ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Neveril, že by kedy po nej dedil, trebárs bola vlastná sestra jeho dobrej matere, odpočívajúcej už toľké roky v hrdej rodinnej krypte, medzi predkami najprednejšej vetve rozvetvenej zemianskej famílie Lehotských. Jedni z nich skoro zosedliačteli a drobili rodné majetky do nekonečna, dávajúc ostatných synov na farárstvo a učiteľstvo, ak sa im, synom chudobných sedmoslivkárov neušlo nejaké lepšie pisárske miesto pri stolici. I po krajine sa ich hodne roztrúsilo, a potomci nejedného z nich, odcudzení domovu i rodnej slovenčine, počínali akiste už dávno zabúdať, že ich starý, či prastarý otec prisťahoval sa s horných strán na Dolniaky, kde sa mu až do samej smrti neprestávalo cnieť za vrchami, horami a malebnými dolinami s bystrými potoky, vodopádmi a ozónovým vzduchom.

Iba vetev Gena Lehotského neslevila nikdy zo svojej zemianskej pýchy a držala sa zuby-nechty rodinných sídiel a moci, pozerajúc s pleca na upadnutých bezvýznamných príbuzných, čo uchycovali sa, kde sa práve dalo.

Kdeže by si bol sveták, starý mládenec vicišpán Geno Lehotský trúfal kedy dediť po starej, rozšafnej tetke, žijúcej v zapadlej Trhanovej najmä od mužovej smrti celkom iným životom, než on sám.

Bola to osoba ešte zo starého sveta, gazdujúca s jediným kasnárom na svojich rozsiahlych majetkoch, čo presahovaly z trhanovského chotára ešte i do pár susedných obcí. Obstarná matróna, motajúca sa naveky v čepci s čipkovým okrajom okolo domu, myslela ustavične na gazdovstvo, na maštale a kurníky, husínce, ovčiarne, na majere, včelíny, na strihanie vlny, na podšklbávanie husí, na sádzanie kvočien na vajcia, ráňanie a ukladanie ovocia, na sypanie zrna do štočkov, na driapačky, priastky a všetko, čo s toľkým hospodárstvom súvisí. Kasnárovi, keď bolo treba, vedela stúpať na päty a najsť si medzi sluhami a hofiermi dôverníkov, ktorí jej nezabudli povedať o žiadnom podozrivejšom kasnárovom počínaní.

Ona dozerala na trepanie ľanu, máčanie konopí. K nej chodili kupci jednať sa na jahence, na ňu obracali sa mäsiari, čo si prišli obzerať ošípané alebo teľce, trhovkyne skupujúce kuratá, maslo, tvaroh a vajcia. Správu rozsiahleho gazdovstva a domácnosť držala pevne v svojich rukách ako kormidelník kormidlo, bedliaci ostražite, aby loď uháňala správnym smerom a nenarazila na skaly alebo neuviazla na piesočnatej plytine.

Stará pani prvá vstávala, posledná líhala. Deň začínala nábožným spevom a večer zakončievala ho modlitbou. K pobožnému životu viedla i svoju čeliadku. Bola to horlivá cirkevníčka, srastená s kostolom a s cirkevnou českoslovenčinou či bibličtinou, modlievajúca sa zo „Žiwota Studnice“ a putujúca každú nedeľu so spevníkom, viazanom v koži, pod pazuchou do blízkeho dreveného kostolíka za slnečnej pále a vetra práve tak, ako v pľúšti a plieskanici alebo treskutom mraze, keď sneh len tak vržďal pod nohami.

Kto ju poznal, tomu istotne utkvela jako pobožná pútnica do kostola alebo ako stelesnený symbol múdrej opatrnosti, keď motala sa, kľúče za pásom, po dvore, sama vydávala čeľadi, čo bolo treba, z komôr a sýpky a sama ich zamýkala, ba ani na noc nezabudla si schovať kľúče pod vankúš.

