ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ku dňu Sv. Jura na Slovensku zachoval sa starodávny zvyk oslavovania Jara-Vesny aj pálením takzvaných Júrskych ohňov. No ďaleko viac rozšírený je zvyk na oslavu letného slnovratu pálením ohňov Svätojanských a s nimi spojených obradov, i majú tu podľa krajov rozličné názvy ako: Ohne Svätojanské, Páliť Vajana, Vajano, Vajanuo, Vajanka, Vajanok, niekde volajú ich aj Turícami. Vajano rozložené na Va- a Jano znamená: svätý alebo svetlý Jano (podobne ako Va-noce znamenajú sväté, svetlé noce). Vo východných župách Slovenska majú tieto ohne meno: Sobotky v Radome v Šariši: Sobutky, v Markušovciach v Spiši: Sobotačky, v Poľsku: Sobotky. Ján pochodí z hebrejčiny: Jechochanan, t. j. Bohdan; od toho je aj v nemčine: Johannes. Názvu Ivan užívajú menovite pravoslavní Slovania a — Maďari; tak majú Srbi: Ivan-dan a Maďari: Szent Iván napja (deň sv. Ivana, ačkoľvek Jána volajú ináč Jánoš). Sobotky jedni odvodzujú od hebr.: Sabbat — sviatok, iní od soviet — shromaždenie (congressus), diminut, sovietky — sobotky.

U Juhoslovanov ohne letného slnovratu volajú sa: Kresi, od čoho i mesiac jún zovie sa tam Kresník. V Dalmácii tieto ohne nazývajú sa Lietska Koleda alebo Veliká Koleda, ktoré zapaľujú sa na návrší Koledíšť. Na Rusi zovie sa Kupalo, pod ktorým menom rozumie sa tam i boh úrody zemských plodín, jemu žertoval pred žatvami (pred sobiranijem chleba“) na deň sv. Agripiny, ktorú národ preto nazval Kupalnicou. Na Rusi i teraz v predvečer sv. Jána shromaždia sa mládenci a panny a pletú vence z rozličného kvieťa, ktoré kladú si na hlavy a okolo pásov. Rozložiac k večeru oheň, pochytajú sa za ruky, skáču okolo ohňa a ospevujú Kupalo. Potom ohne preskakujú a veľa besov činia.

Tieto ohne na Slovensku pálievajú na vyvýšených miestach, na kopcoch, na stráňach, vrchoch alebo i na holiach a vrchoch pastieri a na horách drevorubači. Vo všetkých obciach majú na to už svoja starodávne miesta, ktoré aj podľa toho zovú; tak ku pr. na Bystričke v Turci: Vajanský Vršok, v Jabríkovej vo Zvolenskej pod horou Háj zvanou je malá pastvina, podnes Vajanom menovaná; v Závade v Trenčianskej majú vršok: Na Vajanku.

Pri slávnostiach Pálenia Vajana spievajú sa na Slovensku zvláštne „Vajanské Spevy“, alebo „Svätojánske Pesničky“. Sú piesne, ktoré osobite spievajú sa v týždňoch pred svätým Jánom, ktorými chodia „Príchod Jána ohlašovať a Chváliť Jána“. Osobitné piesne spievajú, keď tiahnu ohne klásť, iné pri kladení ohňov, iné počas tanca okolo ohňa, iné počas preskakovania ohňa, iné pri párení sa, pri pochode s fakľami, pri ovievaní fakieľ a konečne iné nazad idúci. I slovinská mládež tiahne po západe slnca spievajúci k ohňu. — Vo Veľkej u Strážnice na Morave konaly sa v noci svätojanskej dievčenské závody spevecké. Z každej časti osady sišly sa dievky na inom kopci. Tam nakladúc oheň svätojanský, spievaly piesne sväté i svetské. Súsedia vychádzali z osady a načúvali, ktorá družina najkrajšie spieva. Tá potom dostala pochvalu.

