ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď ma môj, teraz už nebožtík, otec zavolal zo záhrady:

— Peter, poď sem!

a ukázal mi na žltého fúzatého chlapa s naparfumovanými gaštanovými vlasmi, hovoriaceho lámano akýmsi spišským nárečím, so slovami:

— To je pán tancmajster Kastner. Budeš k nemu chodiť na tanečné hodiny, — bolo mi, ako by ma vypliaskal. Začervenal som sa jako pivonia a neriekol ani slova. Až keď kroky tanečného majstra zapadaly v súsedovie dvore, odvážil som sa podívať sa otcovi do očí a ozval sa vzdorne:

— Ja k nemu chodiť nebudem!

— Ty blázon! Veď ti tam bude dobre. Budú tam dievčence aj druhí chlapci, budete sa učiť tancovať, aj muzika vám bude hrať. Veď ty pôjdeš.

— Nie, ja ta nepôjdem! — ovesil som hlavu celý zronený a pustil sa do usedavého plaču. — Bože môj, Bože môj, prečo ja mám chodiť k tomu protivnému cudziemu človeku?!

Nepomáhaly otcove žarty, prekáračky ani hrozby. Tri dni, kým sa tanečná škola začala, boly pre mňa dňami hlbokého smútku, pre ktorý som sa nevracal ani k svojim chlapčenským hrám, ani jesť mi nechutilo. A plač opakoval sa znovu a znovu, kedykoľvek som si pomyslel, čo ma v pondelok očakáva.

Vtedy som ešte nevedel, že budem voľakedy náruživým tanečníkom, že budem tancovať s takou maniou, s akou hrá sa v karty kartár, s akou fajčí náruživý fajčiar svoje papirosy, havany, alebo labužnícky poťahuje voňavý biely dym, oprený o pohovku, z dlhého pipasára siahového čibuka. Vtedy som ešte nevedel, že tancami a bálmi zmrhám veľkú časť svojich mladých rokov a že budem po rokoch strašne, nevýslovne trpeť, keď ma rodičia nevezmú z trestu na bál, ale prinútia ma zostať doma a mučiť sa v záhrade, mučiť sa bolestne počúvaním svižných akordov cigánskej hudby, donášanej vetrom z nie práve blízkej tanečnej dvorany, za šumenia stromov a opojne sladkej vône bieleho jasmínu v teplej letnej noci.

Nesmiete si však mysleť, že moje nohy nemaly smyslu pre rytmický pohyb, kým nevkročily do tanečnej školy. Natancoval som sa už hodne pred tým na majálesoch ľudovej školy. Pravda, neznal som vtedy ešte polkového ani valčíkového kroku, ani štvorylkových figúr. Ale cigáni mi už vtedy potrafili rezať pod nohy, a ja vrtel som sa a krepčil s aspoň takou, ak nie väčšou chuťou, ako neskôr na báloch. I prvé zárodky lásky počaly klíčiť v srdciach nás malých školákov na takých majálesoch. Ba zdá sa mi, že neraz prejavovali sme my, malí chlapci, svoje city búrlivejšie a úprimnejšie, než o pätnásť-dvacať rokov neskôr. Veď už vtedy prali sme sa celkom neženírovane o dievčence. Keby o dievčence. Väčšia galiba bola, že bili sme sa vlastne najviac o jednu. Bola to malá Irenka ktoréhosi železničného úradníka, bábika so sčesanými gaštanovými vlásky, prepnutými stužkou, žltou ako pomaranč, čo nám tak všetkým učarila. Všetci hľadeli sme iba pod rohovú jedľu na drevenú lavičku, kde sedela medzi ostatnými žiačkami. Pán rechtor zriadil nás mladých šarvancov, svojich nezbedných školákov, do šíku.

— Nesmiete sa rozbehnúť, kým nezatlieskam do dlaní a nezavolám: raz, dva, tri! — prikazoval nám chlapcom.