A preca Matilda Borovská nebola pri svojej sporivosti žiadna skupaňa. V jedení neskrblila, čeľadi dala sa najesť. I slúžka, kuchárka mohla Bohu ďakovať, že vydávala sa od starej zemanky. Lebo veď rozšafná statkárka vedela kúpiť vernej služebnici taký výstroj, že ho nemala každá remeselnícka dcéra. Novší smer uhorskej politiky nebol jej práve po srsti. Odsudzovala vlasteneckú zúrivosť svojho synovca Gena Lehotského, maďarizujúceho tuho ako v stolici tak i v cirkvi. Sama neuznala za potrebné naučiť sa aspoň trošku po maďarsky, a sám hlavný župan, biskup, ablegát a podobní hodnostári museli k vôli nej, ak len vedeli, hovoriť po slovensky. Bola kedysi šťastnou manželkou, starostlivou matkou, ale deti — syn bol už kapitánom pri honvédoch, dcéra vydatá za ministrom v Pešti — pomrely, muž odsťahoval sa do rodinnej krypty, a ctnostná vdova stávala sa, ako roky utekaly, až prísnou puritánkou, zavádzajúca vo svojom dome čo najväčšiu prostotu v reči, šatoch i v jedle. Vyhýbala spoločnosti, nechodila nikam. Iba jeden-dva razy do mesiaca obedoval u nej miestny kaplán alebo niekto z rodiny.

Synovec Geno Lehotský to nikdy nebol. Tetka ho nevolala, a on bol trochu prihrdý, aby sa jej natískal. Vedel, že oň nestojí, nesympatizuje s ním. Lebo veď Matilda Borovská a Geno Lehotský — to boly dva svety.

Starý mládenčisko žil si voľným, svetáckym životom. Ženy, víno a karty boly jeho ideálom. Vína síce nevypil mnoho. Zato tým lepšie cítil sa vo spoločnosti rozjarených kompanov. Ba v zažltlom zasmušilom stoličnom dome, s pavučinami po zamĺklych dlhých chodbách a zamrežovanými okny ani riadne neúradoval, lebo veď každú chvíľu odbehol do veľkého panského hostinca naproti, už či na besedu so známymi, či voľačo zjesť a vypiť alebo poradiť sa v osobitnej izbe o verejných veciach.

So ženami nebolo Lehotského skoro nikdy vidno. Lebo veď zažraté staré mládenčisko cítilo sa voľným ako vták a nevynikalo naskrze stálosťou. To bola skôr ctnosť jeho mileniek. Rozpomínaly sa na ohnivého milenca ešte i vtedy, keď jemu už dávno vykúrily sa z hlavy. Hajdúch Jano či Jánoš v šnurovanej červenej blúze a modrých nohaviciach, stojaci na chodbe pred kanceláriou pána vicišpána, vedel by o nich rozprávať, keby… hej, keby to nebol verný služebník svojho pána, ktorý nevidí ani nepočuje, do čoho ho nič. A preca stávalo sa pár razy do roka, že k prvému úradníkovi stolice dobíjala sa nejaká trochu odkvitajúca Dulčinea, čo dala sa horko-ťažko utíšiť, keď ju Jánoš zastavil a upozornil, že k takému veľkému pánovi nesmie vojsť neznáma. Až potom zamrmlala meno, že ho hajdúch vôbec nemohol porozumeť a vtisla bdelému Cerberovi šesták-dva do dlane.

Jano vošiel k svojmu pánovi.

— Vonku čaká, prosím ponížene, voľáka pani kišasonka, pán osvícený.

Geno Lehotský sebou šklbol, akoby ho bol had uštipol, a osopil sa na hajdúcha:

— A nevieš ju vyhodiť, ty somár sprostý?!

Inokedy zastihla ho taká príhoda v lepšej vôli. Usmial sa šibalsky, pohladil si hustú, nepestovanú bradu, pošklbal fúzy.

— Keď čaká, nech čaká. Však sa jej to zunuje, a pôjde.

Jánoš uškrnul sa tiež. Mal z pánovho šibalstva úprimnú radosť. Keby bol mohol, bol by ho zaň pochválil, potľapkal po pleci. Ale vedel, že ženské sú neodbytné. A keby len to. Ešte horšie je, že sa nevedia ovládať, keď im je nie dačo po srsti, a hneď pustia sa do plaču alebo začnú vrešťať, že je z toho hotový škandál. Nuž, dovolil si upozorniť:

— Ale keď tá kišasonka by chcela s nimi, pán osvícený, hovoriť. Ledva sa dala zadržať, aby nevrazila sem.

— Ach, podívajmeže sa, aká opovážlivá! — durdil sa Geno Lehotský naoko, lebo veď hra počínala sa mu páčiť. — Akože sa volá tá dáma?

