ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Starý Mazanec prišiel dnes večer hodne neskoro domov. Červená vrásčitá tvár s naježeným hustým obočím bola zachmúrená. Ťažko dýchal, v prsiach mu len tak rachotilo. Zrútil sa na stoličku skleslý a dlho neprehovoril ani slova. Až potom šklbol sebou, ako by ho bol had uštipol, narovnal sa a zagániac zlovestne očima, buchol päsťou na stôl:

— Bodaj ho, i s takým životom! Tie pijavice bankárske pahltné aby čert pobral! A toho paskudníka ničomného zahluším, ak mi príde na oči!

Obstarný chlap sa zasa opustil. Horúca hlava, s ktorej odpadol zamastený širák, odkväcla mu na drsný rukáv hnedej kabane, ušitej zo surového súkna. Bol opitý a nešťastný. Driemoty zápolily v ňom so záchvatmi hnevu. Lebo veď zdalo sa, že celý život lopotil márne.

Na drevenú, vápnom ovakovanú izbu zaľahlo na chvíľu dusivé ticho. Starý gazda podriemoval, mrmlúc zo spánku akési odmluvy a hrozby. Synovia, nevesta a matka, sediaci na lavici a na peľastiach postiel, mlčali zánovite v hustej tme, čo delila ich od otca. Začadené drevené hrady, skláňajúce sa k nim z povaly, tlačily ich k zemi ako nejaká obrovská tvrdá päsť. Celá bezútešnosť ich života bola v tej dusnej tme. Sluch vnímal iba otcovo ťažké dýchanie a občasné zapráskanie postele či skrine, ktoré označovalo akoby nezadržiteľný beh času. Ale mysle pracovaly v tom dusivom tichu zimnične a vytváraly si hlučné, hrozivé vyjavy, čo môže priniesť blízka budúcnosť, kochajúc sa v ich vzrušujúcich podrobnostiach.

Nevesta vstala a zapálila malú začadenú lampu na stole s hmlistým puknutým cylindrom. Slabé žlté svetlo ožiarilo štyri opálené chudé mužské tváre natiahnuté nad stolom. Ich črty boly zaostrené duseným hnevom, čo lomcoval zrobenými, zmorenými telami.

Starý neprestával ozývať sa z driemot. — Hovor, há! — som ti tvojho, živáň živánsky!

— Že som ti, pačmaga, krk nezakrútil hneď, keď si sa narodil! — zasipel precítnuc na chvíľu.

— Vy ste si sami vina, otec, — ozval sa najstarší syn s veľkými vyjavenými očami a suchým žilnatým hrdlom, popudený. — Vy ste si ho maznali, pána z neho vychovávali. Že je, vraj, slabší, ako my ostatní. Nuž, teraz si máte! — odpľuvol si.

— Čušíš ho, papľuch! — zaťal starý päste. — Z teba som mal pána vychovať, ty nemehlo, čo?!

— Veď ja viem, že ten lotor vám je i teraz milší, keď vás o polmajetku ozbíjal, ako my všetci dohromady.

— Čušíš ho, paskudník? Budeš na mňa štekať ako pes? Hneď ťa! — a starý Mazanec naťahoval sa za palicou, čo si bol oprel do kúta. Dvaja mladší synovia mu zadržali ruky.

— Otec, majteže rozum!

— Pustíte mi ruku, sopliaci?!

— Otec, otec, nieže, nie! Radšej si ľahnite a vyspite sa. Veď ten trúnok vás ešte o rozum donesie.

— Ba vy, živáni, ma o rozum donesiete. Pustíš, lebo ťa hneď —

— Ach, otec, je to len s vami kríž!

— Pustíš?! Bohdaj vás i s ničomníkmi naničhodnými!

— Otec!

— No, veď počkajte, mantragy, však vy obanujete!

— Len si vypočujte svoje — nedal sa najstarší syn. Sami ste si ho skazili. Sotva bol z neho sopľavý papľuch, už ste lepili naň drahé nové háby, ako na dáke páňa z mesta. Dobre sme my mohli do školy v zalátaných plátených nohaviciach, s príštipkami na nohách alebo bosí, v deravých slamených klobúkoch. Posledný hofier hľadí viac na svojich faganov. Ale Slavo musel byť vždy ako zo škatuľky. My sme hrdľačili, ako by vám nehrdľačil žiaden paholok, a museli sme byť o kapuste, o zemiakoch, ani dobre neomastených. Sotva raz do týždňa videli sme mäso na tanieri. A váš milý, premilený Slavko ničoho podlejšieho sa ani dotknúť. Keď prišiel domov, ani len materi triesok rozštiepať, vody doniesť. Ale zato, viem, že mu mamka každú chvíľu niečo podstrkovali.