Cigáni pod skupinou vonných tmavozelených sosien spustili nejakú do skoku. Zahraly nám v nohách žilky, oči zažiarily. Pán rechtor počal rátať pomaly:

— Raz! Dva!

— Hohoó! — prestal rátať. — Čo som povedal? Bolo už „tri“?! — zaháňal energicky nazad nedočkavých tanečníkov, ktorí sa rozbehovali pred časom k tanečniciam. — Dám vám ja, kujoni!

A pokus opakoval sa viac razy, až konečne zaznelo rozhodné:

— Tri! — a my vyrútili sme sa jako kŕdeľ divochov, strkajúc, okrikujúc sa navzájom… Jeden sa pošmykol v sypkom piesku kola, druhý potkol sa o kamaráta a zaryl nosom do prachu. Ba i pred tanečnicami sme sa pochlapili, najviac ovšem pred peknou bábikou, čo tak vedela zmagnetizovať naše útle srdcia. Tá sa, chuderka, neraz vôbec nemohla dostať k tancu iba preto, že jej mladiství ctitelia nechceli pustiť jeden druhého k nej, ale svádzali pred ňou a pre ňu na gaudium prítomných dospelých hotové kohútie zápasy. Prali sme sa o ňu, buchnátovali, kopali, div sme si oči nevyškriabali. Iné páry už dávno tancovaly, keď boj o peknú Irenku ešte trval. Nie div, že dakedy ušiel sa nejaký buchnát v tej trme-vrme i samému nevinnému dievčatku. Stalo sa, že pľaskly aj zauchá. Ale to sme sa už na tie zvuky všetci zháčili. Lebo pán rechtor prirútil sa, nevedeli sme ani zkadiaľ, ako víchor a počal robiť rázne poriadok medzi nezbedníkmi.

A poezia nevyvanula z tanca ani neskoršie, keď sa chodí na bály vo smokingu, v lakýrkach, v hodvábnych, atlasových, tylových toaletách, v brokátových črievičkách, v bielostnej rúčke vejár, čo nikdy nezahodí, ale odloží do skrine voňajúcej tak dôverne, tak staromatersky, aby ešte po desaťročiach ovanul starnúcu už matrónu pohľad naň, láskavý dotyk čarovným kúzlom zašlej mladosti.

Michalské bály! Koľko vône, sladkých rozpomienok je v tých púhych dvoch slovách! Každý náš inteligent, ba každé vrúcnejšie slovenské srdce túžilo byť aspoň raz v živote na niektorom z vás. Veď neboly ste nikdy zábavami úzkej miestnej spoločnosti, ale dostihami krásy, pôvabu mladosti pre pol Slovenska. Keď založil si územčistý, veľkohlavý primáš Paľo v bezvadnom fraku, v bielej hodvábnej veste, v lakýrkach, s hodvábnym motýlikom pod snehobielym golierom, husle pod bradu, zaklepal na ne svižným sláčikom s lesklou perleťovou žabkou, aby upozornil svoju bandu, že hudba začína, a premeral veliteľsky ostrým pohľadom svojich ľudí, od beľavého primistu Deža, kučeravého kontráša, osmahlého klarinetistu až po večne usmievavého, veľké biele zuby na nežné pohlavie ceriaceho čelistu Fera, až po popolavého, drobného cymbalistu Aladára, sledujúceho s tajnou úľubou tanec svojich bielych klepačiek po dlhých, hrubých kovových a preca tak citlivých strunách, áno, vtedy zabúchalo prudšie srdce osemdesiatim mladým ľvom. A stopädesiat mladých krások, blondýniek, brunetiek i rusovlások, malých, štíhlych i udatných, vyrastených ako svrčinky i územčistých, ruží, bielych motýľov, ligotavých chrobáčkov, žiariacich svätojánskych mušiek, prelestných modrých vážiek i bieložltých králikov, stopädesiat roztúžených dievčich hrudí zvlnilo sa nedočkavosťou, stopädesiat snivých ženských sŕdc zamrelo sladkou túžbou…