— Nerozumel som ju, pán osvícený. Cedila to len tak cez zuby.

— Ha, ha, ha! — A či má pekné zúbence? — smial sa záletný stoličný baša.

— Ani neviem, prosím ponížene, zabudol som sa podívať.

— Je stará, či mladá?

— Nuž, dnešná je už nie, pán osvícený, ale zato ešte dosť herská osoba, — držal sa Jano.

— Biela či počerná?

— Neráčia mi mať za bánosť, pán osvícený. Ale v tých ženských sa dnes človek ťažko vyzná, také sú napudrované a či namaľované.

— Podívajmeže sa na kujona, ako si on vie dámy obzerať! — pohrozil pán stolice svojmu sluhovi. —

Nuž, ale to mi musíš povedať, je veľká či malá?

— Taká prostredná, prosím ponížene — vyrážal Jano zo seba v trapiech.

— Ha, ha, ha! — zachodil sa vicišpán od smiechu. — Azda len nemáš, trubiroh, vlčiu tmu? Aby ťa porantalo!

Po chvíli, keď ho prešiel smiech, vydal konečne rozkaz:

— Pusť sem tú dámu.

Hajdúch prijímal rozkaz v pozore.

Hej, nedaly staré lásky pokoja ľahkomyseľnému don Juanovi na stoličnom dome a šklbaly ho ako lakomá gazdina hus. Nie čudo, že skoro vždy smrdel grošom. Veru, by nebola škodila zavše dáka peňažitá pomoc od bohatej tetky, nejaký dar či nejaká malá mesačná apanáž. Aspoň by nebol užívačný Geno zabŕdal do dlžôb a nehromoval, keď mu doniesol sluha zo židovskej šparkasy upomienku, aby si zariadil zmenku.

— Čert aby vzal všetky šparkasy, aj banky aj s tým, čo ich vymyslel, pijavice voľáke nenásytné!

Neraz bol Geno Lehotský už na tom, že dá zapriahnuť a zavezie sa k tetke do Trhanovej. Veď je preca jej vlastný synovec. Preca ho neohrdie.

Ale keď si ju predstavil v staromódnych šatoch, z ktorých slnko už dávno vytiahlo farbu, s čepcom so zažltlým čipkovým okrajom na šedivej hlave, ako zatvára sypáreň a posledné slnečné lúče zlatia jej trochu nahrblú postavu, stratil hneď guráž. Nie, tá si dá skôr koleno vŕtať, ako by mala vyplácať jeho frajerky.

Síce možno by z nej preca len vymámil čo-to pod šikovnou zámienkou. Veď krv je nie voda. A srdce nemá tiež z kameňa. Ale Geno Lehotský preca len nešiel. Zakaždým ozvala sa v ňom včas rodová hrdosť. Nie, nepokorí sa, a čo by mal hneď hladom zdochnúť!

Bola to zvláštna povaha, ten Geno Lehotský. V úrade bol náramne neporiadny. Hovorí sa, že kým bol ešte iba hlavným slúžnym, nenarukoval ako rezervný poručík na manévre. Povolávacie lístky šly síce cez jeho kanceláriu. Ale neporiadny pán hlavný slúžny svoj zapatrošil. Tuším ho ani nebol otvoril. Narukoval, až keď prišli preň — žandári.

Nebárs sa polepšil, ani keď sa stal vicišpánom. Vlastné i úradné peniaze strkal bezmyšlienkovite do jedného vačku. Keď platil, nestaral sa, z ktorého berie. Mal preto dosť nepríjemností. Nuž, ale veď o jeho statočnosti nebolo nikdy pochybnosti. Keď chybelo, požičal si, ale vec dal vždy do poriadku.

Sám karty nehral. Ale s kartármi náramne sympatizoval. Keď prehral niektorý z jeho obľúbencov väčšiu sumu v kartách a bol v súre o peniaze, pomohol mu Geno Lehotský ochotne. O vrátení nechcel ani počuť.

A sám sháňal trebárs na druhý deň horko-ťažko zlatky, aby mu neprotestovali zmenku.

O jeho ľahkomyseľnom vyhadzovaní peňazí hovorilo sa po celej stolici. Musela sa o tom dopočuť i tetka z Trhanovej, Matilda Borovská. A pred tú si mal trúfať predstúpiť sa žiadosťou o peniaze?

