Zlatý fond > Diela > K odohnaniu ovadov


E-mail (povinné):

Ľudovít Štúr:
K odohnaniu ovadov

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Erik Bartoš.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 57 čitateľov


 

K odohnaniu ovadov

Keď už dlhý čas ovady človeku okolo uší brnčia a doštípať ho chcejú, naposledok len predsa i nevoľky rukou hodí, aby ich a brnkavých tarantulov[1] odohnal. Už veľa ráz brnčali takéto ovady v Pražských novinách a Českej včele okolo vecí slovenských, keď ale už doštípať nás chcejú, musíme rukou hodiť a ich odohnať.[2]

V čísle 88. tých samých novín[3] vyčituje ten istý, od nás už raz spomenutý dajakýsi Havlíček[4] — Květy ho „pražským Nácom“ volajú,[5] čo pridávame, aby ho naši aspoň o dačo lepšie poznali — čo za prostriedky ja užívam k navádzaniu na slovenčinu a spomína medziiným, že moja cesta do zasadnutia tatrínskeho z Prešporka do Mikuláša štyri úplné týždne trvala,[6] na ktorej vraj bolo len číre navádzanie na slovenčinu a že sa nejeden našiel, ktorý sa vraj s mojimi zásadami nezrovnával, stála ma vraj moja cesta i prácne potenie. Už to je chatrnosť a nízkosť duše i mysle zadrapovať sa do súkromného života toho, ktorý verejne hovorí a pôsobí, verejne so svojou vecou vystupuje. Ak vám vôľa posudzovať ma — a už ste sa ma veru dosť naposudzovali! — vezmite to, čo verejne som o veci, ktorú bránim, povedal, súďte ma po tom, ako verejne pôsobím, ale súkromnému môjmu životu dajte pokoj; do toho nikomu nič! Lež vy, nemajúc spravodlivej a dôvodnej zádrapky do verejných mojich rečí a do verejného môjho pôsobenia, vždy len do tmy súkromného života zaliezate a stadiaľ žaloby a ledajaké potvárania na moju osobu, čo som kde povedal, čo som kde porobil, vynášate! Ale zato aj čo slovo o mne prerieknete, hanobne luháte a ledajako ma potvárate. Tým ale len sami sebe škodíte najhoršie, bo prv-pozdejšie vyjdú vaše skutky tmy, vaša zlosť a nesvedomitosť na svetlo.

Nepravda je, že by som ja bol štyri týždne z Prešporka do Mikuláša cestoval,[7] lož je, že by som bol koho na mojej ceste za slovenčinu prehováral, ledajaké potváranie je, že by som v odôvodňovaní potreby slovenčiny nesvedčných dôvodov užíval, zlostná klebeta je, že by som kmeňu českému budúcnosť odopieral, jemu bohvie do čoho nadával a na to miesto náš kmeň slovenský vyvyšoval. Čo sa mojej cesty týka, to je pravda, že som na nej štyri týždne strávil, ale vyše troch týždňov z tohoto času strávil som v mojom rodisku, odlúčený tam od celého iného sveta, neobcujúc s nikým, iba s mojimi domácimi, dávnymi známymi v dedine a s priateľom a pomocníkom mojím Petrom Hostinským,[8] ktorý ma na celej ceste sprevádzal. Tak teda na vlastnú cestu neostalo mi len pár dní a kto zná dlhosť cesty od Prešporka do Mikuláša, ten veru ľahko sa domyslí, že som prosto a čerstvo ísť musel a sem i tam zachádzať a kadekde baviť sa nemohol. Kde som zastal, to bolo u srdečných priateľov Slovenstva a mojich, a tam za slovenčinu nebolo treba reči stratiť, bo tí sú, keď nie horlivejší jej priatelia, aspoň tak horliví ako ja. Na hornom Považí u srdečného priateľa[9] bolo synov a mužov slovenských na ten čas do pätnásť zídených, ale jednej duše nebolo za češtinu, nebolo teda koho presviedčať a koho na slovenčinu nahovárať.

A moje dôvody za slovenčinu som verejne predniesol, inými ako tými som súkromne o pravdivosti našej veci nikoho nepresvedčoval a kto by bol dajaký inakší dôvod odo mňa počul, nech sa ozve a nech dokáže! Stranných a pokútnych dôvodov som teda nikdy neužíval a tak, kto ma z toho potvára, je luhár a utrhač.

