ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slávny Sbor múzejný,^[1] ktorý si zaumienil zozbierať a vydať vážnejšie dosiaľ známe hlasy o potrebe a dôležitosti jednoty spisovného jazyka v Čechách, na Morave a Slovensku v Uhrách, aby predložil verejný dôkaz svojho zmýšľania a svojho úsilia o zachovanie doterajších zväzkov aj pri príležitosti vznikajúcej novoty a oddeľovaní sa niektorých slovenských spisovateľov, pokladá za potrebné, žeby aj môj hlas, ako rodeného Slováka, nechýbal tam, kde budú hlasy toľkých mužov, Čechov, Moravanov i Slovákov, spojené v jednotnom celku. V hĺbke duše sa cítiac natrvalo zaviazaný ohľaduplnosťou, vážnosťou a vďačnosťou k slávnemu Sboru múzejnému, ako k jedinému toho času verejne a riadne usporiadanému ústavu, ktorý vyrástol z lona československého národa a potvrdila ho najvyššia vôľa najmilostivejšieho nášho zemepána, teda mravne a zákonne povolanému, aby sa staral a bedlil o dobro jeho prirodzeného jazyka i literatúry, a nemajúc príčiny, prečo by som pred svetom tajil svoje zmýšľanie o tejto natoľko dôležitej veci, tak veľmi sa dotýkajúcej mravného a duchovného blaha dvoch bratských národov, česko-moravského a slovenského, prejaviac sa už predtým o tom v rozličných svojich spisoch, ponáhľam sa splniť žiadosť slávneho Sboru múzejného s úmyslom zakončiť sumáciu^[2] a jadro svojho presvedčenia nemnohými úprimnými slovami, aby som čitateľa nezaťažoval mnohovravnosťou v rozopre, v ktorej možno dopomôcť pravde k víťazstvu, ak jej k tomu vôbec možno dopomôcť, iba rozumnými dôvodmi a triezvym, rozvažitým rozoberaním veci, a nie prefíkaným nastavovaním úskočných osídel alebo nerozumným rozvášňovaním vznetlivých myslí.

Predovšetkým, aby nedošlo k akémukoľvek nedorozumeniu, musím výslovne pripomenúť, že cieľom týchto mojich riadkov nie je púšťať sa obšírne a dôkladne do všestranného rozvádzania dôvodov v prospech jednoty nášho jazyka a do úporného zamietania dôkazov potreby novôt, začatých v uhorskom Slovensku, ale iba a jedine to, aby som svoje názory na tento národný problém na žiadosť slávneho Sboru múzejného prejavil pred svetom celkom úprimne a bez vykrúcačiek a zadosťučinil tak tej časti nášho obecenstva, ktorej aspoň trochu záleží na poznaní problému. A preto čokoľvek tu bude mimo tohto vytýčeného cieľa a tak prednesené, že by sa z toho mohol vyvodzovať pôvod a hlavný dôvod môjho zmýšľania s väčšou alebo menšou istotou, nech sa pokladá za druhoradý prílepok, za mimovoľný pohľad na okolnosti, a nie za podstatu veci; no napokon jednako nemožno jasne a zrozumiteľne hovoriť o jednom bez dotýkania sa druhého. Aby som sa však úmyselne pustil do podrobného rozoberania dôvodov pre jednotu a proti novote, na to nemám teraz, hoci by i vôle a chuti bolo dosť, ani potrebného stihu, ani sa mi to nezdá byť nevyhnutne potrebným buď z dôvodov ohľadu na naše obecenstvo, buď z ohľadu na pôvod vzniknutých novôt na Slovensku. Oná časť obecenstva, ktorej aspoň trochu záleží na poznaní dôvodov môjho presvedčenia, istotne nájde ich v tejto knihe takmer vo všetkých článkoch a najúplnejšie obsiahnuté v dôkladných rozpravách ctihodných mužov Jungmanna, Palackého a Kollára; ich dôvody sú v podstate a jadre i mojimi, nové by som k nim sotva vedel pripojiť, a iba ich pozmeňovanie do iných foriem bolo by len mrhaním času.^[3] Koho tieto nepresvedčia, pre toho je môj slabý hlas zbytočný. Rovnako sa tu nemôžem pokúsiť ani o to, aby som dôkladným vysvetlením svojich dôvodov odradil pôvodcov týchto vzniknutých novôt na Slovensku od ich predsavzatia a naklonil ich prijať moje zmýšľanie; lebo viem dobre, že medzi zásadami, z ktorých vyplýva ich a moje zmýšľanie o tomto národnom probléme, vládne absolútny rozpor, čo nemožno urovnať bezo zmeny celého človeka, a že ich duch sa nadchýňa v takej nedostupnej mi absolútnej výške teoreticko-špekulatívneho uvažovania, z ktorej sa im všetky moje myšlienky, domnienky a úsudky o jazyku a literatúre, nadobudnuté v nížinách obyčajného života všednou skúsenosťou, triezvym uvažovaním o ľudskom osude, musia zdať iba ako starosvetské, všedné, nezáväzné alebo úplne neplatné. Kde nieto nádeje dosiahnuť u odporcu rozumnými dôvodmi lepšieho, podľa môjho názoru, presvedčenia, tam nemá pre mňa polemika nijakého pôvabu, lebo mne, ako inde tak i tu, nejde o vedenie sporu proti osobám, ku ktorým sa vždy a všade správam s patričnou úctou, hoci nie som rovnakej mienky s nimi o primeranosti nimi používaných prostriedkov k dosiahnutiu vytýčeného cieľa — ale iba o vec samu, o prospech a blaho nášho milého národa. No dúfam, že mi toto moje verejné osvedčenie a pritom úmyselne tak úzko vymedzený záver nebudú zazlievať ani oni, ani ostatné obecenstvo. Kde sa vec, ako tuná, týka spoločného majetku, t. j. jazyka a literatúry, všetkých troch ratolestí jedného kmeňa, s ktorým majetkom už jedna strana naozaj začína ľubovoľne zaobchádzať, odstupujúc od jednoty a celku, tam nemožno pokladať za falošnosť bezúhonné slová, ľútosť druhej strany nad udalosťami a súčasne i želanie, aby sa všetko na dobré obrátilo. Keďže som strávil väčšiu a lepšiu časť svojho života v náukách slovanských, vekom i najmilostivejším bohom danou mi povahou zbaviac sa akýchkoľvek pút, do ktorých obyčajne viažu krehkosti a vášne ľudského ducha a zabraňujú mu jasným zrakom preniknúť do samého prameňa pravdy a dobra — odjakživa pri zapodievaní sa či náukami vôbec, či náukami slovanskými zvlášť, mával som na pamäti vždy väčšmi vzdelávanie a zdokonaľovanie svojho ducha než poučovanie a naúčanie iných, pravdaže, bez akéhokoľvek úmyslu vtierať sa a vnucovať svoje myšlienky a názory iným, nerovnako so mnou zmýšľajúcim — upokojujem sa trochu nádejou, že mi ani stúpenci novej myšlienky na Slovensku, ani priatelia doterajšej jednoty nebudú vyčítať ako zbytočnosť a všetečnosť, ak im tu predložím podľa možnosti stručne a jednoducho, bez strojeného, lopotného zhromažďovania a vykresľovania dôvodov výsledok svojho premýšľania o tejto veci.

