Slovo za slovenčinu

Zochov rukopis „Slovo za slovenčinu“ je napísaný v spisovnej slovenčine, ako ju kodifikoval Ľudovít Štúr. Pri tomto jeho prvom vydaní prepisujeme text do dnešného pravopisného úzu a pritom sa dôsledne pridŕžame podrobne rozvedených zásad, ako ich navrhol J. Ambruš pre transkripciu štúrovských textov a ako ich uverejnil v poznámkach k výberu z diela Ľudovíta Štúra, vydaného Slovenským vydavateľstvom krásnej literatúry v Bratislave, v rokoch 1954 — 1957. (J. Ambruš: Poznámky k úprave textu. V knihe: Ľudovít Štúr: Politické state a prejavy, Bratislava 1954, str. 414 — 431.) Nepokladáme teda za potrebné na tomto mieste osobitne uvádzať všetky podrobnosti úpravy rukopisu a odkazujeme čitateľa na citovaný Ambrušov návrh.

Zoch sa zhruba pridŕža pravopisnej normy, ako sa ona postupne vyvíjala, najmä v Štúrových Slovenských národných novinách. No jednako treba upozorniť na niektoré zvláštnosti a prípadné odchýlky. Hoci Zochov rukopis bol už prichystaný na vydanie, až zaráža, ako Zoch často vynecháva označenie mäkkosti v slovesných neurčitkoch a v podstatných menách na -ť (odvjest, uprimnost, veselost ap.); podobná rozkolísanosť je aj v interpunkcii, ale najmä v označovaní krátkych a dlhých hlások. V tvaroch genitívu plurálu pri mužských podstatných menách Zoch už dôsledne používa koncovku -ov, nie -ou (Slovákov, otcov, bratov, sinov ap.), podobne píše už pravda, nie prauda, zato vyskytujú sa u neho zamieňavo podoby živuot i život, Buoh i Boh, čuo i čo a v slovesných minulých tvaroch koncovky -v i -u (vimislev, vistaviv, hovorjevav, narátau, bou ap.). Nápadne často používa Zoch v tomto rukopise stiahnuté podoby inštrumentálu plurálu: meni (> menami), exempli (> exemplami), pred tisíci leti (> pred tisícimi letami), názvi (> názvami), s Čechi (> s Čechmi), so Slováki (> so Slovákmi), medzi Slováci (> medzi Slovákmi) ap. Odlišné od zaužívanej normy sú aj Zochove tvary datívu singuláru typu vysvedčenie: k vimenovaňí, k pridŕžaňí, k vislovení (> k vymenovaniu, k pridŕžaniu, k vysloveniu) ap. V Zochovom rukopise sa už zjavujú aj slabikotvorné ŕ a ĺ {hŕba, pridŕžaňí, hĺbazňe) a tiež znak ä, a to aj na takých miestach, kde ich dnešný systém nepozná (staväť i staveť, plemäňíkov, ohlädu, kňäz) a pod. (Ďakujem srdečne J. Ambrušovi za doplnenie poznámok týmto stručným rozborom Zochovho pravopisu, ako aj za mnohé cenné rady pri úprave rukopisu pre tlač.)

Kvôli presnosti vypočítavame tu niektoré osobitné úpravy pri transkripcii:

rastomilá > roztomilá; šťesťja > šťastie; choc > hoci; chocprjam > hoc priam; Jozefi > Jozeffy; primješovaňím > primiešavaním; jim, jejich > im, ich; svoboda > sloboda; boztvo > božstvo; zabúdzav > zabúdal; hoslo > heslo; hu > ju (vyskytuje sa ojedinele aj ju); jest > je; Srezňevskí > Sreznevskij; pojedni > podajedni; prosrjedok, aj prostrjedok > prostriedok; pošlápanuo > pošliapané; jináčiť > ináčiť; vetšmej > väčšmi; Čechovia (častejšie sa vyskytuje správne Česi) > Česi; trebasbi > trebárs by; pretlumačí > pretlmočí; tlumač > tlmač; réckej > gréckej; zeďenvo > zjedené; lexicov (gen.pl.) > lexikonov; na pargamjenach > na pergamenoch; novejších > novších; vedúc > vediac; datov (gen. pl.) > dát; výminka > výnimka; musejú > musia; magyarskí > maďarský; čechistovja > čechisti; prúv, najprúv > prv, najprv; zajiste > zaiste; Paňe Kolláru > pán Kollár.

Okrem toho opravujeme niekoľko bohemizmov, ktoré sa Zochovi vkĺzli do textu: jiní > iný; jinde > inde; dlužno > treba; jsúce > súc; jehožto > ktorého; tentíž > ten istý; predevším > predovšetkým; ačkoli > ačkoľvek; najvňitrňejší > najvnútornejší.

Číslice a skratky obyčajne rozpisujeme: 14 > štrnásť; v II. > v druhom; 1/3 > tretina; aj. > a iní; p. > pán; t. > totiž a pod.

Citáty v poznámkach k životopisu i k vlastnému textu Zochovmu, písané pôvodne štúrovskou slovenčinou, upravujeme podľa tých istých zásad ako text, s výnimkou citácie pri názvoch kníh a rukopisov; české texty prepisujeme podľa dnešného pravopisného úzu.

Slová a vety, ktoré Zoch v rukopise sám podčiarkol, sú vysádzané kurzívou; inak v ostatných textoch používame na vyznačovanie tiež kurzívu. Cenzorom vytreté miesta dávame do hranatých zátvoriek a vo vysvetlivkách na ne ešte aj osobitne upozorňujeme.