Že by som kedy budúcnosť Čechom bol odopieral,[10] im do vyziablych, do strašidiel, ako v Pražských novinách stojí, nadával, to sú samopašné, rúhavé, podlé luhárstva a utŕhania. Nad takýmto potváraním sa mi hlboko srdce búri, bo ono ma z toho podchytáva, oproti čomu ja najväčšmi pracujem, z čoho, keď to v živote vidím, najväčší smútok cítim. Kdekoľvek vidím dáke hýbanie sa k životu, dáke povstávanie z terajšej ničoty u kmeňov slovanských, hlbokú a najvrúcnejšiu cítim k tomu úctu a že sa i z českého preberania sa k životu tešíme, o tom sme už i v našich novinách dostatočné dôkazy dali, zprávu podávajúc o všetkých krokoch a hýbaní sa českého života.[11] Keby ste vy takú potechu z nášho hýbania sa a túženia po zjednotení kmeňa sem-tam rozhádzaného a upadlého mali, nemohli by ste to robiť, čo robíte, nemohli by ste byť tak stranní, nespravodliví, ako ste, ale nie tak vy, ako my, nie tak vy, ako my! Kdekoľvek len dáke nedarenie v živote našom spozorujete, kadenáhle len dáky zlý chýrik, čo aj nepravdivejší, o živote našom pochytíte, čo za radosť vám z očí žiari, ako toť nedávno Květom nad neprítomnosťou Turčanov v Tatríne[12] (lenže sa Květy v svojom znamenitom spozorovaní veľmi oklamali, bo u bratov našich turčianskych celkom boli iné príčiny neprítomnosti v Tatríne, ako podľa mienky Květov odoznávanie sa slovenčiny, za ktorú sa páni turčianski mocne vyslovili), alebo Českým novinám nad nepravým chýrom o národnom našom ústave tatrínskom,[13] ktorý ešte aj na posmech s pokrytskou ľútostivosťou nad naším životom zdeľovali. No ale túto radosť zadržte si vy, my ju mať nechceme a nemáme, mysliac úprimne nielen s nami, ale aj s druhými kmeňovcami našimi. Že by som vám bol ponemčenie na oči vyhadzoval, to netajím, ale to som hovoril verejne a vy ste si už dosť tiež tej smutnej pesničky naspievali, lež teraz ešte to k tejto kapitole pridať musím, že podľa najnovšieho skúsenia o vás túto ponemčenosť nepokladám už teraz hlavne v prijímaní nemeckých slov, nemeckých výpovedí, v presiaknutosti života vášho duchom nemeckým, ale vo vašich alebo radšej v havlíčkovských dobrovoľne a prácne stvorených teóriách[14] a v jeho dobrej vôli.[15]

Ostatne my tým sa tu tešíme a o tom najhlbšie sme presvedčení, že tie teórie na jarnom slnku slovanskom, keď ono naozaj vyjde, tak sa roztopia ako vlaňajší sneh a neostane z nich ani kusa, ani omelinky!

Ako tie teórie v Čechách stoja, nevieme, Květy aspoň povedali dačo proti nim[16] a nakoľko mohli, bránili nebezpečenstvu vystavenú česť Čechov, medzitým jeden kus z tej teórie, to láskanie pražských Nácov s Ilýrmi s vylučovaním ostatných[17] je už samým statočným Chorvátom, ako sme sa i týchto dní od vážnych a vysokozaslúžilých chorvátskych mužov, ktorí tu precestovali,[18] presvedčili, len na ostudu a už do nevystátia. No tam, pravda, jesto šľachetné city a nieto toho nízkeho a podlého sebectva, prázdneho všetkých vyšších, veľkomyseľnejších citov, ktoré len seba a seba pred očima má, a žeby sa tým lepšie slúžilo,[19] z celého sveta sa vytvára, ktoré na kmeňovcov svojich, že sa i k druhým priznávajú, sa žaluje a že sa ho preto spúšťajú a od neho sa odcudzujú, na nich narieka, ktoré kmeňovcov svojich, na široké pole vystúpivších, len na svoju pašu zajať chce. Takýmto sebcom veru aj chceme byť separatisti, ale jako sa my k ich námerám užiť nedáme, tak dobre sa nedajú užiť ani Chorváti, trebárs by kadejaký Havlíček[20] ešte raz toľko s Ilýrmi láskal a pre nás aj ta do krajín tých cestoval, za štyri mesiace tam okolo chodil, kortešoval a na krátkozrakých a tupých, ktorí jeho vznešenú myšlienku pochopiť nie sú vstave, sa hodne napotil![21]