Bolo a je mojím presvedčením, že na celom priestore slovanským ľudom obývaných krajín od českého Rudohoria až k mestám Bardejovu a Humennému nad riekou Laborcom v Uhrách, a krížom od Krkonôš až k Dunaju po mesto Komárno, t. j. v Čechách, na Morave a uhorskom Slovensku, vládne jedna a tá istá reč slovanská, pôvodne a na úsvite našich dejín dokonale jednotná, teraz však, vplyvom rôznych okolností za dlhého priebehu času, rozdelená na dve hlavné nárečia,^[4] na české z tejto strany Tatier čiže v Čechách, na Morave a v rakúskom Sliezsku, a na slovenské z tamtej strany Tatier čiže v severných Uhrách, s mnohými, takmer nenápadne na seba nadväzujúcimi podnárečiami. Najistejším dôkazom toho je vzájomná zrozumiteľnosť hovorovej reči ľudu, obývajúceho tieto tri vlasti. Medzi všetkými slovanskými národmi a národíkmi, koľko ich len je na svete, istotne najľahšie porozumie rodený Čech a Moravan rodeného Slováka, a naopak tento týchtam, takže jedni s druhými, každý vo svojom nárečí, môžu sa dorozumieť bez veľkej ťažkosti, pravdaže, oveľa ľahšie než Čech s Lužičanom alebo Slovák s Poliakom, hoci aj títo sú ich susedia a podľa jazyka blízki príbuzní. Táto pravda je taká očividná a hmatateľná, že môže o nej pochybovať iba teraz i medzi nami nezriedkavá skepsa, u ktorej nezaváži nijaká, takzvaným zdravým rozumom pochopiteľná pravda. Z tejto kladnej rovnakosti reči, čo sa týka podstaty a hlavných znakov, plným právom možno predpokladať rovnaký pôvod slovanského ľudu v Čechách, na Morave a na uhorskom Slovensku; z nej sa vychádza aj pri vysvetľovaní onoho úzkeho politického spojenia spomínaných troch vetiev, v ktorom ich zastihujeme na samom úsvite našich dejín. Morava a uhorské Slovensko patrili v celom priebehu deviateho storočia, a nepochybne už aj skôr, do jedného veľkého štátu, so spoločnými panovníkmi; neskoršie, po násilnom odtrhnutí Slovenska od Moravy novými prisťahovalcami, Maďarmi, pripojila sa Morava k Čechom, vstúpiac s nimi ako s najbližšími svojimi bratmi do najužších a trvanlivých politických zväzkov. Domácnosť, mravy, náboženstvo, duchovná vzdelanosť postupovali rovnakým krokom u všetkých troch vetiev i navzdor všetkým politickým premenám, pod tlakom násilia a živlov, buď úspešne a veselo dopredu, buď smutne a zhubne naspäť. Nesmrteľní hlásatelia náboženstva kresťanského a prví učení pestovatelia slovanského jazyka, Cyril a Metod so svojimi spoločníkmi — Klimentom,^[5] Naumom,^[6] Angelárom,^[7] Sávom,^[8] Vavrincom^[9] a Gorazdom,^[10] moravským to rodákom — rozsievali blahoplodné semä božských náuk v tom istom čase a s rovnakou starostlivosťou vo všetkých troch krajinách, na Slovensku, na Morave a v Čechách, pokladajúc ich za jednu a nerozdielnu vinicu, zverenú im na vzdelávanie bohom a najvyššou i svetskou i duchovnou mocnosťou na svete. Po ich smrti, po úpadku slovanských bohoslužieb v týchto krajinách, rozšíril sa, najmä pôsobením sv. Vojtecha,^[11] obrad latinskej cirkvi v tom istom čase v Čechách, na Morave a na Slovensku, nie však na rusínskom^[12] území, bezprostredne priľahlom ku Slovensku v severovýchodných Uhrách; a toto je dôkazom, že Slováci v tých časoch jazykom, mravmi, obyčajmi, citmi a zmýšľaním, slovom, celým svojím duševným životom boli spojení oveľa užšími zväzkami s Čechmi, hoci vzdialenejšími, lebo ich od nich oddeľovala Morava, než s Rusínmi, hoci s nimi bezprostredne susedili. Niet pochyby, že tieto zväzky ostali neprerušené i v nasledujúcich storočiach, aj keď sa nám o stave a priebehu osvety u Slovákov nezachovali z tých čias takmer nijaké spoľahlivé svedectvá. Je možné, že založenie pražskej univerzity^[13] znamenite prispelo k upevneniu tejto duševnej jednoty a že svetlo, rozžaté v tomto novom semenisku, osvecovalo svojou žiarou i krásne, veselé a žírne kraje na Slovensku v Uhrách. V Čechách začaté pôsobenie magistra Jana Husa^[14] a jeho stúpencov v ďalšom svojom rozvoji hlboko zasahovalo až do jadra Slovenska: jeho učenie našlo medzi Slovákmi mnoho prívržencov. Husitskí Česi, stíhaní doma víchricami vojen a inými pohromami, hromadne sa osadzovali a zakladali svoje sbory medzi Slovákmi ako medzi najbližšími svojimi príbuznými a bratmi. Husovým obdobím vznikajú začiatky najstarších písomných pamiatok Slovákov v Uhrách, a od tých čias až doteraz viazal jeden a ten istý spisovný jazyk všetky tri vetvy jedného kmeňa, Čechov, Moravanov a Slovákov (okrem niektorých nepatrných výnimiek Sotákov a Bernoláka i jeho stúpencov). Podstatný ráz tohto spisovného jazyka, čo sa týka gramatických foriem, má nepochybne pôvod v reči na pôde českej, najmä v staroslávnej kráľovskej, náukomilovnej Prahe a na jej známom okolí, lebo to z prirodzených príčin, podľa príkladu všetkých, na viacerých územiach a po krajinách rozšírených jazykov, ináč byť ani nemohlo; no s pevným presvedčením môžeme tvrdiť to, že onen umne vybrúsený, ohybný, prekrásny, zvučný, bohatý, milý a ľúbivý spisovný jazyk, ktorý v spisoch českých a moravských bratov, najmä v Kralickej biblii^[15] (na ktorej spolupracoval i Slovák Jesenský)^[16] dosiahol vrchol svojej formálnej dokonalosti, takže ten, kto ho bližšie a dokonalejšie pozná, nikdy sa ho nemôže dosť naobdivovať a v ňom sa nakochať; tento jazyk nebol plodom usilovnosti iba Čechov, ale výkvetom duchovného úsilia najznamenitejších duchov všetkých troch