Dva hymny

Raduj sa, zbor anjelov, z dnešného dňa,
raduj sa, vždy vážený stav farárov,
tiež vy, slávne kohorty mučeníkov,
plesajte všetci!

V tento deň sa vznešený Kristov vojak,
ovenčený korunou, trvajúcou
po celý vek, odobral triumfálne
do sídel nebies.

Nebojácnym hlasom sa priznal k svätým
nariadeniam Krista, a nič sa nebál,
nezľakol sa vyhrážok, ani nových
zločinov sokov.

Po zájdení oblaku vidí Krista,
ako sediac Otcovi po pravici,

krásne dary večného života mu
do vena dáva.

Skrze túto nádej sa vzdáva svojej
mladosti, veď vidí, že lepšie dary
čakajú ho v paláci nebeského
večného Otca.

Svätý ten muž hromovým hlasom volá,
že Syn boží sedí tam po pravici
vznešeného Otca, že sa mu rovná
silou i mocou.

Plný božstva vraví, že Kristus je Syn
najvyššieho Boha, že svojou krvou,
ktorú vylial za nás, nám prinavrátil
stratený život.

Túto pravdu nezniesla nepriateľská
tlupa, ktorá veriacim často chystá
strasti, veľké trápenie neprestajne
po svete šíri.

Táto banda Kristovmu vojakovi
pripravuje v nečestnom srdci krutú
smrť a s hnevom ženie ho mimo hradby
Svätého mesta.

On však podstupuje rád túto trpkú
smrť, veď dúfa dosiahnuť lepší život.
Táto nádej robí mu znesiteľným
žalostný osud.

Nato padá pod dažďom striel a množstva
kameňov, no modlí sa za nich všetkých,
hoci hynie zabitý pre šírenie
učenia Krista.

Takto síce zničili jeho telo,
duch však jeho odišiel do nebeských
hradov rád, že bude sa dívať na tvár
božského Otca.

Takto síce divými Fúriami
hnaná tlupa zločincov môže nás biť,
ale zostávajú nám predsa slasti
lepšieho žitia.

Nech ich zbožným udelí Boh a teraz,
keď sa šťastne skončil nám rok, nuž prosme
Spasiteľa, aby nám radostný deň
priniesol znova.