Mazancová zašemotila niečo s peľasti. Potom si zavzdychla.

— No, veď ja viem, že bol, neborák, slabý, vždycky bol slabý, najmä do roboty; zdochliak to bol, duša chodila do neho iba spávať. A zdochliak je dodnes, darmo ste mu vždy maškrty vymýšľali a darmo ho tá jeho fiflena peľchá.

— Všetci ste oplani! — mrmlal starý zánovite.

— Natúlalo sa, chlapčisko rozmaznané, po Pešti, po Viedni, ale usporiť si pár krajciarov, kdeže by! Ale pekná mašlička, striebrom okovaná palička, fajnová cigaretľa, tá musela vždy byť, čo?

Starý Mazanec neodpovedal. Ani sa nedotkol jedla, čo položila pred neho na stôl nevesta, ale prevalil sa obutý, oblečený cez posteľ. Hneď začal sa potiť a ťažko chrápať.

Synovia počali sa vyzliekať. Najstarší so ženou vytratil sa do zadnej chyže.

Stará Mazancová, vychudnutá, trochu nahrblá drobná stvora utierala ešte riad v kuchyni. — Bože, čože nás hriešnych tak tresceš?! — vzdychla si. Prestala utierať. Uprela oči k malému obrázku, visiacemu na stene, z ktorého hľadela na ňu láskave, očami plnými porozumenia Matka Božia s Jezuliatkom. Sopjala prosebne mozoľnaté, suché, kostnaté ruky, a ssinalé, zvädlé pery počaly šeptať slová modlitby.

*

Útulná moderná spálňa s tlmeným svetlom dýchala teplom a pohodlím. Driečna mladá pani sviežej bielej tvári, v ružovom nočnom úbore hojdala sa na velikej ohýbanej hojdačke, čo sa vše vzniesla trochu do výšky a zas dopadala ľahúčko na vysoký mäkký koberec.

Slavo Mazanec, päťatriciatnik naružovelej chudorľavej tvári s riedkymi beľavými vlasmi, dopíjal práve svoj pohár mlieka pred spaním.

— Mrzí ma to s tými našimi — obrátil sa odrazu k žene. — Už nám otec žiruje sedemadvacaťtisíc, ani sám o tom nevie. Keď to praskne, bude zle. Začnú nám vyhúdať, ohovárať nás. A ešte keď príde úroky, srážky platiť! Neobstojíme sa pred nimi — vysokým bledým čelom preletel mu tmavý mrak starostí. — Nemohol by nám apa tiež pár tisíc žirovať? Čo myslíš, duša? Aspoň jedna z tých štyroch zmeniek by sa mohla vyplatiť — uprel modré oči nesmelo k žene.

Tá sa pretiahla ešte raz pružne ako mladá mačka a prestala sa hojdať. Potom podívala sa na muža vyčítavo.

— A čo si ty myslíš? Azda náš apa kradne?! A pre Irmu nebude potrebovať? — počala sa dobrá dcéra starať o otca. Vedela dobre, že neide len o podpis, ale že zmenku bude treba skôr-neskôr aj zaplatiť.

— Ale voľačo by nám len preca mohol žirovať. Všetko na našich váľať, to je nie spravedlivé — zmohol sa slaboch ešte naposledy k odporu.

— A aby naši trešťali, to by ti bolo spravedlivé?! Aký sudca bol by ti z neho naraz, ľaľa ti ho! Čože nezarábaš lepšie, môj milý?! Prečo máš sklep skoro vždy prázdny?! Len v tých účtoch sedíš vždy ako mumeľ a svet nechávaš na pomocníkov, lumpáčiskov daromných, ospalých, čo sa im nechce ústa otvoriť.

— Ale naši to nevydržia, toľko dlžôb. Beztak idú zlé roky na gazdov — podíval sa kupec na ženu prosebne. No nedúfal už, že to tvrdé, zánovité ratajovské plemä nakriatne. Hovoril iba, aby si utíšil svedomie.