Že by nám české Hlasy boli zmätku narobili,[22] to si len vy tak predstavujete a vo vašej radosti nad škodou blížnych žiadate, keby ste ale naozaj vedeli, čo nám a vám Hlasy narobili, to by ste aj tú hodinu, v ktorú vyšli, odsúdili. Slovenčine nič lepšie neposlúžilo ako české Hlasy a ak máte nás tak na váš spôsob radi, ešte raz takúto, len seba znižujúcu knihu vydajte! Keby som chcel ešte púšťať články v novinách o týchto Hlasoch,[23] to by ste sa dozvedeli, čo sa s nimi porobilo a veru by sa vám doniesli do uší aj kuriózne o nich histórie!! Lež nejdem už rany rozrývať, ale kde treba, hojiť, ponechávajúc vám to povolanie, ktoré vám podľa vašej radosti nad škodou blížnych veľmi dobre stojí!

I to ešte zo zprávy Pražských novín ľahko sa zavierať dá, že Tatrín by bol náchylný býval k prijatiu češtiny[24] a len že dajedni lebo dajeden ho od toho odviedol. Keď ale to chcete vedieť, teda povedať vám musím, že jeden jedinký list prišiel Tatrínu za češtinu[25] a ten sa na hlasnú všeobecnú žiadosť na stranu odložil. A také chýriky, že sa už teraz do Slovenských novín budú prijímať články vo všetkých podrečiach slovenských písané,[26] nech si verí pražský Náca, ktorému ony výborne pristoja. Ale už dosť rečí o Nácových podskokoch a zlosti! Dobrej vôle má tá šepleta dosť škodiť druhým a robiť rozbroje medzi nami, medzitým máme pevnú nádeju, že prv-pozdejšie v hanbe ostane takáto ľahko- a zlomyseľná kalika!

A naostatok ešte redaktorovi Pražských novín to radíme, aby, keď bude chcieť mať dopisy zo Slovenska, zase sem poslal cestovateľov a svojich vyzvedačov, ktorí sa i do súkromností života slovenského zastarajú, a čo tuto vyzvedeli, to v potváraninách obecenstvu českému predložia. Ako lasice sú do očí tí ľudia a krem očí špintajú, ohovárajú, urážajú. Naše ale obecenstvo bude ich už vedieť ako prijať, vieme už, čo to k nám za ľudia dakedy dochodia. Redaktor Pražských novín bude si zase môcť ich zprávy do dopisov zo Slovenska prevliekať, čarbať a búchať,[27] sotva sa im ale tak ako teraz poteší.


[1] tarantula (Štúr používa tento výraz v mužskom rode) — druh pavúka, ktorého uštipnutie spôsobuje zápal a bolesti

[2] Už veľa ráz brnčali takéto ovady v Pražských novinách a Českej včele okolo vecí slovenských… — Pražské noviny s prílohou Česká včela (časopis venovaný literatúre, umeniam a zábave), ktoré od roku 1846 redigoval Karel Havlíček, priniesli skutočne mnoho útokov na štúrovskú slovenčinu a vôbec na celé slovenské národné hnutie a jeho predstaviteľov. Tieto útoky boli zamerané proti slovenčine ako spisovnému jazyku.

[3] v čísle 88 — Pražských novín z 12. novembra 1846 na úvodnej strane vyšiel článok s nadpisom „Něco pěkného o p. Štúrovi“. Za autora článku podpísaného značkou M. B. pokladal Štúr — ako vysvitá z jeho odpovede — priamo Havlíčka, čo však nezodpovedalo pravde. Redakcia výslovne upozorňuje v poznámke pod čiarou, že príspevok „pochází od Slováka a sice katolíka“, no Štúr iste tomuto upozorneniu neveril. Za značkou M. B. sa naozaj skrýva Slovák, a to Martin Hattala, v tom čase poslucháč teológie vo Viedni, ktorý sa podpisoval pseudonymom Martin zpod Babejhory. Na Havlíčka teda padá zodpovednosť iba za uverejnenie článku v Pražských novinách, ale nie za jeho obsah.

