ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Nalejú mi ešte kalištek toho rozolišu! — rozkazoval si paholok z Nového majera, rapavý, škuľavý, už starší chlap v skliepku kramára a pekára Tadlánka.

Pekárka, snedá vysoká ženská, naliala. Bol to už tretí kalištek. Z príchodu vypil paholok kalištek rascovej, pre chuť a zahriatie. Až potom padla mu do oka pekná veľká zelená fľaša s rozolišom. Tekutina ligotala sa cez zelené sklo na dennom svetle tak kúzelne, tak vábne, ako by mu chcela učariť. Nemohol s nej oči odtrhnúť, kým si nedal naliať. Kalištek vyprázdnil na jediný dúšok a labužnícky mliaskajúc zajedal rožkom.

— Dobré, čo? — ozvala sa pekárka, smierená aspoň na chvíľu s tým, že pre pár šestákov zárobku zanedbá zasa plno práce v domácnosti.

— Slabé — poznamenal obstarný chlap šibalsky.

— Hja, tak sa ten svet kazí! Za mojich mladých čias, keď boly šenkárky statočnejšie, bolo človeku dosť jedného kališku. Teraz nemá dosť ani troch — uškeril sa zahnedlými zubami na pekárku, tešiac sa, že ju napaprčil.

— Grobian grobiansky! — durdila sa pekárka. Líca jej očervenely od hnevu. Ohmatala si rukou vlasy, sviazané napochytre tkaničkou a zakryté šatkou, hľadiac na paholka uprene, či sa azda nesmeje na nedostatkoch jej toalety. — Radšej zaplaťte starú dlžobu! — roztvárala podlhovastú počarbanú knihu na pulte. — Má toho nabrané ani baran na rohy a ešte by človeka urážal — zaútočila na jeho hrdosť. Dúfala, že tak príde ešte najskôr k svojim peniazom.

— Azda sa len neboja o tých pár krajciarov?! Jedným vrecom zaplatím polovic toho ich krámu — posmieval sa rozjarený chlap.

Počernou vysokou ženskou zalomcoval hnev i ľútosť odrazu. V očiach sa jej zatmelo. Skoro sa potočila, taká slabosť prišla na ňu znenazdajky. Veď sa toho len dožila! Kadejaký ožraný galgan trúfa si otvárať na ňu papuľu, ba ešte aj to živobytie jej znevažovať. A nemá ho kto zavrátiť. Muž sa o ňu ani neozre, nie aby sa jej zastal. I teraz kto vie, kde sa tára. Ale ak i zašiel na pole, bude sa beztak iba okúňať okolo roboty. Ešte, že na to jedenie prísť domov nezabudne. A chlapci, pastorčatá, sú ešte mladí, slabí, nebožatá, ani muchy. Ešte by dostali zrádnik, keby ju mali obrániť pred voľakým.

Hej, sama je, sama ako prst, bez pomoci, bez zastania, vydaná surovému svetu na pospas! Na prsia sadal jej veliký tupý žiaľ ako ťažký kameň. Zprvoti pobúrily ju tie paholkove posmešné slová. Ale teraz, keď precítala zo skleslosti, musela nevdojak uznať sama pred sebou, že ten surovec má vlastne skoro pravdu. Lebo veď v kráme nebolo toho ozaj mnoho: pár bochníkov chleba a hromádka pečiva, na pulte slamienka s pár vajci, a pred pultom pri stene — človek si musel dať dobrý pozor, aby do toho nezakopol — tri prútené košíky so zvädnutou zeleninou a poloprázdnym vreckom lacnej rýže — to bolo všetko. Ináč bol nezametený priestraný sklep skoro prázdny.

— Nuž, zaplaťte, keď sa tak rozhadzujete. Ale začnite so starou dlžobou. Už je toho triadvacať korún šesdesiat. A dnes tri dvacať, máme dohromady dvacať šesť osemdesiat. Platiť, pán Repka, platiť!

