ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Teraz, keď sa rastlinstvo k spánku pod zimný koberec uťahuje a my pod teplou pecou sediac o tom rozjímame, nebude od veci, keď dačo ctenému obecenstvu o putovaní bylín vyrozprávame.

Zemeznalstvo čiže geológia nás učí, ako sa veľké masy vôd severnej polovice zemegule po uplynutí takrečeno ľadovej doby na južnú polovicu zeme prevalili. Prirodzene povstali za vodami na severnej strane Európy veľké to šmuntou^[1] to pieskom pokryté pustatiny. Časom tieto pustatiny boli obživené od inakiaľ došlými bylinami, ktoré alebo rozličné sem došli, alebo rozličnými sa tu stali, podľa toho, aké stanovisko v novom domove zaujali. Rozličné zeminy podľa rozličných chemických čiastok, rozličný stupeň vlahy, teplo, svetlo, vetry, výška, blízkosť alebo diaľka mora atď. rozlične pôsobili na bytosť a vývin ta doputovaných bylín i z ohľadu podoby i podľa ich vnútorného fyziologického ústrojenstva.

Terajšia severná kvetena povstala takmer bezvýnimočne priputovaním. Z vysokých, už predtým z mora vyčnievajúcich hôr, od juhu, od východných rovín sa prisťahujúc, započali boj s novými životnými podmienkami bytia; a týmto lebo podľahli, alebo sa im podriadili. Tak teda, lebo ostali takými, ako prišli, alebo sa premenili na nové druhy.

Tak sa to vtedy dialo vo veľkom.

V historickej dobe sťahovali sa už byliny pričinením ľudí, trebárs mimovoľným. Prenesené na jedno miesto, rozširovali sa potom svojou mocou ďalej. Tu teda nemyslíme byliny kultúrne, napríklad obilie, ale byliny mimo vôle ľudskej dovlečené.

A ako sa potom na novej hospode takíto nepovolaní hostia chovajú! Napríklad Cynara cardunculus (čertopoloch bodľavý) v buenosaireských pampách vytisol domácu kvetenu. Verbascum thapsus (volov chvost) a Prunella vulgaris (černohlav obyčajný) zaujali takmer celé územie daktorých brehov severoamerických. Tak tie hľa nadužívajú pohostinstvo.

Od časov vynájdenia Ameriky presťahovalo sa stade k nám tridsaťosem rastlín. Od nás do Severnej Ameriky vysťahovalo sa sto päťdesiatosem rastlín, osem rastlín z iných čiastok sveta. V tropických krajoch amerických počítať tridsaťjeden našich rastlín, stade prešlo k nám štyridsaťdva. Áziu a Ameriku možno pomenovať záhradou pre európsku burinu. Pravda je, naše rastliny s netušenou rezkosťou ujímajú sa v Amerike. A z toho dalo by sa zatvárať, že amerikánske byliny staršieho pôvodu ustupujú rezkejšiemu európskemu pokoleniu, tak ako to vidíme i v ľudskom pokolení, keďže americkí praobyvatelia ustupujú a podliehajú európskemu živlu. A z toho by sa dalo dôvodiť, že Amerika je staršia čiastka sveta ako naša — domnele stará — Európa. Ale ktorá je istotne staršia, tvrdo dokázať — keď sú obidve ženského pokolenia. Vo zvyš uvedenom spatrujeme ten zápas o život a vymretie istých druhov bylín a vôbec ústrojných bytností.

Nápadné je pritom, že tie najbližšie k sebe stojace rody bývajú svojimi príbuznými vytisnuté, kým ďalšie rody ostávajú nedotknuté. Teda medzi bylinami nieto žiadnych rodinných ohľadov. V Austrálii napríklad náš dobre známy Sonchus oleraceus (mlieč zelný, slimák) uhostiac sa okolo riek svojho rodinného tamojšieho Sonchusa z poľa úplne vytisol. No nie je to pekne od vandrovníka, ale je pravda. I v Európe badáme podobné neúctivé držanie sa prisťahovalcov, ale taký terorizmus ako naši v Amerike, americkí prisťahovalci u nás nevyvádzajú. Prečo ten rešpekt, to neznáme.

