ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prežili sme dni, ktoré každému, najhlavnejšie však Viedenčanom, večite pamätné budú, ale ich katastrofy tak, ako sa diali, je veľmi ťažko — ba nemožno opísať. Ľahko to uverí každý, kto vie, ako je Viedeň veľká, a keď si k tomu pomyslí, že každé predmestie, každá ulica také deje skúsila, aké od tureckej vojny ešte sotva. To teda len poznamenám, čo som očite skúsil a od hodnoverných ľudí počul, vynechajúc to, čo druhí dopisovatelia do našich novín zaslali.

Dňa 13. marca sa zišli v krajinskom dome zástupy ľudu, medzi ktorými zväčša agitovali žiaci, zanechajúc prednášky. Najznamenitejší medzi nimi bol dr. Fischhof,^[1] ktorý myšlienku ústavy najvrúcnejšie zastával, žiactvu a zhromaždenému ľudu porúčal. On bol od spoločenstva nosený na rukách. Za ním vystúpili druhí na tribúnu — ako napríklad jeden Poliak Burian, predkladajúci punkty, čo sa majú žiadať, ktorý chudák prvý padol trafený guľkou do hlavy; za ním B. Böhm, ktorý sa prvý vyslovil, aby Metternicha zhodili — toto musel opakovať. — Potom čítal jeden Poliak Kossuthovu reč, ktorá bola privítaná s veľkým hukom; každý rezkejší punkt sa aj tri razy opakoval. Všetci toto boli žiaci. Medzitým spomedzi mládeže vyvolení dvanásti vyslanci naše prosby predložili stavom, ktorí keď nám neočakávanú odpoveď — ako Slovák hovorí krútikom chvostíkom — dali, vystúpil na rečenú tribúnu (studňu) Moravan Herrmann, poslucháč lekárstva, a rieknúc, že všetci s ním cítia zarovno (odpoveď: jeden za všetkých a všetci za jedného), tú odpoveď na drobné kúsky roztrhal (huk veľký, na rukách ho nosili). Pokým sa tie hádky vypravovali na Krajinskom dome, rečnili niektorí pred Metternichovým domom, ktorý potom ako i jeho vilu na Landstrasse dorábali skalami. V Krajinskom dome sa voľakto ozval dolu oblokom, že naši mladí ľudia sú v horných izbách zatvorení, ale to má byť mýlka, aby dvere vystavili; a v okamihu sa ľudstvo s veľkým krikom ako hrom hrnulo na schody, a akoby dlaňou pľasol, dvere vylámalo. V izbe len prach bolo vidieť a lámanie stolcov a inších riadov počuť. Ani päť minút, a už zase bolo ticho. Vtom vyjdúc von, videl som pritiahnuť jeden oddiel granatierov, ktorý sa s nabitými puškami postavil v tichosti za krajný dom.

O druhej popoludní sa vojsko zo všetkých strán zhromažďovalo na Glacis, po hradbách rozostavovali delá. O pol štvrtej bol ľud ešte väčším počtom zídený pred Krajinským domom; medzitým hlavné vráta zapreli a pred ne postavili vojsko. To ľud netrpel a vždy vykrikoval, aby odstúpilo a vráta sa otvorili, lebo že inak pokoj nebude. Granatierom čiapky do povetria vyhadzovali a vždy ďalej a ďalej ich tískali, až napokon granatieri odišli. Že ale vráta ešte neotvorili, počali ľudia drevené rámy, kde ohlasy prilepené bývajú, driapať a na vráta biť, sem i tam behať i kričať: človek si súdny deň inak predstavovať nemôže! Vtom prijazdil arciknieža Albrecht a na ľud sa obrýknuv, na čo mu rozsrdený ľud odpovedal, hádzajúc drúky a dosky, tak, že jeden kus dosky ho po hlave, generála, čo s ním prijazdil, po chrbte udrel, a tu bol začiatok streľby. Vojsko vystrelilo, prileteli pionieri,^[2] bodákmi do neozbrojeného ľudu pichali, strieľali; nejeden bol poranený a nejeden zvedavý padol. Za Krajinským domom ľudský dôstojník kázal svojim vojakom hore strieľať, ako o tom svedčia guľky v múre Krajinského domu v prvom poschodí. Tie nikomu neublížili, iba ľud odstrašili. Na všetkých stranách vnútorného mesta trma-vrma, strieľanie a huk. Keď som išiel von, už brány boli všade obsadené vojskom, nikoho dnu, len von púšťajúcim. Do kráľovského hradu, už od rána zatvoreného, nikoho bez vstupného listu nepripúšťali.