— Vedia čo, pani šenkárka? — rozpustilý paholok dákosi naraz skrotol. — Donesiem im to na budúci týždeň. Dostanem peniaze za staré remene.

Chudorľavá barnuša sa zamračila. Zasa len vytáčky, a peňazí nič.

— Budem ja čakať na vaše staré remene — ozvala sa podráždená. — Beztak ma vodíte už druhý mesiac za nosom. Ešte si s remeňami začínajte, aby vás vyhnali zo služby alebo zavolali na vás četníkov, paskudník voľáky! Platiť a basta! Ja už nečakám! — podoprela si boky a podívala sa na paholka vyzývave.

— Ale keď im hovorím, nemám a nemám! — cúval paholok šibalsky. Pri posledných slovách bol už vo dverách.

Pekárka sčervenela, ako by ju bol horúcou vodou oblial. Z čiernych očí vyšľahly jej zlovestné blesky. Rozbehla sa za obstarným chlapom, ktorý už vyskakoval pred skliepkom na voz.

— Bez platenia nepôjdete! — vykríkla zúfale, odhodlaná vymáhať si svoje trebárs pouličnou scénou.

— Podívajmeže sa! Azda ma len nezajmú i s koňmi! — posmieval sa vydráždenej ženskej, ktorej sa rozplietly pod šatkou vlasy, skĺzly sa rozpustené na plecia, a na zadku pod pásom objavil sa na sukni zradný biely rázporok.

Celá zúfalá od strachu, že príde o peniaze, skočila odrazu k vozu, schytila bič a odskočila s ním do dverí. Paholkovi, čo rozohnal sa za ňou, klesla ruka naprázdno.

— Bodaj si si ju zlámal, zbojník jeden! — zašomrala pekárka slová kliatby pre seba.

— Škoda, to by bolo luplo! Aby som tak skočil za nimi! — ozývalo sa s voza.

— Šudier, klamár klamársky! — odľahčovala si zúfalá ženská, celá zadychčaná od vzrušenia. Na čele jej vyrazil pot, v ušiach jej hučalo, keď ustupovala s bičom v ruke do skliepku.

*

Celé dopoludnie nie a nie sa upokojiť, tak zbičovala, dokrvavila jej dušu surová raňajšia príhoda s paholkom. Zdalo sa jej, že zasa rozumie lepšie tomu, prečo a jako ľudí šliak triafa. Srdce jej klopalo, trepotalo sa nepokojne ako neposedné mladé vtáča, trasúce sa pred dravcom, žily na sluchách jej navrely a tĺkly, kolená sa jej podlamovaly. Nie, nebola by toho mnoho potrebovala, a bol by prišiel koniec. Síce aj tá závratná slabosť bola dákasi sladšia, než ten každodenný gápeľ, v ktorom žije už pár rokov ako kôň v mangli, behajúci bez oddychu ustavične dookola, aby raz padol či zadusil sa zmorený, vysilený a nevstal viacej. Nebolo by lepšie stratiť smysly, padnúť a nevedeť viac o ničom, čo trápilo a bolelo?! Rozcítila sa, roznežnela, jako už dávno nie, a so slzami v očiach rozpomínala sa na svoje detstvo. Videla sa malým dievčaťom, čo skáče s kamarátkami po zelenej lúke a pletie si púpavové vence, zavše rozbehne sa za pestrým motýľom, a bolo jej skoro ľúto, že nezomrela vtedy, keď bola taká šťastná, bezstarostná. Veď sa beztak hovorí, že deti, malé, nevinné deti najľahšie umierajú. Bola by teraz tam kdesi v nebeských výšavách krásnym bucľatým veselým anjelíkom a nemusela sa brodiť v čiernej zemskej špine.