[4] … od nás už raz spomenutý dajakýsi Havlíček… — v Orle tatránskom č. 21 z 13. mal. sečna (= februára) 1846 (str. 167) vyšiel článok (jeho autorom bol pravdepodobne sám Štúr), v ktorom pisateľ odpovedá na nepekný útok redakcie Českej včely na slovenčinu. V tomto časopise (č. 6) píše totiž viedenský korešpondent (V. B. Nebeský) o potrebe založiť nejaký časopis na Morave a na Slovensku a Havlíček tu pripája redakčnú poznámku: „Od té doby, co se tam — — počala tatarská literatúra, přestalo toto prasidlo jazyka českého s Moravou a s Čechy v spojení.“ V 8. čísle Českej včely Havlíček síce opravil tieto výrazy ako chyby tlače na „taterská“ a „prasídlo“, ale bolo jasné, že išlo o ironickú Havlíčkovu poznámku v tom zmysle, ako sa to zjavilo po prvý raz. Treba priznať, že vtedy Štúrova odpoveď na túto zlostnú poznámku bola predsa len veľmi mierna.

[5] Květy ho „pražským Nácom“ volajú… — Havlíček uverejnil v Pražských novinách na pokračovanie (vo februári a marci 1846) článok s názvom „Slovan a Čech“, v ktorom podrobil kritike dovtedajšie náhľady na Slovanstvo, postavil sa na stanovisko nekompromisného češstva („Já jsem Čech“, ale nikdy „já jsem Slovan“), na Slovanstvo sa díval len z vyhranene nacionálneho českého hľadiska, v ktorom bolo mnoho utilitarizmu, a uznal iba štyri slovanské národy, ktoré však nijako nenadnášal nad ostatné európske národy. Proti tomuto článku sa ozvali veľmi ostré hlasy aj z českej strany. Napríklad Květy v č. 36 z 26. marca 1846 str. 143 — 4 uverejnili satirický veršovaný rozhovor, ktorý sa končí takto (naň Štúr práve naráža):


Nechlub se, hloupých řečí nech,
nejsi-li Slovan, nejsi Čech!
Věz, že kdo prorokem chce býti,
vše, co svatého, musí ctíti. —
Ten pak je sprostý pražský Náca,
který, co slina kane, plácá.

[6] … že moja cesta do zasadnutia tatrínskeho z Prešporka do Mikuláša štyri úplné týždne trvala… — tretie valné zhromaždenie Tatrína sa konalo v Liptovskom Mikuláši v dňoch 16. — 17. septembra 1846 a Štúr sa na ňom zúčastnil. V uvedenom článku v Pražských novinách („Něco pekného o p. Štúrovi“) sa píše, že Štúr sa vybral už v auguste z Bratislavy na cestu do Liptovského Mikuláša, ktorá mu vraj trvala „takměř celý měsíc“, lebo musel robiť „všelijaké okliky“, „kortešoval, t. j. přetahoval Slováky za češtinu neb Bernoláčinu zaujaté na svou stranu“, pričom sa s mnohými i „napotil“, kým ich prehovoril.

[7] Nepravda je, že by som ja bol štyri týždne z Prešporka do Mikuláša cestoval… — z tohto času poznáme pomerne málo Štúrových listov, takže nemôžeme presnejšie sledovať Štúrovu cestu do Mikuláša. Je isté, že 30. augusta 1846 bol Štúr ešte v rodnom Uhrovci, lebo odtiaľ písal list Josefovi Václavovi Fričovi.

[8] Peter Kellner-Hostinský (1823 — 1873) — bol Štúrovým žiakom a od roku 1845 pomocným redaktorom pri Slovenských národných novinách a Orle tatránskom. Ako dokazujú Štúrove listy, Hostinský bol skutočne v tom čase so Štúrom v Uhrovci a nato sa obaja zúčastnili na tatrínskom zhromaždení.

[9] Na hornom Považí u srdečného priateľa — pravdepodobne v Malých Stankovciach, kde bol ev. farárom Štúrov intímny priateľ Pavol Čendekovič (1804 — 1855), bývalý bratislavský študent

[10] Že by som kedy budúcnosť Čechom bol odopieral… — v článku Pražských novín sa hovorí, že Štúr je obdarený dobrou výrečnosťou („ephetou“), ale mrzko ju používa. Podľa neho vraj Česi sú „vyzáblí, poněmčilí, strašidla“, im už nikdy nie je súdený „krásny den“, ale „věčná smrt“, oni už ani jediného slávneho muža nedajú Slovanstvu; zato Slováci sú „plni života, zachovalí, jim vychází krásná dennice“. V článku pisateľ dokonca obviňuje aj z toho Štúra, že vraj medzi katolíckymi Slovákmi kortešuje proti Čechom i husitizmom. Nakoľko poznáme Štúrovo zmýšľanie, opodstatnene môžeme odmietnuť takéto ohováračky.