Väčšia časť našich poľných burinných rastlín pochodí z cudziny i s obilím, v ktorom rastie, napríklad Centaurea cyanus (nevädza), Lichnis githago (kúkoľ), Raphanus raphanistrum (reďkovka poľná) atď. Z Ameriky došlé máme: Aster (hvezdník), Solidago (živiteľník), Erigeron canadense (turan), tento r. 1635 z Paríža, a Oenothera biennis (púpalka, pekný žltý kvet, v záhradách a divo okolo Hrona pri Brezne) roku 1612 z Padovy doputoval; Datura stramonium (bodľavé jablko) privandrovalo s Cigánmi, teda historickí vrstovníci, a Xanthium spinosum (voškovník tŕnitý) doniesli nám darom ošípané a ovce od východu.

Za pätami človeka, kamkoľvek on kráča, putujú zo starej domoviny do nových končín i byliny. V amerických pampách, kde Európan stúpi, vyrastajú druhé zeliny.

Keď dokonali železnicu peštiansko-vrútockú, našiel som novotu na kremnickej stanici: Lepidium perfoliatum (žerucha prerastlá), ktorá príduc z Dolnej zeme sem na návštevu dosť dobre sa tu cítila. A tohoto roku našiel som tamže na násype Malva moschata (sliez mošusový, cudzorodý). Pred pätnástimi roky zdvihol som ho v Aténach v poli pri Filopapusovom pomníku oproti Akropolisu. Obe tieto tu predtým nevídané byliny prišli sem bezpochyby ako pasažieri železnicou.

Mnohé byliny prechádzajú sa mimo ľudského spoluúčinkovania. Elodea canadensis^[2] a Anarchis alsinastrum,^[3] vodné byliny, zunujúc svoju domovinu, Severnú Ameriku, vybrali sa na ďalekú cestu. R. 1838 dorazili do írska, r. 1846 navštívili Škótsko, stade prešli do Anglicka a tak sa rozmnožili, že kanále a jazerá zaplnili, a museli ich kynožiť ako nebezpečnú prekážku plavenia lodí. R. 1860 previezli sa do Gentu, do Holandska, stade do Nemecka, najnovšie našli ich už pri Lipsku, a ktozná kde posiaľ už budú.

Druhý zaujímavý príklad podáva nám Senecio verna (lomihnát jarný). R. 1781 spomínajú ho pri Grodne v Litve. Stade sa dal na cestu do Sliezska, skade nezadlho zase zmizol. Roku 1835 navštívil Opavu, Vratislavu a Gelicu. R. 1845 prešiel do Poznanska. Roku 1824 našli ho v západnom Prusku, a tam sa mu zapáčilo. R. 1854 prvý exemplár zjavil sa pri Vrícku (Wrietzen v Prusku), kde sa teraz už úplne udomácnil — v Pomorí r. 1864, r. 1861 v Štetíne. Jeho postupovanie krok za krokom pozorovali. Sprvu osadil sa na pustých miestach, kde nenašiel žiadnych odporníkov. Keď sa už kde upevnil, potom sa so smelým čelom rozliezol dookola, vyduriac druhé byliny z pokojného stanoviska. Ale tu i tu sa mu to nepodarilo; vtedy namrzený zmizol, aby sa po dakoľkých rokoch zosilnený navrátil, znovu dal do práce, a tak zaujatú zem stále podržal.

Euphorbia Cyparissias (vlčie mlieko) a Cichorium intibus (čakanka) tento u nás veľmi prespoľný miestodržiteľ kávy, v Nemecku bol i s tým prvším obmedzený na malé miesta. Teraz sa už zovšeobecneli. Najľahším spôsobom putujú tajnosnubné (Cryptogammae), ktorých prášky bývajú vetrom zanesené do ďalekých krajín. Oidium Tuckeri, táto viničná skaza, drobulinká hubka, preletela roku 1847 z Anglicka prieplavom do rýnskych viníc, stade do Francúzska, Alžíru, Sýrie a Madeiry.