Neskôr sa síce zviechala, napila sa teplej kávy, do ktorej nadrobila si predvčerajšieho chleba, čo jej bol v sklepe zvýšil. Zavše niekto zacengal, bolo treba skočiť do sklepa. Povinnosť kriesila ju k životu. Ale zato celý poldeň strávila jakoby v inom, nevšednom svete, odpútajúc sa od svojho okolia a zaoberajúc sa konečne trochu sama so sebou.

Dnes ráno ukázal sa jej život v celej svojej nahote. Málo chýbalo, že ju ten surovec, zlodej opovážlivý jakýsi neudrel pred celou ulicou alebo nevyšľahal horšie, než to hoviadko. Taká hanba sa jej mohla stať, viselo to iba na vlase. Síce i tak sa svet na to díval, ako sa s tým oplanom ťahá; vie dobre, že okná domov naproti boly samé oči, samé zvedavé, ak nie priam rozveselené tváre, baviace sa na jej útrapách. Stať sa jej tak niečo, ťažko by sa bola pomoci dovolala. Kým by sa bol starý, večne podgurážený policajt Hanko s tými lámkovitými stehny dovliekol, mohol byť záškodník za horami za dolami. Ona si za všetku svoju námahu utŕži tak či tak leda svetský posmech.

Hrdlo zaliala jej horkosť. Načo sa ona tak trápi, načo sa tak ponižuje? Muž jej nemá rád, nemá u neho vďaky ani zastania, čo by si hneď ruky po lakte zodrala. A k tomu živorí u neho horšie, než posledná žobráčka. Často nieto doma ani tých pár korún na nové topánky alebo dáku tú handru. Bolo jej to treba vydávať sa za takého bedára?! — Hneď, keď ten vydaj zaň prišiel do reči, mala dákesi mrcha tušenie. I sny jej dávaly výstrahu. Ale brat a švagor nedali jej pokoja. — Ty si, Ružena, blázon! — hovoril jej Karol. — Drhneš v tej fabrike ako otrok a vydajom by si pohrdla. Mladší je od teba, rohový dom má, dobré remeslo, k tomu kus poľa, kravy. U toho sa ty nemusíš biedy obávať. Že je vdovec a má deti?! Nuž, veď ty si tiež nie dnešná a tiež nebola si po celý čas v kláštore zatvorená. Aspoň si ťa bude skôr vážiť, keď je na ženu utisnutý, či už pre deti, či pre remeslo a gazdovstvo. Len ty nerob dlho komedie, lebo ten človek si to môže rozmysleť. Fešný chlapík je dosť, nejedna mladica by sa naň ulakomila. A to s lepšou pomocou, než mu ty donesieš. — Darmo sa vyhovárala na staručkú neduživú matku, ako tú opustí, akože ju nechá na cudzie ruky. — Vezme sa jej pomoc, alebo vezmeme ju k nám — rozsúdil nakrátko. A švagor sa ho tiež nevedel vynachváliť, aký je, vraj, dobrák, ako krásne nažíval s nebožkou. A keď už nevedel ináč, počínal spomínať siroty, akože tie budú bez matere, chudiatka?! Azda ju, ozembuch, na tie deti nachytal, tak ich jej prišlo ľúto.

Nuž, navnadili ju, nachytali. Šlo to tým ľahšie, že to bolo v priateľstve. Tri švagrinie pomáhaly bratovi, ako vedely. Líškaly sa jej, objímaly ju, sľubovaly jej všetko možné. A keď ju dostaly, ochladly hneď. I na sľuby zabudly. Veď čože by sa im ona mohla rovnať, trochárka takým paniam?! A teraz ju majú iba za ošlapok, je u nich piatym kolom u vozu. Hanbia sa za ňu. A keď je čo medzi ňou a mužom, chytajú zakaždým stranu bratovi a všetku vinu váľajú na ňu, posudzujú ju pred príbuzenstvom. Že by mala byť k nemu milšia a ústupčivejšia a nerobiť hneď z komára vola. Lebo tie vedia bračeka ospravedlniť, ba i poľutovať, že si, vraj, vzal takú hesteru svárlivú.