— Azda tých sedemadvacať tisícok na toľký majetok? Nech robia, nech sa činia piati chlapi a dve ženské. A ty sa nenastaráš, nenarobíš?! A si mucha proti nim. A naši sa nenasháňajú, nenahrdľujú, há??!

— Ako myslíš, duša — poddával sa muž. — Ja som len myslel, že bolo by nám škoda tak si ich pre tých pár tisícok proti sebe popudiť. Zanevrú na nás nadosmrti, preklínať nás budú — nedalo sa znepokojené svedomie ešte úplne učičíkať.

— A ty si azda myslíš, že ťa šli kedy zjesť od samej lásky?! Vinovatý človek! V lyžičke vody by nás utopili, aby si vedel. Čo si sa nezriekol podielu, čo nevezmeš vlastným deťom posledné, aby si vašich doma udobril?! Nebudú ťa tí radi mať, neuznajú ti, ani čo by si im dušu na dlaň vypľuvol, nenazdaj sa. Sedliak nebude nikdy žičiť pánovi, aby si vedel.

Slavo Mazanec sa zamyslel. Naozaj, bratia ho azda nikdy nemali radi. Od malička podpichovali proti nemu rodičov, závideli mu. Nevybrať si podiel, dokiaľ žijú rodičia, kleply by mu beztak zuby naprázdno. A keby si vzal hneď dvojnásobný, má na to vlastne právo. Je beztak slabý, chorľavý. — Slavo Mazanec rozpomínal sa na počiatky svojej pľúcnej choroby, ako sa potieval, ako ho zalievala krv. Každú chvíľu mohol dokonať. Nebyť trochu toho dobrého bydla, bol by už iste dávno pod zemou. A potom, musí pamätať na deti, na svojich troje drobných drahých detí, aby boly zaopatrené, keby ich tak pred časom odumrel. Ach, deti, to je veľká svätá povinnosť, o tie treba sa starať, a čo by hneď mal pre ne kradnúť. Naposledy on nežije len pre seba a deti, on myslí aj na pospolitosť, nuž, zaslúži si azda tej trochu lepšej skyvy — upokojoval sa.

A myšlienky snoval ešte chvíľu ďalej, keď už ležal pod mäkkým teplým paplonom v posteli. Rozoberal ešte raz všetko a uznal, že nemôže ináč konať, že je vlastne nevinný. S tým blaživým pocitom v duši čoskoro zaspal.

*

Slavo Mazanec, tretie dieťa sedliaka Fraňa Mazanca, bol rozhľadený, sveta skúsený kupec v Ružomberku. Odbornými vedomosťami vynikal na celom šírom okolí. Keď v kupeckých kruhoch prišla na neho reč, hovorieval agent Rambousek, „bratr Čech“ známy po celom Slovensku.

— Jo, Mazanec, to je chlapík. Když ten ohmatává kávu, prosýpá ryži, to je hned vidět, že tomu rozumí. A když bere kornout do ruky, plní ho, smáčkne, zabalí, to vypadá jako z cukru, to stojí za podívanou. Inu, odborník, jak vám pravím, odborník.

Slavo Mazanec nebol však obyčajným púdlšpringerom. Mal ambíciu stať sa čím skôr veľkoobchodníkom. Neuspokojil sa s bežným miešaným tovarom, ale zásobil sa hojne i tovarom koloniálnym, kávou, kakaom, mandľami, hrozienkami, čajom, citrónmi, pomarančami. Neskôr prišiel rad na delikatesy. Ale nezastal ani pri tom, ale vrhol sa na farby, oleje, šicie stroje, ba i na železo. Jednotliví pomocníci nestačili obsiahnuť už všetky odvetvia. Musel z nich vychovávať špecialistov.

Neskôr stal sa mu ideálom obchodný dom, kde sa dostane skoro všetko. Nie div, že mesto a okolie prekvapil jedného dňa novým výkladom. Belely, leskly a jagaly sa v ňom krásne garnitúry porcelánového riadu a utešeného brúseného skla vo viacerých farbách.

