ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Majte pravdu ako domy,
v prsiach hlasy ako zvony,
srdcia ako holubice
i vlastenské nohavice —
čo vám to pomôže v súre?
Ja som Kubo, ak sa hnete
v koľaji, tak na tom svete,
ktorý je už scela chorý
len od samej metafory,
myslí, koná vo figúre.^[3]
Probuj, ak neveríš, začni!
Dlho veru budeš lačný,
ak z úprimnej ideš vôle,
bez trópov^[4] a hyperbole(!)
svetu pravdu odkrývať.
Ale keď tu i tu v reči,
tak ako na múdrych svedčí,
vedľa synekdochy^[5] — ver to —
incertum povieš pro certo:
Keď položíš majiteľa
za to, s čím nevládze veľa,
kaput namiesto pánika, —
ako učí rétorika^[6] —
budú ťa napospol vzývať.

V ošúchanom kabátiku,
Slovák v reči, Slovák v zvyku,
sokolov a Tatry vzýva,^[8]
o národe šírom sníva.
Vo snách zbadá cudzie kraje,
krajšie hory, milšie háje, —
v horách bane, zlaté rúdy,
v dolách inokrajných ľudí,
ľahký život, ľahké mravy,
i úložné cesty slávy —
vedľa toho myseľ tvorí
v srdci túžbou novou horí,
máme vinše i výhľady
menia vieru i zásady, —
až bez rázu v mravnej biede
stane, chudák, v cudzej gliede.^[9]

Pekné to slová i krásne reči,
čo nám, pánovia, hlásate,
keď jednu vieru v jednom ovčienci^[12]
i sabadšák spomínate.
Vážne to slová,^[13] to každý vyzná,
v srdce ich prijme, za svoje uzná,
vzdychne, neprieči na mále:
Potom však prejde časy v prešlosti
a vidí čiaru v túžbach, radosti
a — reservatum mentale.^[14]

Za našu ľúbosť čože my chceme,
za ľúbosť našej krajiny?
Len to, že keď my za ňu zomrieme,
by nepísali dejiny:
Toto vykonal národ z Kaukazu,^[15]
plný hrdinstva, práva i rázu,
to vykonali Maďari;
ale nech píšu: Tú účasť mali
i tí, čo vďačne pod Varn[o]u stáli,^[16]
synovia Slovenska jarí.

Za našu ľúbosť čože my chceme,
za ľúbosť našej krajiny?
Len to: nech vždy sa bratia zovieme
a nech sme láskou spojení;
a keď si jeden stavia Valhalu^[17]
pre svoje meno i povesť stálu
a dvihá sa do výšiny —
nech i my máme znaky života,
nech i nám svieti božia dobrota,
nech i my máme — dejiny!

Či mám zamlčať, bratia, pred vami
a či vykríknuť v nevoli,
ako križujú brázdou, skerkami^[19]
bezbožní po svatej roli?
Či mám odokryť jašterov plemä,
sluhov mamony, pokrytcov semä
bez citu,^[20] pravdy a rázu?
Ktorí bez hanby, keď z ľudu žijú,
v jarmo nevoľnú tisnú mu šiju
na časnú i večnú skazu?

Či mám vyčítať zberby tej mená,^[21]
čo kážu svaté známosti,
čo zohýnajú často kolená
a vedú „slovom“ ku cnosti?
Mená tých, ktorých [veľmi] je veľa,
čo by predali i Spasiteľa,
keby im zvýšili štóly?^[22]
A tak by mohli! Tak im prislúcha!
Keby neboli otroci brucha,
synovia márni — nevoli!

Ale nepoviem, by ste zvedeli,
ako v mestečku jednom sedeli
v chráme svatom na porade
i sluha boží i cirkev celá
i iných [ľudí] prespoľných veľa —
a premýšľali o sade:^[24]

„S akou výnimkou^[25] do obce veľkej,^[26]
kde reč i kroje čisto slovenské,
majú povolať rektora^[27]? —“
Po dlhej mysli, ťažkej rozvaze
pán farár takto napísať káže
prísne hneď do vokátora:^[28]

„Jestli sa zrečie slovensky písať,
v reči tej knihy, noviny čítať
a reverz na to v písme dá —
tak je prijatý a má výhľady,
že ak objíme nové zásady,
cirkev neskúpi^[29] — viacej dá.“

Vašu múdrosť, páni, radu!
Svedčiť prosím bez odkladu:
či to není pravda holá,
kde je v reči väčšia štóla,
kde patrónstvo^[31] na kolede
zadrží ťa pri obede,
kde je čistá sýpka^[32] v žite,
stojak^[33] zdarma na koryte,
kde ťa prijmú s „von“^[34] po pansky,
nie s tým sprostým „vy“ po našsky,
kde spoločnosť vyberaná,
v rečiach, mravoch cifrovaná,
kde sa vrchom na vždy meria
etcetera etcetera, —
či tam není povinnosť
opovrhnúť národnosť?

