milý porozväzuj úsmech.
Ó, zjav sa, zjav sa, nech zima mej straty
aspoň sa mihmo pred mnou zazelená
i obzor duše, vetrom strád zaliaty,
nech sa rozvedrí aspoň v okamženia,
lebo sprav, že tvoj pád je len sen v mukách
lebo nech sním v vek, že v mých žiješ rukách.

63
Hlucho i nemo môj hlas na pustinách
večnosti hynie a tá hran’ byt márni,
i všetky konce chová v svých končinách,
stok skutkov hádžuc zdarný o nezdarný.
Žalosť je kratšia, lež aby vzbudenie
v skutočnosti sa mohlo prežiť vládnej,
i že by nárek prítomnosti chladnej
nezmenil bolesť na čisté spomnenie.
Čo z vernej duše sa hnalo, prýštila
ťažoba, kým sa ctná neukojila,
v ranách sa nieslo, teraz prúd nehnaný
z prístavov srdca klesne a odrieva —
dlh neskroteným stínom je oddaný
i duchu jasné ráno sa zaskvieva.

64
Posledná slza z tváre odkanula —
a kde sa podel pozor šerých stínov,
čo len prekážal pokoj jej hrobných snov,
ktoré pre zemské odsnutie odslula.
Úprimné slovo, dobrá vec rozstánia,
moje ťa ústa volať viac nemajú,
ani viac slziť nad tvoje nechania
spánky posvätné mým očiam nedajú.
Však na dne srdca vždy čerstvá pamiatka,
vždy budeš svietiť jak kahanec bľadý,
a čo ti pieseň chatrná a krátka
nevzdá, nech verných snáh ti prúd nahradí:
kto nemá zlata, ten tým, čo má, zláti;
kto nevie slávou, hrsťou prachu platí…