ratolestí jedného štepu, Čechov, Moravanov i Slovákov. Ktokoľvek lepšie pozná dejiny československej literatúry od Husových čias až doteraz, tomu nemôže byť neznáme, že na nedeliteľnom poli spoločnej literatúry v spomenutom dlhom období rovnako horlivo a s rovnakými výsledkami pracovali Česi, Moravania a Slováci, a že rovnaké zásluhy majú všetci traja, podľa pomeru svojho postavenia k celku počtom i silou, ako o vycibrenie, zušľachtenie a zdokonalenie spisovného jazyka, tak i o obohatenie a zveľadenie literatúry. Komuže, v dejinách našej literatúry zbehlému, nie sú známe mená učených Slovákov: Benedikta z Nedožier, Tranovského, Kalinku, Pilárika, Hrabca, Masnicia, Jakobea, Semiana, Čerňanského a iných? Boli časy, najmä v druhej polovici sedemnásteho a prvej osemnásteho storočia, keď spisovný jazyk československý v Čechách a na Morave bol na čas pridusený pohromami krvavých vojen, ale na Slovensku, kde dorážalo naň menej prekážok a ťažkostí, prekvital tým spanilejšie a prinášal hojné ovocie, ako to dosvedčujú čisto a správne napísané spisy Krmanove, Belove, bratov Bahylovcov, Ambrosiove, Hruškovicove, Doležalove a spisy mnohých iných. Ešte na začiatku terajšieho storočia objavila sa v takzvanom inštitúte literatúry slovenskej^[17] v Prešporku zdvojnásobená snaha osvietených, blaho celého svojho národa milujúcich Slovákov v najušľachtilejšom svetle; starostlivosťou predstavených mužov tohto ústavu, najmä učeného a vysokozaslúžilého Jura Palkoviča, vyšiel nemalý počet kníh, predovšetkým Písmo sväté a Výklad Nového zákona v obyčajnom našom spisovnom jazyku tak vzorne a správne, že ich môžeme smelo postaviť vedľa najlepších kníh, napísaných v tom čase Čechmi. Skrátka, od čias prvého svetla, ktoré dopadá na históriu československého národa, až do prítomnosti nachádzame všetky tri ratolesti jedného a toho istého štepu literárne spojené čo najužšie: jeden spisovný jazyk zväzoval ich všetky tri nerozlučne dohromady a všetci mali jednu spoločnú pokladnicu slovesného bohatstva, do ktorej každý podľa miery svojej zámožnosti a sily prinášal svoje vklady, a z ktorej si všetci navzájom spoločne merali duchovnú potravu. Isteže táto jednota musela mať hlboké a pevné základy, ktoré v priebehu tisíc rokov odolali všetkým zvonka na ne dorážajúcim náporom, i samotnému politickému oddeleniu Slovenska od Moravy a Čiech; nezakladala sa teda na chúťkach a svojvôli jednotlivcov, predstaviteľov národnej literatúry, ale na pôvodnej najbližšej príbuznosti všetkých troch vetiev národa česko-slovenského, na podstatnej podobnosti ich telesnej a duševnej povahy, na rovnakosti jazyka, mravov a obyčají, na súhlasnosti snáh a potrieb, na vzájomnej výhode všetkých, slovom, na nutnosti a nevyhnutnosti veci samej. Túto jednotu zaručoval cit celého národa česko-slovenského a uvedomenie všetkých šľachetnejších, vzdelanejších a osvietenejších jeho duší: Čech na Morave a Moravan v Čechách ani podľa krajinských zákonov, ani podľa zvyku nepokladal sa za cudzinca, a hoci Slováci boli oddelení od Moravanov a Čechov nielen občianskou správou, ako dosiaľ, ale dosť dlhý čas i vládou a panovníkmi, predsa však v činoch i v živote samom, vo vedomí ľudu, ktorý sa správal podľa zdravého citu, nikdy nebol Slovák na Morave a v Čechách, a naopak zase Čech a Moravan na Slovensku, čo sa týka jazyka a národnosti, pokladaný za cudzinca. Ak bol na tomto poli vyššieho národného života v pomere jedných k druhým dajaký rozdiel, vyplýval prirodzene z podstaty veci, bol samovoľný, nikomu nekrivdiaci: bol to vzťah, aký býva medzi staršími a mladšími, silnejšími a slabšími, bohatšími a chudobnejšími bratmi; predovšetkým Slováci sa vždy dôverne a prítulne vinuli k Čechom a Moravanom navzdor prekážkam, ktoré im doma kládli rozličné okolnosti, najmä odlišovanie sa v hovorovej reči, vzdialenosť sídel a rozdielnosť občianskej správy, dobre cítiac, že ich duchovné blaho, pokrok v národnej osvete a literatúre závisí od ich zotrvania v doterajšej jednote, a že prenáhlené, násilné vytrhnutie z lona spoločnej matky všetkých troch, jednotnej, počas tisíc rokov pestovanej písomnej reči, jednotnej, počas pol piata storočí nazhromaždenej literatúry hrozí im veľké nebezpečenstvo popri malej nádeji, t. j. stratou istého, jestvujúceho a bohatého dedičstva popri výhliadke na neistý, chudobný zárobok v ďalekej, nevyspytateľnej budúcnosti. Že slovenský ľud v Uhrách pri tomto zotrvaní svojich duchovných správcov a učiteľov v literárnej jednote s Čechmi a Moravanmi, čo sa týka primeraných jeho potrieb rozumových, mravných a náboženských, nič nestratil, že dosiahol primeranú odmenu za obetovanie svojej domácej čiže krajinskej reči v prospech všeobecného spisovného jazyka, to vari ani jeden nepredpojatý znalec vlastností a stavu ako jeho, tak aj iných národov nemôže poprieť: nemožno predsa právom tvrdiť, že by slovenský ľud preto, lebo vzdelanci a vzdelávatelia zotrvávali v jednote spisovného jazyka a literatúry s Čechmi a Moravanmi, bol utrpel viditeľnú škodu na svojom rozumovom, mravnom a náboženskom vzdelaní a stal sa buď surovším a svárlivejším, buď tupším a lenivším než ľud okolitých národov slovanských i neslovanských, u ktorých sa spisovný jazyk málo alebo vôbec nelíši od domácej, hovorovej reči, a ktorý tuná menovať je zbytočné, lebo ho Slováci majú pred očami.