„Vy ste soľ zeme^[36]“ — avšak nechajme
vec túto, čo nás nepáli, —
k stolu nezvaní nepresedajme,
bojsa,^[37] žeby nás prehnali.
Len toto, rogo,^[38] mi je na mysli,
prečo duchovní nato neprišli,
zaviesť zas dišputu^[39] novú:
Či brat náš slávny, keď robí zmienku
o soli zeme — značí varienku^[40]
a či len takú — zvánovú?^[41]

Stojí lipa v šírom poli,
v planej zemi, na skaline,
z jej koruny list za listom
letí svetom, až zahynie,
až zahynie tam na vodách
Váhu, Hrona i Moravy,
kým sa k brehom vyžiadaným,
zasľúbeným nedoplaví.
Každý lístok má písmeny,
na každom je ruka známa:
„Poďte, deti moje, ku mne,
mati vaša stojí sama!
Či vám zato láska hynie,
že ma víchry kolísajú,
či vám za to stydne srdce,
že mi kvietky oberajú?
Kto sa hanbí za krú svoju,
beda tomu, tri ráz beda!
Ten sa hanbí nielen za mať,
ale i za otca z neba!“

Kde treba sadu vyvrátiť,
zakašle vtedy zhlboka,
keď nechce poznať dakoho,
padne mu vlákno do oka;
keď musí nechať úrady
i tam sa, figliar, šikuje,^[44]
popredku — pre zlatú žilu —
pekne-krásne zaďakuje,
keď sľúbi niečo, už lyhá,^[45]
keď hrozí, už nemá sily,
keď ako ruža prekvitá,
vtedy sa ku hrobu chýli —
keď nosí bibliu v ruke,
vtedy s diablami šantuje,^[46]
keď oko zapiera v smútku,
vtedy mu duša tancuje —
a iné mnoho, — veď známe
ovocie z lohyne^[47] kríkov!
Slovák to zovie huncútstvom,^[48]
iný zase — politikou.

V bizotmáni^[50] peroroval,
chválil by ho sám Cicero,
a to všetko za reč našu
slovo jeho až hrmelo.

Potom mu voľačo dali,
už neviem, — čo-akú lieku.^[51]
I premenil, chudák, všetko,
aj charakter — za mentieku.

A páni naši sa smiali
a mali k tomu príčinu:
zišiel im na um sivý kôň,^[52]
čo zaň kúpili krajinu.

Keď na zvolenskom konvente^[54]
podkovičkami sklopali
kňažkovia naši nevdojak,
boli to strašné škandály!
Keď v Bratislave neskoršie^[55]
náhodou^[56] dogma zabudli,
tak išiel svet ako predtým,
smädní pili, lační jedli. —

Na vás sa, hory, údolia krajny,
na vás odvolám v žalobe.
Dajte dokument pre synov slávny^[58]
z života otcov v útrobe:
Ako ste vernú krú ich prijali,
keď sa zástavy k zbrani rozviali
proti Džingisu-Chánovi;
keď sa Muhamed v siedmom seraju^[59]
strašne zadušil proti Dunaju^[60]
a proti nášmu kráľovi.

Na vás ja volám, homole Varny,^[61]
či pamätáte na boje,
keď zo Sarmatov^[62] panovník švarný^[63]
na Carhrad šikoval voje?
Tisíce chlapcov, ako jelina,
stratila si tam ľúba krajina
od Váhu, Hrona, Torysy;
nezabudli vás srdcia rodiny,
ani zbielené kosťmi roviny,
hoc vás zabudli zápisy!