Hej, už vtedy, keď dávala vo fabrike výpoveď, cítila sa tak nejak čudne. Čosi ako by jej bolo šeptalo: neprenáhľuj sa ty, stvorička! Aj keď si šla do sporiteľne úspory vyberať, mala taký divný pocit. Ale vtedy preca len ešte nevedela, že ju zapredali. Iba keď už bola jeho. Až keď povyplácalo sa z jej mozoľov so pár účtov, počínalo jej v hlave svitať. Lebo veď ten človek bol samá dlžoba na všetky strany. A keby len to. Ale keď ju súsedy počaly na ulici chytať, či vie, ako si pán vdovec sebevoľne žil, ako sa so ženskými spriahal. Chabzdová, tá škuliba vycerená, čo varila predtým koľké roky četníkom, sama za ním do domu chodievala, deťom sa líškala. Veru, tá kľampa zostala tam neraz iste aj spať. — Pán Tadlánek sem, pán Tadlánek tam, ja mám niečo, vy máte niečo; čo, aby sme to dali dohromady? Mohli by sme mať oba dobrý život. Ja mám tých vašich synáčkov tak rada. Ešte za vašej nebožkej ženy, keď išli okolo nás do školy a stála som vonku, koľko razy som sa nemohla zdržať, aby som ich nepohladila. —

A on? Nuž, ako mužský. Usmieval sa a túlil ženskú k sebe, nehanblivicu voľáku všetečnú iste aj pred deťmi.

A Chabzdová nebola jediná. S koľkými bol ten už v chýre, že si ich ide brať! Že ste sa vy na to dali, škoda vašej podoby — ľutovaly ju.

Kým tie jej groše trvaly, mal sa k nej ešte ako-tak. Ale keď sa minuly, obrátil aj on. Keď v niečom prevriedila, počal ju hneď rečmi pichať, že veď sa, vraj, oženil, vzal si ženu starú a peňazí mu nedoniesla ani na jalovú kravu. Ako by sa neboly nimi jeho pekárske a kramárske účty povyplácaly. Ktože ho mohol za to, že stačily iba na so pár z nich, že mal toľko na rohy nabrané, taký svetský dlžník?! Koľké roky na tých pätnásť stovák sporila, aj bielizne, na dve postele perín mu doniesla, nalopotila sa mu! A za to ju ani do polovice nedal, ako to robí každý poriadny manžel. Nič nemá na seba písané, je u neho horšia, než nádenica, nežli slúžka.

A keby to bol aspoň človek ako iní. Leňoch je to, ani sa mu vstávať nechce rožkov napiecť, len by vždy drichmal, váľal sa a pil. Robota mu smrdí. Volá sa pekárom a pečie toho menej, ako posledný trochár; hanba povedať, koľko. A po tom poli sa tiež len obšmieta. A máločo z neho svezie. Je to preň skôr zrečisko, aby mohol, kedy chce, päty z domu vytiahnuť. Kto vie, či zasa dáke frajerky nesháňa, potvorník voľáky! Síce, odkedy ho ten záduch a dýchavičnosť trápi a nohy mu tŕpnu, dáva už takým veciam azda pokoj. Ale jej zato dobrého slova nedá. Všetko na ňu váľa, sám sa o nič neozre. Ešte i do úradov, na mestský dom len ju vypšiká. Síce sám nevedel by, ani keby chcel, nič vykonať. Veď nevie ani poriadne ústa otvoriť, len sa mätie a všetko pobúcha, pomláti dohromady, že by to ani kura nepozobalo. Nuž, radšej ide medzi svet, keď čo treba vykonať, sama. Ale zato si jej nič neváži, ozembuch, a hocikedy ju pred svetom znevažuje… Nie, nemá ten k nej citu ani len za mačný mak.

