ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pani Habáňka dostala list od svojho sestrenca.

Drahá Tetušo! Ďakujúc Ti a rúčky Ti bozkávajúc za Tvoje milé pozvanie, sdeľujem Ti, že rozhodol som sa ho prijať a prísť na zábavu do Malinova, aby som ako motýľ preletovať mohol s jednej pestrej kvetiny na druhú a nassať sa do vôle sladostného pelu. — Čo sa tej spomínanej otáznej osoby dotýče, probujem či city naše budú štimmovať. Uvidíme! Predbežne sa teším na Malinov a dufajúc to najlepšie, som s vrelým bozkom Tvojich rúčok Tvoj Laci.

P. S. Veľmi som zvedavý, či je otázna osoba blondýna, či brunetta, či vysoká, či malá.

*

O pár dní viedla pani Habáňka vysokého, elegantného blondýna s fúzikami á la Wilhelm II. do izby.

— Aleže ju zabávaj, Laci môj!

— To sa vie, to sa rozumie, tetúlik!

Vstúpili. Pri obloku stála slečna, štíhla nevysoká brunetta. Slečna Milka Suchánska, môj sestrenec Laco Myšianka. — Pani Habáňka nechala mladých ľudí hneď samých.

Srdce slečny Milky zabúchalo hlasne. Tak tu je ten vychýrený gavalier, elegán od hlavy do päty. Jeho zovňajšok urobil na ňu veľmi priaznivý dojem. — Bystré oči, husté obrvy, ostrý nos, hore česané vlasy. A tie pekné, bujné fúzy! A aké pestované! Horela nedočkavosťou, kedy elegán prehovorí. Len aby ju priveľmi nepobúril. Bude po pokoji jej duše!

Pán Laci choval sa celkom ležérne. Oprel sa o veľkú kachľovú pec, vykrúcal si chvíľu fúzy, potom vytiahol tabatierku, vyňal z nej cigarettu s pozlátistou stužtičkou. Zapaľujúc ju, spýtal sa sladko:

— S dovolením?

— Prosím.

— Akoby mu bola cigaretta dodala kurážu, podišiel ku stolu.

— Veľmi ma teší, že vás konečne vidím, slečna Milka.

— Ja som bola na vás, pane Mišianka, aspoň tak zvedavá.

Nasledovala nudná prestávka. Na šťastie pán Laci vyplňoval ju usilovne modrými kotúčmi dymu. Slečna Milka pozerala od dlhej chvíle občas von oblokom.

Pán Laci, ktorý sa bol po pár slovách vrátil ku peci, podišiel zase ku stolu.

— Ráčite byť prvý raz v Malinove, slečna Milka?

— Oh nie, bola som tuná už viac razy.

— Ja podobne. — Švihák sa uklonil a vrátil sa zase ku peci.

Zdalo sa, že tie kachle boly jeho mravnou oporou, jeho tajným prameňom sily, kurážu, jeho šepkárom.

Viac slov do tetkinho príchodu pán Mišianka už neprehovoril. Po príchode tetkinom potreboval tým menej hovoriť — veď hovorila za neho tetuša.

*

Po roku shovárala sa pani Mišianková s pani Habáňkou.

— A čo, Mariška, Lacko sa nežení?

— Ba ti musím zradiť, duša moja. — Má sa okolo jednej advokátskej vdovy. Bohatá. V izbách má plno hoteľov (foteľov), i driečna je dosť, ako ja hovorím — môže obísť. Len keby bola kus údatnejšia. Trocha je taká šťúpla. Ja by som si priala radšej dáku údatnú barnušu za nevestu.

— Je zaľúbený?

— Toľko ti, duša moja, neviem povedať, však to oni majú u seba. Ale je to skôr podobné pravdivej skutočnosti ako nie. Lebo jej veľké dary kupuje. Vidíš, duša moja, ako ti to terajšie deti majú nároky, trovia, a ja jeho mať, veru tak súkromne žijem, že často ani tri dni mäsa nevidím. Taká som ti ja veru súkromná. (Hovorila pani Mišianková miesto skromná.)