Ale priechod bylinám sprostredkovali hlavne morské toky (golf);^[4] tomu pripísať nádobno, že isté byliny vidíme zastúpené v arktických í v antarktických končinách, a že Austrália a južná Afrika daktoré rastliny majú totožné s Európou. V Austrálii rastie napríklad Elatine hydropiper (jedlinka korenná), Geum arbanum (kuklík lekársky), Lycopus europuus (rabrinec príbytník), Typha augustifolia (pálka), Potentilla anserina (mochna husie mydlo), Lythrum salicaria (vrbička, hojne okolo Brezna), Prumella vulgaris (černohlav obecný), Lemma minor^[5] (okrehek), Nasturtium amphibium^[6] (krez rôznolistý), Luzula campestris (bika poľná), Alisma plantago (žabník jatrocelovník), Patamogeton natans^[7] (rdest plávavý), Glyceria fluitans^[8] (odemka poplavná). Z týchto je len šesť poľných, a možno že pričinením ľudským ta došli; tie ostatné sú vodné a bahenné plodiny, a tak najsnadnejšou vodnou cestou, morským tokom boli prenesené.

Na ostrovoch západnej strany Tichého oceánu vidieť ako morský tok z ďalekých končín doplavuje brvná, smreky a iné predmety, vyhadzujúc ich na breh. Na Spitzbergoch nemajúcich stromy, sú na brehoch od všetkých krajov sveta nazháňaných stromov — celé kopy. Kolumbus pozoroval na Madeirských brehoch čudné, z neznámych južných krajov vyhodené stromy, kokosy a dve mŕtvoly ľudí neobyčajnej farby (Indiánov). Táto okolnosť dodala dômyselnému mužovi podnet, vyhľadať vlasť týchto kremobyčajných predmetov. Darwin pripomína ostrovy Cocos vzdialené 600 míľ od Sumatry. Tam morské vlny vyhadzujú ovocie a všakové predmety zo Sumatry, Jávy a Malaky. Západnopolnočný vietor monsun ženie ich najprv na brehy Novoholandska^[9] a stade ich zase juhovýchodný vietor (pasát) durí nazad. A tak teda prekonajú cestu 1800 — 2000 angl. míľ. Ostrovy Tichého oceánu podobajú sa čo do kvetenstva jeden druhému úplne. Čo tu teraz vidíme, dialo sa i v starých geologických dobách.

Ako po severnej ľadovej dobe veľká masa vôd znenáhla sa prevalila do končín antarktických, stal sa značný prieliv proti juhu, ako to dokazuje smer bludných balvanov. A tak pomocou toho prielivu pobrali sa mnohé severné byliny na juh. I dnes môžeme vidieť, ako južný golfský tok plodiny teplého pásma: drevo, semená, zeliny vyhadzuje na brehy Grónska, Islandu a Írska.

Podľa Adhemara sa stred sveta a jeho ťažište a tak i prelievanie mora, a tým ľadová doba z arktických do antarktických krajov a naopak každých 21 000 rokov opakuje. Ak tomu tak, čo my pravda skutkom dokázané nedožijeme — tak by po uplynutí tej lehoty to putovanie bylín ponad naše kosti zase len malo nastúpiť. No ale o tom potom.

Čo sa týka zjavenia sa jednotlivých veľmi ďaleko od seba stojacich, na malý priestor odkázaných bylín, tomu sa nieto čo diviť, keď vieme, že pod slncom nič stáleho niet. Možno, že ony pred tisíce rokmi boli hojne zastúpené, teraz však pomaly na starobu chorejúc, kapú. Koľké už vyhynuli, a koľké vyhynú — na ich miesto nastúpia nové. To je beh sveta. Koľké národy boli, teraz ich niet, a hynú sčiastky z neschopnosti k žitiu, sčiastky väčšími, bystrejšími ničené, a tak to býva i v rastlinstve.