Ale popri svojom obchode nezabúdal Mazanec ani na záujmy pospolitosti. Chodil do kasína, debatoval, radil iným obchodníkom. Jeho najväčšou pasiou bolo však písať články do novín. „Slovenské listy“ prinášavaly ich ochotne s plným podpisom autorovým. Redakcia mala s nimi neraz iste dosť práce, kým ich trochu „učesala“, opravila a skrátila, tak že mohly uzreť svetlo sveta. Ale i tak vyznačovaly sa zvláštnym, umelkovaným slohom, afektovanosťou a záľubou v cudzích slovách. Lebo veď nastávajúci majiteľ prvého slovenského obchodného domu toho hodne počítal, kým sa mu to rozležalo v hlave a vtelilo do smelo rozbehlých, cifrovaných riadkov, ktoré upútaly hneď na prvý pohľad. Hovorilo sa v nich o záujmoch pospolitosti, o potrebe vybudovať väčšie hospodárske útvary, o doháňaní vzdelaných národov a ešte o všeličom inom. Ba nechybely v nich ani plány a projekty nových obchodných a priemyslových podnikov. Raz bol to návrh na založenie veľkej tehelne, škridliarne a cementárne, inokedy fabriky na alumínium alebo na výrobu umelého hodvábu. I veľkoobchodnú spoločnosť s dvojmilionovým kapitálom navrhoval. Účastiny mali rozobrať obchodníci, veď mal to byť ich svojpomocný podnik. On zamýšľal svoj obchod predať a stať sa dušou a generálnym direktorom novej spoločnosti. Cestovať elegantne oblečený od hlavy do päty, ako by ho vystrihol z módneho žurnálu, reprezentovať, vyjednávať o kúpu či predaj veľkých partií, značnejších objektov, byť pod chvíľou „úradne“ vo veľmeste — to by bol býval život podľa jeho gusta.

Ale smelé veľkolepé plány sa neuskutočnily. Naša zaostalá verejnosť nemala pre ne dosť pochopenia. Slavo Mazanec zasedal v správe miestneho peňažného ústavu. Ale to bolo aj všetko, čoho z platených verejných funkcii dosiahol. Ináče musel sa trápiť, on, taký veľký duch s toľkou koncepciou, podnikavosťou, musel sa trápiť so samými malichernosťami. Vadil sa s pomocníkmi, viedol knihy, dopisoval si s dodávateľmi zemiakov, lekváru, petroleja, pomarančov, staral sa o prolongáciu svojich početných zmeniek, sháňal zlatovky na úroky. Bol to ohromný nepomer medzi myšlienkovým svetom Sláva Mazanca a jeho všednou praxou. V teórii lietal v oblakoch, zatiaľ čo dolu na zemi potkýnal sa o hlúpe kamienky, čo mu prišly do cesty. Obchod rástol, zamestnancov v ňom pribúdalo. Jeho majiteľ získal si svojimi duchaplnými úvahami a pozoruhodnými projekty v našskej spoločnosti veľmi zvučné meno. Pokladali ho takrečeno za vodcu našského obchodníctva, reprezentanta celého stavu. Ale tento vychytený človek smrdel skoro vždy grošom. Organizátor stavu gazdoval nebárs chýrne vo svojom vlastnom obchode, vo svojej úzkej domácnosti.

Bolo to skoro nepochopiteľné, prečo vlastne zápasil s financiami tak ťažko taký znamenitý odborník. Obchod začínal s vlastnými úsporami. I rodičia mu niečim prispeli. Ženu bral si tiež peňažitú. Sňatok vôbec pozdvihol veľmi značne jeho schopnosť úveru. Veď tesť, bývalý garbiar, čo sa dal na kupčenie s koňmi a pozemkové špekulácie, mal preca povesť majetného človeka. Nikto nepochyboval o tom, že by mohol kedykoľvek prestať kupčiť a počať privatizovať. Najmä v pozemkových obchodoch mal neobyčajné šťastie. Na každom z nich dobre zarobil. — Ten Rataj bude mať ešte celú ulicu — hovorievalo sa. Je isté, že i do zaťovho obchodu strčil pár tisíc. Ale sotva bolo to to veľké veno, aké, chudák, Mazanec očakával. — Neboj sa, však tie peniaze ani grunty so sebou do hrobu nevezmem — utešoval tesť zavše zaťa, keď ten hľadal u neho pomoc. — Buďte radi, že to obraciam, iba vám pribudne. Už sa len voľáko zaobíď aj bezo mňa. Čo máš dostať, ťa neminie. — Ale roky sa míňaly, a záväzky Slava Mazanca rástly čo raz prudkejším tempom. Domácnosť stála čo raz viacej. Nároky mala, veru, aj pekná mladá pani. O mužov obchod sa ani neozrela. Vlastne nebolo to ani možné žiadať od takej dámy, aby sedela niekde pri kase alebo obsluhovala ľudí, ktorými pohŕdala. Žila si dosť bezstarostne, venujúc sa dvom chutným deťom. Síce mala k nim aj slúžku a druhú na varenie. Nuž, ale veď bola preca „z domu“, a muž bol tiež z pekného majetku. Čo by to bol taký žgŕloš a ničoho si nedoprial!