Predtým ešte dúfala, že sa to medzi nimi preca len dáko napraví. Najmä keby mali nejaké dieťa spolu. Ale roky nestoja, prešla už aj cez prechod, muž ochladol k nej ešte väčšmi. Iba si z nej zavše posmech robí, že, vraj, už vyhasla. Ale zato aby bola od svitu do neskorej noci na nohách a hnala sa z jednej roboty do druhej, že ani rúk ani nôh necíti. Líca jej zvädly, tvár sa predĺžila, zvráskavela, do vrkoča vkráda sa šedivý vlas za vlasom, schudla, vnady potratila, že sa skoro sama sebe protiví. A za slobodna lipli za ňou chlapi ako osy za medom. Len-len, že sa nevydala za niektorého tajomníka strany alebo za senátora. Lebo bola aj politicky činná, bola pár rokov miestnou dôverníčkou soc. demokratickej strany a vedela gurážne rečniť, až ľuďom oči iskrily. Iba odkedy sa zadrhla za toho ani pekára ani kramára ani gazdu, zanedbala sa úplne a k ničomu lepšiemu sa nedostane. Iba kravy-zdochliaky dojiť, hnoj z maštale kydať, nad sporákom sa pražiť a lietať do sklepa ako otrok na každé zacenganie.

Hej, dávno by už bola vypriahla, nebyť tých dvoch milých chlapcov, čo sa k nej s takou úctou a láskou vinú. Dávno by ho bola odišla, darmožrúta. Ale pre hanbu svetskú nemôže sa odhodlať. A potom sama nevie, kam by sa podela.

*

K obedu prišiel pekár domov. Za ženou ho to nebárs ťahalo. Nuž, ale darmo je, človek sa musí najesť, najmä keď sa naobracal trochu sena na lúke. Vchádzajúc domov, zazrel v rohu za pultom dlhý čierny bič s červenou kystkou, pár uzlíkami, s dlhočizným, do hneda nalakovaným bičiskom.

— Ktože si to zabudol? — spýtal sa ženy, ani nepozdraviac.

— Nikto. To je záloh — odsekla pekárka mrzute.

— Záloh? Nuž, a čí?

— Ale Repkov z Nového majera, keď chceš vedeť.

— Podívajmeže sa! A koľkože si mu naň dala?

— To som mu vzala na starú dlžobu. Má toho už vyše šesťadvacať korún.

— Hm, hm, to mi je divné, že ho dal len tak podobrotky.

— Musel.

— No, len vyčíňaj také somárstva. Aby si sa raz na takom kšefte neopálila, ale poriadne!

— To by som sa podívala! A potom veď by si sa ma azda vedel aj ty zastať?

— Ja by som sa do toho nemiešal. Čo by si dostala, bolo by tvoje.

— No, taká reč ťa ctí! — odchádzala s výčitkou do kuchyne, urazená novou mužovou hrubosťou. Či sa v tom človeku kedy svedomie ozve?! Cediac zemiaky, utierala si rukávom horúce slzy, čo jej tiekly po líci.

*

Podvečer dojila pekárka práve kravu, keď vracal sa pekár s mlynárovie Milom na plnom rebrovci.

— Tak počkaj, chlapče, štrngneme si, že si mi tak dobre pomáhal — nalieval pekár do kališkov rozolišu. Zodvihol svoj dychtive k smädným rtom, zamrmlal: „Na zdravie!“ — a vytrúsil ho na dúšok. — Čímže by som sa ti odslúžil?! Aha, vezmi si, Milo, tento bič, zahoď toho svojho mrzáka — podával šuhajovi pekný novotný bič, oprený v kúte za pultom.

Synovec prijal vďačne. Hneď bičom na próbu zapraskal.

*

Na druhý deň dopoludnia obliekal sa pekár práve na peľasti postele, keď pribehla zo sklepa pekárka.

— Nevzali ste bič, čo bol v sklepe? — obrátila sa k chlapcom, čo sberali sa do školy a dopíjali práve kávu.

— Nevzali, mamička. Ja som žiaden nevidel.

— Ani ja nie.