Svätojanské ohne predchádzajú dvojtýždňové predspevy dievocké: Chválenie Jána. V Liptovskom Jamníku dvoma týždňami pred Jánom Krstiteľom sijdú sa dievčatá každý večer na Hôrku vršok pri dedine a spevami chvália Jána. Pritom posadajú si na zem do radu alebo do polkruhu a v pesničkách oženia všetkých mládencov počnúc od nižného konca až po vyšný a pri takomto speve sotrvajú až pozde do noci. Piesne tieto sú:

Na Slovensku večer pred svätým Jánom Krstiteľom, teda 23. júna, býva hlučno všade okolo miest a dedín. V tento večer na vrškoch a stráňach v nočnej tme dlho plápolajú veľké ohne, vatry a mihotajú sa rady pohybujúcich sa svetiel blízko i ďaleko, nízko i vysoko, po úbočiach hôr i na temänách vrchov a od všade zaznieva ťahavý, silnozvučný spev. To pália Vajana.

Mládež v ten večer soberie všetky staré metly, škrabne — ony si ich dievky niekde na to celý rok odkladajú a niekde ich až v ten deň po obci sháňajú — natrú ich kolomažou a vyhrnú sa s nimi za dedinu na vrštek. Tam nakladú ohňa zo snopkov a dreva, od neho zapália si metly, s ktorými potom ako s fakľami do kolesa alebo v rovnej rade chodiac vyspevujú svätojanské piesne. Čo bystrejší chlapci vatry preskakujú a horiace metly vysoko vyhadzujú. Stárež vyjde si na pokraj dediny a sa díva na túto obradnú zábavu svojej mladi.

Niekde chodia páliť Vajana len devy, inde mládež obojeho pohlavia.

V Košťanoch v Turci mládež chodieva hore na cintorín Vajanka páliť. Metly nastrčia si na dlhé palice a zapália. Spievajúc chodia s nimi po cintoríne, kde rozložia aj hodnú vatru. Keď prídu s cintorína do dediny, dievčatá prechádzajú sa po dedine do 11.-12. hodiny a spievajú rozličné piesne. Býva to len na Jána Krstiteľa, v iný čas v dedine nepočuť spevu. V Lubinej v Nitrianskej večer celý zástup mládeže vychádzal do poľa na vyvýšené miesto, naložil tam veľkú vatru, okolo ktorej prevádzal tance, spieval obradné letné piesne a mládenci plameň preskakovali; to volali: Pálenie janského ohňa.

V Markušovciach i na viac miestach v Spiši mládež poberie všetky staré metly z celého roku, vyjde na pahorok von z dediny, poleje metly petrolejom, na jednom konci zapáli metlu a potom krúti ňou píšuc ohnivé kolá v povetrí, pričom spieva a vrieska. Keď metla dohára, že ju už nemôže viac v ruke udržať, zahodí ju čím vyššie a čím ďalej od seba. Na to povedia: Sobotačky páliť. Niekde metly dohorievajúce položia na hromadu, aby z toho povstala vatra, okolo ktorej potom tancujú. V Jamníku, ako aj inde v Liptove, kde chodievaly dievky pred Jánom vyspevovať príchod Jána: Chváliť Jána, v jeho predvečer nakladú ohňa a pália Jána. Piesne i teraz sú tie isté, lenže miesto „chváliť“ spievajú „páliť“, teda:

V Novohrade:

V Turci:

V Ponikách vo Zvolenskej týždeň pred Jánom podvečer mládenci kladú oheň, preskakujú ho a dievky spievajú:

Jánske ohne obyčajne kladú na vyvýšených miestach menovite na strán pri kostole. Keď sa už do chuti vyspievali a v dlhých veršoch vytúžili si všetky slasti a strasti prosia Vajana, aby vyslyšal ich srdečné prosby, končia s humorom:

Pri tomto sa rozchodia pravda tiež spevavo, ale viac posmešne na valachov, ktorí ich rozháňajú. Valasi a bačovia majú totiž poveru, že pokiaľ tento spev zajde potiaľ ovce ztratia mlieko a preto hnevajú sa na jánske spevy a kde len môžu, rozháňajú mládež a prekazia vajanské ohne.

V Liptove v predvečer Jána spievajú:

Vo Zvolene:

Vo Zvolene:

V Nitre (Horné Bzince):

V Šáriši (Giraltovce):

V Solčanoch v Nitrianskej okolo 18. júna, keď nechce pršať ide mládež večer „ohníček sv. Jána robiť“. Naberú slamy, zapália, radom to preskakujú a spievajú:

Keď idú od „ohníčka“ spievajú:

Tak to robia, pokiaľ neprší ešte i týždeň po Jáne.

V Šarišskej na Jána večer robia Sobutku. Čeľaď: parobci i dievky vyjdú vyše valala na uhory, zrobia tam zo slamy oheň, preskakujú ho a spievajú:

V Radome trvajú Sobutky za tri týždne.