Koho si prijal na tvoje ruky,
okrúhly Turiec, mohutné,
keď zatemnili Tatárov luky^[64]
roviny naše ukrutné?
Koho si ľúbil, keď ho rodina
nechcela prijať za svojho syna,
že už nemal na útrovu?
A nad Dunajom pre vieru svätú^[65]
ktože vylieval krú začernetú
hrdinu ináč — Kupovu?^[66]

A duch Mateja^[67] na Vyšehrade
keby [v]stal zo sna dávneho
(a začal volať radom po rade
hrdinov z pluku Čierneho!^[68]
Nejedno meno by ste počuli,
čo ho nosili dávno usnulí
od Tatier i od Moravy;
a i výzvedy by ste slýchali:
že kde Liptova knieža^[69] bývalý,
kde mu leží pochovaný?)…

Staňže ta s berlou na Vyšehrade,^[70]
čo pravda s tebou zhynula
a zvolaj ešte radom po rade
mlaď, čo ti veniec uvila;
zavolaj čisto každých po mene!
Nech vidí pyšné Uhorska plemä,^[71]
kto v Čiernom pluku bojoval,
ktorý v ňom padnul za vlasť hrdina
od pevných Tatier a či Devína,
kto sa tebe obetoval.

Nech vidia milí bratia Maďari,
že im Slovák neublížil,
že tam neprešla zrada po tvári
od tých čias, ako s nimi žil —
a hoc len vždycky na konci stola,
nezdvihla predsa nikdy nevoľa
prsia mu verné ku vlasti:
Dobre on vedel, i teraz verí,
že má tu život a i hrob šerý,
krivdu i smútok i — slasti!

Takto, hľa, sami stojíme
medzi svojimi siroty:
keď druhým svetlá ligocú,
nás chmúrne desia mrákoty,
ale v tom mraku, kto vidí:
pozná kríž Syna božieho
a z neho prúdy blaženstva
časného a i večného.
A kto tu stály zostane
a v biede vieru nestratí,
tomu ten Ukrižovaný
tisícnásobne navráti.

Jestli je múdrosť i v tom zložená,
konať z rozumnej príčiny,
ktorú vložila vôľa nezmenná
i do najmenšej byliny,
majte tú lásku, povedzte verne,
by nás obidvoch mrákoty čierne
nepriateľstva nemámili:
Prečože ste sa od rodu Slávy^[74]
ako potôčky z lesnej dúbravy
k cudzej rieke preplavili?

Jestli je láska i v tom zložená —
láska, čo prenáša veľa,
cnosť tá nad pevnú vieru zvýšená —
milovať i nepriateľa:
Akéže máte vážne príčiny
hľadať na vlastnej rodine viny,
nenávidieť si vlastnú mať?

Veď máte múdrosť, máte učenia,
inteligentní zväčša pánovia,
ľahko môžte zodpovedať.
„I zodpovieme!“ zaletia hlasy
a zhlboka sa zakašle,
v módnu figúru uvedú vlasy
do patriotizmu mašle,^[75]
k tomu šabličkou^[76] [zvučne] zacvendžia!
Skúsení títo dávno už vedia,
čo treba robiť cum plebe,^[77]
ktorý nechodil toľko do školy
a neučil sa súdiť v nevoli,
ibák by^[78] hádam o chlebe.

„I zodpovieme, hoc nie povinní!“
Prvú tú máte príčinu:
U vás len biedne vídať ruíny,
inde ku sláve výšinu;
u vás k ničomu človek nepríde,
od hladu temer zo sveta zíde,
ak ho fília^[79] — z lásky — daktorá —
(: i to len môžte vravieť o štestí
a o velikom dakom náveští :)
nezavolá — za rechtora.“

„Veď len probujte, ak ste Slováci
a seba vidíte radi,
keď zasa príde čas k reštavráci,^[80]
uchádzať sa o úrady.
Môžte sa chlúbiť vášmi hlavami,
naplnenými hoc pandektami,^[81]
umom ostrým ako kosa:
Predsa len máte — (: skúsenosť stará:) —
výhľad na pána niekde „cestára“,
alebo gór^[82] za „kapoša“.“^[83]

„A tak je pusto všade len s vami,
všade ste na konci v súre, —
takí ste s vedou i so školami,
na posmech v literatúre:
Kde iný píše — národ veliký —
opery dávno, „szomorjátéky,“^[84]
Thálie našej chrám hluchý!
Len jedno dráma písali vaši,
i to by mali hrávať v salaši,
tie „Dva buchy a tri šuchy!““^[85]