— Bude skoro zasnúbenie?

— Veď ti ja to, duša moja, nič nemám u seba (neviem). Ale nedávno mi písal kartu, toľko na nej stálo:

„Mamuša! Otázny človek sa okolo otáznej osoby už krútiť započal.“

— No, to už dačo bude.

*

Jeden večer hovoril pán sbormajster Špinka ku shromaždeným členom speváckeho sboru:

— Mne sa zdá, že skoro budeme Žanke Rosínskych spievať v kostole.

Idúc so spevu domov, šeptaly si dievčatá:

— A čímže je ten Mišianka?

— Že vraj úradníkom vo voľákom sklade v Arade.

— V Arade?

— V sklade? Jest mi tu svete!

— Nekritisuj, Žela, nevieš!

— No, ja som si istá, že ani matúry nemá.

— Ba ešte?

— Vy slečny, každého iba podľa svedectva alebo diplomu meriate — ozval sa vyčítave mladý kupec Ihriský.

— Hahaha! — ozývalo sa ulicou.

*

— Nech idú sem, Laci!

— Pán Laci Mišianka, óbrmagazíner, milosťpani Puhýčka, milosťpani Vdovková, milosťpani Čierna, slečna Ella Čierna — predstavovala pani Rosínská.

— Nech povedia, Laci, týmto dámam, čím bol ich otec.

— Óbrkontrollór pri štajramte.

— Vidíte! — obrátila sa pani Rosínska k dámam s víťazoslávnou tvárou.

— A aké oni majú školy, Laci? Nech povedia!

— Dva roky óvody, päť rokov elementárky, 6 rokov polgárky (meštianky) a 6 rokov obchodnej.

— To je spolu 19 rokov škôl, duše moje! — hovorila pani Rosínska, ktorá to už bola porátala prstoch.

— A čím sú oni, Laci?

— Óbrmagazineur.

— Pri čom?

— Pri štátnych železniciach, pri hlavnom konsume.

— A koľko majú platu, Laci, nech povedia! — neprestávala pani Rosínská povzbudzovať budúceho zaťa.

— Stoštyridsať korún mesačne.

Pani Rosínská zbadala na tvárach dám, že je to primálo. Nuž počala rectovať:

— Ale okrem toho kvartieľ, svetlo, kurivo, okrem toho je pod penziou. Ale čo je najviac hodno, je predsa óbrmagaziner pri konsume. Má všetko, čo potrebuje, rozumie sa, gratis. Koberce, metly, žínky, smetár, múku, kuchynské riady, petrolej, zeleninu, mydlo, ale všetko, všetko, čo len potrebuje. Veru, moja Žanka nepotrebuje nič kupovať. A to je viac, ako plat!

— Ešte jej je nie ani zaťom, a už ho zlodejom spravila — pošeptala pani Vdovková svojej priateľke. — Keď to len tak môže, to je veru fajn! — povedala hlasno.

— Akožeby nemohol: Keď môžu druhí, prečo by on nemohol. Veď on je predsa óbrmagaziner. A či je to taký konsum, ako má tu v Malinove Héda? Storáz väčší! Či nie, Laci, nech povedia!

— Áno, prosím — prisviedčal pán Laci Mišianka.

— No vidíte, veď tam nepoznať, čoby si koľko vzal. A veď je preto aj menší plat, lebo všetko má tam. Nuž a veď časom i avanžovať bude.

*

— Ach, či nám je dobre, Laci! — zvolala pani Rosínska, ukazujúc pánu Mišiankovi svoju kúpeľňu.