Podvečer prišiel rozkaz, aby v meste držali mešťania stráž, potom aby žiaci boli ozbrojení, lebo rozpajedený a všetko zvlášť cisárske hubiaci ľud vojsko uspokojiť nemohlo. Žiactvo sa podpisovalo pri lúčach pred mestskou zbrojnicou.

O 8. večer, ako som cez Glacis šiel domov, videl som na ceste medzi kráľovským hradom a kráľovskými stajňami svetlý oheň; myslel som, že sú to vojenské strážne vatry, ale som bol sklamaný, lebo to nebolo nič inšie, ako vylámané plynové lampy, z ktorých plameň vyblkoval na viac nôh a strašne osvetľoval lúpežiaci ľud. Divé ploty podpaľovali, ploty poznášali a spálili; pri jednom takom ohni som videl ležať asi dvanásťročného chlapca v krvi s rozdrúzganou hlavou, ktorého husár — ako mi ľudia riekli — na druhý svet poslal. Strašný to pozor! Okolo neho strašne vykrikovali podlí, dotrhaní, rozpustili chlapi s drúkmi, c. kr. stajne skalami, drúkmi a bohvieakými hroznými strojmi obloky, obločné kríže, vráta atď. lámali a nivočili. Sem i tam bolo počuť strieľať, na lúpežiaci ľud pálili z okien c. k. stajní. Nebolo lampy na Glacis, ktorú by neboli dolámali, ba aj so stĺpmi zrútili. Pri Franzensthore^[3] jeden mäsiarsky tovariš plukovníka po chrbte zavalil lampovým kolom a potom zutekal pred granatiermi pod most do jarku, kde ho pätnásť guliek z mostu dostihlo. Tiež na dome Uhorskej gardy mnoho oblokov vybili. Bože, ale čo sa v predmestiach robilo! Na Mariahilfskom mýte do harašiaceho ľudu hraničný lovec — nešťastný človek — strelil, a ako povedajú troch zabil. Čoho následok bol, že okolo polnoci podpálili obidve mýta a hraničného strelca do ohňa živého hodili, aby však susedné domy ubezpečili, postavili striekačky, a tak okrem dvoch mýt, z ktorých len múry ostali, druhým domom sa nič nestalo. Za líniou vo Fünfhausen^[4] židovu fabriku — pre jeho vraj úžerníctvo — podpálili; tridsaťtisíc zl. striebra v bankovkách hodili do ohňa, druhé veci podrúzgali a dolámali; nikto si ani len smidky privlastniť nesmel.

Dňa 14. sa žiaci hrnuli pre zbroj a potom na všetky strany boli rozoslaní ako stráže. Mne sa prihodilo pod prof. Endlicherom^[5] (ktorý sa po tieto časy veľmi vyznačil a univerzitnú zástavu nosil) ísť s jedným oddielom najprv ku kriminálnemu stavisku, kde nám museli vypustiť Poliaka, čo bol lapený — toho istého, čo dňom predtým držal Kossuthovu reč. Potom sme stúpali na Mariahilfskú cestu, kde sme všade na cisárskych budúnkoch našli vybité obloky. Tunajší kostol už bol obsadol jeden oddiel žiactva, lebo ľud chcel z neho peniaze vyrabovať; aj na mýte naši stáli, ľud už bol v pokoji a nebolo inšie vídať, len sa ešte z izieb kädiť a ľud hrešiť na tých, čo dali strieľať. Na Hundstrumskej línii, kde sme došli, našli sme mýto škarede doriadené — obloky, riady, periny, slovom všetko na kúsky dosekané. Zlochýrne ženské a ožraných chlapov prtiacich sa v tomto zrúcanisku sme sčiastky dobrými slovami, sčiastky však poriskami zbroje vyprášili, ľud rečami uspokojili. Blízki hostinskí a gazdovia nám v kupách nosili víno a chlieb, aby sme sa dokonaní občerstvili, s tým dodatkom, žeby sme len rozkázali, čo žiadame, že nám so všetkým chcú slúžiť, lebo oni vraj dobre vedia, že sme sa za ich slobodu obetovali, a teraz aj ich statky chceme chrániť. Nechajúc niektorých tam na stráži, šli sme ďalej a všade, kade sme prechádzali, ľudia nás krásne prijímali, ruky nám stískali, bozkávali, kvety, stužky, zástavy na nás hádzali, takže sa nám voľky-nevoľky slzy z očí tlačili. Skoro všetky mýta okrem ležiacich prosto Uhorskej boli tak domlátené.