Síce nerozhadzoval Geno Lehotský vždy a všade. Aj on mal kútik, v ktorom hovel svojmu dedičnému sklonu k sporivosti. Týmto kútikom bola — cirkev, — evanjelická cirkev. Tú ukrivdil, zabúdajúc, že jeho predkovia boli jej patrónmi a všemožne ju napomáhali.

A preca vicišpán Geno Lehotský nebol ľahostajný k cirkevným dielam. Na svojej dedine dal sa aj vyvoliť za cirkevného inšpektora, len aby mohol zasahovať do cirkevných vecí a čeliť v nich povedomým Slovákom. I na konventy, najmä seniorálne, pilne chodieval a rád púšťal sa do debaty. Síce na prvého úradníka stolice sa ani nepatrilo, aby mlčal ako ryba. Zabŕdal i do slovenčiny, keď osopil sa na niektorého slovenského farára:

— Oni nech si dajú pozor, oni tam! Radšej nech si účty lepšie vedú, vlani ich nemali v poriadku.

Ale horlivý debatér cirkevných konventov náramne ochaboval, keď prišlo platiť cirkevnú daň. Najradšej neplatil jej nikde. Keď ho chceli odaniť v domácej dedinskej cirkvi, lebo, vraj, tam má majetok, bránil sa Geno Lehotský:

— Hm, a úrad nie je nič?! Ja bývam v meste, tam úradujem.

A v mestskej cirkvi sa bránil:

— Ja sa tu odaniť nedám. Veď ja tu ani nespávam. —

A mal pravdu. Lebo veď každý deň priviezol sa do úradu z domova na bryčke a popoludní alebo večer zasa domov do svojej dedinskej kúrie.

Márne dôvodil právny zástupca mestskej cirkvi, že vicišpán a ostatní stoliční úradníci majú bývať — sám zákon to nariaďuje — v sídle stolice.

Geno Lehotský v ňom nebýval. A cirkevnú daň neplatil nikde. A keď čítal v tlačenej výročnej zpráve seniorátu o značných obetiach trhanovskej tetky Matildy na cirkev, podráždilo ho to ako sršňa.

— Mohla to radšej mne poslať, škuliba — odľahčil si. A nevdojak pomyslel si na mladé roky, keď ako študent u sváka a tetky v Trhanovej strávil veľmi príjemne skoro celé vakácie, jedol, pil, chytal ryby, raky, kúpal sa v rieke alebo polihoval bezstarostne vo veľkom ovocnom sade. Kde sú tie časy?!

Posledné roky odpadla mu Trhanová ešte viacej od srdca. Prestal vôbec dúfať, že by sa jeho pomer k tetke ešte kedy zmenil.

Lebo veď do Trhanovej sa votreli a starú tetku si získali iní, cudzí: ríŠskonemecký barón Walter Hohenfels so ženou.

Bol to zaujímavý pár. Ona vysoká, štihlá, na konci druhého jara ženskej krásy, jazdkyňa, plavkyňa, lovkyňa, tanečnica, virtuózka na klavír, hovoriaca pár jazykov, blondýna. On bol neveľký brunet pichľavých očí, s krátkou špicatou briadkou, chodiaci najviac v loveckých šatoch, na hlave zelený klobúk s perom hlucháňa alebo v športovom drese. V zime bolo ho videl často v stoličnom meste na ľade korčuľovať sa. Ruky sopjaté za pásom, oblečený v krátky kožuštek, kreslil korčuľamí na ľad v pružných polotanečných pohyboch pekné oblúky. Kĺzal sa sám. S nikým ani neprehovoril.

Jemu postačila spoločnosť pekného hnedého vlčiaka Fuchsa, s čiernymi fľakmi, čo díval sa bystro do sveta a učúval stojatými ušami, lpejúc stále na očiach svojho pána a hľadiac vyčítať z nich každú jeho žiadosť, náladu a myšlienku.

Keď prišiel s pánom, vedený za obojok, na ľad musel Fuchs vandrovať do búdy k obstarnému bradatému červenonosému chlapovi, čo strážil garderobu a požičiaval korčule a sánky. Za obojok držal ho protivný čudák. Fuchs ho zrejme fumigoval. Polozajdeným oknom díval sa ustavične na pána a na postavy, s ktorými sa stretá na svojich ľadových púťach. Iba zavše trhol za obojok a slabo zavrčal.