V Pozdišovciach i v Brežnici v Zemplínskej až hen v sobotu večer pred Rusadlami (Turícami) vyberie sa dospelejšia mládež z dediny na chotár nesúc snopky slamy, urobí z nich hromádky, zapáli ich a preskakuje, pričom mládenci za dievčatmi behajú a spoločne spievajú. Toto sa deje každú sobotu až do Jána. Odtiaľ ich volajú Sobotkami, Sobotečkami.

V Zemplíne (Pozdišovce):

V Zemplíne (Kiadzany):

(Spieva sbor dievčat i šuhajov spolu):

(Dievčatá spievajú):

(Šuhajci spievajú):

(Sbor dievčat i chlapcov):

Po Jáne už viac nespievajú vajanské piesne.

V niektorých obciach dľa starodávneho zvyku pália svätojanské ohne i na viac miestach. Mesto Brezno ešte i teraz býva v podvečer so štýr strán sveta otočené ohňami, od ktorých rozlieha sa slávnostný spev a veselý pokrik: od východu nad Dolinkou čiže na Kliepke a Klepuši, od západu na Viselniciach, od juhu nad Oplzlým, od severu na Dúbravke, kde shromaždila sa mládež. Devy sbieraly a odkladaly po celý rok staré brezové metly, šuhajci nakresali fakiel a doniesli sebou aj iné horiace látky; tie tuná zapalujú a potom s nimi všelijak ponad hlavy i okolo seba krútiac, sem i tam pobehujú. Dievčence sedia a spievajú. Toto je tak rečené Vajanuo.

V okolí Žiliny mládenci i dievky shromažďujú sa 23. júna pred polnocou mimo dediny na istom od dávna na to užívanom mieste. Tu zapália oheň práve o 12. hodine nočnej. Keď plamene už vysoko šľahajú, začnú dievčatá a mládenci spievať. Medzi spevom mládenci rozostavia sa pri ohni s prava a s ľava do dvoch radov, dievčatá však ustúpia od ohňa na 15-20 krokov. Na to dievčatá jednotlivé posmelované preskakujú oheň alebo aspoň namáhajú sa ho preskočiť. Ktorá dobre preskočila oheň tak mládenci ako sudcovia vyhlásia, že to dievča na takto rok bude už vydaté. Keď však tie-ktoré dievča pred samým ohňom ztratí smelosť a bojí sa oheň preskočiť, alebo, keď aj vyskočí, ale padne do ohňa, mládenci so smiechom vyhlásia, že dievča bude mať síce milého, ale do takto roka ju oklame a opustí. Za každým posudkom nasleduje 1—2-minútová prestávka. Načo zase iné dievča zkusuje svoje šťastie. Keď všetky dievčatá vypočuly svoje výroky, je koniec preskakovaniu ohňa. Nato mládenci idú domov, ale dievčatá nakradnú trávy a v hodnej diaľke od ohňa každá osobite uložia sa na odpočinok, položiac si hlavu na ukradnutú trávu, lebo na to je len kradená tráva príhodná. Čo sa dievčaťu v noci prisnije, to sa jej vraj i splní.

V Perkovciach v Nitrianskej dievča, ktoré preskočí oheň bez nehody, na budúce fašiangy sa vydá. Na tento zvyk vzťahuje sa perkovské porekadlo: „Odskočila ako perkovská dievka vydaj“. Raz jedno dievča totiž pri preskakovaní svätojanského ohňa srazilo sa so silným mládencom a padla do ohňa, spálila si tvár a preto nemohla sa vydať. Podobne zo skákania dozvie sa báčianska dievka, či sa na fašiangy vydá alebo nie. Keď oheň dlho trebárs i tri dni horí, v tom roku bude veľa svadieb.

V Jabríkovej zo Zvolenskej už len tí najstarší ľudia vedia rozprávať o pálení Vajana, lebo zaniklo ono pred 70-80. rokmi. A stalo sa to tak, že keď na takzvanom Hornom vrchu v Jabríkovej, kde je teraz Kalvaria, mládež obojeho pohlavia vydržiavala slávnosť Vajana, z nenazdania prišly do kremnických vrchov čierňavy a veľký víchor, ktorý z horiacej vatry vychytil horiace hlavne, ktoré potom lietaly nad dedinou. V dedine nastal poplach, že z toho vznikne požiar a rychtár i prísažní rozháňali mládež od vatry Vajanovej, chystať vodu na hasenie možného požiaru. Ľud bol uistený, že v tom víchre letel Černokňažník na drakovi. Od tých čias je zakázané v Jabríkovej pálenie Vajana.