— Ako by sa prepadol, — odbehla znovu do skliepka, dúfajúc, že sa bič azda sošmykol. Ale v sklepe nebolo po ňom ani stopy.

— Čo lietaš ako s keserom?! — ozval sa muž posmešne. — Bič som dal Milovi.

— Máš rozum?! A čo, keď si Repka preň príde?

— Ten? Kdeže by. Nepríde. Beztak ho niekde uchmatol.

— A keby prišiel?

— Nuž, sa s tebou poráta. Veď ty ani inšie nezasluhuješ. Načo si trúfaš na takého lotra?!

— Ba ty, ty, čo sa mi do mojich vecí miešaš, popit voľáky! Keby si sa radšej o seba staral.

— No, veď ty, čertica, mi v tom sklepe aj mnoho osožíš! Dnes-zajtra mi posledného kunčafta vypšikáš.

— Keby si bol dákych mal. Keď som sem prišla vyzeralo to v sklepe ako v chlieve. Miesto tovaru mal si spálený bochník chleba a so tri nepodarené žemle, i tie boly včerajšie.

— Veď ty si tiež nebola dnešná. A čo si za mnou behala, keď sa ti nevidelo?

— Ja že som za tebou behala?! Že ti jazyk nezdrevenie! Ty, ty, načo si behal po celej rodine, aby ma nahovárali? A nebyť tých detí, chúdeniec, bol by si behal, na moj’hriešnu dušu, nadarmo.

— No, veď mi tie ich nahováračky aj presadly! Obesiť sa, alebo dostať ženu ako ty, to je všetko jedno.

— Ba teba, odroň voľáky, sedmispáč lenivý, čo sa ti do ničoho nechce, iba ak za inými škúliť! O nič sa neozre, do ničoho nie je súci, ale urážať vie. Jednu už do hrobu doniesol, teraz by nedbal ešte mňa — rozplakala sa pekárka znovu.

— Hrmen striel sa ti do duše páralo, prestaneš už raz, potvorská ženská, lebo ťa hneď orútim! — praskla pekárovi trpelivosť.

— Čože?! Ty mňa orútiť?! — Opováž sa! — vzplanula žena a vyzývave blýskajúc očami, postavila sa pred muža. — Probuj ho udreť, ty zbojník, ty sukniar sukniarsky!

— Fuk! — vylepil pekár žene zaucho, že len tak pľasklo. — Nezaslúžiš, len aby ťa bičom. Škoda, že som si ho nenechal!

— Jaj! Jaj! Hlava, hlavička moja! — počala pekárka bedákať. — To ti príde draho, ty lotor! — vybehla s plačom na dvor. A keď vytiahol muž z domu päty, sviazala si napochytre do uzlíka dáku tú sukňu, blúzu a trochu bielizne, vzala si pár korún a hybaj cez záhradu a roľu poľným chodníkom k príbuzným do mlyna.

*

Pekár Tadlánek dlho bez ženy nevydržal. Že je v mlyne, dozvedel sa z listu od sestry-mlynárky, ktorá mu písala hneď na tretí deň. — Ružena sa sama žerie. Šla by, myslím, domov sama, keby sa nehanbila. Tak si pre ňu príď.

Tadlánek mal sto chutí. Chlapci si aj poplakali, keď nenašli mamy doma. Ku krave aby človek sháňal ženskú, pre obed aby posielal do hostinca. Doma sa skoro ani neporiadi, a zo sklepa nevytiahol ani päty, ustavične sa ten svet po čo-to tmolí. Kedy napečie rožkov, chleba!? Aby sa roztrhal, a ešte všetko nestihne, iba čo si obchod skazí. A to všetko pre ňu. Aby to všetko čert vzal! Bez ženy to neide. Pôjde si pre ňu.

Ale si to rozmyslel. Čo by sa to tak náhlil? Len nie ženskú posadiť na koňa. Cez týždeň sa už voľáko pretlčú. A v nedeľu je Marty, sestrinho mena. Pôjde do mlyna gratulovať. Tam sa síde so ženou, švagor ich pomerí. Pôjde to samo.

