ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Na neveľkej stanici na lavičke sedí pani s dvoma deťmi a so slúžkou. Staršie, dievčatko v širokom klopenom klobúčku, ustavične vrtí hlavičkou a spytuje sa matky alebo varovkyne na všetko, čo zazre. Chlapček, asi ročný, kloní oddane hlavičku na plece slúžky, ospalými očkami zbadá ešte úsmev matky, usmeje sa aj on a hneď aj priviera svoje tmavé veľké očká usínajúc.

O zábradlie malej stanice stoja veľkými batohami poopierané tri ohorené ženy v tlačeniciach. Patrne cestujú spolu, lebo sa živo radia o tom, či majú ísť rýchlikom alebo osobným.

Jedna z nich, najmenšia a krivá podíde ku panej:

— Neveďä, prosím, koľko stojí karta na šnelcúg na Vrútky?

— Vari 75 kr. — odpovedá pani.

— Aj já tak hovorím, — vraví ohorená Oravka, — a tie vravä, že väc.

— Rozdiel medzi osobným a rýchlikom je koruna, — dokladá pani.

— A čo budeme čakať tri hodiny na persónku, môžeme sa do večera okúpať, kúpim na šnelcúg, — a díva sa na paniu nerozhodne.

— Kam cestujete?

— Do Štubnianskych Teplíc.

— Ste snáď chorá?

— Lámavicu máme, nuž sme sa vybrali na dva týždne.

Medzitým počuť signál, žena zľakaná ponáhľa sa ku kasse, o chvíľu sa vracia držiac v ruke tri karty na rýchlik.

Prihrmí rýchlik. Zastane, odfukuje, cestovatelia sostupujú a vystupujú. Tri kamarátky s chvatom tlačia sa so svojimi veľkými batohami prv, než by boli prišli cestovatelia povychodili z vagóna.

— Nepracte sa ta! — kričí konduktor, — dolu hybajte! — a potiahne jednu za batoh.

Sišly, počkali kým ľudia povychodily, a potom zase ony vstupovaly neisto sa obzerajúc okolo seba.

— A my kedy pôjdeme, mamička? — spytuje sa dievčatko trochu zunovane hľadiac spod klopeného klobúčka.

— Už skoro, Olinka. Poď, budeme sa prechádzať, — a vstávajúc chytá ju za drobnú rúčku. Pani je mladá, 27-28ročná, štihlá, sviežej tváre.

Len raz prešly malou stanicou, keď sa objavila vo dverách čakárne vysoká, chudá dáma s velikým červeným perom na malom klobúčku. V tvári silno na ružovo zapudrovaná, markantných ťahov. Šaty mala elegantné, čierne a na prsiach tri žlté ruže.

Pristúpila ku panej s dievčatkom a ukážuc na obďaleč stojací vlak, spýtala sa maďarsky, či ten vlak ide do Tižiny.

— Nie, vlak do Tižiny len prijde.

— Neráčite sa mýliť, myslím, že už odišiel.

— Nie, to odšiel iný, ale vlak do Tižiny len prijde, veď i ja naň čakám.

— No, chvalabohu. Bála som sa, že už odišiel. Boli v čakálni známi páni, nuž sme sa trochu zabávali. Ale boli už pridrzí, preto som odišla. Jeden ma už aj za bradu chytil. Veď je to síce nič, ale ja som veľmi hrdá, preto som odišla. Voči mne sa každý mužský musí chovať zdvorile.

Prišiel vlak. Slúžka s prebúdzajúcim sa chlapčekom šla napred, za ňou pani s dievčatkom, a balík, ktorý chcela vziať s lavičky, vzala jej ochotne táto cudzia dáma.

Vstúpily do III. triedy. Našly v kupé jednu Trenčanku, pri obloku sedelo mladé, sympatické dievča, vošiel ešte mladý chlapec s klobúkom na bok zatisnutým a stará žena polopansky oblečená s košíkom na ruke.