Primášov sláčik spustil sa svižne po rozozvučaných strunách. Deväť iných nástrojov počalo sprevádzať, prehlušovať sladostnú symfoniu sŕdc. Tanečníci rozbehli sa k tanečniciam. Už točia sa, víria páry podľa vlnistých taktov sentimentálneho viedenského valčíku, splývajúcich ako ľahké vlnky po rozkolísanej hladine dumného, smaragdovozeleného jazera. Vír unáša, strhuje so sebou nové a nové páry. Vlny tanca zradne podmývajú, podrývajú brehy podlhovastého „ostrova mládencov“ uprostred sály, ktorí rozhliadajú sa znaleckým okom po dvorane, tonúcej v záplave farieb a svetiel, hľadajú svoje známe alebo namáhajú sa objaviť nové krásky, nové hviezdy. Váhavci, okúňavci, fušeri v tanci i otcovia, starí otcovia, kelneri, hostinský prizerajú sa na rozvlnenú rieku tancujúcich, rozpomínajú sa na svoje mladé časy, sajú do seba ich vôňu, dívajúc sa na rytmické vlnenie rozihraných ľudských tiel, mihajúcich sa popred nich alebo závidia iným, o čo sú sami pripravení. Koľko sŕdc bude dnes jasať, rozplývať sa blahom, slasťou, koľko sa ich bude bolestne svíjať, ranených kruto nevšímavosťou tanečníkov! Lebo veď tanečníkov je v Michale tak málo a tanečníc toľko, ako by slovenské matky rodily samé dcéry a skoro žiadnych chlapcov. Mladí junáci volia iba podľa očí, podľa hlasu srdca a rozbehnú sa za driečnou hlavičkou, peknou, strojnou postavičkou s celým svojím mladistvým oduševnením, trebárs by to bola iba dcéra úradného sluhu alebo chudobná švadlenka. Starších, dospelejších mladých mužov zaujíma už i duch, vzdelanie tanečníc, spoločenské postavenie rodičov. A potom vykrúca sa i z povinnosti. Nejeden mladý človek obetuje prvých päť-šesť tancov známym, dievčaťom z rodiny, zo spriatelených domov, brat vykrúca sestry, keby mala z nich niektorá petržlen predávať, predstavuje známych sesterniciam. Podriadený úradník nezabudne vykrútiť dcéru, paniu svojho predstaveného, koncipista dámy principálove. Obchodník s módnym tovarom snaží sa povykrúcať všetky svoje lepšie odberateľky a neochabuje ani vtedy, keď sa pot leje s neho už cícerkom a pekná ružová tvár prechádza mu do tehlovej alebo karmínovej farby.

Ženáči vykrúcajú najviac svoje polovičky a tancujú dosť málo. Kandidáti ženby, informovaní o pomeroch jednej-druhej dievčiny, vyberajú si tanečnice s veľkou rozvahou a nelakomia sa vždy na krásu ale oduševnia sa i za menej driečne slečny, ba neraz i za komicky nevkusné postavičky. Len nech má otec dom, role, grunty, vkladné knižky, účastiny, urbárske podiele. Nechávajú sedeť často ozajstné ružové púčky, najrozkošnejšie mladé žabky.

Starí mládenci chcú sa zabávať. Tým púhy tanec naskrze nepostačuje. Lepia sa labužnícky na vdovy, na driečne, dobre udržané matky mladých tanečníc, na garde-dámy a na zrelé kokety. Viac dvoria, než tancujú. Viac hovoria, usmievajú sa, vtipkujú, než vzdychajú.

