ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Literárne dedičstvo Štefana Marka Daxnera, podľa našej mienky popri Ľudovítovi Štúrovi, najpozoruhodnejšom príslušníkovi štúrovskej družiny, nebolo naším dejepisectvom náležite zhodnotené, hoci obsahuje toľko pozoruhodných pokrokových prvkov, ktoré právom pripúšťajú, aby sme ho zaradili medzi revolučných demokratov našich národných dejín v 19. stor. Daxner totiž vyšiel z feudálnej zemianskej triedy a vedome opustiac jej platformu, postavil sa na stranu tvoriacej sa slovenskej buržoázie a odvážil sa už roku 1848 a neskoršie ešte neraz zahľadieť sa ostrým pohľadom do ďalekého obzoru spravodlivejšieho sociálneho usporiadania ľudskej spoločnosti. Práve táto skutočnosť viedla nás vydať Daxnerovu pozostalosť, ktorá na rozsah nie je veľká, ale zato svojím obsahom prekračujúca ďaleko hranice slovenskej pospolitosti. Z Daxnerovej pozostalosti najlepšie možno sledovať vytrvalý, hlboko spravodlivý a mravne podložený zápas Slovákov, ktorého zmyslom a cieľom malo byť ich uznanie za plnoprávny národ so všetkými atribútmi. Žiaľ, Daxner, stojac na platforme mladej, nevyspelej, nerozvinutej a hmotne nijako nie silnej buržoázie, i pri pozoruhodných čiastočných úspechoch napokon musel v boji svojom podľahnúť. Maďarská a maďarónska buržoázia v spoločenstve s maďarskou feudálnou triedou veľkostatkárskou vedela podlomiť bojovnosť slovenskej buržoázie hneď, len čo sa začala rozvíjať.

Daxnerov boj prejavil sa nielen proti svetským nepriateľom Slovákov, ale nemenej i proti ich nepriateľom v evanj. cirkvi, ktorej bol hodnostárom. Daxnerov boj výrazne ukazuje, že i na tomto fronte bol nepriateľ silnejší, najmä keď sa na jeho stranu pridávali odpadlíci od národného kmeňa slovenského.

Daxnerovu literárnu pozostalosť sprístupňujeme takmer celú. Vynechali sme z nej jeho beletristickú zložku, rozsahom neveľkú, ale jednako upozorňujúcu na literárny talent, hoci Daxner o ňom pochyboval. V súvislostiach s výberom nevšímali sme si ani jeho podiel na zbieraní ľudového folklóru, ktorý mal nemalý vplyv na Daxnerov jazyk a štýl.

Z publicistických prejavov vynechali sme značnú časť jeho Hlasu zo Slovenska z dôvodu, aby sme sa neopakovali, zo zistených časopiseckých článkov iba články, ktoré pre poznanie Daxnerovej osobnosti a činnosti neprinášajú nič podstatné, alebo ktorých obsah sa opakuje s článkami, zaradenými do nášho výberu, ako aj niektoré články z PbV, ktorých autorstvo nie je úplne isté a týkajú sa predovšetkým gemerských pomerov. Podobne sme nezaradili do nášho výberu ani ukážku z ratkovského memoranda, ktoré je akiste dielom Daxnerovým a obsahuje mnoho pozoruhodných návrhov a myšlienok. Neuverejňujeme ani niektoré Daxnerove prejavy, ktoré už vyšli v Cirkevných listoch, aby sa neopakovali obsahom podobné články. Zato sme zaradili do nášho výberu niektoré rukopisné práce Daxnerove, napr. jeho List ku gemerským učiteľom z roku 1848 (medzitým už publikovaný), ďalej Daxnerov poslanecký program z roku 1865 a Okružný list z roku 1866.

Pri odtláčaní Daxnerovej literárnej pozostalosti nemali sme, žiaľ, možnosť porovnať ich s rukopisným znením, lebo tieto rukopisy už nejestvujú. Väčšina z nich sa stratila buď pri požiaroch daxnerovskej kúrie, alebo inakším spôsobom. Nie je vylúčené, že sa niektoré časom ešte objavia. Podobne nevenovali sme pri tejto príležitosti pozornosť ani Daxnerovej korešpondencii, ktorá, pokiaľ ju poznáme, nie je rozsiahla, hoci skutočnosť, že Daxner písal veľmi mnoho, predpokladá existenciu veľkého počtu listov najmä u súkromníkov. K Daxnerovým listom sa mienime vrátiť neskoršie, keďže z nich a v nich poznávame Daxnerovu osobnosť po každej stránke jeho činorodej povahy najlepšie a najpravdivejšie. V tejto súvislosti pripomíname, že bude treba venovať pozornosť aj Daxnerovým stykom a vzťahom k niektorým maďarským politikom, napr. k Edmundovi Kállayovi, Böszörményimu a i. Podobne bude treba sledovať aj úradnú činnosť Daxnerovu a všetko, čo s ňou súvisí. Žiaľ, v tomto smere spôsobil požiar Krajinského archívu v Budapešti na konci roku 1956 veľkú stratu, lebo pravdepodobne zhoreli spolu so spismi ministerstva spravodlivosti aj Daxnerove osobné spisy, z ktorých by sa dalo čerpať veľmi mnoho materiálu, najmä o debrecínskom účinkovaní Daxnerovom, ako aj o jeho trestnom vyšetrovaní v súvislosti s Okružným listom.

No i pri všetkých medzerách, ktoré sa ukazujú pri publikovaní Daxnerovej pozostalosti, javí sa nám nepochybnou skutočnosť, že osobnosťou Štefana Marka Daxnera bude sa musieť naša historiografia v budúcnosti podrobnejšie zaoberať.

Pri vysvetlivkách nemohli sme pre obmedzenosť miesta venovať sa všetkým, v texte tak hojne uvádzaným a pre čitateľa nie vždy úplne zrozumiteľným faktom, ale iba závažnejším, ktoré si nevyhnutne vyžadovali objasnenie.

Redakcia