— Taká som ustarostená, — začala dáma s červeným perom na klobúku ku panej, — cestujem do Tižiny a neviem, nakoľko je vzdialená dedinka od stanice.

— Málo, len štvrť hodiny potrebujú isť pešo, — ozval sa mladý chlap chybnou maďarčinou, — viem to dobre, bol som tam žandárom.

— A už ste nie? — spýta sa dievčatko.

— Veď vidíš, že nemám pera. Vtedy som nosil také veliké ako majú tá kišasonka, či čo sú. Lenže moje bolo zelené. Teraz som pri gazdovstve, vedia? — obrátil sa ku panej. — Pri gazdovstve. Rodičia ma volali, vedia. A ja viem aj maďarsky, aj nemecky.

— A kde ste sa naučili?

— No, že kde. Či nevedia? Na vojančine! Bol som tri roky v Prešporku. A potom štyri žandárom. Ale, rodičia volali domov.

My sme, vedia, na to dvaja: sestra vydatá a ja. Teda som jej povedal: alebo sa vystúpiš z majetku a ja ťa vyplatím a tatinka a maminku do smrti dochovám a pohrab im spravím, alebo sa ti ja vystúpim a ty ma vyplatíš a tatinka a maminku do smrti dochováš a pohrab im spravíš. Nuž, vedia, tak sme spravili že ona vystúpi a ja ju vyplatím a tatinka a maminku do smrti dochovám a pohrab im spravím, vedia! — Dokončil a pozrúc sebavedome dovôkola, aký dojem spravila jeho reč, preložil si klobúk na druhý bok a ešte viac si ho do očú zatlačil.

— Odporný človek — zašomrala dáma s perom. — Iste je podnapitý. Vôbec ľud v týchto stoliciach je strašný. Som učiteľkou v Orave, v Hámroch, tam je taký surový svet, že naskrze nemôžem privyknúť. Nedávno mi aj topánky ukradli. Musela som si tieto staré vziať. Ničomníci, za bieleho dňa mi ich ukradli, povážte si!

— A kto?

— Cigáni.

— Myslela som, že ľud.

— Aj ti by to boli vstave. Surové, nevzdelané je to, toľko sa s tými hlúpymi deťmi natrápim, až strach, divím sa, že mi nervy nevypovedaly službu. Nikdy som nebola na taký život navyknutá. Pohybovala som sa vždy len v aristokratickej spoločnosti. Posledne som bola vychovávateľkou u grófa Zayho v Koložváre. Ach, nikdy neprestanem banovať, že som si také krásne miesto opustila. Ale ráčite vedeť, gróf sa do mňa zamiloval, jeho syn tiež, nuž bála som sa, že by z toho povstal konflikt medzi nimi, na pr. súboj, mala by som len nepríjemnosť a ja som náramme hrdá, nuž som odišla. A hľa, teraz dostala som sa medzi taký blbý svet do Hámrov.

— Odpusťte, ale znala som trochu Hámry. Môj ujec bol tam kupcom; ako viem, ľud je tam pomerne dosť striezlivý, preto ani deti nie hlúpe, ale ak snáď neviete slovensky, deti vás nerozumejú a preto sa vám zdajú byť nechápavými.

— Nuž, slovensky ja veru neviem, rozumiem voľačo, ale povedať viem len: „dobré ráno“ a „dobrý deň“. Ani sa mi tá reč naskrze nepáči. Teraz je v Tižine uprázdnená učiteľská stanica, idem si to pozreť. Odídem hneď z Hámrov, ak sa mi to pozdá. Farárom je tam dákysi Šuština, ktovie, čo za človeka.

— Poznám sa s jeho dcérami.

— Tak? Prosím vás, akí sú to ľudia?

— Veľmi poriadni ľudia, ale myslím, že tam budú požadovať od učiteľky aj znalosť slovenskej reči.

— To je najmenej. Poviem, že viem slovensky a ostatné si už zariadim. Môže človek aj prifarbiť trochu, keď treba.

