Nezaľúbení zaľúbenci
Autor: Andrej Sládkovič
Digitalizátori: Martin Odler, Michal Garaj, Viera Studeničová, Mária Kunecová, Alena Kopányiová, Daniela Kubíková, Zdenko Podobný, Jakub Košuth, Katarína Tínesová
Akulína s košíkom na ruke
AKULÍNA:
Či ma vy poznáte, sperlené kvetiny,
či ma poznáte, vy rozložené stíny?
Lež neznáte ešte srdca tohto valy, —
bárs by ste aj stužky tieto dávno znali.
Milo je ľúbosti, keď sa zná len sama,
ešte milšie, keď sa s dvoma zná dušama.
Ale, duša moja, či strach dá ti pokoj,
keď sama po norách sem-tam nosíš krok svoj?
Tá samota kosí slabosť útlej devy,
divá zver a skalných vetrov dumné spevy,
nepredesí srdce bezbrannej dievčiny? —
Čoby sa mala báť, slávik sa nebojí,
ruža si prekvitá tuto na pokoji.
Blízko je dedina, hájik neširoký,
v kraji tom neslýchať zbojstva lom divoký;
pokojné svedomie ako ranná chvíľa. —
He! výstrel! Bože! kde by som sa skryla? —
Tam do tej jaskyne: ach, ale do tej tmy,
ak je tam vlčica so svojimi deťmi.
Vrátim sa — lež darmo sem by som chodila?
Darmo nohy chladnou rosou vybrodila?
Veď to asnáď strelil — ak je kto známy,
tu ma vidí blúdiť pustými horami,
nazrie mi do očí — strachom sa umorím,
nazrie mi do srdca — nuž od hanby zhorím. —
Preč, preč z týchto tôní. — Ach, tam kopov beží,
beda! práve ku mne cvála po nábreží, —
jaj! už je tu — ta ideš! pomoc! roztrhá ma!
Ach, načo som vyšla do púšti tej sama! —
Ta ideš! — čibe! Ha, to je iste pán jeho!
Akulína, Jefrem
JEFREM:
„Tout beau, Sbogar, ici!“
AKULÍNA:
Nože, volajte ho!
JEFREM:
Neboj sa, dievčatko; nehryzie človeka;
on sa len pohráva.
AKULÍNA:
JEFREM:
Rád by on nebrechal, keby vedel slová:
musí brechať, a to je výrečnosť psova.
Vidz ak chvostom krúti jak skunčí veselo,
rado by ťa, chúďa, chváliť, tešiť chcelo.
AKULÍNA:
Ja psovi neverím, — ani, — ach, sprostá ja!
Keď som neodišla skôr z tohoto hája!
JEFREM:
No, neboj sa, moja! také pekné dieťa,
čo sa mu očká a líčka len tak svieťa,
akby aj potrhol a priložil zuby,
nuž by to len za to spravil, že ťa ľúbi.
Nehryzie on. Ale ak by si sa bála,
ja by — keď by si mi to za zle nemala —
rád krásnu dievčinu ďalej odprevadil.
AKULÍNA:
Nuž kto by za to s vami sa povadil?
Voľnému svet voľný a cestu širokú;
ktože vám rozkáže? Kde ste za otroka?
Keď sa vám chce, čo ja dbám? —
JEFREM:
— Ty duša milá!
AKULÍNA:
Ale tam, kde sa tá hora dokončila,
potom už ďalej nie; lebo ja sa bojím,
že v chýroch a rečiach sveta zle obstojím.
JEFREM:
A ktorý krásny kraj krásy tvoje zrodil?
AKULÍNA:
Čo?
JEFREM:
Kde svitli oči tie slávne na podiv?
AKULÍNA:
Ale veď ja neviem chápať vaše reči,
veď mi recte, čo chcete, ako sa svedčí.
JEFREM:
Odkiaľ si, anjel môj?
AKULÍNA:
Anjel! anjel býva v nebi.
A moja chudobná, sedliacka rodina
býva tam v tej malej obci. Z Prilučína.
Ale ma len samu domov ísť nechajte,
ja sa pánov bojím.
JEFREM:
Hm!
AKULÍNA:
Pokoj mi dajte!
JEFREM:
No, no. A načo ten košík v peknej ruki?
A čo sa obzeráš popod duby, buky?
AKULÍNA:
Hríby hľadám. A kto ste vy?
JEFREM:
Ja som, milá,
tiež tu z jednej obci, čo sa v doly skryla.
AKULÍNA:
Hádam Tugilovský pán.