Ale i v stoličnom meste a v Trhanovej nevedel si záhadného baróna nikto ináč predstaviť, ako so psom. Mohlo by sa povedať, že nebol známy pán, iba pán a jeho pes. Lebo veď boli nerozluční kamaráti. Barón Hohenfels priviezol si ho ešte z Nemecka. A bol to jediný tvor, čo mu pripomínal medzi trhanovskou čeľaďou a sluhami, na behačkách a prechádzkach po poliach a lúkach, v pálenici a po hore vzdialenú vlasť. A či ho mal stále pri sebe skôr preto, aby bol bezpečnejší pred pytliakmi, podozrivými tulákmi, čo mu prišli do cesty, alebo pred nevypočítateľnou sluhovskou pomstou?!

Čím bol, z akých pomerov vyrástol barón Walter Hohenfels, nevedel vlastne nikto. Síce hovorilo sa, že bol vo svojej nemeckej vlasti námorným dôstojníkom vraj, fregatným kapitánom a službu musel opustiť pre voľáke prečiny, ktorých sa dopustil v boxerskom povstaní v Číne, čo bol vyslaný spolu s druhami udusiť.

Hádalo sa, prečo vlastne musel prerušiť dôstojnícku kariéru, či to bola priveľká ukrutnosť, či nejaké neprirodzené náklonnosti a či, azda, hrabivosť. Ale boly to všetko iba dohady, nikto nevedel nič určitého. Isté je, že stoličiarska spoločnosť nikdy neprijala ho do svojho stredu a hľadela naň nedôverčive.

Ako sa dostal tento záhadný cudzinec k uzavrenej, nedôverčivej starosvetskej matróne, Matilde Borovskej?

Jeho žena bola dcéra statkárkinej sesternice. K starej tetke prišli raz len na krátku návštevu. Boli k nej veľmi pozorní, úctiví. — Azda im už nič iného nepozostávalo. Najmä ona hľadela oživiť u starej tetky všetky milé príbuzenské rozpomienky. A stalo sa, čo nikto nečakal: zostali v kúrii na stálo.

Po čase v Trhanovej zdomácneli. Barónka Laura ujala sa mlekárstva. Bolo to v tie časy dosť výnosné, v tretej obci boly dosť známe kúpele. Barón zažral sa do gazdovstva ešte väčšmi. Podučil sa slovensky, obchádzal polia, majere raz pešky, inokedy na koni, Fuchs vždy s ním ako nerozlučný kamarát. Keď sa niesol pán v sedle, bežal pes s vyplazeným jazykom popri koňovi. Barón sa o všetko zaujímal, do všetkého miešal. Čeľaď, sluhovia robili zprvoti štipľavé poznámky:

— Do čoho sa to ten čudák mieša! Veď, vraj, bol námorník či čo, hrom sa mu do matere!

— Nech sa radšej stará o kone a o psa!

— Akiste pregazdoval svoje a teraz by nedbal i tetkino.

Úfali sa totiž, Že Borovská sa s barónovci rozkmotrí. Ale úfali sa márne.

Počase navykol na baróna v dome i na dedine každý. Chodil v čižmách, s bičíkom a notesom v ruke. Vedel o všetkom. Neskôr počal sa miešať už i do predaju. Mäsiari jednajú od neho telce, žid zemiaky do pálenice, úradník z píly drevo z hory. Svet akoby ho počal pokladať za správcu trhanovského panstva, ba za nastávajúceho majiteľa. — Jeho žena zasa odoberá mlieko od slúžok, hofierok, čo doja kravy. Meria ho, dáva odnášať do komory, odvážať do kúpeľov. Všetko zapisuje. Natiera krave opuchnuté, popukané vemä, dohovára hofierke, že si k dojeniu ruky neumyla. Keď niekto z dediny príde kúpiť mlieka, odopre.

A pritom nezabúda ani na svoje panské chúťky. Zavše precvála pár razy na koni alejou. Muž zasa chodí na poľovačku, chytať ryby. I medzi svet si vše vyšli, do blízkych kúpeľov i do mesta, najmä, keď tam hrávala kočovná divadelná spoločnosť! Z videnia poznal ich v stolici, najmä v stoličnom meste skoro každý. Ale sotva vzbudili mnoho sympatií. Doviesť, nedoviedli so sebou nikdy nikoho. Ani ich nikto neprišiel navštíviť.