Keď zariaďoval si Slavo Mazanec porcelánové a sklené oddelenie, požičal si naň z banky 6000 korún. Zmenka bola povolená iba s podmienkou, že starý Mazanec tiež podpíše. Trvalo to veľmi dlho, kým sa dal nakriatnuť. Syn sa ho niečo nauisťoval, že podpisuje iba „pre meno“. Od tých čias naviedol syn otca ešte na jeden podpis. Bolo toho spolu deväťtisíc korún.

— Aby ste sa, otec, nebáli. Som voľačo dlžen, ale tovaru mám vždy za päť razy toľko. I medzi svetom mám pár tisíc. Za rok, za dva všetko splatím. Uvidíte!

*

Miesto toho dostal otec po čase z banky upomienku. Má zaplatiť úroky, srážku a protestné trovy za zmenky, čo žiruje synovi.

Ten deň bol u Mazancov hotový súdny deň.

— Vidíte, akej kaše navaril vám ten váš premilý Slavko! — posmievali sa synovia. Ale počali hneď aj vyhrážať:

— My sa nebudeme drať na toho darmožrúta a jeho fiflenu. A keď na neho strovíte od týchto čias čo len krajciar, zapľujeme vám to všetko, a budete nás museť rozdeliť. Čo sa ten paskudník už dosť nenadostával?!

Starý Mazanec bol sám dosť popudený proti synovi a banke, nebolo ani treba na oheň oleja prilievať. A že mu synovia nedali pre tie zmenky celý deň pokoj, povadil sa s nimi tak, ako už nie dávno predtým. Aby zapil hnev, vybral sa večer do krčmy. Vrátil sa domov po desiatej podnapitý. Doma strhla sa nová zvada.

Na druhý deň sobral sa starý Mazanec do mesta do banky. Musí zvedeť, koľko to vlastne tí páni synovi požičali.

Cestou potúžil sa v dedinskej krčme. To aby mal väčší guráž povedať tým pánom v banke do očí, čo bude treba.

Vkročil do banky. — Dobrý deň! — pozdravil nevrlo. Kdeže je pán direktor?

Chceli ho odbaviť mladší úradníci. Nedal sa. — Ja sa chcem s pánom direktorom shovárať.

— Pán direktor nemá času. Čo chcete?

— Čo? Že nemá času? A načože mi vypisuje takéto listy?! — Starý Mazanec vytiahol z vreca kabane pokrkvaný, ufúľaný kus papieru. Bola to upomienka, čo dostal včera.

Úradník prečítal a vysvetľoval starému.

— A koľkože tých zmeniek u vás má? — napadlo starého, že syn môže mať zmenky i s tesťovým žirom.

Úradník prezeral v indexi zmeniek. — Šesť — ozval sa po chvíli.

— No, to pekne vyzeráme! Ale ja mu žirujem z nich iba dve.

— Nie, žirujete pánu synovi všetkých šesť — opravoval mladý úradník sedliaka.

— To je cigánstvo, to je švindel! Nemáte knihy v poriadku alebo ma klamete, psie duše voľáke. Ale ja sa vám nedám, hej, bohuprisám, nedám! — počal sa starý sedliak stavať na zadné nohy.

Úradníci bránili česť svojho ústavu. Starý sa rozčertil ešte väčšmi. Celý bez seba počal revať jako v hore. Ľudia sa pred bankou zastavovali. Na krik pribehol z tretej izby sám direktor.

Po dlhej trapnej hádke vyšlo najavo, že kupec Mazanec má požičané v banke na šesť, otcom žirovaných zmeniek dohromady dvacaťsedemtisíc korún. Syn nahovoril otcovi, že zmenky sú dvojmesačné. V skutočnosti boly šesťmesačné. Klamal rodiča, aby vylákal od neho ľahšie podpis na polročné zmenky. Otec myslel, že žiruje do roka dohromady dvanásť zmeniek, t. j. dve zmenky obnovované šesť ráz do roka. Že žiruje vlastne šesť zmeniek obnovovaných do roka dva razy, o tom nemal starý sedliak ani tušenia.