JEFREM:
Komorník jeho; —
a čože ma bleskom tým oka čierneho
tak meriaš od hlavy do päty?
AKULÍNA:
Klamete.
Či rozoznať pána od sluhu neviete?
Viem ja. Vy ste sám pán, — tie pekné prstene,
tie liskavé zbroje — tie biele remene, —
a tie — ach, dobroty, ten ver nikdy nemá,
kto klame. — Pán, choďte, choďte! nechajte ma!
JEFREM:
To sa ti len tak zdá. Pánom sa ti byť zdám
pre tieto blysky tu — veď ja dobrý plat mám,
nuž si môžem kúpiť. Nedrž ty za pána
preto takéhoto, ako ja, trhana. —
A vy to hneď pána za čerta uznáte!
AKULÍNA:
A čože po našsky na psa nevoláte?
Há!
JEFREM:
Ty srnka švárna! už ťa musím objať.
AKULÍNA:
Choďteže! ak dačo si nechcete dostať!
Lebo ľahko také voľačo zlapáte,
čo si aj o týždeň na líci poznáte!
Nezabúdajte sa; poviem si otcovi
a ten ver navraví špatne aj pánovi. —
To sa nesvedčí.
JEFREM:
Aj, aj! hrdlička milá!
Kde si sa tú svätú cnôstku naučila? —
Ahá! nie vo dvore pána Muromského,
od chyžných, od frajlí, od neho samého? —
Vidíš! Ktorou cestou sa osveta šíri!
AKULÍNA:
A čo sa nazdáte? že som ja tri, štyri
ráz len bola, hádam, v našich pánov dvore? —
Nebojte sa, tak viem, ako v tejto hore,
kde čo leží, kde sa čo robí, rozpráva,
ako si panička spievava a hráva.
Ach, a v tej záhrade, keby ste videli,
tam máte všeličo, tam máte svet celý;
či tie krásne stromy, či tie krásne kvety,
či uhoriek —: ale, robiť tu klebety!
To by ja ver málo nazbierala hríbov,
čo by deň ako rok aj ešte dlhší bol.
Odpusťte; choďte si, kade vám je ďaka,
a ja idem domov; mať ma dávno čaká
a bude kliať.
JEFREM:
Ale, len ešte chvíľočku. —
Akože volajú premilú dievočku?
AKULÍNA:
Ktorú?
JEFREM:
Nuž teba.
AKULÍNA:
Mňa? Akulínou.
JEFREM:
Milá
Akulína! Kebys’ mi to dovolila,
prišiel bych navštíviť otca Vazilija.
AKULÍNA:
Pre Kristove rany!
JEFREM:
Či hostí ubíja
vari tvoj otec? a či čo ťa tak ľaká?
AKULÍNA:
Prosím vás, nepríďte! Veď som ja nie taká,
žeby som vás vďačne u nás neuctila,
ale by ma mati do smrti ubila,
keďby to zvedela, že som týmto ránom
tu márnila chvíľu sama s cudzím pánom.
Beda mne!
JEFREM:
Ja musím s tebou zas skoro byť.
AKULÍNA:
Nuž veď voľakedy mám zas na hríby prísť.
JEFREM:
A kedy?
AKULÍNA:
Trebárs aj zajtrajšieho rána.
JEFREM:
Akulína moja, krásou vychovaná!
Hneď by som ťa bozkal, keby sa neľakal,
žeby sa ten anjel neviny rozplakal,
ktorý z tvojich čiernych očí von sa díva
a z úst rubínových milo sa ozýva. —
Tedy o takomto čase zajtra ráno.
AKULÍNA:
Už som povedala.
JEFREM:
Áno?
AKULÍNA:
Áno, áno!
JEFREM:
Či ma neklameš?
AKULÍNA:
Nie.
JEFREM:
K môjmu pokoju
zabož sa!
AKULÍNA:
Na dušu.
JEFREM:
Na čiu?
AKULÍNA:
No, na moju!
Jefrem sám
Oj, dieťa koliby, krás mojich ideál,
chladnosti mojej vrah, satira mojich chvál.
Z tvojho prachu už tak blýskaš: a čo keby
zlato ožiarilo stín tvojej potreby,
skaly bys’ plameňom ľúbosti rozžala!