Pravda, nemožno poprieť, a ja to tu nemienim zakrývať a zatajovať, že toto zotrvávanie Slovákov s Čechmi v jednote spisovného jazyka a literatúry stávalo sa časom stále ťažším, že najmä spisovateľom na Slovensku žijúcim bolo čoraz krušnejšie a lopotnejšie držať sa po stránke gramatickej správnosti a vycibrenosti slohu na úrovni so spisovateľmi, žijúcimi na Morave a v Čechách, a že čítanie novších českých kníh, zvlášť z odboru vyšších náuk a umení, nebolo za našich čias Slovákom také ľahké, snadné a prístupné ako za čias otcov a praotcov. Príčiny týchto ťažkostí boli a sú dosiaľ rozličné a medzi nimi hlavné, podľa mojej mienky, tieto tri: Predovšetkým čoraz väčší a väčší rozdiel medzi hovorovou rečou ľudu českého a moravského na jednej a ľudu slovenského v Uhrách na druhej strane.^[18] Reč ľudu českého a moravského kráčala takmer rovnakým krokom, okrem malých výnimiek, s premenami jazyka spisovného, nikdy sa priveľmi od neho nevzďaľujúc; oproti tomu reč slovenského ľudu v Uhrách, ktorá si zachovala pomerne mnoho, najmä čo sa týka samohlások, starších foriem jazyka, súčasne pritom v horských sídliskách bez strediska národného života rozdrobiac sa na veľké množstvo krajových, dosť si nepodobných podnárečí, odchýlila sa tým očividne od pravidelných foriem spisovného jazyka. No táto odchýlka nepokročila tak ďaleko, že by sa tým, t. j. iba pre číru rozdielnosť foriem, spisovný jazyk bol stal slovenskému ľudu úplne nezrozumiteľným; isteže neverím, že by slovenskému ľudu spisovné tvary „košile, lidé, duše“ atď. pre rozdielnosť samohlások boli nezrozumiteľnejšie než hovorove používané „košeľa, lude alebo ľudia, duša“ atď. — Po druhé: vlastnosti, ktoré nadobudol novší spisovný jazyk v Čechách po obnovení národnej literatúry, boli očividne odlišnejšie od vlastností staršieho spisovného jazyka, aký nám vo svojich spisoch zanechali najmä českí a moravskí bratia. Keď sa Česi prebudili z dlhého spánku a zbadajúc sa v národnej literatúre ďaleko pozadu za inými národmi, najmä Nemcami, ozlomkrky sa ponáhľali dohoniť to, čo sa za dlhý čas zameškalo. Písalo sa tu a prekladalo veľa z brucha a prenáhlene, slovami síce českými, ale často v duchu nečeskom, neslovenskom. Potreby našich čias, spôsob a smer celej novšej západoeurópskej vzdelanosti donútili ich vystúpiť bez rozpakov z úzkeho, príliš obmedzeného okruhu náuk a umenia, v ktorom naši predkovia žili a pracovali, a prikročiť k náukám a vedám, nepestovaným dotiaľ u nás v národnom jazyku, ku prírodospytu, chémii, matematike teoretickej a praktickej, k silospytu,^[19] hvezdárstvu, lekárstvu, pitve, psychológii atď., slovom, pestovať literatúru všestranne. Vytvorilo sa tu mnoho nových slov a názvov, lebo ináč sa ani nedalo, ak sa malo dačo napísať (a napísať sa muselo). Poklady starej literatúry nemohli sa tak zrazu povyberať, ocúdiť a vydať kvôli zdokonaleniu a obohateniu jazyka, nemohla sa tak narýchlo otvoriť brána k poznaniu ostatných vzdelanejších slovanských nárečí, poľského, ruského a ilýrskeho, a preberať z nich látku, potrebnú na vypĺňanie nedostatkov domáceho jazyka. Slováci neboli vo svojom položení prinútení tak zrazu prekročiť rámec prostonárodnej literatúry a prejsť do oblasti systematických náuk a vied, i dôslednejšie lipli na takzvanom biblickom slohu,^[20] ktorý sa im v tom čase zdal dostatočným pre všetky ich potreby, a tým sa odcudzili po vedeckej čiže náukovej stránke novšej českej literatúre. Ale ani tieto ťažkosti nedosiahli taký stupeň, aby to muselo dôjsť k neodvratnému rozdvojeniu literatúry. V Čechách snaha o čistotu a správnosť, o pôvodný, prirodzený, a aby som tak povedal — slovanskejší ráz spisovného jazyka prenikla čoskoro duše všetkých významnejších spisovateľov a trvá nie bez úžitku až dodnes. Slováci mali iba vyčkať čas, ktorý by ich posúril prikročiť samovoľne k širšiemu okruhu náuk, aby sa presvedčili, že biblický jazyk a sloh — hoci je, čo sa týka foriem, neodvolateľným pravidlom a zákonom — predsa látkou naskrz nedostačuje na pestovanie svetských náuk, aké vyžaduje naše storočie a stav európskej osvety. Pomoc z ich strany, poskytnutá vytvorením vzorov dobrého náučného slohu z iného stanoviska, mohla by po tejto stránke Čechom iba osožiť, chrániac ich pred jednostrannosťou a krajnosťami, a istotne by sa bola vždy prijala vďačne a s uznaním. — Po tretie: k rozšíreniu ťažkostí v pohodlnom používaní jedného a toho istého spisovného jazyka medzi Čechmi a Slovákmi prispel nedostatok národných škôl na Slovensku a nedostatok kníh, potrebných na vyučovanie mládeže. V Čechách a na Morave, hoci prirodzený jazyk bol z vyšších škôl a krajinských úradov pomaly vytisnutý, predsa však starostlivosť o jeho riadne a správne vštepovanie do rastúceho pokolenia, ako doma tak i na školách, nekleslo nikdy tak hlboko ako na Slovensku. Vždy sa našli horliví a vzdelaní mužovia, ktorí učili tento jazyk rodnú mládež na nižších i vyšších, svetských i duchovných školách, ak nie verejne tak aspoň súkromne; na niekoľkých vyšších ústavoch, na Pražskej univerzite založila sa dobročinnosťou vlády a zásluhou stavov katedra českého jazyka a literatúry,^[21] píšu sa a vydávajú vo veľkom množstve potrebné náučné knihy, návody na správne čítanie a písanie, gramatiky, slovníky, frazeológie, chrestomatie čiže čítanky a iné slohové i slovesné prípravy, z ktorých mnohé, najmä čo vyšli v novších časoch, nemálo vynikajú znamenitým obsahom i formou. U Slovákov je od pradávna menšia a miestami i časom dokonca žiadna starostlivosť o rozširovanie česko-slovenského spisovného jazyka či už na školách alebo i doma pomocou dobrých náučných kníh. Činnosť inštitútu a katedry reči a literatúry slovenskej v Prešporku nikdy sa nerozvila natrvalo, dôsledne a bez prerušenia, iné podobné, zväčša súkromné ústavy na gymnáziách a lýceách, sotva vznikli, vždy