Krutá skutočnosť, vedomie, že najmilší syn ho od rokov klame, zlomila starého Mazanca úplne. Odchádzal bezmocne šomrúc, skrušený. Už nekričal, ledva vliekol nohy za sebou.

Zašiel k popánenému synovi. Bol to hrozný výstup. I preklial syna, i rozplakal sa, nakričal, navyhrážal sa mu. Syn vyhováral sa chytrácky. Nepomáhalo. Starý bol nesmieriteľný. — Nech ti Pán Boh platí! — odchádzal od syna. — Ak budú pre teba bratia ukrivdení, budeš to mať na svedomí!

Vrátil sa do banky. Zaplatil úroky. Direktor žiadal rázne väčšiu srážku. — Nemám, čo ma hneď zabijete — odhrýzal sa nešťastný otec. Dali mu popodpisovať hŕbu zmeniek, prolongácií. Podpisoval pomaly, starou trasľavou rukou, ustavične vzdychajúc.

*

Keď sa Mazancovi synovia dozvedeli, že otec platil v banke za Slava, vrhli sa na neho všetci jako sršne. Že oni nebudú robiť, to by boli blázni. Ak otec chce všetko Slavovi odfeľať, nech si najme ľudí alebo nech si robí sám. Budú radšej u cudzích, ako drať sa na kadejakých milosťpánov z mesta.

U Mazancov, kde sa predtým gazdovalo vzorne, ako azda nikde v celej dedine, nastal nový život. Predtým bývali starý Mazanec a štyria synovia prví v poli, poslední odchádzali. Teraz chodili na pole i o deviatej a vychytili sa domov trebárs prví. Čo by sa to tak dral, vari na tú fiflenu, už ako Slavovu ženu v meste a jej perepúť! Nech hrdlačí na nich otec, ak sa mu žiada. Beztak by pretalhal na nich celý majetok.

I miznúť počínalo u Mazancov v gazdovstve jedno-druhé. Predtým sa za celé roky nestratila ani podkova. Teraz počalo každú chvíľu ubúdať zrna zo sýpky. Synovia brali vajcia, odrezali si z pôltu kus slaniny, potajomky predali jahňa, ba i z konského riadu odfeľali vše niečo. Otec nestačil sa s nimi doháňať, dokupovať.

— A čo sa vy, otec, s nami vždy len vadíte?! — staval sa proti otcovi najstarší syn. — A keby sme si priam niečo vzali, toľko vám iste nevezmeme, o koľko ste nás obrali pre Slava.

Mladí Mazancovci počali si odkladať do židovskej banky na vkladné knižky, i do krčmy mali vždy peniaze, i k chove si prilepšovali. Kto by to tak skyvražil, keď to otec beztak prehajdáka, preľahtikári?!

Banka neprestávala ich tými zmenkami prenasledovať. Pod chvíľou žiadala niečo na úroky, na srážku. Odkiaľ len brať tie peniaze, keď treba i na dane, na obecné prirážky, gazdovský riad opraviť a čo ja viem všetko?! Raz muselo sa predať teľa, inokedy pár husí alebo dva. Ba raz išla na úroky a na srážku celá nedokŕmená ošípaná. Starý Mazanec si skoro zúfal. Raz dohovárali mu pre Slava a dlžoby ženské, — lebo veď za najstarším oženil sa i druhý syn, raz zasa synovia. Prestalo sa sporiť. Každý vymýšľal niečo nového, každý niečo kupoval, ani sa poriadne nerobilo. Každú chvíľu bolo vidieť na niektorej neveste novú sukňu alebo novú blúzu. A ledva sa zmrkne, synovia bežia všetci do krčmy. Ba dali sa už i na fajčenie. Negazdujú, každý hľadí niečo odfeľať, aby mal dáky groš v rukách. Starý Mazanec musel sa dívať, ako sa v jeho dome naopak gazduje, všetko ide dolu kopcom. Spočiatku sa žral, vadil sa so synmi, vyhrožoval im, že ich pohluší. Potom sa trápil, vzdychal, plakal… Nakoniec naučil sa chodiť do krčmy sám. Bol sa ta síce zatúlal už i predtým pár razy vo veľkom žiali. Tam si odľahčil zavše pred všetkými. Nadával na banky, na synov i na celý svet. Plakal, zúril, búchal päsťou na stôl. Jedni mu prisviedčali, druhí sa mu posmievali, tretí ho ľutovali. Ale aspoň mu trochu odľahlo s tej hlavy či pŕs, kde tlačievalo ho niečo ako kameň.