[11] … zprávu podávajúc o všetkých krokoch a hýbaní sa českého života — Štúr skutočne referovával vo svojich novinách o všetkých významnejších udalostiach v českom národnom živote, a to aj vtedy, keď sa na neho z českej strany pre slovenčinu útočilo.

[12] … ako toť nedávno Květom nad neprítomnosťou Turčanov v Tatríne… — v zpráve Slovenských národných novín (1846, str. 497) sa o tatrínskom zhromaždení roku 1846 konštatuje, že sa na ňom zúčastnilo mnoho ľudí z Liptova, Oravy, Trenčína, Gemera i vzdialenej Nitrianskej a Prešporskej stolice, iba z blízkeho Turca „ani duše tam nebolo“. Túto zprávu prevzali aj Květy (XIII, 1846, č. 123 z 15. októbra, str. 496) a neúčasť Turčanov na zhromaždení v nej vyzdvihli ako vždy pamätnú udalosť. Podľa vysvetlenia v Slovenských národných novinách (str. 533) sa zdá, že Turčania sa stránili Tatrína preto, že nebol úradne schválený.

[13] … alebo Českým novinám nad nepravým chýrom o národnom našom ústave tatrínskom… — boli to Havlíčkove Pražské noviny, ktoré priniesli zprávu (č. 61 z 9. augusta 1846, str. 255), že Tatrín je zrušený. Pritom sa v zpráve uvádza, že „ačkoli Štúrovy novoty dokonce nenávidíme, přece by nám bylo nad ním líto, kdyby tento ústav, od kterého jsme tak mnoho dobrého očekávali, již skoro na počátku zaniknouti měl“. (Tatrín zanikol až v revolučných rokoch 1848/49, hoci nebol nikdy úradne schválený.)

[14] … v havlíčkovských dobrovoľne a prácne stvorených teóriách… — je to Štúrov útok na „teórie“ o Slovanstve, ktoré Havlíček rozvinul v článku „Slovan a Čech“

[15] … v jeho dobrej vôli — nazdávame sa, že ide o narážku na Havlíčkovu ironičnosť, ktorú používal vo svojich článkoch

[16] … Květy aspoň povedali dačo proti nim… — Štúrova zmienka sa vzťahuje na odpoveď redaktora Květov J. B. Malého na Havlíčkov článok „Slovan a Čech“. Malého odpoveď s tým istým názvom vyšla na pokračovanie v Květoch v apríli 1846. V nej Malý medziiným odmietol — na čo naráža Štúr — aj Havlíčkov náhľad, že českí remeselníci, umelci atď. majú možnosť v iných menej vzdelaných slovanských krajinách nájsť dobrú obživu, nazhromaždiť si majetok a potom doma pokojne stráviť ovocie svojej usilovnosti. Malý v tejto súvislosti Havlíčkovi vyčítal, že ako by to vyzeralo, keby sa ostatní Slovania dozvedeli, že ich Česi pokladajú „za svou dojnou krávu“.

[17] … to láskanie pražských Nácov s Ilýrmi s vylučovaním ostatných… — Havlíček v článku „Slovan a Čech“ vyzdvihol, že spomedzi slovanských národov jestvuje priateľstvo a svornosť jedine medzi Čechmi a Ilýrmi, lebo oba tieto národy majú z nich osoh a ony aj najviac získali zo slovanskej idey.

[18] … chorvátskych mužov, ktorí tu precestovali… — nevieme, o ktorých Chorvátov ide

[19] … a žeby sa tým lepšie slúžilo… — v pôvodine je „súžilo“, čo opravujeme na „slúžilo“. Pritom pre pochopenie zmyslu treba „tým“ vzťahovať k „šľachetné city“.

[20] Havlíček — v pôvodine Harlíček, čo pokladáme za tlačovú chybu, nie za autorov zámer

[21] … za štyri mesiace tam okolo chodil, kortešoval a na krátkozrakých a tupých, ktorí jeho vznešenú myšlienku pochopiť nie sú vstave, sa hodne napotil! — Tu Štúr vyberá myšlienky a výrazy z článku Pražských novín („Něco pěkného o p. Štúrovi“) a obracia ich na útok proti Havlíčkovi. „Štyri mesiace“ sú namiesto štyroch týždňov, za ktoré Štúr údajne išiel na tatrínske zhromaždenie z Bratislavy do Mikuláša, „kortešovanie“ sa Štúrovi tiež vyčítalo v tom istom článku a hodne sa „napotil“, kým svoje presvedčenie nahovoril krátkozrakým a tupým voči slovenčine (tak sa tiež hovorí v článku).