zanikali bez stopy a trvanlivého účinku. Náučných kníh o našom jazyku, napísaných s mimoriadnym ohľadom na Slovákov, je málo, ba i tie, ktoré boli poruke, využili sa nedostatočne. No i tento nedostatok sa mohol spomedzi všetkých najľahšie odstrániť dobrou a pevnou vôľou, stálosťou a vytrvanlivosťou, zjednotením úmyslov a využitím primeraných prostriedkov. Treba bolo postarať sa predovšetkým o potrebné, metodicky vypracované náučné knižky a ich použitie v školách, o upevnenie katedry slovenskej literatúry v Prešporku, a podľa možnosti o založenie inej podobnej dakde hlbšie v jadre Slovenska. Bez dôkladného, usilovného vyučovania a priúčania sa nemožno si dokonale osvojiť ktorýkoľvek spisovný jazyk, zachovávať pri písaní jeho čistotu, správnosť a pre zrozumiteľnosť nevyhnutnú jednotu gramatických foriem, nech je napokon akýkoľvek, starý alebo nový, nech sa berie do úvahy jazyk z úpätia Tatier alebo Krkonôš, z poriečia Váhu alebo Moravy či Vltavy. Preto ani tieto, ani iné podobné ťažkosti, doliehajúce na používanie doterajšieho spisovného jazyka na Slovensku, ako náhodné a ľahko odstrániteľné, nemohli ma nikdy priviesť k tomu presvedčeniu, že by prenáhlené a násilné odtrhnutie sa Slovákov od Čechov vo spisovnom jazyku a literatúre bolo krokom, požadovaným nevyhnutnosťou vecí a nevyhnutne potrebným prostriedkom na zachovanie a posilnenie ich duchovného blaha. Bolo obdobie ešte za čias môjho pobytu v Uhrách,^[22] keď myšlienka — akým spôsobom by slovenskí spisovatelia vo veci jazyka mohli najlepšie a s najzaručenejším úžitkom vyhovieť potrebám svojho ľudu v terajšom stave jeho vzdelanosti — nemálo zaujímala moju myseľ. Mnoho sme vtedy uvažovali a premýšľali ja i môj priateľ Kollár o tomto predmete aj listovne, aj pri osobných stretnutiach. Priznám sa, že sa mi i vtedy zdalo a zdá sa mi aj dnes, že by slovenskí spisovatelia bez uškodenia literárnej jednote, na základe zdedeného spisovného, najmä biblického a u evanjelikov spolu i liturgického jazyka mohli aj ďalej pokračovať zvláštnou, od Čechov čiastočne rozdielnou cestou tak, aby podľa možnosti šetriac od starodávna prijaté gramatické formy a nemeniac pravopis, po lexikálnej a v istom zmysle i syntaktickej stránke čiže v látke jazyka brali väčší ohľad na svojich krajanov Slovákov než na Čechov, používajúc slová a reč domácej podoby tam, kde má Čech svoje zvláštne, im neznáme alebo menej zrozumiteľné. Urobili tak čiastočne už viacerí slovenskí spisovatelia starších i novších čias, najmä Rybay, Bartholomaeides, Feješ, Čaplovič, Fejérpataky, i sám Kollár vo svojich posledných, s mimoriadnym ohľadom na Slovákov vydaných spisoch, v Čítanke,^[23] Kázniach^[24] atď., ktoré sú poznačené rázom a farbou svojho slovenského pôvodu; a mohlo by sa, po dôkladnom uvážení veci a všestrannom preskúmaní, najmä v spisoch, určených výhradne pre pospolitý slovenský ľud, azda ísť ďalej o krok alebo dva, vždy už potiaľ, pokiaľ by sa tým nenarúšala žiadúca jednota a od Slovákov pochádzajúce spisy nestali sa úplne nezrozumiteľnými a neprístupnými Čechom, a od týchto tamtým, pre rozdielnosť v pravopise i gramatických formách. Takto by slovenská literatúra v Uhrách vytvárala zvláštnu časť v celku, z ktorého by sa nevylučovala, ale by bola jeho súčasťou ako dúha v dúhe, ako kruh v kruhu. Obe strany by si vzájomne rozdeľovali svoje zvláštne, každej z nich pôvodne patriace poklady; Slováci by si nezamedzili prístup k slobodnému a uľahčenému osvojovaniu si neoceniteľných pamiatok staročeskej literatúry, Česi by zo slovenských spisov čerpali bohatstvo slov a prísloví, veľmi užitočných pri ďalšom obohacovaní a zušľachťovaní spisovného jazyka a predovšetkým pri odstraňovaní nemeckých spôsobov reči. Toto by bola blahodarná obnova a zaručený zisk, nie však odvážny, násilný prevrat a zaručená škoda.

Že za takúto primeranú, miernu, obom stranám užitočnú a teda vítanú obnovu nemôžem uznať onú novotu v jazyku a v pravopise, ktorá vznikla minulého roku na uhorskom Slovensku, a v Novinách^[25] i Orle ju vystavujú na obdiv, o tom sa nemusím pred čitateľom, poznajúcim veci, mnohými slovami ani rozširovať. Podľa môjho pevného presvedčenia je to konečný a úplný prevrat, ktorý — ak sa uskutoční dôsledne a načisto a ak sa ujme medzi terajšími i budúcimi slovenskými spisovateľmi — napokon zničí nielen doterajšiu jednotu spisovného jazyka medzi Čechmi a Moravanmi na jednej a medzi Slovákmi na druhej strane, ale i prítomnosť a budúcnosť Slovákov po duchovnej a literárnej stránke celkom odtne od ich minulosti. Podnárečie, vybrané za základ nového spisovného jazyka a obmedzené i medzi samým slovenským ľudom na malé pole pôsobnosti, pravopis, pristrihnutý podľa abstraktných zásad bez ohľadu na etymológiu^[26] a na podobnosť pravopisov vzdelanejších slovanských nárečí, všetko to očividne svedčí o úsilí úmyselne odstrániť celú doterajšiu literárnu stavbu na Slovensku tak, aby kameň na kameni neostal a mohla sa vystavať budova nová, nový chrám osvety pre Slovákov v pôvodnom svojráznom slohu ak aj nie úplne bez ohľadu na ostatné vetvy kmeňa slovanského (čo posúdiť nemôžem), tak aspoň bez ohľadu na najbližších príbuzných, Čechov a Moravanov. Priznám sa, že v celej histórii literatúry vzdelanejších slovanských národov nepoznám takého prenáhleného, násilného a rozsiahleho prevratu, takého odvážneho skoku od bieleho k čiernemu, než je tento. Medzi príkladmi, ktoré možno uviesť z histórie literatúry ruskej, srbskej, ilýrskej atď., a medzi týmto je veľký, podstatný rozdiel. Rusi i pred Petrom^[27] písavali po rusky a píšu dodnes jazykom umele zliatym z cirkevného a domáceho nárečia, Srbi už pred Obradovićom^[28] písavali po srbsky (podľa svedectva listín, zákonov, letopisov atď.) a až dodnes sa nezbavili vplyvu cirkevného jazyka. U oboch sa pravopis obnovuje iba po