*

Ktorýsi deň dostali Mazancovci v meste neočakávanú návštevu. Bolo práve po obede. Milosťpani chcela si na chvíľku zdriemnuť, keď elektrický zvonec na dverách zacengal.

— Kto je to? — vybehla sa slúžka spýtať na chodbu.

— Ja.

— Kto?

— Pavel Mazanec — odpovedal najstarší brat domáceho pána.

Slúžka oznámila príchodzieho, keď mu bola otvorila.

— To je fajn, ani zdriemnuť si človek nemôže pre tú perepúť — durdila sa domáca pani.

Kupec kráčal rozpačite bratovi v ústrety. Zaviedol ho do salónu. — Vitaj! Čo by si rád, braček?

— Čo sa spytuješ, ako by si nevedel?!

— Prišiel si o tie zmenky?

— A o čo inšieho? Čo si neplatíš, mladý pán, čo si dlžen?! Hej, pána hrať i s urodzenou pani švagrinou, to vieš, ale platiť, nech platia bratia, sedliaci, čo?!

— Prosím ťa, neurážaj! Vieš sám, že mňa samého to najviac mrzí.

— To je pre nás lahodná pomoc. Plať si, čo si si navaril, lebo nech som dobrý…! A ten tvoj premilený tesť nemohol by ti dačo žirovať, aspoň jednu-dve zmenky, aby nám odľahlo?

— Už mi beztak žiruje jednu. A potom ten má sám so sebou dosť trápenia. Teraz má vydávať dcéru a syna má na univerzite v Pešti. Na jeho žiro banky mnoho nedajú.

— Ej, už sa len viete zo všetkého vytiahnuť, bohdaj vás, vy duše huncútske!

— Vieš ty čo, Paľo? Predajte tú roľu, čo ste mali v nej tie zemiaky, tam pri hradskej, ako zatáča cesta na teheleň pred mestom. Azda to niekto kúpi na stavebné parcely.

— Aby sme si najlepší kus poľa odfeľali? Predávaj si zo svojho, ty šikovník! Radšej plať, ty živáň!

— A čo ma ty máš urážať, ty truľo sprostý, opica voľáka, naničhodná! Také návštevy si ja vyprosím! Nikto ťa sem nevolal — zovrelo to konečne v Slavovi Mazancovi.

— Hej, ty zbojník, aby ťa Pán Boh skáral! Teraz som ti truľo sprostý, keď si nás ošudil. A predtým som ti bol „brat môj drahý“, „Paľko môj“, a čo ja viem ešte, ty farizeus! No, počkaj, príde ešte na psa mráz — zastrájal sa brat-dedinčan, odchádzajúc.

Kupcová nemohla sa zdržať, aby nevybehla na chodbu. — Že sa ti to chce babrať s takým surovcom?! — volala na muža.

— Veď vás nám bol čert dlžen do našej rodiny! — nezostal jej švagor odpoveď dlžen.

*

Kupec Mazanec sa dlho neudržal. Najprv počaly banky pravotiť zmenky. Potom vyslali mu veľkokupci či fabrikanti, ktorým bol dlžen, na krk voľákeho kontrolóra, ktorý sedel celé dni na kase, kým trval výpredaj. Ale výpredaj sa nepodaril, a Mazanec nevedel dodržiavať, čo ako by bol chcel, sľúbené splátky. Veritelia pritlačili, prenasledovaný dlžník spravil bankrot.

