Zlatý fond > Diela > Dôležitosť dramatickej národnej literatúry


E-mail (povinné):

Ján Palárik:
Dôležitosť dramatickej národnej literatúry

Dielo digitalizoval(i) Martin Odler.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 76 čitateľov

Dôležitosť dramatickej národnej literatúry

Keď som v našich časopisoch prvú zprávu bol čítal o podarenom v Nem. Ľupči prevedení svojho prvého pokusu dramatického (veselohry Inkognito v Concordii podanej), radosť moja tým väčšia bola, čím menej sa to pri vtedajšej, v ktorej národ náš hlivel, letargii očakávať dalo. Keď ale tá istá veselohra i v Turci a v Gemeri jedno za druhým s tak skvelým výsledkom uvádzaná bola, keď následkom tejto veselohry v Sv. Martine už aj stály ochotnícky divadelný spolok povstáva, aj inde sa už na divadlo slovenské myslieť počína, tu plesá duch môj radosťou nevýslovnou, a so mnou každý úprimný priateľ národnej vzdelanosti už teraz vyvolať môže: Hore sa Slováci, už i k nám konečne zavítal čas pokroku — pokroku k lepšej budúcnosti!

Tým však nechcem povedať to, akoby sme už týmto jedinkým kusom divadelným bohvie jak veľa boli docielili, lež len to, že sme už našli cestu, na ktorej veľa docieliť môžeme, nadobudli si presvedčenie, že na tej ceste skutočne rozhodný pokrok v rozvitku nášho národného života urobiť môžme. Táto cesta je dramatická národná literatúra. Toto národu dokázať, jeho zmalátnelosť ducha poraziť a spisovateľov slovenských k novej činnosti literárnej povzbudiť, bol jedinký môj cieľ, ktorý som pri skladaní tej veselohry dočiahnuť mienil. A tak nie márna ctižiadosť a baženie za slávou poetickou, lež čisté vlastenectvo mňa oduševňovalo.

Stráviac poetické letá jarej mladosti svojej v próze, v próze suchej síce, ale vážnej a duchovných bojov plnej, teraz, keď mi už prozaické letá chladnej staroby nastávajú — veď už tiahnem k štyridsiatemu roku — chytil som do ruky veselú lýru žartovnej Múzy Tálie; [1]že by sa bol na staré dni hudbu začal učiť, a predsa že zostal v umení tom výtečníkom — ačkoľvek pochybujem, že by sa bol na ten stupeň dokonalosti vyšinul, ktorý sa dnes od takrečeného virtuóza požaduje. Ale toto je dľa môjho vedomia jeden jedinký príklad, ktorý nám história sťa dáke kuriózum pripomína.

V mladom veku, krajania drahí, ide sa do vlády, a v mladom veku vychádza sa na vysoký a príkry Olymp slávy umeleckej. Kisfaludy Károly, [2]prvý dramatik maďarský, v osemnástom roku svojho života napísal prvý kus divadelný, a v štyridsiatom roku už sa ligotal v úplnom blesku slávy poetickej, a v štyridsiatom druhom roku (1831) už mu nad jeho hrobom vence a nádherný pomník Maďari stavali. Jemu zvlášte ďakovať majú Maďari za svoje precitnutie a zdarný vývin života svojho národného; lebo pred ním v takom asi stave živorili, v akom my Slováci. To isté vieme o Lessingovi, Goethem a Schillerovi u Nemcov. Veľkí géniovia títo, ktorých nesmrteľné plody dramatické celý svet s velebou obdivuje, za mladi sa potili a napospol celý svoj život svojim obľúbeným umkám venovali.

Toto povážiac, každý mi prisvedčí, že zo mňa už nebude ani Shakespeare, ani Schiller, ba ani len Kisfaludy slovenský. Ja síce k dokázaniu svojej dobrej vôle vypracoval som zase novú národnú veselohru Drotár, známu už národu slovenskému z národného zábavníka Lipa. [3]Lež pri jej skladaní až veľmi som cítil, že je tomu ťažko básniť, ktorý sa s umením tým nikdy nezapodieval, a najmä ak mu už chladne zápal mládenecký a vyschýna bujnosť fantázie, tejto tvoriteľkyne krásnych umení. Bohvie, či pri najlepšej vôli a ochote svojej vlasteneckej podarí sa mi kedy niečo lepšieho, alebo aspoň podobného vypracoval.