„A či vám rátať teraz tých mená,
hoc z vašej pošlých rodiny,
ktorí zabudli Tatier temená
a zaľúbili roviny?
Nieto na dačo súceho pána,
čo priam spod zámku Mojmíra kráľa,
ani vzdelanca vo školách,
čo by sa vášho nestránil roda,
keď taká všade biedna úroda,
ako na snehových holiach.“

„Sama reč vaša, aká nemilá!
Uráža sluch i cítenie,
akby ju boli stvorili bralá
a víchrov divých krútenie.
Nenie spôsobná myseľ vyraziť,
ani predmety stručne vyvážiť,
ani krásy nemá ona:
Len slovo jedno a hneď poznáte,
v „slanine“ menšie obrazy máte
ako v tom nežnom „szalona“.“^[86]

„Hlavná nás ešte ďaleko stráni
vec u nás svatá, u vás nie:
skrz nás sa blaho „otčiny“ chráni,
u vás len blaho „národnie“.
My ten dobrobyt vlastenskej veci
len v jednej navždy vidíme reči,
budúcnosť v tejto len slávnu:
prameň slobody ona vzkriesila,
synom nezvädlých vencov navila
a ona stvorila krajnu!“

„Keby ste znali krásu kvetiny,
na odiv sveta spanilú,
a mali pritom čujné orgány
pocítiť vôňu jej milú —
keby ste znali, že tá nerastie
tam, kde sa šíra šedivé chraste
a chladné Kriváňa steny:
keby ste znali, čo sa nás týka
i vlasť rovnako i politika,
boli by sme zjednotení.“

„A naposledok, kto nám zakáže
tým byť i zostať, čím chceme?
Kto nám reťazmi vôľu poviaže,
krásny to poklad tej zeme?
Rozumných ľudí sloboda značí,
my tam ideme, kde sa nám páči
v cirkvi, tak i v národnosti.
Inde podobné výjavy ctíte,
voľnosť človeka hlasne bránite,
len tu vidíte hriešnosti?“

Ó, časy dávne, hrdinstva časy,
hoc vás tmavými menujú,
nebolo slýchať o vás ohlasy,
jakové^[87] teraz panujú —
nehanbili sa vaši synovia
za jednotlivých ako orlovia
zaletieť v turnýr^[88] o závod.
Teraz tu máte iné príklady:
Ktože sa teraz na tom zavadí,
hanbiť sa za celý národ?

Hanbiť sa za to — počujte svety,
počujte háje, skaliny! —
že sme na seba samých opretí
synovia biednej rodiny.
Za to do cudzích vstupovať šíkov,
že sa tam ľahšie meniť v pánikov,
že u nás bolesť, tam úsmech —
hanbiť sa za to, verte, pánovia,
hocby i väčšie bolo dônovia,
hanbiť sa za to — veľký hriech!

Však pravdu máte, nik vám nežiada,
čo vám nedáva vlastný cit,
pravda sa hocjak utvoriť nedá,
tá sa musí v duši zrodiť —
a zadržať ju, charakter treba,
tento veliký boží dar z neba —
a za koho? Len za biedu!
Oj, pravdu máte! Horký to skutok,
každý deň učiť slabý žalúdok
ako Mithridat^[89] ku jedu.

Ťažko je konať chválne bez chvály
a ponížiť sa k nízkemu,
ťažko prežívať slávnym bez slávy
slúžiť sluhovi núdznemu —
veľké bremeno slúchať svedomia,
keď slová sveta v ušiach zazvonia
a kráčať za srdca súdom:
nemožnosť púha, idea číra
za chudých obliecť šatu martýra,
však nemožnosť — nízkym ľuďom.

Len veľkých duchov sú tie vlastnosti
a mužov veľkého rázu
vynášať z nížin biedy, nízkosti
drahé perly bez úrazu:
zanechať výšku, do hlbín [v]stúpiť,
kliatbou zmorený národ vykúpiť,
hriech jeho prejať na seba,
príkladom toho, čo z Nazarétu
spasenie hlásal celému svetu,
génia pošlého z neba!

Lebo v nížinách, kde tmavé šachty,
skryté sú svetlé kamene,
tam z tvrdých svieťa žúl diamanty
i drahých kovov pramene,
lebo v nízkosti verného ľudu
božiemu slovu a jeho súdu
veľké leží zasľúbenie
navrchu, ako šata na slnci,
pri krivej zblednú civilizáci
cnosť, viera — ba aj spasenie.

