ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Predo mnou v slnečnom svetle, akoby jemným závojom zastreté, pestrie sa mesto so šedými a červenými strechami a zelenými zahradami. Ležím v sade pod horou vo vysokej tráve a voniam materinu dúšku.

Nado mnou mladá koruna orecha chráni pred horúčavou. Lísťa lesklé, šťavnaté, ešte červenkasté riedko pokrýva haluze, prepúšťa trochu jasnej žiare a v mihotavých tieňoch odráža sa na mocnom, hrčovitom pni.

Motýle poletujú, sem tam zabzučí včela, mravec s omrvinkou v ústach šikovne prelieza cez steblo rozkvitnutej jahody ohnúc ju pri tom trochu.

V suchom lanskom listí zašušťalo niečo. To jašterička sa prešmikla nesúc na chvoste zlienenú kožku.

Hrušky, čerešne belejú sa jako mladuchy. Ružové kvety šedozelenej jablone spia ešte v červenkavých púčkoch, ale zdá sa, že ich sladká vôňa už prenikla do jarného vzduchu. Nebo čisté, jasnomodré, nad ďalekými vrchami pláva niekoľko strieborných obláčkov.

Slnce ostro svieti, ale cez červenkavú korunu orecha tak dobre sa hľadí doň.

Okolo všade zeleň, jarná mladučká zeleň a každý vtáčik, včelka, ba každý listoček, trávička hlásojú, ako je krásne žiť.

II

Na vojenský cintorín prichádza pohrab. Trúchla, srdce rozrývajúca hudba utichuje, hudobníci vracajú sa nazpät.

Zavretý umrlčí voz ovenčený čerstvými dubovými vencí kolembá sa po hrboľatej hlinačke.

Žltá, veliká plocha posiata je čiernymi, drevenými krížmi. Samé čerstvé hroby jeden vedľa druhého v hustých radoch, nespočetne. Na krížoch bielou farbou napísané mená a čísla zomrelých. Mnohé kríže ozdobené sú neumelou rukou nakresleným umučením alebo smutnou vŕbou. Kde-tu na hroboch na tvrdých hrudách uschnutá kytka kvetov. — Niektoré hroby sú vpadnuté, mláka stojí na nich.

Za hrobami suché ošarpané kukuričné steblá pripomínajú, že na tomto poli mŕtvych bol vlani ešte bujný život. Hlas zvonov otriasa sa v povetrí, vojaci s rachotom vyťahujú šedočierne, z desák sbité rakve z voza a na žinkách ich spúšťajú do hlbokých hrobov.

Pri prvej jame chudá žena v modrej zástere usedave kvíli nad mrtvým manželom. Prišla odkiaľsi z Dolnej Zeme, tri siroty nechala doma.

Druhého, 20 ročného Slováka tu nik neoplakáva, snáď matka dakde ďaleko v chalúpke.

Farár započne latinské obrady. Pri ňom vojak zbožne spieva, iste je v civile rechtorom. Slnce páli, mladý kňaz sa ponáhľa. Chce svätenou vodou pokropiť rakve, ale vojak čosi tam poprávajúci zavadzia. „Odíď, syn môj,“ skríkne farár, hnevno svraštiac bledú tučnú tvár a povzneseným hlasom liturguje ďalej.

Žena hlasno plače, štká, neodtŕhajúc modrej zástery od tvári.

Konečne kňaz skončí, odstúpi od jamy, vyzlečie si cez hlavu biele rúcho, podá ho vojakovi a vo vojenskej kňazskej uniforme štíhlejší ako sa zdal, plavno odchádza pomedzi hroby.

Neveľký zástup sa ešte nerozchádza, ba ku tretej otvorenej jame prichádza odkiaľsi zpomedzi ľudí kňaz tmavej pleti s čiernou bradou v zamatovej čiapke a v tmavom plášti so širokými pásmi snáď vyšitými rôznymi vzorkami prevažne žltej barvy.

V ruke drží strieborný kríž.

Medzitým vojaci vytiahnu ešte jednu rakev z voza a spustia ju do tretej jamy, kam si zastal pravoslávny sviaščeník.

Kňaz začal sa modliť. Vyrozumievam len časté „Gospodi pomiluj,“ ďalej, že modlí sa staroslovenský Otčenáš prežehnávajúc sa pri tom strieborným krížom.

Odrieka spevavo, mne zdá sa, že rýchle. Zase vraví niečo, čo nemôžem alebo nestihnem porozumeť. — Teraz, hľadiac do hrobu hovorí citne: „Vječnaja tvoja pamjať! Vječnaja pamjať!“ — Potom berie vedľa prichystanou lopatou niekoľko hrúd z tmavej, mokrej hliny a sype ich na rakev niečo pri tom vraviac ako požehnanie.

Z pomedzi zástupu padlo mnoho kytiek do troch hrobov a najviac dostalo sa chudákovi zajatému Rusovi, ktorý mladušký, 22-ročný — ako z nápisu na prichystanom, na hline pohodenom kríži vidno — bude tu v našej zemi práchniveť.

Z hrobov zdvihol sa biely oblak prachu z nasypaného vápna a mokrá, ťažká hlina dunivo padá nazpät do hrobov.

Biednu ženu prehovárajúc odvádzajú od mužovho hrobu, uplakané ženy a zadivené deti pomaly sa rozchádzajú.

III

Slnko páli, traja vojaci obratne narábajú lopatami, kedy-tedy utrúc si šedomodrým rukávom pot s ohorených tvárí a bielych čiel.

— Nestoj, ale rucaj, — hovorí jeden z nich, vysoký mladý Šarišan kamarátovi nízkému slabému vojákovi s fúzami, čo si práve oddychoval.

— Len si rucaj, rucaj, ale keby som aj ja teba nezrutil do tej jamy — odpovedá mu súdruh sadajúc si a pohodlne rozložiac nohy na blízky hrob.

Odchádzajúc dolu briežkom počujem ešte hlas tretieho vojaka, iste Novohradčana, ako vraví: — Ale si luštavý ako cigáň v lete.

IV

Okolo všade zeleň, jarná mladušká zeleň a každý vtáčik, ba každý lístoček, trávička hlásajú, ako je krásne žiť.