čiastkach, bez odstraňovania základov etymológie; Chorváti najnovšie zjednodušujú iba pravopis maličkou zmenou niektorých písmen,^[29] spisovný jazyk však uvádzajú na starší, širší, pevnejší, pozitívny a historický podstavec čiže základ. Všetky tri národy pri vytýčených obnovách väčšmi šetria súvislosť prítomnosti s minulosťou, všetky tri majú ku hľadaniu nových lepších ciest iné pohnútky, iné výsledky. Keby boli Slováci ľudom polodivým, nedávno obráteným na kresťanskú vieru, mravne i rozumove celkom nevzdelaným, bez hocijakého krvného zväzku príbuznosti s inými susednými národmi, asi ako Arnauti^[30] v Turecku alebo Avari na Kaukaze, keby boli národom veľkým a politicky samostatným, alebo aspoň svojou polohou na nejakom ostrove v oceáne menej podliehajúcim vplyvu ostatných obkľučujúcich ich národov, menej by som sa čudoval tomu, čo sa začalo: no Slováci nie sú začiatočníkmi na púti života civilizovaných národov, dosiaľ im nechýbalo svetlo a pomoc domácej národnej literatúry, nie sú bez starých, svätých zväzkov s najbližšou svojou krvou, ku ktorej by ich ako mladších bratov mali užšie než kedykoľvek viazať ku starším sčasti povinnosti vďačnosti a uznania, sčasti hlas opatrnosti, v tomto čase natoľko rozhodným pre prítomný i budúci blahobyt všetkých troch vetiev. Čudné, nepochopiteľné osudy Slovanstva! V druhej polovici sedemnásteho a prvej osemnásteho storočia, keď československá reč v Čechách a na Morave chradla a hynula, Slováci sa jej ujímali horlive a veľmi úspešne, píšuc správnejšie než sami Česi: no teraz, keď čeština veselšie než kedykoľvek predtým prekvitá, národnosť a literatúra uberajú sa dopredu rýchlejším a vydarenejším krokom, než sme sa sami odvážili dúfať ešte prednedávnom, teraz sa Slováci bez dostatočných príčin, silou mocou od Čechov odtŕhajú! Daromné je uisťovanie, že prijatím nového spisovného jazyka a založením novej literatúry na Slovensku neutrpia škodu staré zväzky lásky medzi bratskými národmi a staré pomery literárnej vzájomnosti, že stojac každý na svojej zemi a pretekajúc sa v jej obrábaní, tým ľahšie, lebo bez závisti a žiarlivosti, budeme si môcť vzájomne deliť znamenité plody umu a spoločne sa nimi živiť.^[31] O prvom nepochybujem, lebo láska je mocnosť prírody, silnejšia než všetky odbojné a odporujúce jej mocnosti sveta; táto ani v krvi šľachetnejších synov Slovenska, Moravy a Čiech nikdy nevyhasne, hoci by bolo aj viacej podnetov na nezhody a rozpory, než ich je skutočne — o druhom sa však nemôžem nijako presvedčiť. Budú to iste aj v budúcnosti jednotliví učení Slováci, kupujúci a čítajúci lepšie knihy české, a medzi Čechmi slovenské, asi ako teraz poľské alebo ilýrske alebo ruské, no ich počet bude veľmi skromný: o vzájomnosti v literatúre, aká bola dosiaľ, bez jednoty spisovného jazyka nemôže byť potom ani reči. Bez úmyselného, dôkladného vzdelávania sa v československom spisovnom jazyku, bez horlivého, stáleho usilovania sa o jednotu literatúry v tom zmysle a smere ako doteraz, odcudzia sa Slováci čoskoro úplne i staršiemu spisovnému slohu, i novšej českej literatúre; Česi a Moravania nikdy neprivyknú na nové slovenské podnárečie a pravopis. Priehlbeň medzi jazykmi a literatúrami oboch strán (hoci budú iba dve literatúry) bude čoskoro taká veľká, že ju viacej nič nevyplní. Predstiera sa, že mimoriadny stav, v ktorom sa ocitli Slováci v Uhrách, že nové pomery, ktoré vznikli medzi nimi a ostatnými národmi, nevyhnutne vyžadujú použiť nový, mimoriadny prostriedok, aby sa ubránili pred zahynutím. Rád pripúšťam, že nový stav vecí vyžadoval novú, znásobenú starostlivosť o zachovanie slovenského ľudu pri zdedenej národnosti: no myslím, že pre dôraznejšie pôsobenie na srdce i myseľ slovenského ľudu mohol sa vybrať prostriedok oveľa primeranejší, oveľa miernejší, menej škodlivý, menej nebezpečný, než je ten, aký sa použil. V skutočnosti nemožno tvrdiť, že by plody významnejších spisovateľov v Čechách a na Slovensku boli na čulejšie duše na Slovensku ostali úplne bez vplyvu iba pre vlastnosti spisovného jazyka; pôvodcovia týchto vzniknutých novôt to vedia sami najlepšie (tak aspoň dúfame), ktorým spisom vďačia za svoje prebudenie k národnému citu a zmýšľaniu, za svoje zachovanie sa Slovanstvu — či Bernolákovej Gramatike, či niektorým iným knihám. Ak bolo treba zostúpiť o niekoľko stupňov nižšie a prihliadnuť na potreby pospolitého slovenského ľudu, mohla sa na to vybrať stredná cesta, ktorú som už spomenul, a mohlo sa vyhnúť neprirodzeným, násilným a takým nebezpečným a škodlivým krajnostiam. Vraví sa však, že výber tohto prostriedku, voľba tejto cesty uskutočnila sa na všeobecnú žiadosť samotného slovenského ľudu. Neviem, či sa skutočne dakto prv, než sa k dielu prikročilo, riadne spýtal na to ľudu, či dospelých a na hlasovanie v takej dôležitej veci duchovne povolaných jeho členov; podľa toho, čo sme sa i my vzdialení dozvedeli a dosiaľ sa dozvedáme o nespokojnosti mnohých šľachetne zmýšľajúcich Slovákov s touto novotou, o odpore, s ktorým sa stretáva i medzi samotným pospolitým ľudom vo viacerých častiach uhorskej vlasti, oprávnene by som mohol pochybovať o všeobecnosti spomenutej žiadosti: no napokon nech je, čo sa týka tej žiadosti, akokoľvek, pri rozsudzovaní takých nejasností, ako je spomínaná, má a musí rozhodnúť nie natoľko množstvo ako skôr hodnota hlasov. Lebo ako nemôžu chorí predpisovať lekárom spôsob liečenia, deti rodičom a učiteľom spôsob vychovávania a vyučovania, tak ani pospolitý ľud nemôže určovať svojim vzdelávateľom cesty a prostriedky na dosiahnutie svojej duchovnej vzdelanosti a osvety, svojho duchovného blahobytu; tým by sa akiste úplne poprela a odstránila všetka uprednostnenosť vycibrenosti rozumu v prospech jeho prirodzenej hrubosti, osvietenosti v prospech temnosti, slovom, vzdelanosť v prospech surovosti.