Ani neverím. Ten človek musel z neba
ju dostať. Tých jej úst čarovná veleba
nemohla sa chovať mliekom biednej ženy;
svet ten bol len mäkkým kvietím vyložený,
na ktorom učila sa stáť tá jej noha;
priezračnosť jej ruky nemohla moc Boha
stvoriť v utrpeniach a prácach života;
blesk ten, čo v jej oku slávne sa ligotá,
nesmel nikdy vidieť zeme tejto špaty;
a jej zlato-rýdzej duše pokoj svätý
nikdy pokušenie ešte nezaznelo.
Jej už nieto tu, a vo mne teraz zvrelo!
V tôňach týchto hľadal som divú zábavu,
a našiel som v divnej deve tichú slávu;
hľadal som pokoj a v duši mi sšumela
víchrica; hľadal zver a našiel anjela;
hľadal nepriateľstvo a našiel som ľúbosť!
Čo? dievka maznavá a vojanská hrubosť!
Čo! ja pán pokladov — a sedliacka bieda!
Nie! duch môj sa zaviesť citom mäkkým nedá!
Lež ako ten obraz zabudneš ty, duch môj?
Ha! tu stojí! — tu je! — nemožno! — tvoj, tvoj, tvoj! —
Dom Brestova
BRESTOV:
Tak je to. Vezmeš si remeslo na hlavu,
Veď je to len pravda, čo sa toho týka,
teraz jak-tak platí súkenná fabrika;
ale keď pokoja nemáš vo dne v noci,
vždy nové zmýšľajú tí módy otroci.
A tí mašinári, tie anglické voly,
hneď everlastíny, hneď štruky, bristoly
cestou diablov nových vždycky vymýšľajú.
Čože tak so starým ľudia robiť majú?
A na cudzie ruky všetko musíš zveriť.
SLUHA:
Prišli tieto noviny.
BRESTOV:
Ako sa zmieriť
potom so žiadosťou bláznivého ľudu, —
keď každý deň inak novotári hudú. —
Sem daj tie noviny. Čo to tam zas stojí,
či sú už tí páni dáko na pokoji.
Ja inšie nečítam. „Somárske noviny“
sú najlepšou školou pre ľudí z dediny. —
To som hneď vedel — nerozum — kto to slýchal! —
Načo by sa to už s tými Turci pichal! —
Kaukaz — to je dobre — tak mu treba. —
Radným pánom byť je len veľký dar z neba,
jedným slovom spraví vlasti, sebe slávu,
a k tomu národom zlomí tvrdú hlavu!
Alexej, Brestov
ALEXEJ:
Dobré ráno, otec.
BRESTOV:
Kde si už pochodil?
ALEXEJ:
Trošku som sa sem-tam rannou rosou brodil.
Také milé ráno! hriech je v izbe sedieť
pri novinách! Môžem aj ja dačo zvedieť.
Budem čítať.
BRESTOV:
Môžeš. Ale tam nestojí
hádam, čo teba tak doma nepokojí.
Neviem, čo to malo by vlastne znamenať,
vidím ťa čo chvíľa v tvári sa premieňať,
nepokoj ti sedí ako zlo na čele.
Už od tvojho príchodu sú dve nedele
a ešte sám neviem, čo v tebe prebýva.
ALEXEJ:
Tak je to, keď človek na svet sa podíva.
Tie mladé hodiny tak mi uleteli,
ako bych nebýval bol nikdy veselý.
A univerzity mladistvá družina —
BRESTOV:
Každý mladý blázon zlatý čas spomína.
ALEXEJ:
Ako by nie, otec! ktože mi navráti
to, čo každý študent s študentstvom utratí,
či jesto v živote spolkov, kde nádeje
sto duší, tie isté, jedna v druhú seje?
Kde v stých jedna mladosť, v stých jedna zámera,
v stých jeden život a v stých len jedna viera?
BRESTOV:
No, no, no! Nuž vráť sa! a buď večne žiakom.
ALEXEJ:
To nie. Ale spomnúť o živote takom
je milé; a smutno byť už na chotáre
jeho. Už na žitia ľudského oltáre
obeť táto zhorí: ale kde svet nový?
Kde kvitne mladému sláva šuhajovi?
Keď sadá do toho púti ľudskej voza,
vezú ho dni divé krajom, kde len próza,
len starosti, len boj a cesta nečistá.
BRESTOV:
Hm! nebol bych veril, že taký sofista
v tebe z univerzít domov sa navráti,
ktorý nenazbiera rozum, lež potratí.
Načože som trovil tedy na tie školy,
keď nevieš, že človek zmladi si stav volí:
A síce taký stav, kde je múdrosť treba
a ktorý donáša poriadny kus chleba.