Na putovanie, ujímanie sa a na vydržanie najlepšie sa hodia vodné byliny, tak tie čo na vode, ako tie čo na dne vody rastú, potom byliny bahien a morských brehov. Ľahko sa plavia po vode, majú semená obalené remennou kožou, kľuvatosť dlho zachovajúc. Pomocou jednoduchej ústrojnosti ľahko privykajú rozličným podnebiam, a čo viac, rozmnožujú sa mimo pohlavia, čírym rozdeľovaním, ako: Algy,^[10] Ranunculus,^[11] Utricularia,^[12] Lemna.^[13] Byliny pri cestách, smetiskách, ľudských príbytkoch, roliach najviac sa roznesú, putujúc s človekom. Sú silných ústrojov, napríklad Vanessa (žihľava) a vstave znášať všakové povetrnostné neresti. Premávka dajedných závisí zase od podoby semien. Jedny s páperom vlasatým (spoluzložené, napríklad púpava), semená sticaté, (Epilobium cypra), kožené krídla (javor, breza) bývajú unášané vetrom. Drobné ľahké semená víchrom šibané ďaleko zaletujú, napríklad trávy, horec (Gentiana), prvosna (Primula). Tajnosnubné rozmnožujú sa tenulinkým práškom; najmenší vetrový pohyb vychytí a vynesie ho do povetria. Tajnosnubné znesú ľahko suchotu i vlhkosť, znesú zimu nízkych stupňov, nadmieru skromné — ujmú sa ľahko a vydržia. Dajedny druhy lišajníkov vskutku všadebuďmi možno pomenovať, požívajúc indigenát^[14] celého sveta napríklad Cladonia rangiferina, C. fimbriata, Lecanora subfusca, L. atra, Squamaria saxicola, Parmelia perlata^[15] atď.

Taktiež naďaleko bývajú roznášané semená s mäsitou obálkou: jahody strovené zvermi. Semená prejdúc črevá netratia kľuvatosť, ba ju tým väčšmi nadobúdajú. Drozd to tiež tak robí, preto dosiaľ od dávnych latinákov názov: Turdus caccus, vedecký Turdus viscivorus, troví imelové semená (Viscum album, lep) a roznáša ich po rázsochách. Bylinu Phytolacca decanora roznieslo vtáctvo po celom Francúzsku a Španielsku. Drozd Turdus zeilamicus rozniesol škoricové semä. I našu skorušinu (Sorbus aucuparia) vtáctvo rozsieva. Borievky roznáša čvíkota (Turdus pilaris). Mnohé zvieratká znášajú si semiačka do dier, napríklad myši, najvýtečnejšie orechy, preto nazvané výtoky. Xauthium spinosum (v Obzore často spomenutý voškovník trnitý), háčikmi opatrený, a tým do srsti a vlny zamotaný, rozvláčajú od východu po krajinách ovce a ošípané.

Po veľkej súvislej pevnine sa rastlinstvo snadnejšie rozprestiera, k čomu prispievajú i rieky. Medzi všetkými bylinami touto cestou sa najlepšie rozmnožujú tie, čo ľúbia vlhké stanovisko, medzi týmito z javnosnubných najviac Monocotiledones.

Ale akokoľvek sa daktoré z javnosnubných v oboch poloviciach zemegule nachádzajú, ako na západ tak na východ, predsa opravdivý javnosnubný kosmopolit, čo by rovnako mohol zniesť veľkú zimu a veľkú horúčosť, nejestvuje.

Podáme tu podajedny príklady takých bylín, čo sú po svete najviac rozšírené a sa i u nás nachádzajú:

Capsella bursa pastoris^[16] (penizok, ako bylina veľmi obecný, ináčej zriedkavý) — severná Ázia po Kamčatku, Perzsko, India, Japonsko, Severoamerické štáty, Chile, Kap, Abesínia, ostrov sv. Mauricia.

Stellaria media^[17] (kuromor stredný, črevce) — Azory, Kanárske ostrovy, severná Ázia, Kavkaz, India, Ceylón, Severné štáty, Rio de Janiero, Chile, Novozélandsko.