Avšak niekdy úplne nemecká, teraz už viacej slovenská Kremnica a jej nemecké dediny doposiaľ zachovávajú slávnosť pálenia Vajana (Johannisfeuer). Asi dva týždne pred Jánom po večeroch chodia 10—12-roční chlapci — dospelejší by sa hanbili — so žrďou na pleciach po bočných uliciach a vyvolávajú v tej starej pospolitej nemčine, aby im dali staré metly koše a opálky, čo si potom všetko na žrď sotknú a tak idú ďalej, pokiaľ majú dosť čo niesť. Toto sbieranie opakuje sa častejšie po večeroch až do 23. júna. V deň pálenia Vajana vynosia to všetko na patričné miesta, lebo svätojánske ohne pália na viac miestach po vrškoch. Staré koše, opálky a metly snosia na hromadu, k tomu nanosia ešte kdejakej raždiny do prostriedku postavia malú jedličku, ktorú ozdobia farbistými stužkami papierovými — a Vajano je prichystané. Tam poschodí sa i dospelejšia mládež s harmonikami, pištoľami, mažiarmi vystrojená, a keď počína sa zvečerievať, započne sa na všetkých stranách streľba. Asi okolo 9. hodine večer zapália na bok odložené metly a s týmito, ako s horiacimi fakľami chodia so spevom a krikom okolo prichystanej hranice (kopy), pričom streľba a muzika spolu účinkuje — až konečne podpália kopu pri jasote drobnej mládeže. Táto zábava trvá dlho do noci. Slávnosť letného slnovratu na Slovensku zachovali si Nemci aj v okolí Nemeckého Právna v Nitrianskej župe.

Kedysi pálievali vajanské ohne nielen na vrškoch a mimo obcí, ale i na uliciach pred každým domom. Na to poukazuje i poznámka Bartholomaeidesova v jeho Memor. Prov. Csetnek str. 218: „Dobre si se opáči i ten, kdoby smel na sv. Jana oheň klásti pred domom na uliciach.“ Medzi Horvátmi a Maďarmi v Subotici kladú sa sv.-janské ohne na uliciach alebo na dvoroch, Srbi v Bikite v Báčke tiež kladú ohne pred každým 4. domom. V New Yorku v Amerike chlapci na uliciach kladú ohne z čohokoľvek.

Ohne na oslavu slnca — teda i oheň svätojanský — zapalovaly sa pôvodne pomocou kremeňa a ocielky, poťažne ešte driev trením dvoch kusov dreva, čo mohli urobiť len poctiví mládenci. Zvyk tento zachoval sa doposiaľ v Novohrade a v Báčke, kde zapaľujú ho tak menovite pastieri. Vo vrchovatom vidieku baraňarskej župy (v dnešnej Maďarii) v predvečer sv. Antona obecný sluha chodí s prísnym rozkazom po dedine, že na druhý deň ráno (13. júna) nikto nesmie zapáliť sirku alebo si doma ohňa naklásť — do „Nového ohňa“. Ono by sa vtedy nikto aj bez rozkazu neopovážil tento zvyk prestúpiť. Na sv. Antona ráno na svitaní sijdú sa chlapci z celej dediny a na nejakom kláte z tvrdého dreva začnú mäkkým polenom trieť. Niekdy trápia sa viacej hodín, kým následkom trenia nejaká iskra vyletí. Na to strežie už s práchnom 14 — 16-ročný šuhajec, o ktorom predpokladajú, že jeho poctivosť je bezvadná, aby zachytil iskru. Ak je šuhaj skutočne panenský tak práchno mu hneď začne horeť, ktoré vstrčia do hrste slamy a túto ovievajú s ním do tých čias, kým nevzplanie „nový oheň“. Ak ale ich voľba šuhaja bola mýlna musia procedúru s iným šuhajom znovu začínať. Novým ohňom potom zapália po predku už pripravenú hranicu, na ktorej si najprv zapália všetci mužskí svoje fajočky; hneď prichádzajú z každého domu ženy a zpod zásterky vyťahujú si hrnčeky, do ktorých si naberajú žeravého uhlia, aby s ním doma spravily si ohňa. Nato konečne z vyhorenej hranice žeravé uhlie rozhádžu pred mostom po celej širine cesty a cez toto tri razy preháňajú dedinský statok (dobytok), aby im mor ani nič zlého nepoškodilo.