A čo sa týka tej našej reči,
vy ju neznáte — nač vadu?
Dávno skončený súd o tej veci,
avšak prijmite poradu.
Verne sa učte našemu hlasu,
akby v dišpute dokázať krásu
vašej reči ste snáď chceli —
aspoň aby vám nechýbal vtedy
koreň potrebný do propovedi,
aby ste neonemeli.

Aj to prijmite, ak sa vám volí:
že pľuvnuť na chlieb znamená
— len tak zo žartu, [z bujnej] svevoli —
darmo brať božieho mena:
nuž a čože je ten každodenný,
hoc priam v horkosti sĺz vyrobený
chlieb, proti reči výrazu?
A ten, kto sa tu oprie takému,
či sa nerúha Duchu božiemu,
jeho svatému obrazu?

Že v reči našej dosaváď není,
čo v inej vídať — opery?
To je velikej pre národ ceny —
Kto pochopí — ten uverí.
Načože siliť po sklených domách,
čo môže vyriasť voľno po horách,
nač tak priečiť sa prírode?
Načože dusiť génia rodu,
aby porodil nejakú ódu,
alebo systém po móde?

Privčasné sú nám ešte dramatá,
privčas smutné elégie,
ladom tu leží zem — neposiata,
doliny v kliatbe i háje.
Nám treba pieseň, čo sa tak lúdi,
ako keď matka zosnulé budí
ku ránu dietky milené:
Nám treba slovo, ktoré tak volá
ako v slávnostný deň do kostola
pobožných tiché zvonenie.

Ktoby tu začal s Kantom vyzváňať,
tajnými k tomu monadý,^[90]
toho by mohli slušne preháňať
za tak prepiate náhľady:
To je len pre ľud, čo potrebuje,
to, v čom si myseľ sám zobrazňuje,
čo jeho nesie ústrojnosť,
a ten, kto svaté tieto potreby,
mysli národa spája do vedy,
ten tvorí jeho slovesnosť.

Zavčasu vedieť, čo ináč sluší
človeku neskôr len skúsiť,
môže mu večne škodiť na duši
i myseľ docela skrušiť:
Tak môže národ — to moja viera —
zahynúť ľahko, keď si začiera
nie z vlastného prameňa vied —
keď vedy prišli včaš’^[91] akby mali,
nevlastným svetlom sa mu zjasali:
Ony v život mu vliali jed.

Čo tam tak múdre o vlasti zneje
proti nám, od vás, pánovia?
Spravodlivé to dokážu deje,
že sme jej verní synovia.
Lenže musíte prekladať mená,
ktoré skrútila zájmov ozvena,
zájmov cudzinstva ľúbosti:
potom, ak sa vám rozhľadia oči,
poznáte v krajny poliach, v úbočí
i našich zbielené kosti.

Mali sme za to chválne výsady?!
Boli sme v krajne čítaní,
mali len k tomu verné výhľady,
že nás spomenú pri dani:
Turiec i Liptov, Orava celá
mohla vypraviť chudoby veľa,
aby dvíhala, jak patrí,
hate na vodách [búrnych] bezpečné,
lebo budovy národa(!) večné:
múzeá, slávne teátry.

A keď sa vrátil otec strápený
objať si milého syna,
ktorý bývaval v jeho súžení,
nádeja ešte jediná,
mal právo zobrať peniaz mozoľný,
aby pripravil beh žitia voľný
školami aspoň synovi:
a tak sa tešiť, že prídu doby,
kde sa vytrhne z večnej poroby
za tieto nové útrovy.

A v škole chlapík nevoľný sedel,
načúval okom, ústami
a ničoho nič sa nedozvedel,
čo rozkladali tí páni.
A keď sa druhí vo vedách našli,
jemu sa oči slzami zašli
pri cudzom výraze, slove:
tak išiel vnivoč život mu mladý,
tak jeho šumné sveta výhľady —
tak šli nádeje otcove.

Mali sme ešte privilégiá?!
Brať účasť pri rokovaní,
keď bola slávna kongregácia
medzi stoličnými pány:
obzerať steny, na nich obrazy
i rozumovať, ako ich kazí
moľ i prísny časov prevrat —
i pekne tvrdiť pravdu hlavami
v ľúbeznom spánku, odpočívaní,
aj tu i tu si zakašlať.