Ale čo tu darmo máme reči tratiť;
môžme sa k „senátskym novinám“ navrátiť.
Ja som v tých novinách čítal čosi o pokoji
a mne padlo v pamäť, čo mňa nepokojí;
a to je, že vidiac krásu štátskej služby,
na ňu chcem obrátiť syna môjho túžby,
a poslušnosť tvoja v tom ma ubezpečí,
že —
ALEXEJ:
Ale veď, —
BRESTOV:
Počuj! neskáč mi do reči,
že keď dosiaľ si si sám stav nevyvolil,
ja ti poradím.
ALEXEJ:
Keďby ste mi dovolil,
ja by na inší stav chuť vám svoju zjavil,
na ktorý som už dávno bol pripravil
a hľadel som každú príležitosť užiť. —
BRESTOV:
No len zrovna.
ALEXEJ:
Ja chcem vlasti zbrojou slúžiť. —
BRESTOV:
To nie. Skúsenosť to mne samému volá,
že by to úloha pre teba nebola.
Tys’ srdca mäkkého, tam treba duch z medi,
ako majú naši severní medvedi,
to ťa ten štrng ostrôh a blysk zbrane zmámil
a keďbys’ sa bližšie s vojanstvom obznámil,
uniforma svoju vnadu by stratila,
fantázia by sa časom vyjasnila
a milý hrdina hlavu by ovesil.
ALEXEJ:
Myslíte, že by sa ja vrahov podesil?
V pokoji aj moja duša zná tichou byť,
v búrkach búrlivo a náruživo žiť
a keby som ducha smelého nenosil,
tedy by som vás sám ponížene prosil,
aby ste vodidlá na boky mi dali
a tak životom ma k hrobu vodievali:
Ale poviem zrovna ako váš hodný syn,
že ja inšie nechcem byť, len statný vojín.
Odpusťte, otec môj drahý!
BRESTOV:
A ja tebe
tiež poviem, že ty ver na vojanskom chlebe
žiť nesmieš; že ty ver nie na koni vranom,
ale v radnici na stolci vyšívanom
sedať máš; zeleným Kaukazom nie blúdiť,
ale pri zelenom stole súdy súdiť.
A pri tom zostane.
ALEXEJ:
Ja ale k tomu nemám chuti.
BRESTOV:
Viem, že taký ľahko z veci sa vykrúti:
Ale vidím, že aj rozum nemáš zralý. —
A potom čo by sme to hore nebrali:
Dosť na tom, teraz aj to vojsko sa mení,
a div, že neberú pod zbroje aj ženy:
To nový mundier, to zas nová taktika,
nové plány, nová zbroj, nová muzika,
nové komando a len samé novoty,
keď to mohlo ísť len vedľa starej nôty; —
za môjho času, už to ti bolo vojsko,
dupotom koní sa už rozpadlo Poľsko
a keď nás zazrel svet, to všetko padalo.
Ale teraz!
ALEXEJ:
Bolo to, ako byť malo:
A teraz nový svet nové má potreby.
Rozum sa len v dlhých premenách zvelebí;
prosím vás, otec môj drahý, nechajte ma,
keď v inšom radosti duša moja nemá,
ako slávne pole víťazstva a boja,
bez ktorého nemôž byť slávy pokoja.
Pomyslite si len: Carihrad za pána
nemá nášho Cára, ale má Sultána:
„Dávajte Cárovi to, čo je Cárovo!“
Tak súdi a káže samo božie slovo:
Carihrad je Cárov a Cár ho musí mať!
Nesmie naším hradom pohan sa nadýmať!
Čierna Hora, Balkán, Serbia je tiež naša
a pasie sa na nich moslemínsky paša;
a ľud ten hnijúci a kraj ten rajový
nikdy už nezačne pre svet život nový?
Lebo sa obrátiť, lebo padnúť musí! —
No, či ten, čo draka tam toho zadusí,
slávu si velebnú týmto neuvije? —
Otec môj, čo ma hnev váš k smrti ubije,
od poľa slávy ja nemôžem ustúpiť.
BRESTOV:
Len kto ťa to ozaj mohol tak ohlúpiť!
Bude, ako bolo. To by ťa sklamalo:
a tam by si zmrhal, čo tu máme málo:
Keby som vás mal viac: aj k tomu by zvolil.
Tak nie! — A hľaď, aby som ťa nevyškolil.
ALEXEJ:
Ale na rozmysel času mi len dáte?
BRESTOV:
Ináče nebude; to ti sľúbim sväte!
