ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

RAYNOHA, Zbognicky Haytman a neb Začátkové Černo - Hrončánských Handlou

Historická Činohra na Spusob Komedie složená Leta Paně 1823. Skr [z] P.

Edičná a textová poznámka

Hra sa odtláča zo strojopisného prepisu autorovho rukopisu po vzájomnom porovnaní. Nachádza sa v LAMS, sign. B 722, a má 345 strán. V skutočnosti 344, lebo s. 337 autor pri číslovaní vynechal.

Dopĺňajú ju noty k piesňam, ktoré spievajú zbojníci, a náčrt scén, kde sa dej odohráva.

Má päť dejstiev (podľa autora výťahov) a 47 výstupov. S týmto členením sa rozchádza E. A. Sopúšek, ktorý o hre obšírnejšie písal v štúdii Rajnoha, zbojnícky hajtman v mesačníku Ľudová tvorivosť III., 1953, č. 7 — 8, s. 295 — 306, kde uvádza 23 obrazov (Petruš toto označenie nepoužil). Podľa obsahu zjavne sledoval väčšie tematické celky, nie zmenu scény a konajúcich osôb.

Rukopis má švabachové písmo, miešané s latinkou. Na pohľad je úhľadné a po istom návyku pomerne čitateľné. Pre nezriedkavé kaligrafické ozdoby, a možno i pre autorovu únavu, sa niektoré slová nedajú jednoznačne rozlúštiť. Napríklad zbojníkovo meno Purdek sa predtým čítalo ako Furdek. Porovnanie grafém na širšom textovom priestore však potvrdzuje správnosť písmena P.

Ani na titulnej strane nie je celkom jasné, či ide o kaligrafické autorove iniciály SP, alebo len o ozdobnú kurzívu P, či výpožičku z inej grafickej sústavy P. Slovom, človek sa nezaobíde bez dôvtipu, lupy a najmä bez odbornej rady, za ktorú ďakujem doc. dr. Jozefovi Minárikovi.

Text, ktorý sa po dnešok zachoval, je, žiaľbohu, poškodený a neúplný. Celkove na rozličných miestach chýba v I. až III. výťahu 30 strán. Vinou chýbajúcich strán 59 — 62 I. dejstvo nemá záver, II. dejstvo začiatok, a bez označenia sa začína na s. 63. V II. dejstve — asi z autorovho omylu — chýba 4. výstup a po treťom nasleduje hneď piaty, označený odlišným rukopisom, namiesto švabachu latinkou. Vzápätí chýbajú strany 87 — 94 (pravdepodobne, ako sa šafár Chrtalinský dostal do rúk zbojníkom). Po silne poškodenej a takmer nečitateľnej s. 130 niet strán 131 — 132, dejstvo je teda opäť bez záveru, a III. dejstvo sa začína na s. 133. Tu po 1. výstupe chýbajú strany 135 — 138 a ďalej strany 155 — 166. Potom už rukopis pokračuje súvisle.

Chýbajúce miesta vyznačujem vo vydaní prerušovanou čiarou, okrem strán 44 — 45 a 84 — 85, kde to nebolo možné, lebo dejstvo tam uzatvára plná posledná strana.

Aby sa zachoval stavebný pôdorys hry, chýbajúce označenie výstupov, dejstiev a koncoviek sa ako rekonštruované časti uvádzajú v hranatých zátvorkách. Poškodením nečitateľné alebo chýbajúce slová textu označuje sadzba tromi pomlčkami v hranatých zátvorkách. Tak isto sa označuje aj veľmi poškodený, pravdepodobne odtrhnutý list zo s. 82, na ktorej chýba 6 polriadkov na pravom boku, a s. 83, kde zas chýba 10 polriadkov na ľavom boku.

Nedostatky sú, pravdaže, nepríjemné, no môžu sa pokladať len za technické. Ani poškodené, ani chýbajúce strany neoberajú totiž hru o zmysel, obsah, význam a hodnotu.

Autorova reč je česko-slovenská, so značným vplyvom nemčiny, maďarčiny i latinčiny, čo zanechalo badateľné stopy vo výrazových prostriedkoch. Navyše, podľa typu postáv, používa aj nárečie, od neutrálneho stredoslovenského po extrémne gemerské a východné sotácke.

Upravuje sa v rozsahu zvyčajnom pri starších textoch, ktoré vznikli pred ustálením spisovnej slovenčiny, pritom však nestráca zo zreteľa autorovu osobitosť.

Na začiatku slov sa veľké písmená prispôsobujú dnešnému písaniu. Ponecháva sa tzv. hiátové j jide, juž, jako. Uplatňuje sa dnešný pravopisný systém grafém ss — s (š), g — j, w — v, j — í; podľa potreby y — i a i — y. Tak nepravidelne, ako sa vyskytuje u autora, ostáva mäkkosť spoluhlások ď, ť, ň, ľ. Nerekonštruuje sa kvantita (dĺžky), i keď z dnešného hľadiska vyzerá neústrojná, autor ju však rytmicky aj zvukovo využíva. Pôvodný pravopis ustálene prevzatých čechizmov, vrátane ř (niekedy rž) a ě sa zachováva v takom rozsahu a tak nedôsledne, ako má rukopis.

Predpony s, z, ze, zo sa zjednocujú v prospech dnešného úzu. Pri predložkách s, z s genitívom sa uprednostňuje z, a pri s, z s inštrumentálom s. Príslovky, častice a spojky sa prepisujú spolu (od dávna — oddávna, vera Bože — verabože, a neb — aneb). Hláskoslovné, tvaroslovné i lexikálne prípady s bezvýnimočným výskytom, čiže autorom normované, sa ponechávajú.

V plnom rozsahu sa zachováva fonetický pravopis — pri spodobovaní (teško, batoch); redukcia spoluhláskových skupín (prázny, všeci), no podľa predlohy — nejednotne; ostáva napríklad súd, hradcká, vlastný atď.

Pri fonetickom spôsobe písania dochádza priam k paradoxu — staré uhorské mená ako Tököli, Kohári, Esterházi sa vzácne zhodujú so súčasnými pravidlami prepisu, takže ich netreba meniť. Výnimkou je ich výskyt v závere hry na dekréte cisára Leopolda. Tu aj názvy administratívnych celkov majú starú úradnú podobu Gömörská, Neográdska stolica, hoci v ostatnom texte sa nachádza domáca podoba ako Gemerská, Novohradská stolica.

A ešte jedna pozoruhodnosť. Pri latinských slovách a slovných spojeniach poskytuje text čitateľovi tzv. preklad v preklade. Čiže približuje mu v jeho jazyku to, s čím by mohol mať problémy porozumieť.

Nevyhnutné je uvedomiť si, že Petruš písal svoju hru v čase, keď slovenčina ešte nebola ustálená. Literárnym jazykom vzdelancov (aj v predchádzajúcich storočiach) bola latinčina, nemčina alebo vtedajšia čeština, a tak každý autor bol sám sebe normou.

Keďže ide o prvé vydanie textu z r. 1823 je povinnosťou čo najviac zachovať jeho jazykové, morfologické, tvaroslovné i slovníkové bohatstvo, ako sa organicky i neorganicky odrazilo v súvekom písomnom prejave. Pravda tak, aby v ňom čitateľ nestratil prehľad a nevnímal ho ako cudzí. Preto sa textová úprava pohybuje na úzkej hrane medzi kritickým a čitateľským vydaním.