ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zdedil sedliak Petrovič pekný majetok po otcovi. Domček ako zo škatuľky, maštaľ i stodola plná, role, lúky, sady; jedny okolo stavania, iné blízko na dostrelenie.

Prišlo mu dvom sestrám vyplatiť čiastky; sadol si a premýšľal:

„Mal by som im dať každej kravu a po kúsku junčoviny; radšej im to dám v peniazoch. A z rolí i lúk nerád by som odtrhoval; im by bolo ďaleko chodiť sem obrábať, a mne by chýbalo. Je pravda, sused chce kúpiť lúku v Mokrom, je priam pri jeho lúke, a aj roľu v Rovnom by dobre zaplatil; nemá na svoju prístup, keď sa s horným hnevá; — ale čo by povedal svet, že sotva starý Petrovič oči zavrel, už mladý predáva! Nevídali, — pár sto zlatých dlhu ľahko zaplatím, a zostane mojím deťom celý majetok!“

Rozpovedal vec žene; ľúbilo sa jej to, že bude vo všetkom gazdinou.

„Požičaj si v banke,“ hovorí, „však na náš majetok radi požičajú, je veľký.“

„Ach, čo keď tam hneď vyklebetia, koho majú v knihách! Pôjdem radšej k Áronovi; neraz požičal tatíčkovi, čo nikto nevedel; splatili sme, a bolo dobre!“

„Ale ľudia vravia, že Židia klamú!“

„Kto je sprostý, toho môžu oklamať; mňa nesmú.“

Nuž išiel Petrovič ku krčmárovi Grünovi, či, ako ho v dedine volali, Áronovi, a Áron vďačne i požičal i mlčal. Vyplatil sedliak sestry; ale začali sa pritom súdiť, lebo švagrovia neboli spokojní. Áron poradil Petrovičovi svojho švagra za advokáta; vyhrali Petrovičovci. Nedostali sestry sad, ktorý ešte pýtali; — bol hoden asi 180 korún,^[1] — museli zaplatiť súdne trovy, rozhnevali sa na brata, že ich ukrivdil. Povadili sa so švagrinou, a začali si jeden druhému robiť naprotiveň, čo len mohli.

Petroviča to hneď trocha mrzelo, lebo pravota ho stála 100 korún, a čo zmeškal času sem-tam chodením, to by ani 20 korunami nezaplatil.

Okrem toho bol on človek pokojamilovný; posiaľ ešte nikdy s nikým hriechu nemal. A teraz z neho ani nevychádzal. Deň čo deň žalovala sa mu žena, čo jej tá alebo tá švagriná naodkazovala.

Stretol sa raz ten, raz druhý zo švagrov; už ako by sa jakživ neboli ani radi mali; ani nepozdravil, len tak prešiel. To bolo Petrovičovi veľmi zle; on rád s človekom postál, stratil slovo-dve, a ešte za mládencov oni traja vždy spolu chodievali. On ich doviedol za svojimi sestrami, on prehovoril otca, aby im dcéry dal. Pri vojsku tiež spolu slúžili, a mladší švagor Lacko neraz mu vo všeličom pomohol; — a teraz o taký zdrap zeme toľké hnevy! Neraz sa mu zdalo, že pôjde za sestrami a dá im tú zem — aj im po kmotre také čosi odkázal, — no ony mu zase naspäť, žeby sa s tým súdom zadrhol.

Nuž tak odchádzal mesiac za mesiacom; Petroviča trápilo srdce, trápila žena, trápili ľudia, ktorí sa do toho miešali. Všetkého sa mu odnechcelo. Kde mal hľadať potechu a zabudnutie, ak nie u Árona? Tam, keď sa trochu podnapil bolo mu ľahšie.

Jeho otec čítaval Bibliu; už aj on ju spočiatku čítal; ale keď na také punkty^[2] prišiel, ktoré akoby ho súdili, vyložil knihu na policu na rošt, a už viac po nej nesiahal.

Napred sedával u Árona len večer a po nedeliach; potom už aj vo dne. Cez zimu sa na to naučil.

„Načo by ste sa tak trápili, susedko?“ hovorievala mu prívetivá Áronka. „Však vy máte krásny majetok, môžete aj niečo užiť.“

Uveril jej; má pravdu! Predal ďatelinové semeno neomlátené dolnému susedovi. Nech sa ten trápi s ním; on veru nebude. Veď žena mu nepomôže — mala maličké dieťa; a obe druhé deti sú ešte drobné. Myslel, že si za to vyplatí dač z dlhu, ale nevyplatil; mal už u Árona aj on aj žena čo-to nabrané, sotva sa to tým vyrovnalo, a úroky za požičaný kapitál. Keď prišla jarná práca, taký bol mladý gazda do nej akýsi nesúci. Predtým si vždy so švagrami jeden druhému pomáhali; teraz si musel najať svojich kamarátov z krčmy. Robili mu kadejako, zato ale v jedle si netak prevádzali, a pili, že sotva stačil dávať.