Michalské bály, aký neobyčajný, mimoriadny je váš význam! Dojmy jedinej bálovej noci musely často po celý rok sýtiť lačné, roztúžené srdce dorastajúcej dcéry dedinského evanjelického farára, mladého učiteľa, účinkujúceho niekde na dedine Pánu Bohu za chrbtom. A koľko starých panien tisne k nestarnúcemu srdcu túžobne znovu a znovu zvädlú, sčernelú kyticu, ktorú tam kedysi dostala, a prečituje opätovne sentimentálne a žartovné vety i ľahké laškovné verše, popísané na jednotlivé diely vejára, aby sala do seba znovu slastný, vonný med či omamný, smrtiaci jed bálových rozpomienok.

Čo je krása? Čo je mladosť? Čo je tajomstvo bálového úspechu? A koľké mladé tanečnice sú si vedomé storakého úskalia, storakých nebezpečenství jedinej bálovej noci, divokosti závodov krásy, vniad, kúzla osobnosti?! Koľké z nich kráčaly na michalský bál v radostnom povedomí svojej sviežej krásy, v naivnom očakávaní istého úspechu, rozmaznané svojimi triumfy v užších vidieckych kruhoch, v ktorých sa dosiaľ pohybovaly. Išly, aby sa tam trpko sklamaly, pripravily o nejednu blaživú ilúziu. Koľko hviezd, kráľovien tanečných zábav v malých vidieckych hniezdach zbadalo na michalskom bále s úžasom, že je veta po jej prvenstve, že je tam podobných krások na každom kroku, že zaniká skoro úplne bez povšimnutia ona, čo doma tak jasne žiarila, okúzľovala. A koľké anjelské tváričky bledly žiaľom a prekvapením, že na michalských báloch nevíťazí len krása a svieži pôvab mladosti, ale že mnohá zrelšia dáma jediným smelým pohľadom, pár vrelšími slovami docieli často viac, než nevinné, pôvabné mladé krásky so srdiečkami, ach, tak roztúženými, vyčkávajúce celý večer a celú noc márne, kedy zjaví sa ten vysnený princ, kedy sa ukloní pred nimi s významným úsmevom a požiada ich o tanec ten pravý!

Nechýbajú ani komické momenty. Mladý stolár z okolitej dediny hľadí prekvapený na salónne čierne obleky, šosy, mašličky, lakové poltopánky, snehobiele rukavice hladko vyholených, načechraných, napomádovaných tanečníkov. Netrúfa si vyrovnať sa im, nevie sa osmeliť, aby predstúpil pred niektorú tú krásku v ľahunkej, akoby nadýchanej toalete, s nádherným účesom, ako dáka princezná a vyzval ju do tanca. Nemôže sa osmeliť. Už-už by sa rozbehol, ale mašličku má, zdá sa mu, nejak nakrivo, vlasy by si bolo treba trošku prihladiť, nohavice o poznanie vyššie vytiahnuť. Haneblivosť, rozpaky, žiaľ nad premeškanými už tancami zapíja vo vedľajších hostinských miestnostiach. Tanec uteká za tancom. A gurážu pribúda nášmu mladému hrdinovi, ach, tak pomaly! Vše navráti sa do tanečnej dvorany, aby skúmal sám seba. Či už bude vedeť smelšie hľadeť do tých čiernych a modrých očí, či sa nezapáli, nezmätie? Či sa už bude vedeť rozbehnúť za tanečnicou? Už-už, skoro, o chvíľu, ale ešte nie. Až neskoro po polnoci, skoro nad samým ránom osmeľuje sa. Nie, nebojí sa ani čerta. Podíde k tej prostrednej, tam pod tým zrkadlom, čo sa mu od samého večera tak pozdáva. Zve do tanca. Kráska vrtí záporne zlatou hlávkou a sladko sa usmieva, ceriac utešené zúbence ako perličky. Teda košík! No, nič to. Len sa rozdrapuj, ty mača ulízané, ty fiflena okatá! Pohne sa o krok ďalej. Náhodou zavliekly ho nohy pred tučnú staršiu dámu. Dáma vrtí hlavou:

— Ďakujem. Som ustatá.

