ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Elenka, budeme mať hostí, — volal účtovník Dumný svojej žene už zo dvier, keď si doniesol v nedeľu dopoludnia z kancellárie korrešpondenciu.

— Ach, to som rada, — ale či ma neklameš? — Kto prijde? — Kedy? — Veď hovor skoro! Dakto z rodiny? Veď ma netráp, hovor!

— Pomaly, dušička…

— Nie pomaly, chytro chcem vedeť. Koľko ich prijde? Ako dlho sa zabavia? — Ale skoro, kto tedy prijde? — Ach, či sa už dozviem raz?

— Akože môžem naraz na všetky otázky zodpovedať, keď ma ani k slovu nepripustíš? — smial sa muž.

— Ale choď, ja by som bola za ten čas aj celý román vyrozprávala.

— Ty áno, dušička, ale ja nestačím.

— Stačíš-nestačíš, len hovor chytro!

— Tu máš kartu, čo písali. Prijde Lesniak, môj dávny priateľ z B. aj so svojím kamarátom dr. Poliakom, s ktorým by som sa už dávno bol rád soznámil.

— Tedy na budúcu nedeľu prijdú — čítala Elena — no, veru som rada, že náš dom zase na chvíľku oživne; budú to vlastne prví hostia, ako sme spolu.

Elena sa ešte dlho na jedno-druhé vyzvedala. S mužovou charakteristikou priateľa Lesniaka bola veľmi spokojná, čo zvyšovalo jej radosť z príchodu hosťov.

— Musím dáky dobrý obed pripraviť. Čo radi jedia?

— To veru neviem. Ináče na to maš dosť času celý týždeň rozmýšľať, čo uvaríš.

— Týždeň je hneď preč a od teba veru ani za mesiac mnoho nevytiahnem, nie to za týždeň.

Elena začala premýšľať. O chvíľu šla do prednej izby, vytiahla z knižnice objemnú knižku s bucľatou ženskou tvárou na obálke a začala v nej listovať.

— Počuj, Igor, ja by som túto pečienku; tu káže…

— Ale mne je to všetko jedno. Ja sa do kuchárskeho remesla nerozumiem.

— Do umenia, — opravila ho Elena. — Ale môj muž sa má do všetkého rozumieť, lenže ty mi nechceš poradiť. Tu stojí: „kapúň s parenou — — —

— Ale ja sa do toho nerozumiem; konečne veď ty aj desať kuchárskych kníh prekabátiš. A myslím, že dnešný obed je prednejší, ako obed na budúcu nedeľu.

Elena sa ťažko odtrhla od kuchárskej knihy a šla dovárať obed.

Pri obede ledva zjiedli presolenú polievku, lebo Elena, rozmýšľajúc o tom, čo prichystá na budúcu nedeľu, zabudla, že polievku už solila. Vyhovárala sa pred mužom všelijako, že nevie, ako sa to len mohlo stať atď.

— No, nerob si z toho nič, aspoň vidím, že si zaľúbená.

— Ale ty nie si zaľúbený, ani mi nechceš poradiť, čo by som navarila, keď ti hostia prijdú.

— Keď sa do toho ja nerozumiem. Ja všetko rád, čo je dobré, a myslím, že druhí ľudia tiež.

— Nuž počúvaj, či by toto nebolo súce — vzala zase kuchársku knižku a čítala: — kapúň s parenou kapustou…

— Len nie s kapustou, dušička, — pretrhol ju Igor.

— To preto vravíš, lebo ty to nerád, ale to je veľmi dobré jedlo.

— Kapusta veru nie, aspoň je to naskrze nie sviatočné jedlo, a keď bude ešte aj iná zelenina, nuž to by vyzeralo ako pre vegetariánov. Ba, kto by v nedeľu jedol kapustu!

— Práve v nedeľu sa jedáva. No ale nemusí byť, môže byť na pr.: Sviečkovica na lovecký spôsob. Tu je: Daj na kastról…

— Holúbok môj, mne je to všetko jedno, či na kastról, či pod kastról, ale veď máme ešte celý týždeň na rozmýšľanie, nemusí byť práve dnes celý jedlopis sostavený. „Náhlivá robota nikdy nebýva dobrá.“ —

Radšej poďme na prechádzku, na čerstvom povetrí mozog lepšie pracuje, tam si môžeš porozmýšľať o všetkých dobrých jedlách sveta.

— Veď sa mi ty už len navysmievaš, ale keby tak teba nechal pri sporáku, som zvedavá, čo by si navaril, podotkla Elena a šla sa obliekať.

— Na to som aj ja zvedavý — zasmial sa Igor.

Keď sa vracali z dlhšej prechádzky, stavili sa na olovrante v neveľkej zahrade vedľa hotelu. Našla tu Elena dve priateľky: pani Šmihovskú, staršiu už dámu, ktorú Elena volala „tetou“ a ktorá bola na široko-ďaleko známa ako dobrá kuchárka, a mladšiu pani Malú. Obidve boly tu s mužmi. Igor, ktorému z prechádzky až hlava brnela od počúvania tých najrafinovanejších jedál, bol za čas vyslobodený. Elena sa náramne potešila vidiac tu pani Šmihovskú.

Z reči do reči a dámy boly „vo varení“.