Žena, keď nemala žiadnej pomoci od neho, nestačila opatrovať toľký dobytok. Okrem toho začali kravy chorieť; jednu, tú najlepšiu, museli dať zabiť. Husi požrali na potoku čosi jedovaté, podochli. Išla škoda za škodou. Petrovič každú zapíjal u Árona.

Nuž neodtekáva len voda dolu potokom, preleje sa dolu hrdlom nejedna roľa, lúka, dom. Tak za päť rokov stal sa Petrovič opilcom a žobrákom, lebo na majetku mal už toľko dlhu, že keď mu ho — ako Áron vyhrážal — na bubon udrú, sotva mu čo ostane.

Petrovič nebol už schopný ani úroky splácať, nie to kapitál; ba on na to ani nedbal. — No tak sa všetko len ku kapitálu pripisovalo, až zrástlo už nad jeho hlavu.

Žena, keď muž sa spúšťal, spúšťala sa tiež. On pil v krčme s kamarátnmi, ona doma so susedami; obzvlášť, keď urodilo sa im ovocia, to len do sudov na pálenku predávali a prepíjali; ani sa deťom neraz neušlo zajesť si Božieho daru.

Raz leží Petrovič v tom sade, o ktorý sa to súdili. Priam len čo sa prebral zo sna; pil od soboty do nedele rána; teraz bolo odpoludnie. Počuje, že komusi zvonia; napadlo mu, že včera u Árona hovorili, že Lackovie zomiera. Tak ho tá myšlienka teraz prenikla: „Iste zvonia jemu, umrel; hnevali sme sa, nezmierili; už mi neodpustí.“

Myslí ďalej, ako to kedysi bolo, keď ešte oni dvaja spolu chodili. Pozrel pred seba; v diaľke vidno jeho dom; — no je to tá pekná chalúpka, ako zo škatuľky?

Steny orúcané, strecha otrhaná, dvor rozhádzaný, ploty okolo polámané, sady zapustené; a tak zapustené sú aj role a lúky — aj on sám!

Pozrie po sebe — je nedeľa, a on aký! Košeľa špinavá, roztrhaná, nohavice nie lepšie; bosý, nečesaný.

„Čo sa to zo mňa stalo?“ povie sám sebe. „Som žobrák; veď dom už čochvíľa nie je môj, ani statok; všeto patrí tomu, komu som dlžen. Ó, tatíčko môj, mamička moja! Keby ste vy to videli, čo sa zo mňa stalo, na aký som to vyšiel posmech! A to všetko nemuselo byť, keby som si nebol celý majetok nechal, keby som sa nebol s nimi súdil! Mohli sme byť priatelmi, pomôcť jeden druhému. Nebol by som do tej nešťastnej krčmy išiel, nebol by som sa zadĺžil. Ach, keby som nikdy nebol vzal ten pekelný nápoj do úst! No teraz je už všetko stratené! A on, Jurko, umrel, obžaloval ma u Boha, lebo som sa s ním nezmieril!“ Taká hrôza prišla na Petroviča, až mu studený pot vystúpil na čelo. „Ach, veď to nie je možné, aby švagor umrel; musím sa presvedčiť, musím!“

Vyskočil a beží poza humná k domu mladšej sestry; počuje, že tam dnu plačú; pretlačil sa cez zástup žien do izby.

Na posteli leží švagor, ale nie je ešte vystretý; žije, hoci ťažko dýcha, žena kľačí pri ňom a plače.

„Jurko, odpusti mi, nechoď v hneve odo mňa!“ skríkol v úzkosti Petrovič.

„Čos’ prišiel?“ narovnala sa sestra, okríkla ho surovo. „Búriť ho ideš ešte pri smrti? Kde si sa napil, tam si krič!“

„Nie som opitý, Evka; nehnevaj sa!“ zaplakal Petrovič.

„Nechaj ho!“ otvoril chorý oči, pohol slabo rukou, podáva ju švagrovi.

„Jurko, odpustíš mi?“

„Odpúšťam, aj ty mne odpusť; nebolo príčiny, tak veľmi sa hnevať. Ty nič z toho už nemáš a ja by som aj tak so sebou nevzal. Hneval sa Boh svätý, na nás oboch, preto bez Jeho požehnania niet ničoho.“

„Veru hneval!“ prisvedčil plačúci Petrovič, sadol na posteľ; sestra spravila mu miesto, vidí už, že nie je opitý.

„Keby som si vás nebol rozhneval, mohli sme spolu žiť; takto, keď som nikoho nemal, spustil som sa, a čo je dnes zo mňa i z mojich detí? Žobráci! Keby ste vtedy boli prijali, keď som vám ponúkal, mohlo ináč byť!“

„Mohlo, Pavle; tak už si odpusťme; aj ty Evka, zmier sa s Pavlom; budeš i ty raz umierať. Mňa len hnev tlačil; veľmi sa mi uľavilo, že si predsa prišiel, že som ťa darmo nevolal.“

„Mňa?“ zadivil sa Petrovič. „Ja som len tak prišiel, keď zvonili.“ Pozrel na sestru.