Popoludní sa národná garda množila. Okrem žiakov, ktorých mohlo byť pod zbrojou do sedemtisíc, podpisovali sa aj v predmestiach. Zvonku vždy prichodili zlé chýry. — Národná garda bola napnutá, lebo nás posielali len do predmestí; nás dokonali, zunovali. — Vojsko na Glacis stálo rozmnožené dvoma došlými plukmi a nám na naše petície ešte žiadnu dobrú odpoveď nedali. Národná garda nechcela viac von z mesta ísť, čakajúc povolenie petície. — Ako už chcela robiť ďalšie kroky, príde potvrdenie národnej gardy (radosť, huk), za tým sloboda tlače (ešte väčšia radosť, zo všetkých strán kvety, stužky, tľapkanie a vivat). Ako sme to dostali, hneď sme všetci vyšli von na stráže, a na miestach, kde predtým strážili vojaci, teraz stáli naši. Ľud pred gardou snímal klobúky, pred vojskom nie.

Pätnásteho ráno sme sa všetci žiaci zišli na univerzite. Tam sme boli usporiadaní podľa fakúlt. Bolo to utešené vidieť našich profesorov všetkých pod zbrojou, ako v radoch s nami ťažké pušky trepali, deň i noc s nami strážili. — Rothschild^[6] a Sina^[7] poslali žiakom štyritisíc zlatých striebra na potravu. Víno a chlieb nám jeden deň poslal cisársky konvikt,^[8] na druhý deň direktor Well. — Kto to nevidel, nemôže si predstaviť, ako to vyzeralo tie všelijaké obleky a zbroje, tá veselosť a zmužilosť na tvárach!

Večer sme stáli na Univerzitnom rínku. Pri osvietení celého mesta prišlo najprv viedenské meštianstvo pod zbrojou a s lúčami ďakovať žiactvu za jeho junáctvo; za ním Taliani, potom Uhria. Na rukách nosili cisársky obraz. My sme pod zbrojou stáli v radoch. Pri tých tisíc a tisíc horiacich fakliach, v tom huku a vivat kričaní, pri tom ligotaní sa zbroje a vďačných slovách, ďakujúcich nám za junáctvo, každému sa oči svietili, a nejednému do brady slza padla. Taký večer viacej sotva dožijem. Kossuth držal reč, ktorú som však pre moju vzdialenosť nepočul.

Šestnásteho ráno prišiel cisár držať prehliadku. Jeho Jasnosť sa viezla na koči pomedzi naše rady. Naši vodcovia Jej držali koč. Práve keď sa priviezla Jeho Jasnosť, dostali sme chlieb a nápoj. Tu sa kričí „Richt euch! Präsentirt“^[9] — a tu jeden chytro položí sklenicu k nohám, druhý nestačiac chlieb z bodáka dolu sňať, aj s ním prezentíruje — vodca rozkazuje plnými ústami: smiešne to bolo a predsa i velebné, bo uctili svojho mocnára junáci slobody.

Sedemnásteho bol pohreb padlých. Tridsiati piati — padli medzi nimi dve zvedavé ženy a vari šiesti žiaci. — Šestnástich sme pochovali, tí druhí sa len tak v tichosti pochránia, lebo sú to tí podpaľovači a vražedlníci — v žiadnom zväzku teda s tými, čo padli za dobrú vec. Obchod trval vyše dvoch hodín, takže sa len tí, čo pod zbrojou boli, počítajú na päťdesiattisíc. Bola aj Slavianska légia — pod zástavou „Slaviani“ a pod druhou „Sláva“.

Osemnásteho sa Jeho Jasnosť zase ukázala; kone jej vypriahli a voz ťahali žiaci. Popoludní vojsko z Glacis odišlo.

Devätnásteho ráno sme v Štefanskom kostole držali rekviem za duše padlých. Národná garda stála pred kostolom v paráde. Dostali sme v ten čas krásnu atlasovú zástavu s týmto nápisom: „Zum Andenken der Studierenden, für ihre Tapferkeit. Mariahilf.“^[10] Navrchu je krásny cisársko-kráľovský orol.

Dvadsiateho sa zase začnú prednášky na univerzite. Vojsko je vo vojárňach, brány ako aj kráľovský hrad nie sú viac obsadnuté, priechod slobodný.

Škody sa dosť narobilo. Cisárskokráľovské stavania utrpeli najväčšiu škodu. Okrem toho je pokazené štyridsaťpäť fabrík. Počet ranených sa nevie, tých je mnoho. Včera sme pochovali jedného žiaka, čo zomrel na rany. Sláva mu! Sláva im! Teraz je zase vo všetkom poriadok, a nadobudli sme si národnú gardu, slobodu tlače a zástupníctvo ľudu.

Vo Viedni dňa 19. marca 1848