Vo východnom Prusku večer pred svätým Jánom zahasia v dome každý oheň a potom na kole do zeme vbitom krútia koleso, pokým nezažne sa plameňom.

S novým ohňom súvisí aj chodenie detí po domoch s ocielkou za včas rána po viacej krajoch Slovenska. Zapaľovanie nového ohňa zakladá sa na povere, že domáci oheň sa znečisťuje, preto ho treba celkom obnoviť.

V Abauj-Torňanskej župe niekde na deň Sv. Jána strežú na prvé zakikiríkanie kohúta a vtedy rýchle zažnú oheň. V Liptove zapaľujú zakresaným práchnom suché kvety a keď už z nich šľahajú hodné plamene, kladú na ne jedľovú čečinu.

U korutánskych Slovincov Krešov oheň zapaľuje panna. Názov tento u Horvátov: Kreš, Kris; u Srbov: Krijes vznikol asi z toho, že oheň na oslavu letného slnovratu zapaľoval sa kresaním.

Dôležitá čiastka tohoto zvyku je preskakovanie ohňa a tancovanie okolo neho. Niekde preskakujú oheň len parobci (mládenci), inde parobci a dievky rovnako, podujímajú sa na to inde — ako sme videli v okolí Žiliny — len dievky. Slovinci v Salanskej: mládenci so svojimi milenicami — v Medzimurí Horvati majú zvyk, že pri svätojanskom ohni žartovne sostavuje páry stará panna. Také dievčatá svojim vyvoleným mládencom podávajú v najbližšiu nedeľu kyticu kvetov, začo mládenec vďačí sa deve stužkou. Ktorý však kyticu neprijme, tu je znak, že s párením nesúhlasí.

Vo Sv. Ivane v Torontálskej Srbi medzi „skákaním“ držia v rukách metly z bylín „psieho mlieka“. V Liptove dievky kvietim ozdobené a s mládenci rukami do kruhu spojené obtancuvávajú oheň, alebo ako v Kláštore pod Zniovom nakláňajú sa jedon k druhému. — Báčianski Srbi tancujú „Kolo“ okolo ohňa a po skončenom preskakovaní dievčence spievajú a tancujú okolo ohňa. — Podobne Slovinci oheň preskakujú, tancujú, obstávajú a spievajú obradné piesne. — V Báčke preskakujú oheň s vencami na ramenách, uvitých z kvetov svätojanských.

Ovievaníe (krútenie) horiacimi metlami, faklami a vyhadzovanie ich hore do vzduchu má byť napodobenie búrky, potrebnej ku vývinu vegetácie. V západnej Maďárii bývajúca slovinská mládež dávnejšie v predvečer sv. Jána naviazala si na palice čerešňovej kôry, ktorú zapáliac, s veľkým krikom ako s „horiacimi lampami“ v povetrí nad sebou ju do kruhu ovievala a pri zvukoch fujary niekedy aj do polnoci tancovala. Kôru z divej čerešne 2-3 týždne pred Jánom odlupujú a sušia. —

V Železnej stolici olupujú a sušia brezovú kôru na svätojánske ovievačky. — Faklové pochody robia sa okolo ohňa alebo od neho v rovnej čiare. V Kláštore pod Zniovom horiacimi metlami ovievajúc, chodia od ohňa ku ohňu. Inde so zapálenými snopkami slamy priviazanými na žrdiach, s východom hviezd behajú vo vlnitej čiare alebo postavia sa s nimi do podoby kríža. — V Žiline horiace metly vyhadzujú do neba.

Pálenie kolesa a kruhu. Koleso i kruh sú obrazmi slnca. V Novohradskej naviažu na vozne koleso slamy, to zapália a do tých čias ho ženú, pokým slama nezhorela. — V Rabsku (v záp. Maďarsku) kedysi priviazali slamu na koleso z dvojkolky, ocielkou a kremeňom nakresali do neho ohňa a potom s vyvýšeného miesta, dľa možnosti blízko k hrobitovu, v nočných hodinách pustili dolu. — V Bavorsku a v Korutánsku dosiaľ pália koleso. Alpskí Slovinci a Nemci, ako aj v Nemecku a v Anglii je zvyčajné kývanie ohnivého kruhu (Scheibenschlagen).