A tak čo sto rokov budeš hlavu lámať,
ja sa tvojim rečiam nechcem dať oklamať;
darmo ideš myslieť. Ale keď chceš v dome
otcovskom sa zabaviť, to môžeš. Krome
toho som ťa málo poznal; a chcem skúsiť,
či už vieš tie snárstva z duše si vydusiť.
Líšky strieľať, to vieš, o tom niet pochyby.
ALEXEJ:
Aj tie presvedčiť vás, otec môj, mohli by
o tom, že k tomu som už stvorený Bohom.
Líšky tie poľovať, čo ruským prielohom
od uralských lesov ku nám preskakujú:
A aké radosti tie časy sľubujú,
keď sa mám nad starou krčiť pergamenou,
mladosť prepisáriť službou zaprášenou? —
Celý svet mi bude do bláznov nadávať.
BRESTOV:
No dosť. Prestaň o tom darobne rozprávať,
ja musím von nazrieť, čo sa v dome robí
a ty zatiaľ kopaj tvojim plánom hroby.
ALEXEJ (sám):
Znám nesklonnú železnosť jeho výrokov:
To on od svojich sa naučil otrokov.
Mladosť je slobodná. Lež čo po úrade?
Ešte si povoľkám v zelenej záhrade
mládenských hodín. Vy, kvety Petrohrada,
na vás si spomína duša moja rada:
Ale ešte radšej na ten obraz zlatý,
na ten obraz mysli ku mojej prikliaty!
Čo v tejto dedine? jak otupno je tu
tomu, čo k veľkému poprivykal svetu!
Do Muromských skočiť? — tam, ako svet vraví,
šumná je dievčina, čo vraj sladko baví:
Ale vernosť moja! — Nie, nemôž byť švárna.
Švárna je len moja deva blahodárna!
A čo by aj bola! tak preč, pokušenia!
Už sa city moje nikdy nepremenia! —
Či spomínaš ty mňa, anjel mojej slávy? —
Čo stoja tie bleskov indických výšavy?
Čo rod cársky? čo tá chladná etiketa?
Čo anglické mazny? čo tie módy sveta? —
Krása silne svieti, kdekoľvek sa zjaví.
Brestov, Alexej
BRESTOV:
Zas nová omrzlosť!
ALEXEJ:
Kto to tuto vraví? —
Otec, čože je?
BRESTOV:
Čože je! Naničhodný!
Od jednej práce som ešte nie slobodný
a už v druhej pletke staviaš sa mi proti:
Ale ťa žlč moja predsa raz ukrotí!
Nazdáš sa ty, že ja neznám tvoje spády?
Pekný chýr o tebe, pán Brestov môj mladý!
ALEXEJ:
Čo myslíte, otec? čo sa to za reči?
BRESTOV:
Čo sa všetko svedčí: toto sa nesvedčí.
Ja myslím, že on tam chodieva na srny;
hľa, na pekné; dom môj od takejto škvrny
musí sa očistiť. A to ti hovorím,
že ťa zo všetkého dedičstva vytvorím,
ak ešte počujem chýr podobný tomu.
ALEXEJ:
Čože som za posmech spravil nášmu domu?
BRESTOV:
Nazdáš sa, že ťa svet nevidel?
ALEXEJ:
Kde videl?
BRESTOV:
Pekne! teraz sa už dáš do sedliackych diev.
Musel to byť život ešte v tom Petrove!
Keď tu —
ALEXEJ:
Čo mám myslieť? o tom vašom slove?
BRESTOV:
S kým si sa zhováral včera v našej hore?
ALEXEJ:
Nuž s nikým.
BRESTOV:
Sedliackej potvore
strúhal si poklony, úsmešky, pochvaly.
Pekný ste si román, pán syn môj, začali.
To je romantika! to vojanská sláva!
Oj! čo tam po stave? čo má ľúbosť pravá
s pokladmi? a čo česť, a čo urodzenosť? —
Však ver tak? — znám ja prirodzenosť
takýchto víťazov na poli ľúbosti.
ALEXEJ:
Otec môj! mne divom všetky tŕpnu kosti:
Kto vám to navravel? Čo sa dáte vodiť
za nosom? ja by mal za sedliačkou chodiť?
Jedna je, čo právo má na srdce moje,
ale tú neznáte.
BRESTOV:
To sú fígle tvoje.
O autorovi
Andrej Sládkovič
básnik, literárny kritik a prekladateľ, predstaviteľ slovenskej romantickej generácie.
Galéria obrázkov
Obrázok