On jednako len musel po odchode z námorníctva niekde gazdovať. Bolo videť, že sa do toho rozumie. A Matilde Borovskej negazdoval naskrze zle. Ináče stará zemanka nevypustila celkom opraty z rúk. Peniaze inkasovala, sypárne zamykala, čeľaď najímala i naďalej sama, a taktní barónovci nedali jej nikdy cítiť, že by chceli vládnuť na majetku samostatnejšie. I kasnár a hlavnejší bíreši boli ešte všetci starí, všetko oddaní ľudia starej Borovskej. Ale barónovci sa tam preca dôkladne zahniezdili. Navonok boli akoby páni trhanovského panstva. A čo, ak votrú sa starej zemanke do priazne ešte väčšmi, ak stanú sa jej nástupcami?!

Nie čudo, že ak sa odcudzil vicišpán Geno Lehotský starej tetke a Trhanovej už predtým, nemohol sa ani podívať v tú stranu, odkedy počali sa tam rozťahovať tí dotieravci. To preca neurobí, aby sa priatelil, slízal s takými odkundesmi a čo by barónka Laura bola hneď jeho sesternica.

Kde bol pán, tam bol i pes. Barón a Fuchs boli naozaj nerozluční. Barón Walter Hohenfels sa dávno odcudzil svetu, a na svete zostalo už veľmi málo ľudí, ktorí mu neboli úplne ľahostajní. Ale keby bolo prišlo na lámanie chleba, iste by sa i z tých vedel nejedného skôr zriecť, ako svojho hnedého vlčiaka s čiernymi fľakmi uprostred čela, na prsiach a na koncoch nôh.

A preca prišiel deň, že barónov najvernejší sluha a najmilší kamarát v jednej bytnosti zhynul. Vystrel sa v kŕčoch, a biela pena vyvstala mu na tlame, ku ktorej barón neraz prikladal svoju pečlivo vyholenú tvár. A barón šiel sa pominúť od žiaľu a mal práve v tie časy toľko ťažkých starostí, že ani dosť nestihol žiť svojmu žiaľu.

Lebo veď zdalo sa, že dobrý Fuchs nezahynie sám, ale zahynie s ním i jeho verný pán.

Na trhanovskú kúriu zaľahol smútok a s ním akési dusno, napjatie, ako pred búrkou. Lebo veď nešťastie nechodí samo. Na tichú, spokojnú Trhanovú zomlelo sa toho akosi mnoho odrazu.

Stará Matilda Borovská umrela. Zpráva tá prekvapila každého, kto trhanovskú statkárku poznal. Veď starosvetská zemanka nevyzerala naskrze na osemdesiattriročnú starenu, akou naozaj bola. Hovorila takým plným, zvučným hlasom, zaujímala sa aspoň o najdôležitejšie udalosti krajinskej a svetovej politiky tak živo, zasahovala ešte tak do vedenia svojho hospodárstva, že sa jej v tom nevyrovnala nejedna mladica. Netrpela tá, na podiv udržaná matróna ani na nohy, ani na prsia, ani na žalúdok, ako to u iných už sám vek so sebou donáša. Iba tie staromódne šaty, pomalé pohyby, trochu nahrblá postava, biele vlasy a vrásky v tvári prezrádzaly, že má mladosť už za sebou.

Ale napínalo, vzrušovalo celú stolicu, čo sa o jej smrti hovorilo. V nedeľu bola ešte v kostole. Popoludní čítala si doma postilu, večer sama zamykala sypárne, komory. V pondelok ráno hneď nevstávala. Ponosovala sa čeľadi, že je akási slabá. Ale kávu zato vypila, i chleba s maslom si žiadala a zjedla, i na všetko, čo s domácnosťou súvisí, pamätala. Na desiatu kázala si uvariť tanier hovädzej polievky. A tu sa stalo niečo, čo vzrušilo celú stolicu a dodávalo statkárkinej smrti senzačnej príchuti.

Barón Walter Hohenfels hovoril kuchárke:

— Nechajte to! Ja urobím urodzenej panej tej polievky. Ja sa do toho rozumiem. To musí byť voľačo tuhého, záživného, aby starú paniu posilnilo. Až do tých čias nevidela čeľaď vo veci nič divného. Pani urodzená vstanú iste pred obedom, ako vstávali inokedy, keď zostali pre slabosť trochu dlhšie v posteli. Nestalo sa to po prvý raz.