— Vraj, a nech sú nie taký haneblivý, keď sa ich pred paniami spytujem, koľko majú platu. A potom nemusia to tak po jednom vyratovať. Môžu jednoducho povedať, že si výndu vyše tritisíc… Ozaj, aby som nezabudla, hovorili, že v prednej izbe majú na stene iba hodiny. Ta by sa sišiel dáky obraz.

— Keby len tých drobných bolo viac! — vzdychol si pán Laci skrúšene.

— Oni, Laci, len vždy stenajú. Nech si vezmú foršús. Však sa nebudú vždy ženiť ani obrazy kupovať.

*

— No, už si si zadrhla dcéru, stará! — obrátil sa pán Rosínsky ku svojej polovičke.

— Ba seba som zadrhla, keď som za teba šla, ty starý hrib!

— Ba si spravila partiu, ty bosorka, keď si sa vydala za okresného sudcu.

— Ba za starého lumpa!

— To je on, čo?! — schytil pán Rosínsky so steny fotografiu svojho budúceho zaťa a rozdrapil ju na kusy. — Tu si ho máš, zjedz si ju!

Pani Rosínska nelenivá priskočila k albumu, a čosi kamsi mala už celá rodina Rosínskeho harnádľou oči povypichované.

— Však ja Lojkovčaťom neodpustím! — odľahčoval si pán Rosínsky, driapuc fotografie svojej ženy.

— Ty živáň, obanuješ!

— No, stará, nečerti sa tak! Fotografie je už síce nehodno sliepať, ale ja ich predsa i také opatrím. A teraz ti kúpim cukrového. Chceš?

— Nechcem.

— Čo radšej, haboše či krémeše?

— Nič.

— Tak tedy kúpim oboje.

*

O pár minút rozpúšťaly sa sladučké krémeše a haboše v chutných ústočkách pani Rosínskej.

— Len keby si ty, Fero, nebol taký pľuhák!

— A ty taká kľampa! — usmieval sa pán Rosínsky spokojne.

*

Sobáš odbýval sa veľmi slávnostne. Bolo dvanásť pánov družbov a družíc. Pred prísahou stupila mladucha po kľačiačky mladému zaťovi na nohu, aby vraj ona panovala v dome. — Nech — myslel si Laci Mišianka — stúpaj si ak chceš! — Tešil sa, že mu Rosínsky, budúci tesť pred svadbou vyplatil dlžoby. Moc síce toho nebolo, ale 1700 zlatých je predsa tiež len voľačo. Síce to podobrotky neurobil, ale pánu Mišiankovi bolo to teraz všetko jedno. Trochu sa síce mladoženích zle cítil, ale to vždycky, kedykoľvek vkročil do kostola. — Kamaráti ho prekáravali, že musí v ňom byť zlý duch, keď sa v kostole tak zle cíti. Nuž, ale nechsi!

Len farárove slová boly voľáke pichľavé. Hovoril, že v terajších moderných časoch je v manželstvách často rozopra o to, kto má byť hlavou rodiny, či žena či muž. Muž si myslí, hlava som ja, ja som študovanejší, mocnejší, ja som pánom. Žena hadom svedená drží sa za hlavu, namýšľa si, že je rozumnejšia, krajšia, pracovitejšia. Ale vraj ameň, hovorím vám, kde sa muž a žena hádajú o tom, ktorý z ních je hlavou, tam je nie hlavou ani on, ani ona, tam je hlavou tretí — diabol.

Pán Mišianka sa zamyslel. Či by bola ozaj taká panovitá?! Dosť ľahko, no však ju on skrotí. Len to je ženantné, že to aj svet vie, hľa, farár…

*

Mladý párik odchádzal z Malinova večerným vlakom do Aradu. Pani Rosinská vyprevádzajúc ích, šeptala jej do ucha:

— A len buď, Žanka moja, trpezlivá. Keby i niekedy strmšie niečo povedal, pretrp. Veď vieš, i apa je často taký, nakričí, nadá a veď dobre vieš, že to on všetko z lásky. Že to on tak kurizuje.