No keďže som už predtým niekoľkokrát spomenul, že sa mi začatá novota zdá neprirodzená, škodlivá a nebezpečná, musím sa o tom vyjadriť ešte trochu naširšie a určitejšie. Neprirodzenou sa mi tá novota zdá preto, lebo nevyplýva z terajšieho stavu rozumovej osvety a duchovnej vzdelanosti Slovákov len ako pokračovanie, ako nový, vyšší jej stupeň, ale pochádza iba z teoretických, špekulatívnych zásad, snažiacich sa bezohľadne a silou mocou ujať sa v živote, ktorý ich nepozná a proti nim sa bráni, neopiera sa o pozitívny, historický základ, ale iba o ideálny, svojvoľne podstrčený podstavec, nespája budúcnosť s minulosťou, ale ich úplne pretŕha, nepostupuje lahodným, miernym, rozvážnym krokom ďalej a napred, ale káže sa vracať s obídením všetkého, čo sa dosiaľ inými spôsobmi a prostriedkami namáhavo nadobudlo na poli literárnej osvety, k samému začiatku — od Iliady k abecede.^[32] Česť a chvála pospolitej reči slovenského ľudu na hornom Považí a na celom Slovensku,^[33] kde je táto reč na svojom mieste (ja sám som zbieral slovenské prostonárodné piesne^[34] už od roku 1814 a neskôr vydal s priateľom Kollárom); no ani náš spisovný jazyk, zdokonalený a obohatený spoločným úsilím šľachetnejších duchov nášho trojvetvistého kmeňa^[35] počas pol piata storočia, jazyk, ktorý milých Slovákov priebehom dlhého času, v neustálom zmietaní sa osudov, vo veľmi nebezpečných, z rozličných strán sa na nich valiacich víchriciach sýtil duchovnou potravou a zachránil ich pred mravným spustošením i odnárodnením, nie je vyvrheľom: je faktickou mocnosťou, je reálnym svetom, má i on svoje práva, ktoré nemožno beztrestne porušovať, má svoje ostne, ktorých sa nemožno bezbolestne dotýkať, i o ňom platí, čo o rímskom panovníkovi: Cui male si palpere, recalcitrat undique tutus.^[36] Že by terajšie občianske čiže politické položenie Slovákov, že by stupeň ich rozumovej i mravnej osvety vyžadoval si také prenáhlené odbočenie z doterajšej cesty, zrieknutie sa celého, spoločne s Čechmi a Moravanmi úmorne nadobudnutého dedičstva, zbúranie celého starého stavania až po samé základy a zaujatosť za novú budovu, že by nebolo možné dosiahnuť medzi Slovákmi v doterajšom spisovnom jazyku prostonárodnú literatúru, o tom sa nemôžem presvedčiť. Veď ani doterajšie, primerane pre potreby čitateľov napísané knihy neostali bez dobrého vplyvu na slovenský ľud. Že ich bolo málo, to nezavinil spisovný jazyk, ale celkom iné a rozličné okolnosti. Nevyhnutnou podstatou prostonárodnosti nie je používanie toho alebo onoho, pospolitej reči bližšieho podnárečia, ale obsah, poňatie, myšlienky a spôsob ich prednesu čiže sloh: keby skutočne tak bolo, a podstatou prostonárodnosti bola by iba prostá reč, nemohol by meklenburský, hannoverský, švábsky, švajčiarsky, bavorský, rakúsky, slovom, nemecký sedliak čítať tak bez všetkých ťažkostí a s takým úžitkom knihy, ktoré sa pre neho vydávajú v nemeckom spisovnom jazyku, s akým ich podľa všeobecných skúseností každodenne číta. Nevravím nič o tom, že literatúra, ktorá — ak chce byť toho mena hodna — musí vyhovovať rovnako potrebám všetkých tried celého národa, vyšších i nižších, nemá a nemôže byť iba prostonárodnou. — O škodlivosti vzniknutej novoty, pokiaľ sa týka alebo doterajšieho celku čiže trojvetvistého kmeňa, alebo odštepujúcej sa vetvy, aby som sa priveľmi rozširoval, nebude odo mňa žiadať vari ani jeden rozumný a nepredpojatý posudzovateľ veci, o ktorú ide: vidiacemu sa sama ponúka, nevidiacemu úmyselne odhaľovať a ukazovať vlastné a svojich bratov rany a strasti, bolesti a nešváry je vec pretrpká a nevďačná. Sily všetkých troch vetiev československého národa v takom jeho stave, v akom sa ocituje, a súčasne ak ich prirovnáme k silám iných národov či už slovanských alebo i neslovanských, napr. ruského, poľského, nemeckého, francúzskeho, anglického atď., sú pre všestranné zveľaďovanie a obohacovanie literatúry dosť slabé; každé, i to najmenšie ich rozdrobovanie a trhanie nemôže neškodiť alebo celku alebo i jeho častiam. Týmto prenáhleným, násilným odčesnutím sa slovenskej vetvy obnaží sa na kmeni veľká, hlboká rana, ktorá keby sa aj priebehom času zacelila a keby sa aj odtrhnutej vetve podarilo zapustiť do svojej pôdy korene nového samostatného života (o čom veľmi pochybujem), predsa vždy ostane jazva, a to očividná. Ba čo horšie: ako každé svojvoľné a jednostranné vymykanie sa z posvätných krvných zväzkov podľa prirodzenosti ľudskej povahy nemôže zostať bez zmätenosti úmyslov a vznietenia vášní, vedúcich od svornosti, znášanlivosti a lásky rýchlym skokom k nesvornosti, neznášanlivosti a nenávisti, tak aj tuná možno predvídať, ba už na samom začiatku možno vycítiť, že urputné úsilie o uskutočnenie začatej novoty povedie k rozporom a hádkam, k rozhorčeniu myslí, k roznieteniu vášní, ktoré spočiatku bývajú obyčajne mierne a bezvýznamné, no naostatok vždy sa skončia smutne a zhubne. Lebo zo semena nesvornosti, neznášanlivosti, hnevu, slovom, z vášní, nikdy a nikde sa nemôže urodiť a dozrieť plod dobrý, srdcu a mysli na úžitok. Nájdu sa totiž blúzniví a blázniví učenníci, ktorí pôjdu ďalej, než učitelia chcú a prikazujú; nebude to, ba je už teraz, bez preklínania češtiny a Čechov, bez preklínania tých Slovákov, ktorých vlastní otcovia a matky vychovali vo viere, že Česi, Moravania a Slováci sú jedna krv, jedna veľká rodina, že ich spisovný jazyk je spoločným majetkom, spoločným dedičstvom všetkých troch (čo je vraj podľa nového učenia niektorých Slovákov povera, ba hriešne zmýšľanie) a v nej chcú aj vytrvať a zomrieť. — No nestačí ešte táto akokoľvek hmatateľná a veľká škoda, ktorá vznikla z rozdrobenia síl, z rozdráždenia myslí a zo vzplanutia vášní; budúcnosť hrozí ešte väčším