Ani barónovo kuchárenie nevzbudilo v dome podozrenia. Bývalý námorný dôstojník bol tak trochu gourmand, hocikedy plietol sa kuchárke do remesla, doniesol z mesta kaviár, upiekol tete omeletu ľahkú ako páper, navaril dákej zvláštnej rybäcej polievky, vymýšľal šnicle. Nuž, ako človek, čo, túlajúc sa po lodiach celé roky, odkukal loďným kuchárom niečo z ich umenia.

Polievku zaniesla jej do postele jej najmilšia slúžka Marka. Stará pani jedla, ale nedojedla. Polievky bolo mnoho, plný plnučičký tanier, bola tuhá, sýta. Boly do nej rozbité so dve vajcia, i niečo smotany do nej, tuším, barón vlial.

— Odnes, Marka, už nebudem — ľahla si stará zemanka, ako by si chcela zdriemnuť. Ale nezaspala. Dostávala ťažobu, ponosovala sa na hlavu, počínala mať galibu so žalúdkom.

Barón pribehol.

— Čo ti je, tetuška? — sháňal liek zo svojej domácej apatieky. Mal tých práškov, fľašiek peknú, sbierku.

— Nechaj ma, nechaj! — stenala statkárka, zakrývajúc si rukou tvár, keď jej barón núkal akýsi prášok. Nič od neho nevzala. Nemala ho akosi rada, neprirástol jej k srdcu. Trpela ho u seba iba k vôli svojej príbuznej, jeho žene.

Na obed už nič nejedla. Popoludní vedeli už o jej chorobe farár i s kaplánom a kasnár. I lekár z mesta doviezol sa na bryčke. Tuším, kuchárka preň poslala. Krútil hlavou, keď mu rozprávali o postupe choroby, videl jazyk a nahmatal pulz nemocnej.

Predpísal čosi na dávenie a sľúbil prísť na druhý deň ráno.

Nebolo ho už viac treba. Do večera bola Matilda Borovská nebožká. Ľahko, veľmi ľahko umierala. Po užití lieku mnoho nedávila.

Ale ešte prv, než stará statkárka, pominul sa barónov pes Fuchs. Hej, Fuchs, čujný, verný Fuchs, prečo si to urobil, prečo si prestal chrániť svojho pána, keď by to bol najväčšmi potreboval? A či vieš, že svojou smrťou si mu náramne uškodil?! Keby si bol ukončil svoju pozemskú púť aspoň niekde ďaleko v horách, kde by ťa bola roztrhala divá zver alebo trebárs v dravých vodných prúdoch, čo by ťa boly vyplavily až po týždňoch, rozmočeného, opuchlého do nepoznania! Lebo veď svojou smrťou odčinil si skoro všetky zásluhy, čo získal si si od pána za živa.

A či si azda, nevedel, že pre teba už nieto záchrany? Zachraňovať bolo možno už iba pána. I toho už veľmi ťažko, najmä odkedy si dokonal neopatrne blízko starej statkárky ty sám.

Na druhý deň otváral lekár zo zvedavosti mrtvého psa. A tu prišiel na dôležitý objav, ba, ako sa mu zdalo na sám kľúč od záhady zemankinej smrti. V žalúdku stuhlého Fuchsa našiel totiž strychnin, ba vlastne iba stopy toho nebezpečného bieleho prášku. Ale to mu postačilo, viac ho nepotreboval. Oznámil vec súdu.

Na prahu kúrie nebožky Matildy Borovskej objavily sa dúhové kohútie perá! Ako by boly dychtily už dávno dostať sa ta. Ale za života starosvetskej poctivej statkárky nemohly. Musela dodýchať, aby si trúfaly zabúchať na vysokú múranú bránu.

Žandári zaujímali sa o strychnin. Čo to s ním bolo? Barón vypovedal, že ho kúpil v lekárni v meste na trávenie potkanov, čo sa v maštali a v chlievoch veľmi rozmnožili. Akiste zožral pes, jeho najmilší pes nejaké zrnko strychninu, pohodeného potkanom.

Horšie bolo, že čeľaď vypovedala celkom inak. Potkanov je, vraj, tohoto roku menej, než vlani. Kuchárka sama dala ostatok polievky, čo vrátila urodzená pani, Fuchsovi. Vychľamstal ju. Ale o chvíľu počal už polihovať, zosmutnel, až zdochol vonku v kŕčoch a so speneným pyskom vo svojej búdke.