[22] Že by nám české Hlasy boli zmätku narobili… — Štúr priamo reaguje na túto zmienku v spomínanom článku Pražských novín: „Však nehoršme se, neb kdo se topí, i břitvy se chytá, a p. Štúr vězel u velikých nesnázech. Mnoho zmatku mu nadělali Hlasové, mnohé listy se všech stran zaslané…“

[23] Keby som chcel ešte púšťať články v novinách o týchto Hlasoch… — Štúr započal vo svojich novinách sústredenú kampaň proti Hlasom od čísla z 23. júna 1846. Tu uverejňoval postupne osvedčenia za slovenčinu a proti Hlasom, a to od jednotlivcov, obcí, kňazov a učiteľov na príležitostných schôdzkach, seminaristov, meštianstva, univerzitnej mládeže atď. Verejnosť sa z nich dozvedala aj o tom, ako niektoré príspevky v Hlasoch boli objednané a upravované.

[24] … že Tatrín by bol náchylný býval k prijatiu češtiny… — článok v Pražských novinách sa začína týmito slovami: „V měsíci Září bylo zasednutí Tatrína, a tu se mělo rozhodnouti, máme-li v ,tej starootcovskej a ridzej Slovenčine‘ literaturu vzdělávati, aneb něco upustiti, a tak se k češtině zase přiblížiti.“

[25] … jeden jedinký list prišiel Tatrínu za češtinu — a to od Jána Hlovíka, ev. farára v Kladzanoch, ktorý sa obrátil na Tatrín s návrhom o návrat k češtine, ale návrh bol zamietnutý hneď na rokovaní jazykového výboru Tatrína 15. septembra 1846 s tým, že slovenčina bola vystavená „za dogma života nášho“.

[26] A také chýriky, že sa už teraz do Slovenských novín budú prijímať články vo všetkých podrečiach slovenských písané… — v článku Pražských novín sa poukazuje na to, že Štúrovo kortešovanie nebolo vraj veľa platné, čo vidno z toho, že sa na tatrínskom zhromaždení zrovnoprávnili koncovky l a u (brau-bral), čím sa azda noviny otvoria aj pre články vo všetkých slovenských nárečiach, ba aj v češtine.

[27] Redaktor Pražských novín bude si zase môcť ich zprávy do dopisov zo Slovenska prevliekať, čarbať a búchať… — na tento Štúrov článok sa ozval M. B. v Pražských novinách č. 96 z 10. decembra 1846 (str. 398) poznámkou „P. Štúrovi“, ktorú citujeme: „Nemalé pohoršení mi způsobil článek v Orlu, kde p. Št. na redaktora těchto listů tak hrubiansky si vyjel. Vězte, ani p. Havlíček mě k onému článku (totiž v č. 88) nevyzval, aniž vysílá on neb kdo jiný vyzvědače po Vašich cestách, protož Vám nebylo příčiny k takovým urážkám. Co jsem napsal, čerpal jsem v mé otčině, na Slovensku, buďto z vlastní zkušenosti, buďto z ust hodnověrných mužů, aniž mi bylo zapotřebí, do Vaší domácnosti se vtírati, neb věci ony jsou po Slovensku dosti známé.“ K tejto poznámke pridala redakcia (= Havlíček) vysvetlenie, že článok dostala od „M. H., katolickeho Slováka“, čím len potvrdzuje, že ide o Martina Hattalu. Ďalej sa redakcia ohradzuje proti výčitke, že si sama napísala článok podľa zpráv vyzvedačov vyslaných na Slovensko, a navrhuje Štúrovi, aby si v Prahe vybral sám dvoch hodnoverných mužov, ktorým by redakcia podala dôkazy, odkiaľ a od koho má článok proti Štúrovi, lebo redakcia „z důležitých příčin“ nemôže verejne oznámiť meno korešpondenta. Okrem toho redakcia dodáva, že Česi nikdy Slovensko a Slovákov nepotupovali a nepotupujú, lež výčitky sa týkajú jedine Štúra „co škůdce a separatisty v národě našem“. No už predtým v Českej včele (č. 97 zo 4. decembra 1846, str. 388) Havlíček pod svojou značkou veľmi ostro a bezohľadne reagoval na tento Štúrov článok, nazývajúc Štúra „Velikým Slonom Tatránskym“ a podobne.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.