ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pri slnci priateľ je pri nás šedivý,
nemý aj slepý, predsa robí divy.
Nemá on telo, predsa ho vidíme,
predsa to robí tiež čo my robíme;
hockoho v svetle všade odprevádza,
ale sa stratí, keď do tmy prichádza.
Keď už slniečko pol cesty skončilo
a svet zelený tuho osvietilo:
pôjde za tebou dolu do Dunaju,
povedie ťa hor k Tatranskému kraju.
Pred svetlom vždy len za veci sa skrýva
a predsa vídanô len pri svetle býva.
^[1]

Na poli zrostlo, vo vode ležalo,
usušenému kosti dodrúzgali
kožku mu biednu mučili, trhali,
bozkávali ju — prsty poskrúcali,
a zas ho ženy dovedna zbíjali,
zbitô vo vode vláčili, kúpali,
kým len snehovú farbu nedostalo.
^[2]

Nemá nohy, predsa beží,
nemá krídla, predsa letí,
veľa od nej zbitých leží,
moc padlo od nej obetí.
^[3]

Zo šiestich ma skladajú,
keď ma na dač hádajú.
Prvých päť mi je zviera,
čo cez zimu umiera.
Je to zviera úbohô,
okrídlenô, šesťnohô.
Ostatné tri som človek,
v hriechu trávim celý vek,
mám ja najväčšie práva,
čo mi ich môj stav dáva.
Zo šiestich som kvet tmavý,
i bez kvietkov voňavý.
^[4]

Z hlavy, z chvosta záležím —
lež akého hádaj.
Hlava mi je predložka —
dobreže ju hľadaj!
Chvost mi je len jeden,
ten orol krídlatý,
čo znal Corsicána
zástavu zlámati. —
A keď som ja spojenô
ženy ma milujú
a ešte keď mechúrky
po vodičke plujú.
^[5]

Z päť hlások ma skladajú,
na priedome sadia,
keď vyrastiem vysoko,
hore na mňa hľadia.
Ak dáš ku mne strednú
zo samohlások hlas,
veru ti vyrastie na mne
nie jeden klas.
Až tri prvé prečítaš
hore od môj kraja,
stanem ti ja na čele —
hneď budeme dvaja.
Až ich vezmeš poriadkom
budem rozkazovať,
pri čom sa vždy dač teplô
bude potrebovať.
^[6]

Prvé tri je zviera,
kráľ zverov na svete,
nože ozaj, či ho
všetci uhádnete?!
Druhé tri sú naraz
zrodené dvojčatá,
čo sa u človeka
vzácnejšie od zlata.
Silnejšie sťa hromy
čo silne hurtujú,
bo tie i šarkana
ku zemi prikujú.
Tie duše prepáru
a zase zahoja,
dajú jej i ohňa,
dajú i pokoja. —
Keď sťato pôjdete
chodníkmi, cestami,
že sa budú stretať
tí Slováci s vami —
keď sa vás spýtajú:
„skadiaľže idete?“ —
s všetkými im na to
skrátka odpoviete.
^[7]

Písmen ja mám málo —
len z piatich záležím.
Hneď pomalu idem,
hneď si prudko bežím.
Mám ja mnoho sestier,
lež dcér ešte viacej,
čo sa objímajú
i v búrke hučiacej.
Hneď sa ticho vedú,
hneď sa strmo ženú.
Bárs žiadnu nemajú
na sebe halienu,
predsa mnohé veci
tajné zakrývajú.
Ja ich vždy mám za dosť —
i vždy sa míňajú.
Lež kdekoľvek idú,
tým sa ohlášajú,
čo bezo dvoch krajných
ľudia zo mňa majú.
Keď tie dve posledné od druhých oddelíš,
k nim nakoniec prvú literu privtelíš,
spravím takú slávnosť, čo sa len raz stáva
človeku každému, lež ju nevídava.
^[8]

Stvor som, aký páru v svete nemá,
devätorakô je moje plemä.
Čo ma takým robí, zhádneš skoro,
keď poriadkom vezmeš hlások štvoro,
z mojich tri prvé radom položíš,
medzi dve prvé stredný hlas vložíš.
Často sa mi to priveľmi páči,
čo druhá, tretia a štvrtá značí.
Ostatných troje večnosť označuje:
prv mi je milo, potom ma sužuje.
^[9]

Nevidíš ma nikdy, a vždycky ma hľadáš,
až nie — nuž v biedno zatracenia padáš.
Odsekni mi hlavu, chvost mi odraz dolu,
stanem ti pred oči najbližšie pospolu.
Až budem červenô, nebudem ja znakom
toho, čo v živote hľadáš pilným zrakom.
^[10]

No keďže už chcete, tak poďte hádati,
ale sa musíte skôr čosi spýtati.
Urobte to takto — skoro a nakrátko:
„Ako zvolávate sliepky, pani matko?“
Ku tomu pridáte susedovo meno,
nech bude i touto hádkou oslávenô.
^[11]

V mestách, po dedinách, po poli lietavam,
najradšej sa s milou v háji poihrávam.
Bez prvých dvoch litier furman byť nemôže,
keď mu veľká súra nimi si pomôže.
A keď vezmeš štyri pohotove máte
aká býva hlava, keď čiapku snímate.
Posledné tri šuhaj slovenský zachovaj,
tak sa k svojmu rodu v šťastí, v búrkach chovaj!
^[12]

Čo som? takô, čo tečie, ale za peniaze,
jednému ku zdraviu, druhému ku skaze.
Prvé dve litery na vás sa vzťahujú,
druhýma sa k práci leniví vzbudzujú.
Až tieto ostatnie na predok preložíš,
celú hádku ľahko na svetlo vyložíš.
Iba to ti poviem, že sa v móde páči,
za starým vzápätí ono sa tam vláči.
^[13]

Čierno je ako noc, zriedka bielo býva.
Obzvlášť pred večerom na veži sa kýva.
Zhoď prvú litierku, stane ti na tele,
neraz moc pretrpíš, kým sa ti zacelie.
Tá prvá hláska je predložka vo vrave,
polož namiesto nej oprotivnú práve,
to slovo poznačí čas, v ňom môžeš stanúť,
ale včas, a túto hádôčku uhádnuť.
^[14]

Netreba ísť pre mňa ďaleko do sveta,
bo sa moja milosť zhusta tu prepletá.
Skáče bystrým skočkom medzi zajačkami,
pekne si prekvitá medzi kvietočkami.
Medzi ľuďmi chodí, vraví ako druhí,
nesprobuj mu zhodiť dolu dve ostruhy,
bo sa stane mocným, na trún sa posadí,
ak sa mu sprotivíš, o hlavu ťa skráti.
^[15]

No hopsa do skoku! hajdeže hádati,
skoro nebudete tu kašu dúchati.
To je vec vysoká, ale nič to preto,
ľahko uhádnete, bárs je(j) v meste nieto.
Všade ju pálili, nikde nezhorela,
z nej do nej lietala neraz prudká strela.
Bez jednej litierky je malô, zhrbenô,
na ulici v pľušti stáva umočenô,
len niekedy spiští, sic tichúčko kľačí.
Keď príde do domu groše, zbožie vláči.
^[16]