Barónovi Walterovi Hohenfelsovi zatmelo sa pred očami, ked mu žandári oznámili, že pôjde s nimi. Všetko sebavedomie niekdajšieho fregatného kapitána ríšskonemeckej maríny udrelo mu do hlavy. Služebná bagáž v pandúrskej uniforme opovažuje sa ho vyzývať, rozkazovať, jemu, na ktorého jediný povel zadunely dlžizné hrubé lodné delá, otriasalo sa more i zem a budovy na brehu rúcaly sa do prachu! Najradšej bol by tých surových chámov udrel päsťou do tvári, že by sa zatackali, alebo strhol s klinca nabitú dlhú automatickú pištol a spálil holomkov ako besné mačky. V jeho očiach obracal sa svet hore nohami, a čo videl pred sebou, zaváňalo zlovestnou vzburou.

Možno, že by bol našiel ešte iný spôsob uniknúť ozbrojeným surovým paholkom. Ale nedali sa mu vlastnej izbe porozhliadnuť, ani puhým dotykom, pohladením rozlúčiť sa s vecmi, ku ktorým prilnul za toľké roky.

Putoval do vyšetrovacieho väzenia najbližšej sedrie. Každý mu to prial. Čo bude s ním? Nuž, párročný žalár ho neminie. Ale prečo nezostal doma v Prusku, načo sa teperil sem, do Pohronia, aby pomáhal starej príbuznej na druhý svet a žene a sebe k dedictvu?!

Pred okresným súdom pojednávalo sa dedictvo po nebožkej. Testament každého veľmi prekvapil: skoro všetko zdedil sestrenec, vicišpán Lehotský; barónovcom poručila všetkého spolu dvacaťtisíc zlatých, kuchárke a slúžkam po dvoch tisíckach, cirkvi desaťtisíc.

Načo vlastne teda otrávil tetku svojej ženy nešťastný barón? Iba dopomohol k polmilionu zodĺženému svetákovi, záletnému starému mládenčiskovi Genovi Lehotskému, ktorý ho nenávidel a pohŕdal ním z duše.

Vicišpán Lehotský stal sa razom jedným z najbohatších ľudí v stolici. Povyplácal zmenky, účty, pozapchával pár tisíckami ústa bývalým láskam. Tešil sa jeho štáb, že im nastanú časy. Geno báči je pri groši. To bude život, to budú zábavy, kartárske súboje! Veď prípadné dlžoby za mladých zemanských synkov-úradníkov vicišpán báči gavaliersky zaplatí.

Ale sklamali sa. S Genom Lehotským stala sa veľká zmena. Ako predtým rozhadzoval, dlžoby robil, tak počal odrazu skrbliť. Dedičná vlastnosť jeho rodu zmocnila sa ho cele. Obrátil zlatku desať razy v dlani, kým sa s ňou rozlúčil. Ani na seba si neprial. Po roku-dvoch počal chodiť v ošúchaných šatoch, ustavične s jednou kravatľou na prsiach, v zamastenom klobúku, vychodených topánkach s vytiahnutými cúgy, vykrivenými opätkami. Ba i drobnejšie pôžičky počal odopierať svojim podriadeným.

Barónku vypovedal zo zdedenej kúrie hneď, ako mu ju súd pririekol. Síce tá bola skoro ustavične preč, v sídle sedrie, aby sháňala mužovi právnu obranu, navštevovala ho vo väzení, nosila mu čítanie, utešovala ho. Nič od neho neochladla, bola by šla s ním, tuším, keby bolo bývalo treba, trebárs na šibenicu.

Síce vybŕdol z toho, paskudník, dosť lacno. Po jedenástich mesiacoch vyšetrovacej väzby bol pre nedostatok dôkazov prepustený. Žena mu našla dobrého obrancu. A výpovede čeľade počaly si veľmi protirečiť. Barón vyviazol zo šajtľavy, ale utrpenie zanechalo na ňom zreteľné stopy. Vrátil sa z väzenia jako zlomený človek, vetchý starec. Rozumie sa, ani tak neboli už barónovci na Pohroní viac možní. Nie čudo, že neobstáli ani v Trhanovej, ani v stolici. Zmizli nepozorovane, bez stopy. Niekde v Porýnsku rozmýšľajú, aké nevyspytateľné sú ľudské osudy.