Dobre. Mal sa aj na čo lakomiť, na takú hlúpu ochechuľu, takú knedľu! Veď by sa zmoril ako kôň v mandli, keby ju mal naozaj vykrúcať. Kráča ďalej a vyzýva s chuťou do tanca ďalšie a ďalšie krásky. Už sa ostrieľal. Už ho košík nezroní. Čo by ho mal zroniť?! Veď naposledy mnohá môže byť naozaj ustatá, alebo prišla sa iba dívať, nie tancovať. Keď zavrtí odmietave hlavou jedna, už ukláňa sa pred jej súsedkou. Ale krásky sa smejú, odvracajú od neho, zapchávajú si šatôčkami ústočká, aby nevyprskly v hlasitý, rozpustilý smiech. Milý stolár obzerá sa zmätený. Celý svet krúti sa s ním ako vo snách: lustre plné žiariacich sviec, veliké zrkadlá s tancujúcimi pármi, navoskované lesklé parkety, vejáre, kytky, pestré toalety, les tanečníkov uprostred dvorany i cigáni, hrajúci na vysokom pódiu — všetko sa točí okolo neho čo raz rýchlejším tempom, až to zrak prechádza. Niekto ho drží pod pazuchu.

— Pane, prosíme vás, poďte s nami.

— Čo chcete?!

— Prosíme vás, len na malé slovíčko.

Precíta jako zo sna. Dvaja vyobliekaní mladí páni stoja mu po boku. Už vidí, že sú to aranžéri, poznáva ich po dlhých stužkách, čo im splývajú s pliec.

Vyviedli ho na chodbu.

— Prosíme vás, dajte našim dámam pokoj! Čo ich obťažujete! Nevidíte, že ste opilý? Sadnite si radšej sem k stolu v reštaurácii. Pobesedujte si s pánmi. Tancovať mali ste začať prv. Po polnoci, nad samým ránom začínať, to sa ani nepatrí.

Druhý aranžér dokladá zdvorile:

— Ináče nemajte nám za bánosť. Konáme iba svoju povinnosť. Ináče si vás vážime ako čestného, poriadneho človeka. Každému sa môže malér pritrafiť.

Nemôže vyriecť ani slova od prekvapenia. Tak ho to bolí, taká mu je hanba, za tú chvíľu vytrezvel skoro úplne. A nemožno to napraviť. Nepozostáva mu, potupenému, nič, ako sobrať sa a vytratiť nepozorovane von do čiernej tmy, keby už nesvitalo. Tak skončil sa michalský bál pre okúňavého dedinského stolára. Nie div, že mládenec zanevrel na michalské bály na celý život.

Hja, nemohol si hocikto trúfať merať sa s michalskými ľvami. Boli do tanca jako oheň, niesli tanečnice na rukách ako na krídlach. Boli pozorní, nezabúdali na občerstvenie, na ovievanie vejárom. A elegáni boli od hlavy po päty. Len rozmarní boli, šibalci, nestáli. Neraz sa stalo, že vychytili ako ushovorení neznámu peknú vidiecku žabku, vychvaľovali ju, pretekali sa o ňu. — Tančí ako pierko, usmieva sa ako anjel! — uisťovali každého. Nie div potom, že o takú vychytenú, k tomu naozaj peknú tanečnicu sa každý pral. Ešte si ani nevydýchla, už brali ju noví tanečníci, neuspela si sadnúť, už prichodilo sa jej vrteť znovu. Z ruky do ruky si ju podávali.

Vychytená kráska nemohla zabudnúť na michalský bál, na dejište svojich triumfov. Ak bola mladá, pekná a vkusne sa šatila, vystrojila sa na najbližší michalský bál ešte krajšie, pozornejšie. Predtým ofrflávali rodičia každý batist, teraz neľutujú výdavkov ani na hodvábne alebo tylové šaty, nové atlasové črievičky. Ba kúpil sa i nový, nádherný vejár, nová zlatá náramnica.