A preto k vám, výtečníci naši v básnictvo, a najmä k vám mladším pevcom sa obraciam. Pustite sa na pole mnou otvorené tohoto druhu básnictva slovenského, ktoré v národe lásku ku krásnym umeniam, lepší vkus, šľachetnejšie zmýšľanie a mravy, osvetu a vzdelanosť rozšíri, vám ale neuvädlé brečtany slávy pripraví. Už sa včuľ nemáte obávať, že vaše práce — nech len budú podarené — Slováci čítať nebudú. Ó, vypracujte len hodne dobrých divadelných hier a uvidíte, že sa ony nielen s obľubou čítať, ale i na divadlách predstavovať budú. Uvidíte, že sa pomaly utvoria po celom našom romantickom Slovensku ochotnícke divadelné spolky, — že povstane slovenské divadlo i v našich odrodilých mestách, v B. Bystrici, v Štiavnici, v Nitre, v Trnave teraz ešte, ba azda časom i v samom srdci Uhorska — v Pešti. Presvedčíte sa, že nič tak neúčinkuje na vývin života národného, ako podarené dramatické básnictvo.

Ani mi nikto viac nehovor, načo to, keď ešte teraz žiadneho národného divadla na Slovensku niet. Bo najprv povstali Múzy, a len potom sa im chrámy stavali. Verte mi, ak nikdy dobrých národných divadelných kusov, v ktorých sa rodinný a spoločenský život národa nášho s jeho dobrými a zlými stránkami, s cnosťami i tôňami v zaujímavých a pikantných výjavoch líčiť má, Slovákom k čítaniu nepodáme, tak ani divadlo u nás nikdy nepovstane, ale ani život náš spoločenský nikdy sa v národný neprerodí, nezošľachtí.

Bo ako je dráma najvyšším stupňom dokonalosti básnickej, je takrečeno dovŕšením básnického umenia, tak je všetka beletristická literatúra bez drámy nedokonalá, kuľhavá, nedovŕšená, a tým samým i účinkom a pôsobením svojím slabá, mdlá, polomŕtva; — bez dramatickej teda literatúry naplní sa síce stodola našej národnej slovesnosti, ale nie plnými klasmi zlatého života a pšenice, lež najviac len podlejším jačmeňom a ovsíkom, alebo práve prázdnou slamou a suchými plevami, ktoré veru darmo budeme vychvaľovať a ponúkať národu nášmu, aby si ich kupoval a nimi sa kŕmil. Národ bude vždy radšej tiahnuť k cudzím stodolám. z ktorých bohatú zásobu osvety, vzdelanosti a zábavy — rozumie sa, cudzej — čerpať môže a odnárodňovať sa nám bude vždy viac a viac pri všetkých našich jeremiádach proti odrodilstvu a netečnosti. Povedzme si pravdu, — my ešte nemáme žiadneho spisovateľa dramatického, ale ani len beletristického vôbec, [Môžme vás ubezpečiť, že nejeden beletristického pera schopný talent driemal doposiaľ len preto, že nemal spôsobu svoje výtvory obecenstvu zdeľovať. Teraz Sokol vyzýva všetkých k činnosti a máme pevnú nádej, že najmä poéziu a beletristiku k rozkvetu povznesie. (Pozn. redakcie Sokola.)]a preto ani žiadnej národnej vzdelanosti, žiadneho života spoločenského, národného. Cudzia vzdelanosť, cudzie mravy, cudzí spoločenský život a s ním hnusné odrodilstvo vdiera sa do všetkých tried národa nášho — čo je len prirodzený následok našej literárnej chudoby a nahoty. [Veru pravdu máte, a to platí najmä o posledných desiatich rokoch, v ktorých sme na slovenčinu zabudli. (Red.) Rozumej redakcia Sokola.]Kollárova Slávy dcera je všetko málo, a mimo toho, v češtine zložená súc, Slovákom nie dosť prístupná. Zostáva nám teda jedinký Ján Hollý; lež i tento pre svoj vyšší starogrécky klasicizmus stal sa u nás iba básnikom učených. Mimo týchto Sládkovičova Marína, Detvan a Milica, niekoľko podarenejších tu i tam v letopisoch a časopisoch od rozličných pôvodcov uverejnených krátkych básničiek, a dakoľko povestí Kalinčiakových je všetko, čím sa vykázať môžeme. (No, i na druhé výborné povesti z Orla Tatranského a Nitry nechceme pritom zapomínať. (Red.) [Rozumej: redakcia Sokola.]