Čo si umienil, vykonal. V nedeľu vybral sa do mlyna hneď po obede. Vypálilo to dobre. Strávil tam krásne popoludnie, najedol sa, napil, prešli sa po sade, po lúke. Švagor ho pomeril so ženou. Slnko skláňalo sa nad obzor, keď poberali sa domov. Žene vnútila mlynárka kus tej husy a pár buchát pre deti. Švagor a sestra ich vyprevádzali. Pred bránou sa Tadlánek zastavil.

— Takto s tebou nepôjdem — zagánil na ženu, držiacu v pravej ruke bič s dlhým bičiskom. — Či som ja dáky paholok, aby som sa pešky s bičom v ruke vláčil, aby sa nám svet smial?!

— Milo vám ho vezme, vezie zajtra melivo do Bykoša — navrhoval mlynár.

— Ja tu bič nenechám. Čo, aby si tak Repka zajtra preň prišiel? — nedala sa pekárka.

— Necháš ho tuná! — Tadlánkove oči zasvietily zlovestne.

— Nenechám! - pohodila žena vzdorovite hlavou.

— Ľudia, ľudia, nedoháňajteže sa ustavične — dohovárala mlynárka.

— Tak so ho vezmi; ale uvidíš, že ťa ním zlúpem! — čertil sa pekár.

— Ty mňa zlúpať?! A ty si myslíš, oplan voľáky, že ja pôjdem s tebou? Radšej sa hneď do tej vody hodím! — postavila sa chudorľavá vysoká ženská ešte raz na zadné nohy.

— Majte, ľudkovia, rozum, veď ste horší ako malé deti — chcel ich krotiť mlynár. — To som nikdy nevidel, také komedie.

— Hneď ti ten bič z tej laby vyrazím — zastrájal sa surovec s vykrútenými čiernymi fúzikami.

— Chceš ho dostať medzi oči? — nedala sa pekárka.

— Sto striel sa vám do duše páralo! — nahneval sa mlynár a vytrhnúc švagrinej bič z ruky, prelomil ho o koleno. Potom pohrozil oboma polovičkami biča:

— Tak vám nafaklím obom, že sa zajdete od vresku! Takýto škandál stvárať! Hneď a zaraz sa pomerte!

— Daj pokoj, Jožo! — durdila sa mlynárka.

— To ste, švagre, nemali zlomiť — počala pekárka vzdychať. — Čo ja tomu človeku dám, keď príde?

— Čo mu dáte? Pošlete ho ku mne, ja sa s ním už porátam… A teraz chcem videť bozk, až to mľaskne, ale hneď, kým tie papeky na vás nedolámem.

— To si nechajú na zajtra — miernila mlynárka mužovu horlivosť. — No, tak sa už, ľudia boží, umúdrite a majte sa dobre. Ak dá Boh zdravia, na Maru na hostinu by sme sa k vám podívali.

— A že bozkávam chlapcov.

A rozlúčiac sa i s mlynárovci bozkom a stiskom ruky, poberali na Tadlánkovci domov. Kráčali za sebou ticho, bez slova. Ona premýšľala, ako to s tým Repkom asi vypáli. A ledva poznávala seba v tej tichej, pokornej osobe, čo kráčala za tým surovcom darmožrútskym do starého gápľa, ako ovca na jatky. Takým sa jej videl svet v tú chvíľu temným, bezútešným! Bola by sa najradšej hodila na zem a zažmúrila oči. Nech sa deje, čo chce.

Ale nohy niesly ju ďalej ako stroj.

Pekár bol v cele inej nálade. Bol rád, že nebude museť drepeť celý deň v kráme. A ešte radšej, keď si predstavoval znovu a znovu, ako švagor rozlomil bič, čo na ňom žena tak visela. Bol by sa najradšej vrátil a poriadne ho za to vyobjímal.