Ale aké bolo sklamanie krásavice, keď, príduc na bál, dostávala síce samé poklony, ale do tanca neprichádzal ju pojať nikto. Až po čase zbadala planúcimi očami, s lícami horiacimi od hnevu a ľútosti, že naproti obliehajú michalskí gavalieri inú krásku, že našli si novú hviezdu.

I svedomití boli tí michalskí mladí páni, dbalí povinnosti. Keď sa Ladislav Trnka zadal s Marienkou Lobodáňovie z Kremnice na tretiu štvorylku, nemusela sa tanečnica báť, že tanečník snáď zabudne, nepríde po ňu alebo zadá sa s inou, ako sa to už inde stalo. Lacko síce ochaboval po polnoci v tanci až nápadne a, keď mu po druhej hodine pošepla matka, čo gardovala na bále jeho dve sestry: — Syn môj, nepôjdeme domov? — chytil sa rád návrhu a odpovedal ochotne: — Ale áno, mamička, — a bežal do garderoby, aby obliekal matku a sestry hbite do plášťov.

Vonku v meste tma, ticho, ani pes nezabreše, hviezdy zahalené do oblakov. Iba jasmín zaváňa zo záhradky, popri ktorej kráčajú, a z druhého konca obce ozýva sa hlásnikovo hlásenie. Doma praje Lacko dobrú noc a poberá sa do svojej mládeneckej izby v prednej čiastke domu. To sa bude spať! Pred desiatou sa neprebudí. Vyzlieka sa, mení košeľu a vykladajúc hodinky, košeľové gombičky na nočnú skriňku, líha si hneď na pravý bok. V hlave hučia mu valčíky, mihá sa pred ním znovu osvetlená dvorana i s bálovým šumom. Už-už sladko usína. Ale v tom hop! — vyskočí s postele na rovné nohy.

— Do paroma! Veď si človeče, zadaný na tretiu štvorylku.

Oblieka sa bleskurýchle. Skoro by roztrhol niečo na golieri alebo na košeli. Taká hanba! Nie, radšej by zniesol tri zauchá. Marienka Lobodáňovie bude čakať na tanečníka márne. Ako sa len vyhovoriť, ak príde neskoro?! Že mu prišlo zle? Že sa mu odtrhol na lakýrke opätok, takže musel v noci šustra budiť, aby mu ho pribil? Nie, nie, to sú všetko plané výhovorky, zpoza ktorých cerí sa posmešne našminkovaná skutočnosť, že zabudol na tanečnicu.

Letí z domu ako bez duše. Ešte že nebývajú od tanečnej dvorany tak ďaleko. Prišiel včas. Práve mrvia čardáš. Do tretej štvorylky bude ešte polka a mazúrka, dámska volenka. Ide si ešte upraviť frizúru do garderoby a potom občerství sa v bufete. Muzikanti zahrali avizové prvé takty francúzskej štvorylky, Lacko Trnka je medzi prvými, čo letia si pre svoje tanečnice. Prechádza sa s Marienkou v kole.

— Nemôžem sa štvorylky dočkať, slečna Marienka! — šepce ohnivo. — Po celý čas som len na vás myslel.

I humor mali a majú michalskí tanečníci. Raz prišlo na michalský bál hodne českých turistiek. Zastavily sa tam cestou do Tatier. Študentky, učiteľky, mladé úradnice, sviežie žabce i trochu zrelšie pivonie. Tančily v turistických úboroch. Výnimočne sa im to dovolilo. Lebo ináč Michal potrpel si na eleganciu. Jeden viedenský český bankový úradník mi raz hovoril:

— Podívajte sa, mám na sebe slušný frak. Nie je nový, dosť som sa ho nanosil. Stojí mi báječne, je čerstvo vyžehlený. Vo Viedni nezahanbím sa v ňom ani na najprednejšom bále. Ale u vás v Michale skoro som sa okúňal v ňom tancovať. Tak preháňajú tí vaši tanečníci v garderobách, akoby si dávali šiť na každý bál nové obleky.