Stromy v ohni. Videli sme, že v Kremnici postavili do ohňa ozdobenú jedličku. V Nemeckom Pravne mládenci prinesú v dopoludňajších hodinách najkrásnejšiu jedlu z hory a postavia ju na vyvýšenom mieste na konci dediny, alebo i mládež jednej ulice postaví si svoj strom na konci ulice, ozdobia ho vencom zo živých kvetov a slamy a keď sa zošerí, v prítomnosti temer celej obce ho zapália. — V Kapnikbáni každý rok prvú sobotu pred 24. júnom večer vydržujú takzvané pálenie košiny. V ten deň banícki mládenci na obed tiahnu so sekerami do hory a tam sotnú už vopred vyhľadnutý najvyšší a najrovnejší strom a očistia ho od listnatých konárov, nechajú len krátke konáre otŕčať a na vrchu nechajú polmetrovú korunu s listami. Takto upravený strom naložia si na plecia a snesú na miesto pálenia košiny, ktoré je od pradávnych čias vždycky to samé. Predtým „košinovú žrď“ zvážali štyrmi volmi ozdobenými. Pokým mládenci so stromom prijdú, deti nasbierajú hodnú hromadu haluzín, raždia a nasháňajú po obci starých nôš, košov a košín. Mládenci tieto koše, — ktorých je niekedy 60 — 80 kusov — povešajú na bočné konáre stromu a na vrchol postavia papierovú korunu, ktorú niektorá z týchto mládencov milenka vyhotovila. Takto vystrojený strom košinový zakopú pevne do zeme a okolo nahromadia nasnášané haluzy a raždia. Pod nimi na spodku nechajú štyri otvory naproti štyrom stranám sveta, na ktoré položia suché lístie a stružliny ku samému pňu stromu. Takéto „košiny“ postavia na štyroch stranách obce večer asi o pol 8. hodine, štyria mládenci vlezú do dier a naraz zapália so štyroch strán „košinu“. Medzitým okolostojací dajú znak trúbením ostatným paličom košín, postavených na iných stranách obce načo hneď aj tí podpália svoje stromy. V Polanke na Morave (Vsatsko) na výpuste za dedinou chasa postaví máj; pod ním naložia oheň z borievča. Okolo mája pri muzike tančia až do bieleho rána. Keď sa rozchádzajú, povalia máj. Keby túto slávnosť zameškali, postihol by kamenec úrody.

Na Piargu v Teľkove do vatry kladenej na temäni vrchu, postavia konáristú žrď jedľovú, na ktorú zavesia hore veniec z kvetov. Nato muzika zahraje a parobci a dievky okolo v kruhu tancujú. Keď oheň najlepšie horí, ráňajú dolu „korunu“ (veniec). Spadnuté kvety chytajú, berú sebou, kladú si ich doma pod hlavnicu a potom už v noci snívajú o tom, ktorý má byť ich budúcim mužom.

V Nemeckom Pravne a na okolí v predvečer Jána zapaľujú „Jánsky strom“. Parobci totiž odpoludnia sotnú v hore najkrajšiu svrčinu a postavia pri obci na niektorom vyvýšenom mieste, vyzdobia ju vencami zo živých kvetov a slamou, a keď sa zotmilo, v prítomnosti temer celej obce ju zapália. Slamu na strom chlapci si vyžobrú po obci a vence uvijú devy. Pokým strom horí všetko vyskakuje, vykrikuje, klobúky vyhadzuje. Keď strom asi z polovice obhorel tak ho vyvalia, a keď vtedy s koruny stromu nepoškodený veniec padne k niektorému dievčaťu, to, dľa povery do roka sa vydá.

Slovinci na Dráve stavajú korunný strom (i kohutí strom), ktorý je z brezy. Stavajú ho staré ženy, ktorý z hory na voze samy doviezly, postavily a ozdobily, pričom mu obetovaly 12 súdkov piva.

Na Slovensku tiež hojne piť, veselo tancovať, to boly „hody a chvály svätojanské“. I porekadlo hovorí:

Takto do svätojanského ohňa postavený strom je Májový strom a je vraj symbolom ducha vegetácie. Jeho spálenie neznamená vyničenie vegetácie, ale znamená smrť jej vzrastu škodiaceho vplyvu.