Čo teda dáme do ruky našej mládeži? Čo krásnemu pohlaviu? Čo našim meštianskym a zemianskym triedam? Ukázať im našu holotu? To ich neprivábi. Odkázať ich na bohatstvo českej literatúry a povedať, že je to tak naše ako Čechov? Dobre, to sme posiaľ robili a ustavične robíme; ale čo nám to posiaľ osožilo? Vyjmúc pár učenejších jednotlivcov, národu samému zostáva tá vychválená bohatosť českej literatúry krajinou neznámou a neprístupnou. Preukázalo sa, že slovenské, trebárs i nie tak dobré spisy, väčší život v národe našom prebúdzajú, nežli tie najvýbornejšie české, a že len tam krása a bohatosť českej literatúry Slovákom niečo osoží, kde jej už naša ľubozvučná slovenčina cestu prerobila; preukázalo sa, že nakoľko slovenčina u nás klesá, natoľko i duch národný a s ním i vzájomnosť slovanská a nasledovne i chuť k českej literatúre v národe našom klesne a záhubné odrodilstvo rovným postupom sa vzmáha.

Ako niekedy za časov Bernolákových a neskôr Štúrových, tak i teraz musí, hľa, zase len slovenčina Slovákov z letargie národnej a odrodilstva vymáhať. Česká literatúra pri všetkej jej kráse a bohatosti nevládala to vykonať, ačpráve sa už celé desaťročie vo vyšších školách prednášala a český jazyk i do najnižších škôl našich za vyučovací a do úradných Slovenských novín a do Zákonníka zemského za spisovný uvedený je. Hľa, jedna jedinká veselohra Inkognito, v slovenčine zložená, väčšmi účinkovala na náš národ, ako všetky, trebárs oveľa lepšie dramatické diela najvýtečnejších českých básnikov Štěpánka, Turínskeho, Klicperu a Tyla, [Niektoré české kusy, napr. Divotvorný klobúk [4]dávali sa síce už aj na Slovensku, lež v preklade slovenskom a jedine vtedy, keď už slovenčina rezkejší život v národe prebudila, čo sa znovu lanského roku v Sv. Martine dokázalo. (Pôvodca.) Hovoríte zo samej skutočnosti i toto, i tamto predošlé. Že ale teraz celý svet v obyčaji má nás a naše slovenské počíname podozrievať, opakujeme ešte i my v zmysle tom, v ktorom váš článok rozumieme: Slovenčina nás nemá ani od češtiny, ani od druhých slovanských nárečí odtrhnúť, radšej do rodiny uviesť. Slovenčina kliesni cestu i spisom českým k nám i napospol životu národnému a ničí odrodilstvo (Red.) Rozumej: redakcia Sokola.]ktorých mená sotvaže len známe sú národu nášmu, pri všetkom tom pestovaní českej literatúry v školách i v písomníctve. A aký život by sa zmohol v národe našom, keby sme viacej podobných, v slovenčine zložených divadelných kusov mali!