Ale turistky sú turistky. A sú to preca sestry Češky. Treba ich prijať s okázalou srdečnosťou. Rozumie sa, i vykrúcali ich Michalci a ich priatelia, jako sa patrí vykrúcať hosťov. Pred prvým tancom shromaždil Števo Zelenka tanečníkov do bočnej miestnosti. Dali všetcia hlavy dohromady.

— Pozor, chlapci! — šeptal tlmene. — Musíme na tie české dámy urobiť dojem a našim bálom renomé. Dnes večer sa nepredstaví nikto inak, ako doktor, inžinier, lekárnik, profesor alebo fabrikant.

Chlapci poslúchli. Prespolné dievčatá, prišlé do Michala po prvý raz a sestry Češky boly ako unesené. Najmä imponoval im driečny hodinársky pomocník, Jožko Rohoň, chlap ako hora, ktorý nemal u michalských slečiniek mnoho šťastia a bol naučený aj na košíky. Tento raz zabával sa tak znamenite, ako nikdy. Monokel, lakýrky, biele rukavice mal. Chlapec bol k svetu, bujné kučeravé čierne vlasy, husté, po anglicky pristrihnuté fúziky, červené líca. Predstavoval sa za doktora. Mladá blondýnka, dcéra ktoréhosi vidieckeho statkára, bola do neho, ako sa zdalo, celá zbláznená. I pred matkou ho vychvaľovala:

— Fešák ten môj doktor! Už tancoval so mnou tri razy. A roztomilý, samý žart.

A preca Jožo Rohoň, ináče znamenitý chlapík, bol povestný v Michale svojimi nejapnými rečmi a sprostými vtipmi.

A báječne zabávali sa i ostatní: sadzači, kupci a kupeckí pomocníci, bankoví a fabrickí úradníci a študenti, no, i praví doktori. Je to darmo, ale diplom má preca len kúzelný účinok na ženské srdcia. A medzi michalskými mládenci nebolo tú noc nediplomovaného človeka.

Jedna z účastníc bálu, moravská učiteľka, hovorievala ešte po rokoch:

— Nevýstavné, malé mestečko ten Michal. Ale tanečníci, všetka česť. Hovorieva sa o nedostatku slovenskej inteligencie. Slováci, vraj, málo študujú. Ale to je lož. V Michale tančily sme so samými diplomovanými ľuďmi, doktormi, inžiniermi. I fabrikantov majú Slováci dosť, ani by človek nemyslel.

Po bále vyprevádzal gavalier svoje tanečnice. Kto nevyznal lásku v tanci, mohlo to urobiť, kráčajúc po boku svojej milovanej, sajúc do seba vôňu rozkvitnutých letných stromov a krov, keď rozpálenú hlavu neutíšil ani nočný chlad. Ľahunký vánok, miliony hviezd na modrej oblohe trbliecu, akoby chcely svietiť milencom na cestu.

Ba ani potom nebol zábave koniec. Rozjarení, či zaľúbení mladí ľudia doviedli o hodinu-dve alebo na druhý deň tak o jedenástej v noci pod oblok izby svojho ideálu cigánov, ktorí spustili ľahúnko, sladko snivú serenádu. Zaľúbenec prestupoval netrpezlivo s nohy na nohu, až zažiarilo mdlým svetlom sviečky drahé okno a mladý človek uťahoval sa v záhradke za tuju alebo bazu, aby sa predčasne neprezradil.

Ale koľké očká po celú noc nie a nie sa zavreť a preca čakaly na serenádu márne!