Vyšlo najavo, že Slavo Mazanec je dlžen devädesiatštyritisíc korún. Za tovar stŕžilo sa tricaťosemtisíc, od dlžníkov zinkasovalo sa šesť tisícok. Veritelia veľkokupci dostali dve tretiny na svoje účty. Tesť Rataj musel zaplatiť vyše troch tisícok. Mazancovcom v Sopúchove zaintabulovala banka na majetok dvacaťdeväťtisíc korún. Bolo to tam božie dopustenie. Synovia povadili sa s otcom, ako ešte nikdy. Ten si chcel skoro život vziať. Len na povalu a na povalu s motúzom, že sa radšej obesí, ako by malo byť pre neho také peklo v dome. Svet bol prekvapený, že Mazancovie dom v meste neprišiel na predaj, dom a to ešte poschodový. Otcu-materi je hoden vždy osemadvacaťtisic. Vyšlo najavo, že je písaný na pani kupcovú, nuž nemohol naň nikto siahnuť. Bratia nadávali na prefíkanú švagrinu, ale nevedeli si pomôcť.

Starý Mazanec neprežil ani o rok synov bakrot a úpadok svojho majetku. Spúšťal sa čo raz viacej. Posledné časy pil skoro ustavične. Zomrel v lete — práve sa svážaly sená — na porážku.

Slavovci sa po kupectve dali na asekuračné agentstvo. Že mali vlastný dom na námestí, známosť medzi svetom, dostali to zastupiteľstvo dosť ľahko. Spočiatku išlo im nebárs. Svet bol k zbankrotovanému kupcovi nedôverčivý. Museli pomáhať tesťovci. Lebo veď vyživiť štvoro detí a rozmaznanú ženu nebol žiaden špás. Až keď poisťovňa povyplácala poisteným prvé škody, počala nedôvera pomaly miznúť. Svet pochopil, že Mazanec nemá čo spreneveriť, ani keby chcel. Mazancovej výrečnosti podľahly celé dediny. Zaopatril si aj nahanačov medzi dedinskými krčmármi, rychtármi, kostolníkmi. Agentúra skvitla, a dom vynášal tiež. Majú v ňom módneho kupca, aj cukráreň i zemedelského inšpektora s rodinou.

Slavo Mazanec nemá svojmu nájomníkovi čo závideť. Už je inšpektorom aj on sám. Asekuračná spoločnosť udelila mu pred troma rokmi ten zvučný titul. Pri tej príležitosti dostali akúsi väčšiu mimoriadnu odmenu. Je spokojný. Iba žena sa nevie smieriť s degradáciou a dáva to pociťovať i mužovi.

Mazancovcom v Sopúchove prorokoval každý, že ich spredajú. Nie, tí sa nemôžu udržať. Tí nezarobia ani na dane a úroky. A čo by priam za tmy vstávali a každý deň do tmy lopotili. Nebodaj melú už z posledného. Zavše nevidia v dome aj za štrnásť dní krajciara. Všetko ide len do banky. Dokedy to len tak pôjde? Kým ich to nezunuje a nerozutekajú sa svetom. Najtiaž sa väčšmi medzi sebou povadiť, a viac tých nikto nespriahne dohromady. Lebo veď na veriteľov mozoliť, to sa im skoro preje.

Svet sa neskôr nevedel prenačudovať, že sa tí ľudia preca len držia. Síce spočiatku sa im aj dosť ťažko dýchalo. Paľo odišiel so ženou a deťmi k testinej na štvrtú dedinu, zunovalo sa im na veriteľov drhnúť. Tam gazdujú, síce iba na škvarke, ale, vraj, nemajú sa zle. A traja mladší bratia chytili sa do gazdovania. Počali skyvražiť ako voľakedy. Ľudo dostal po testinej smrti ženin podiel, dákych dvanásť tisícok. Šly celé na splátky. Činia sa, chudáci. Skoro po každom jarmoku čo-to splatia. Vydržať tak ešte tri-štyri roky, a majetok bude čistý. Až potom vydýchnu si naozaj.

Slavovcov ani nespomenú. Síce ani tí sa o nich neozrú. Keď niektorý z bratov stretne, idúc do mesta, elegantnú žltolakovanú bryčku, v ktorej vezie sa pán inšpektor, odvráti sa a odpľuje si. A pán inšpektor obzre si pohŕdavo brata-chrapúňa, až keď je od neho preč aspoň na sto krokov. Obzre si ten široký, trochu prehnutý chrbát a ťažké nohy, čo sa do hradskej akoby zarývajú. Potom si narovná švihácky klobúk, zatiahne hodvábnu kravatu, prejde maličkou kefkou po anglicky zastrihnutých beľavých fúzikoch a pocíti akosi intenzívnejšie radosť, že ho Boh nestvoril otrokom tej zemskej hrudy, ale pánom.