„K nám prijdú“ — začala Elena — „na budúcu nedeľu hostia, dvaja páni, poraďte mi, čo by som im dala na obed. Mám asi takýto plán: hovädziu polievku, vyprážané kurence so zaváraním a ak dostanem srňacinu, nuž dala by som ju s omáčkou a knédľami, k tomu šalát a uhorky, na koniec snáď prešporské rožky alebo štrúdlu. — Nuž čo na to poviete?“

„Múčne jedlo by bolo zbytočné, Elenka moja, páni o to nedbajú, pre nich je len mäso,“ radila pani Šmihovská, „radšej daj pred polievkou šunku; ja práve pôjdem zajtra do Prahy, tedy by som ti takú malú šunôčku dala poslať.“

„Prosím ťa, teta, ak budeš taká láskavá.“

„Teraz už dostaneš, Elenka, aj kuroptvy, ak by si ich dala miesto kureniec, môj muž ti ich vďačne objedná,“ povedala skromne pani Malá.

„Znamenite, no, aká som rada, že ste mi obe hneď tak dobre poradily,“ teší sa Elena, „že tomuto môjmu mužovi nič takého nenapadne.“

„Ale kapustu ti predsa neporadily,“ ohlásil sa škodoradostne Igor, „vidíš, že som mal pravdu, keď som bol proti nej.“

„Oj, to by mohla dať, povedzme bravčovú pečienku s kapustou, to páni veľmi radi jedia,“ bránila Elenu pani Šmihovská.

*

Behom týždňa ešte pár ráz bola na obed buďto presolená polievka, alebo prihorená pečienka. Igor len s úsmevom počúval výhovorky svojej ženy, lebo vedel, čo je príčinou.

Konečne sa priblížila nedeľa. Elena oproti svojej obyčaji vstala zavčasu, a akonáhle so slúžkou uprataly izby, hneď sa pripravila ku vareniu. Hoci šunka vystala, lebo pani Šmihovská ju zabudla z Prahy dať poslať, a kuroptví tiež nebolo, lebo pán Malý ich zabudol objednať, ukázalo sa pri tom všetkom, že obed bude vydarený. Kuchyňa len tak rozvoniavala pečienkami. Igor prichystal si do izby na kredenc slivovicu, pravú trenčianskú, taktiež aj víno, ktoré objednal k vôli hosťom lebo nechcel zaostať za ženou, ale chcel sa aj on hosťom zavďačiť.

— Ak budú po obede chceť piť radšej pivo, pošlem preň vedľa do hostinca — rozumoval — bude chutnejšie rovno načapované. — Keď bol s touto dôležitou prácou hotový, sobral sa na stanicu očakávať hostí.

Keď sa s nimi vrátil, bol už stôl vkusne prikrytý. Nechýbala ani váza s čerstvými voňavými ružami. Elena oblečená v pekných domácich šatách, v tvári rozpálená od horúčosti obracala vidličkou v masti smažiace sa kurence.

Keď hostia vošli do izby a poskladali sa, Igor hneď okolo nich, že čo budú piť pred obedom, či slivovicu, či vína im má naliať.

— Ani jedno, ani druhé, — hovorí priateľ Lesniak, — lebo ja som sa stal pred rokom abstinentom, a tuto priateľ je ním už od dávna, — ukázal na dr. Poliaka.

— No, nič nerobí, — hovorí Igor, — to som veru nevedel, — ale škrelo ho to trochu, že toľko vína objednal, keďže sám pil len málo.

Sotva zasadli ku stolu, prišla dobrá hovädzia polievka. Elena dala si na nej veľmi záležať a bola s jej chuťou úplne spokojná. Avšak hostia vzali si z nej nápadne málo. No, uspokojila sa, mnohí ľudia nedržia na polievku, veď si to oni vynahradia na bravčovej pečienke, kurencoch a srňacine. Veď všetko sa jej dnes znamenite podarilo. Elena v duchu predstavovala si, ako bude hosťom chutiť, a — na toto tešila sa najväčšmi — ako budú chváliť jej kuchárske umenie. Igor bude sa len usmievať pri tom a od hrdosti, že má takú ženu, bude celý deň výbornej nálady.

Rozkrájajúc v kuchyni šťavnatú bravčovú pečienku, poukladala ju na misu tak, aby dva najkrajšie kusy boly na kraji, že by si hostia práve tie museli vziať.

— Aká je táto moja žena pekná, — pomyslel si Igor, zahľadiac sa na Elenu, keď vkročila s misou do izby ružová, s iskrennými očami, so šťastným výrazom v tvári.

— Nech sa vám páči, pán doktor, — núka Elena zvŕtajúc misu pred neho.

Pán doktor berie si najprv dva zemiaky, k tomu kapusty.

— No, nech sa vám páči pečienky, — núka Elena ďalej.

— Ďakujem, nebudem, — hovorí rozhodne dr. Poliak.

— Pre Boha, čo je tej pečienke?! — ale veď jej je nie nič, — vraví Elena zľakaná a v nedorozumení hľadí raz na pečienku, raz na hostí.

— Neradi bravčovú pečienku? — spytuje sa Igor tiež nechápajúc, prečo aj priateľ Lesniak berie si len kapusty a mäsa nie. Ale mne sa zdá, že keď sme spolu študovali, ty si práve rád jedával bravčovinu.

— Pravdaže, — odpovedá Lesniak a smeje sa.

— Pečienka je iste veľmi dobrá, — hovorí dr. Poliak krotkým hlasom, — ale my mäso nejeme, sme vegetariáni. Ja už asi päť rokov, a priateľ Lesniak si vlani ku mne pridružil.

— Ach, tak, vy ste vegetariáni. No, to je inšie! — vraví Elena zlomená a bľadá, nešťastná sedá si jako vo snách na stoličku blízko muža.