„Poslala som; bol si opitý.“

„Ó, sestra, odpusť mi!“

Podala mu ruku; zaplakali všetci, a ani oko v izbe, dosť i plnej, nezostalo suché. Prestali až, keď sa začali ženy rozstupovať:

„Doktor ide!“

Spravil lekár poriadok; vyhnal všetkých okrem rodiny, pozrel chorého.

„Neplačte,“ hovorí Evke; „je mu ľahšie, snáď ho vytrhneme, neumrie vám.“

Nemýlil sa lekár; neumrel švagor Jurko, len si ešte poležal; za ten čas zmieril sa Petrovič s oboma sestrami, vyprosil na nich, že si ten sad vezmú.

„Keď mi všetko predajú, nech aspoň to vám zostane.“

Prestal chodiť k Áronovi, ale do domu si tej pekelnej otravy musel dať doniesť. Skorej mohol obstáť bez jedla, ako bez pijatiky.

Videl, kam ho to ženie, že je už aj s celou rodinou zničený; sľuboval sebe, žene, deťom, že už nebude; no nemohol prestať. Bolo to opilstvo, ako keby za ním reťaze rinčali; on bol s ním dovedna skutý.

Ach, kto opíše, ako mu bolo, keď prehliadal z toho roky trvajúceho omámenia! Prvé časy vo dne v noci len plakal a plakal.

Chytil by sa naprávať zanedbané škody, ale z ktorého konca začať? U ľudí nebolo ani rady, ani pomoci. Áron pýtal svoje; keď bude musieť zaplatiť, spredajú mu naozaj všetko.

Žena chodila utrápená. Odkeky sa zmierila so švagrinami, len už ta behala žalovať na neho, a dobre jej padlo, keď jej čo-to deťom dali.

Na deti nemohol Petrovič ani pozrieť. Aký krásny majetok nechal mu jeho tatíčko, a on čo im nechá? Žobrácku palicu!

Už ani nevedel, čo od žalosti a trápenia robiť, no tak si strhol raz Bibliu — veď bola zase nedeľa, — a začal čítať. Vedel už, že mala tá svätá Kniha právo, odsúdiť ho, vedel, že je veľký hriešnik; cítil, že Boha celým životom hneval; no ako tak čítal o tej stratenej ovci, a o tom groši a o tom márnotratnom synovi, poznal pravdu, že „neposlal Boh Syna svojho na svet, aby odsúdil svet, ale aby bol svet spasený, skrze neho.“ „Prišiel Syn človeka, aby hľadal a spasil, čo bolo zahynulo,“ — teda aj jeho, nuž obrátil sa s plačom k Nemu o pomoc. Vyznal svoju vinu, prosil za odpustenie, a prosil, aby Ježiš Kristus, Syn Boží, vyprostil ho z toho opilstva, že nechce piť, a nemôže nijako prestať.

Ach, a bola to pravda, čo tam stálo o Kristu písané: „On zaiste vyslobodí ľud svoj od ich hriechov!“

V tom okamihu, keď tomu uveril, bolo mu odpustené, a on bol vyprostený. Padlo z neho to opilstvo ako reťaze, a tá ťarcha viny, ako keby kameň odvalil.

Tej noci po prvý raz pokojne sa vyspal. Ráno bolo mu ako dieťaťu, keď našlo si otca; taký pokoj, taká istota sa ho zmocnila, že dobrý Boh pomôže mu začať nový život.

Nuž a Boh nikdy nesklame toho, kto v Neho nádej zloží; tak nesklamal ani Petroviča. Požičali Petrovičovi v banke; oba švagrovia ochotne zaručili sa za neho, aby Žida vyplatil. Pomohli mu aj so ženami pooprávať stavanie.

Dal Pán Boh úrodný rok, dal požehnanie v ňom na dobytku i na hydine, urodilo sa ovocia, ale nešla z neho už ani kôstočka na pálenku.

Ťažko to vždy padne, platiť dlhy; nebolo to ani Petrovičovi ľahko. Naplakala sa žena, že predal sestrám skoro polovicu rolí a lúk, no on bol rád, že si odrazil kus dlhu.

Trvalo to temer desať rokov, než sa celkom z neho vymotal; ale dal to Boh svätý, že potom na neveľkom síce, ale príkladne poriadnom svojom majetku smel hospodáriť.

Deti mu už pomáhali; že ich v bázni Božej vychovával a od mala viedol ku Kristu — ktorý mu takú veľkú milosť bol učinil — obrátili i ony svoje srdcia k Bohu. Vyrástli z nich hodní, statoční ľudia; dožil sa z nich radosti a potešenia.

Lebo svätý Boh nikdy nesklame toho, kto sa k Nemu s plačom o milosť a pomoc obráti. Ach, keď už u ľudí nikde neni pomoci v akomkoľvek hriechu alebo súžení u Boha sa ona ešte vždy nájde, lebo:

„Tak Boh miloval svet, že Syna svojho jednorodeného dal, aby nikto, kto verí v Neho, nezahynul, ale mal život večný.“

(1910)