nebezpečenstvom. Nehovorím nič o tom, že pri známej rozdrobenosti slovenského nárečia na veľké množstvo od seba odlišných podnárečí, z ktorých pestovanie jedného je nemožné bez zanedbania iných, spory o pravopis a gramatiku postupom času budú istotne neodvratné,^[37] a že preto Slovákov ľahko môže postihnúť to, čo sa stalo Srbom, hašteriacim sa už takmer tridsať rokov o pravopis a gramatiku, a po uviaznutí v domnienke, že bez sústavného, podľa filozoficko-teoretických zásad pristrihnutého pravopisu vôbec nemožno mať klasických spisovateľov (hoci história najbohatších literatúr, francúzskej, anglickej, nemeckej a talianskej dokazuje opak toho), nijako sa nemôžu prehrýzť cez škrupinu k jadru, cez formu k veci, cez písmená ku spisom, cez slová ku slovesnosti (literatúre);^[38] toto nešťastie, hoci veľké a škodlivé, vždy by bolo len dočasné, podradné. Nebezpečenstvo, s ktorým je toto nové hnutie spojené, podľa mojej mienky je oveľa väčšie a závažnejšie, totiž že Slováci, keď sa krátkou cestou odcudzili tým prenáhleným vyšmyknutím sa zo spoločného kruhu vzdelanosti, z doterajšieho i budúceho českého jazyka, z doterajšej i budúcej českej literatúry, a nemajúc dostatočných síl na zveľaďovanie vlastnej, samostatnej, všetkým potrebám národa vyhovujúcej literatúry, po veľkom lopotnom a bezvýslednom namáhaní vyjdú z boja naprázdno, pre vysilenie nevládajúci viesť ďalej svoje veci, pre roztrhnutie starých zväzkov a zanedbanie spisovného jazyka neschopní vrátiť sa ku starým prameňom vzdelanosti a osvety. A čože je to, čo ich napĺňa dôverou, že sa ich predsavzatia vydaria, že sa musia vydariť? Priznám sa, že pohľad na minulosť a prítomnosť nevzbudzuje vo mne také sangvinické nádeje, naopak že ma napĺňa akousi clivotou a starosťou. Spisovné jazyky a literatúry sa nikde, ani za najpriaznivejších okolností, nedajú životu nanútiť, tak zrazu improvizovať podľa abstraktných teoretických, čo aj ako vznešených zásad; a tým menej u Slovákov, ktorých zemepisná poloha, horami oddelené sídla bez hlavného mesta, majúceho čiastočne spájať rozptýlených členov, na mnohé podnárečia rozdrobený jazyk, nízky stupeň vyššieho priemyslu a preto i hmotného blahobytu, vzťahy k ostatným národom, najmä k Maďarom, nedostatok národných škôl a mnohé iné okolnosti veľmi nepriaznivo pôsobia na také odvážne, bezohľadné podujatie vytvoriť nový svet; nezávislú tatranskú vzdelanosť a literatúru. Teda kam to až priviedli Sotáci (v Zemplínskej stolici), ktorí sa už pred deväťdesiatimi rokmi pokúsili o spisovanie kníh vo svojom obmedzenom domácom podnárečí? Veď tých niekoľko nimi vydaných náboženských knižiek sami ostatní Slováci nepoznajú ani len podľa mena! Kam to až priviedol Bernolák a jeho nasledovníci, mužovia to ináč nepochybne učení, usilovní a vytrvalí, ktorí sa už pred vyše päťdesiatimi rokmi s najväčším úsilím snažili povýšiť iné slovenské podnárečie na čestné miesto literárneho jazyka? Česť a chvála niektorým, najmä básnickým plodom ich usilovnosti;^[47] no popri tom všetkom našou mienkou je, že to, čo dosiaľ vyniesli na svetlo, nie je ešte literatúra, a že i tými svojimi spismi, ktorým nemožno odoprieť záslužnú pochvalu ako svojím spôsobom vydareným plodom ľudského umu, boli by zapôsobili oveľa dôraznejšie, hlbšie a ďalekosiahlejšie nielen na celý náš trojvetvistý kmeň, ale i na samých Slovákov, keby za prísnejšieho pridŕžania sa všeobecného spisovného jazyka neboli zbytočne novotárčili. Preto kde nadobudnutie nového, či už lepšieho alebo aspoň rovnako dobrého vlastníctva väzí v neistote a v pochybnostiach, tam opatrnosť, bez ktorej i samotná múdrosť je slepá, radí nezriekať sa pre niektoré náhodné, pri dobrej vôli snahe a vytrvalosti ľahko premožiteľné ťažkosti starého, spoločným úsilím otcov nadobudnutého, v rozličných prúdoch času a rozvratoch s námahou uchráneného, na živenie a zošľachťovanie všetkých nás postačujúceho dedičstva.

No badám, že ma nestrážený prúd citov a myšlienok začína mimovoľne unášať ďaleko za medze, vytýčené pre tento článok. Dúfam, že z toho, čo som tuná povedal bez okolkov a pretvárky, avšak sine ira et studio,^[48] dostatočne vyznieva moje zmýšľanie o veci, o ktorú ide: že pred nikým nemôže ostať tajnosťou, ako mi skľučuje srdce clivotou a žalosťou táto novota v reči a pravopise na Slovensku v Uhrách, hroziaca nám úplným rozvratom všetkých doterajších zväzkov, pomerov a vzťahov medzi Čechmi, Moravanmi a Slovákmi. Týmto som svoju úlohu splnil; ostatné nech uvážia a rozhodnú rozvážni a nepredpojatí Slováci, v rukách a moci ktorých spočíva súčasné i budúce literárne vzdelanie ich rodákov. Ešte nie je všetko stratené. Podľa mojej mienky nie je ešte úplne nemožný návrat k miernejšiemu a primeranejšiemu prostriedku, ktorým by sa i rýchlejšie, i bezpečnejšie dosiahol chválitebný cieľ; zvláštny slovenský, na základe biblického jazyka utvorený sloh! Daj, bože, aby sa tak čoskoro stalo! Do budúcnosti, pravda, smrteľné oko nepreniká, nemožno predvídať, kam sa prikloní väčšia čiastka slovenského obecenstva. Možno, že všetky naše vrúcne žiadosti a želania zachovať jednotu budú márne a zbytočné, možno, že rozdvojeniu a rozdrobeniu nedá sa zabrániť, je neodvratné, možno sa násilné trhanie nenazdajky dovŕši, možno štyristopäťdesiatročná velebná budova spisovného jazyka a literatúry na Slovensku sa do základov rozbúra bezhlavou prenáhlenosťou a nová sa nikdy nedostavia; potom nám — ktorí vieme, že na tejto zemi a na tomto svete nevíťazí vždy to, čo je lepšie a spravodlivejšie, ale že naopak, často, veľmi často lepšia vec sa stáva obeťou horšej — neostane nič iné, než zahaliť svojho ducha do plášťa odovzdanosti a zvolať s utickým mudrcom:

Victrix causa diis placuit, sed victa Catoni! ^[49]