Vlak zastal v dedinke P. Zelená, strmá stráň pnie sa blízučko pred vlakom. Pod ňou slamou kryté domce s malými okienkami, ako by to boly tváre s očima. Niektorý domec díva sa smutne, iný sa trochu uškŕňa, a zase mnohé hľadia milo, nežne. Na pravo od domov vidno ženy v bielych krojoch, ako okopávajú zemiaky, opálené na žlto pozdnými júnovými mrazmi; na ľavo zpomedzi zahrád vyčnieva šedá pľachová strecha obnoveného kaštieľa.

Z celého vlaku vystúpilo len to mladé dievča, ktoré počas celej cesty sedelo mlčky pri obloku. Všetci z kupé dívali sa za ním, ako odchádzalo haditým chodníkom okolo zahrád na ľavo.

— Kto je to, mama? — začínalo rozhovor dievčatko, keď sa už dosť navoňalo gaštanového listu, ktorý malý chlapček varovkyni a sestričke ustavične tisol do tváre a ony vytrvale kýchaly jemu na radosť.

— Neviem, dieťa moje, kto je tá slečna.

— To je kuchárka odtiaľto z kaštieľa — povedala stará žena s košíkom na ruke.

— Čo hovorí? — spýtala sa učiteľka panej maďarsky.

— Že je to kuchárka odtiaľto z kaštieľa.

Učiteľka zrudla a svraštila čelo.

— Čože, kuchárka?! No, toto je škandál. Tedy s kuchárkou sme cestovaly! — a podívala sa na paniu temer s plačom. — Čo mi to len zišlo na um treťou triedou cestovať, keď vždy chodievam druhou?! Ale ako štátna učiteľka, mám polovičnú kartu na tretiu, nuž to ma zvábilo. Ach ja blázon! Už nikdy nepôjdem treťou, nikdy, aby som zase dakedy nemusela s kuchárkami cestovať.

Všetci spolucestujúci dívali sa na ňu v nedorozumení.

Ona však nedala sa mýliť vo svojom rozhorčení a ešte dlho za tým opakovala si polohlasne: — Ale s kuchárkou cestovať, s kuchárkou! — a krútila povážlive hlavou.

Keď volali stanicu Tižina a učiteľka vystúpila, všetkým odľahlo.

Vlak letel ďalej dráhou do mohutných skál vytesanou, odtiaľ vybehol na slobodu, a cestujúci dívali sa na vlniace sa žitá, zpodmedzi ktorých šelmovsky vykúkaly červené slepé maky, a modré nevädze. Mladá matka sa zamyslela: Chudiatka deti, ktorých výchova je sverená takejto učiteľke! Či ani ja neochránim svoje deti pred podobným osudom?

II

Pani Aranka Kováč, učiteľka na meštianskej škole v Michalove, ponáhľa sa o štvrť na deväť ráno cez školskú zahradu do školy. Dnes nejde mestom, veď nebolo kedy vyobliekať sa, keď zaspala. Boli s mužom večer v kaviarni a sotrvala s ním až do konca, totiž do druhej hodiny. Inokedy ona nechodieva s ním, ale to je len horšie, lebo potom prijde muž len ráno s pomúteným rozumom a často s prázdnym vreckom. Neraz vyhrá v kartách aj dvesto-tristo korún a potom sa majú dobre aspoň za pár dní. Nakúpi deťom hračiek a cukríkov, svojej dobrej žene sa zavďačí drahou látkou na šaty, ba aj kuchárka sa poteší, keď donesie pán do špajzy niekoľko bažantov, rybu alebo zajaca.

No, práve dnes nemajú v špajzi ničoho. Vtedy, keď by sa najskôr zišlo. Včera večer v dobrej nálade pozvali si na dnes na olovrant slúžnovcov a fiškusovcov, nuž treba sa postarať, aby všetko bolo v poriadku, aby sa nezahanbili pred hosťmi.