Erigeron canadense^[18] (turán čanádsky, zo Severnej Ameriky sem importovaný) — ostrovy Sandwich, Severná Amerika, Antily, Brazília, Azory, Madeira, v Európe až po Taliansko, Altaj, Kavkaz, sev. Perzsko, severná India, Alžír, Kap.

Sonchus oleraceus^[19] (slimák, lahôdka kačíc) — Ázia, Jáva, Novoholandsko, Swan River, severná Afrika, ostrov Mauricius, Rio de Janeiro, Portoriko, Buenos-Aires, Chile, Severná Amerika. — Veľký neposedník.

Solanoum nigrum (ľuľok čierny) — Severná Amerika po rovník, ostrov Galapágy, Antily, Abesínia, Mascara, ostrov Mauricius, Nový Zéland, Vandiemenland, Kap, Chile.

Prunella vulgaris (černohlav obecný, a veruže obecný) — Kanárske ostrovy, severná Ázia, Alžír, Perzsko, Kašmír, Himaláje, Východná India, Čína, Japonsko, Vandiemenland, Severná Amerika, Mexiko, Nová Granada. Tento ináč nepatrný motoch opovrhuje posial: Kap, Chile a pokraj južnej Ameriky.

Chenopodium murale^[20] (merlík zedný) v oboch pologuliach mierneho pásma.

Chenopodium album^[21] (merlík biely) s predošlým na sever po Laponsko, južne po Egypt, ostrovy Sandwich, Kubu, Kap a Chile.

Urtica urens a U. dioica (kopriva mŕtva a kopriva prhľavá) vláči sa po svete za pätami európskeho človeka — verný obraz jeho temperamentu.

Juncus buffonius (sytina žabia) — Abesínia, Novoholandsko, Nový Zéland, Kap, Montevideo, Chile, Nová Granada.

Scirpus maritimus^[22] (škripina morská) — od Švédska po Senegambiu, Egypt, Sibír, Kavkaz, India, Novoholandsko, Nový Zéland, Sandwich, Severné štáty.

Mnoho je ešte takých našských bylín, čo sa široko-ďaleko po svete zakorenili: lotač, žerucha, stokolien, ďatelina plazivá, mrkva, černobýľ, púpava, horká ďatelina, blen, mašlák, volov chvost, materina dúška, skorocel (kolocier — chybne), šťava, rákos, bika, šita, psia tráva, pýr — a mohli by sme ešte tridsaťosem a možno i viac našich slovenských bylín pomenovať, ktoré podobne našim drotárom v ďalekom svete dajú sa nájsť. Vodné byliny sú najpočetnejšie. Stromy a kríky nijak. Lemna a ešte dakoľké sú, čo žijú v spoločnosti; tie druhé žijú osamote.

Týmto tak obecným bylinám oproti stoja zriedkavé byliny, obmedzené na úzky priestor napríklad Campanula excisa (zvonec), Furka Monte v Alpách, C. isophylla Moretti na vrchu Capri-Zoppa v Taliansku. Wulfenia carinthiea^[23] v Ziljskej doline v Korutánsku na holi Kühmeyer. Ľutujem i dnes, že som súc pod Dobračom v Ziljskej doline, asi dve míle diaľky, nepoužil príležitosť na jej zbieranie. Omphalodes littoralis^[24] pri Rochelli, Francúzsko — na brehu mora, Silene gibraltarica^[25] a Iberes gibr.^[26] na zápoliach gibraltárskych. Scrophularia pyrenaica^[27] v Pyrenejach.

Byliny na Slovensku domáce, inde zriedkavé podľa nášho dr. G. Reussa^[28] sú: Avena carpathica,^[29] Cimicifuga foetida,^[30] Saxifraga carpathica,^[31] Dianthus nitidus,^[32] Campanula carpathica, Dentaria glandulosa,^[33] Cytisus ciliaris,^[34] Silene nemoralis,^[35] Sedum carpath.,^[36] Crocus discolor.^[37]