Čo teda? Slovenskej beletristíky, menovite dramatickej nám treba ako chleba každodenného. Hovorím dramatickej, nie akobych tým povedať chcel, že všetko ostatné, čo sme posiaľ na národa roli dedičnej pracovali a pracujeme, málo ceny malo pre náš národ. Ó, bolo a je i to všetko potrebné ku krieseniu života, k povýšeniu mravov a k utvoreniu aspoň akej—takej inteligencie národnej v kmeni našom slovenskom. Lež k utvoreniu spoločenského národného života je to všetko málo; tu jedine dramatická národná literatúra záveje prebrodiť môže. A zaiste ak sa už raz z toho nášho troškárstva, z toho úzkeho kola činnosti našej literárnej ďalej nepohneme, tak sa len ustavične okolo jednej veci krútiť a motať budeme, podobajúc sa tomu zakliatemu Sizyfovi, ktorý ohromnú skalu s veľkým úsilím na vysokú horu vykotúľať odsúdený, koľkokrát sa už s ňou hore na vrchu byť domnieval, toľko ráz sa mu zase dolu zrútila, a on úsilnú prácu svoju znovu odspodku začínať musel.

Dramatickej národnej literatúry nám treba, krajania drahí! Bo, práve preto, že je dráma nič inšieho ako krásny, rozmluvou, posunkami a jednaním osôb pred zraky vystavený, takrečeno sprítomnený dej básnický, za účel živé znázornenie ideálov krásy majúci, tým samým na myseľ, cit a na všetky mohutnosti človeka oveľa živšie pôsobí, oveľa viac ducha zaujíma a zabavuje a tak aj oveľa súcejšia je lepšie myšlienky, zásady a mravy v národe rozširovať, zovšeobecňovať, — na celú masu spasiteľné účinkovať, ako ktoréhokoľvek iné výtvory básnického umenia. Už samo čítanie podarených dramatických kusov, najmä ostrovtipom a žartom vynikajúcich, trefnou satirou osolených a historických, najmä z vlasteneckej pôdy čerpaných, činohier a smutnohier, v ktorých sa krásovedne a živo predstavujú boje a deje za vyššie záujmy ľudské, v ktorých sa cnosť a čo je krásneho a chválitebného v národe živo líči, na obdiv a zaľúbenie predstavuje, čo ale špatného, pošetilého, hlúpeho a hriešneho, na posmech a ohavu sa uvádza, — v ktorých sa národ tak, aký je a aký by mal byť, sťaby v zrkadle spatruje, a sám sa nad svojimi chybami zasmeje, a smejúc sa, zoškliví si ich, — v ktorých krása s ohavou, múdrosť s pošetilosťou, láska so sebeckosťou, šľachetnosť s podlosťou, jedným slovom cnosť s neprávosťou sa potýka, — čítanie, hovorím, takých diel nemôže ostať v národe bez blahodejného účinku; ono sa stáva vždy obľúbenejším, rozšírenejším a pomaly si cestu kliesni i k vyšším kolám spoločenským: a len potom sa začína myslieť na divadelné predstavenia, ktoré bývali i sú najmohutnejšími hýbadlami vzdelanosti a osvety národnej.

Dramatickej národnej literatúry nám treba, krajania! To som tuším prítomné a viac ešte svojimi dvoma národnými veselohrami „Inkognito“ a „Drotár“ dostatočne dokázal. Ja verím v mravnú silu národa, že moje vystúpenie vzbudí mnohých nasledovateľov na tomto u nás posiaľ zanedbanom poli beletristiky národnej; že vyvolá na svetlo celý rad národných pokusov dramatických, viac—menej podarených, ktoré jeden za druhým už včuľ sťaby o závod nasledovať a národu nášmu zlatú bránu do chrámu osvety a vzdelanosti národnej — boh dá — s lepším výsledkom otvárať budú. Ak sa to nestane, vtedy moja vôľa väčšia a silnejšia bola nežli účinok. Ja však úfam, že už aj nám prišiel čas. Boh nám daj šťastia k lepšej budúcnosti!



[1] Lat. Seneca (2—66), latinský stoický filozof.

[2] Kisfaludy Károly (1788—1830), maďarský dramatický spisovateľ, zakladateľ modernej maďarskej národnej drámy. Palárik tu myslí akiste jeho prvé hry Vrah (1808) a Tatári (1809).

[3] Veselohra Drotár vyšla v almanachu Lipa I, 1860, teda v tom istom roku, keď vyšiel tento Palárikov článok.

[4] Hra Václava Klimenta Klicperu.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.