Tieto starosti mala na mysli pani učiteľka, keď vchádzala do IV. triedy meštianskej školy na zemepisnú hodinu. Všetky žiačky pozdravili učiteľku povstaním s miest. Keď vystúpila na katedru, priskočilo dievča z prvej lavice sobliecť jej kabát.

— Nechajte — bráni učiteľka so smiechom. — Ani dnes si nemôžem kabát složiť. Zase som si zabudla tie gombičky na blúzu poprišívať. Ale, keď je toľko tej práce, že človek nevie, kde mu hlava stojí, verte, dievčatá — vyhovára sa a otvára triednu knihu, aby zapísala vyučovací predmet, to jest zemepis, a mená žiačiek, ktoré chybia.

Keď bola s tým hotová, usmiala sa na vysoké, počerné dievča so zádumčivými očima, sediace na pravej strane.

— Anička, však mi zabehnete do mesta? Poďte sem ku stolíku.

Anička ochotne pristúpila ku učiteľke, a tá, podávajúc jej zalepenú obálku, šeptala: — Zaneste, dušička, túto zmenku do sporiteľne, dajte je tomu tučnému pánovi na kraji a povedzte mu, že teraz na srážku nemôžem poslať, ale že prosím pekne pripožičať sto korún, že len na krátky čas. Keď vám peniaze dajú, choďte k udenárovi a kúpte mi za 10 korún krájanej šunky. U cukrára mi objednajte jednu dobošovú a jednu Napoleon-tortu, 12 porcií zmrzliny a jemný koláč ku káve, — no, to už bude dosť. Všetko nech mi iste donesú pred štvrtou hodinou, ale iste. Len dobre vykonajte, dušička moja, veď vy to viete.

Dievča odišlo.

— A vy, dievčatá, ak mi chcete dačo pomôcť, budem rada. Tie šaty, čo mi vy štyri vyšívate, chcela by som mať dnes hotové a veď už na nich nieto mnoho. Nuž teraz pôjdete k nám a budete mi na nich robiť do večera. Aké predmety máte teraz?

— Počtovedu, nemčinu a telocvik.

— Nuž vykonám od pána profesora Šárfyho a od slečien učiteliek, aby vás štyri pustili. Rada by som byť pekná a viem, že vy máte dobré hlavy, že si učenie dohoníte.

— Áno, áno — volaly štyri žiačky.

— Tak tedy dve starosti už mám s krku — a pani učiteľka preložila jednu nohu cez druhú. Na punčoche zjavila sa veľká diera, a dievčatá sa veľmi premáhaly, aby utlumily smiech.

— Aby som nezabudla, ani vína nemáme. Prosím vás, Elenka Mastných, zabehnite ku môjmu mužovi do stoličného domu, aby nezabudol kúpiť vína. Ach, dievčatá, keby ste vedely, aká ťažký je život! Čo mám práce a starostí; včera nám sviňa zdochla. Iste horúce požrala, keď človek nemá kedy dozreť tie slúžky. A teraz zase tento olovrant, čo ma to bude stáť. Chcem, aby som ich dobre pohostila, nerada by som sa dala zahanbiť potom od nich, poraďte mi, dievčatá, ešte dáke extra jedlo.

— Srňacinu, — parfé, — čokoládovú tortu, — ústrice, — kaviar, — paštétne, — jahodový pudding — ozývalo sa to učebňou.

— No, dobre, deti moje, rozmyslím si ešte z tohoto voľačo. Ach, aký ťažký je život! Vidíte, mladá som a včera som si šedivý vlas vytrhla. A teraz mi ešte poraďte, či mám dať kávu a či čokoládu?

— Čokoládu, čokoládu!

— Nuž tedy, Pavla Kupecká, tu máte korunu, choďte mi pre čokoládu a doneste mi ju na byt. Lebo už je trištvrte, už musím isť domov. Poďte, vy, výšivkárky.

A pani Aranka Kováč zapnúc si dlhý kabát na jedinú gombičku, ponáhľa sa v sprievode štyroch žiačiek cez školskú zahradu domov so zemepisnej hodiny.