I to nám nikto nebránil hlasne
privolať „Sláva!“ našemu,
že nám budúcnosť maľoval krásne,
vyslancu do krajny snemu:
okom túžobným naňho pohliadnuť,
aby neráčil na nás zabudnúť,
keď budú robiť zákony —
že tuná žije opovržený
národ pre krajnu velikej ceny
hoc v tmavej Tatier zátoni.

I nevzdelanej reči popriali
priestor z veľkej humanity,
keď dereš z ciene vyťahovali,
občiansky znak „ekvality“:^[92]
Tu mohol kričať chudák vystretý
v reči, aká mu prišla v ústrety
i v slovenskej perorovať.
Drotár tiež mohol detto v krajine
kričať po mestách vo slovenčine:
„Dajteže hrince drotovať!“

A predsa — predsa vlasť si ľúbime,
mnoho ráz tuhšie jak mnohí,
čo za jej slávu horia pri víne
a iskry krešú z ostrohy:
celosť koruny svätej Štefana,^[93]
krajna jak roľa nerozorvaná —
naša to túžba i snaha —
tu máme život i otcov hroby,
a hoc i znaky ťažkej poroby,
predsa nám zostáva drahá.

Lenže my srdcom národa chceme
prísť k srdcu milej otčiny,
my z nášho blaha riasť vinšujeme
i blahu našej krajiny —
lebo to vieme, že biedou ľudu
nik neposvätí studenú hrudu,
ani jeho porobami:
len ten ju v oltár prerába svatý,
ktorému zriastol živôt bohatý
v nej okrášlený vedami.

A z toho ide ako z prameňa,
čo sa vás tak bôľne týka,
tá pod stenami Tatier zrodená
divotvorná politika:
dľa ktorej chceme v krajne záhrade
všakové chovať zrastliny v rade
pri jednom zhrievaní slnca,
by tak z nich pošlé rozličné kvety
dali sa uviť v krásne bukréty
i do spanilého venca!

Ešte horeká berme ostatný
dôkaz vášho sa stránenia,
ktorý sa mnohým zdá byť nezvratný:
„Slobodné zásad velenia.“
A máte pravdu, že v takej veci,
ktorá nepatrí ani do reči,
voľno brať tú, hneď tú stránku:
Máme — napríklad — prácu s ordovom,
tam všetko jedno, či sa s lopovom^[94]
spúšťa víno, či na vránku:^[95]

Ale vo veciach vážnej povahy
neústupná je dilema:
Tu ak má človek za voľnosť snahy
len tým smie byť, čím si byť má:
Čo boh zakázal v slove, v svedomí,
môžeš to voliť, nik neprelomí
podivnú tvoju hrdinskosť:
ale volením stratils neslávnym
národom drahé — novým i dávnym —
stratil si právo na voľnosť!

Vytknuté jesú^[96] večné zákony
na nebi tak jak na zemi,
nimi sa vedú blesky i hromy
i sveta celé systémy:
Vložené jesú i v srdce ľudu,
voľné od všeho mudrákov súdu
žitia pravidlá, zásady:
vložené jesú i v slove Syna,
a kto sa nimi k činom pohýna,
ten je účastný slobody!

Načo nás tedy delia ohrady,
z akýchže príčin deľba tá?
Nadšene krajnu vidíte radi —
i nám je ona presvatá:
K jednému jdeme oltáru všetci,
či nás tu majú rozdvojiť reči
alebo pôvod koreňa?
Za tieto dvojby v svetodejinách
šla by v ohlase ako po nivách
hanby to našej ozvena:

„Tu žili dávno šumné národy,
rozmanitých mien aj rečí,
Bôh im požehnal, dal im úrody,
pomáhal im v nebezpečí —
lebo sa kedys verne ľúbili
v milej, odpornej i v každej chvíli
láskou spojené rodiny:
Potom začali deliť sa sami,
brat už bol cudzí medzi bratami,
až sklesli posled v nížiny!“

Dones mi ešte, dievčina,
ak ľúbiš hosťa dávneho —
v nádobe tu z našej dielne
toho z Uhier červeného:

Nech sa zasmejem nad láskou
mŕtveho vína a hliny —
i nech zaplačem nad hrobom
živej — nesvornej krajiny!