Dôležitosť dramatickej národnej literatúry

Dôležitosť dramatickej literatúry – teoretizujúca stať Jána Palárika (1822 – 1870) zameraná na sociálnu funkciu drámy, publikovaná v časopise Sokol v roku 1860 (č. 2 – 3).

Stať Dôležitosť dramatickej literatúry je venovaná významu drámy ako literárneho druhu, ktorý Palárik nahliada prísne národnoobrodenecky: vyzdvihuje jeho výchovno-sociálnu funkciu, schopnosť ponúknuť divákovi vhodný a hlavne domáci vzor, a tým podnecovať vzdelanosť národa, „kriesiť život, povýšiť mravy a utvoriť aspoň akú takú inteligenciu národnú v kmeni našom slovenskom“.

V úvode autor poukazuje na nedostatok slovenskej dramatickej literatúry a porovnáva domácu situáciu s inonárodnými literatúrami, prednostne maďarskou (Kisfaludy Károly) a nemeckou (Lessing, Goethe, Schiller), kde „nesmrteľné plody dramatické celý svet s velebou obdivuje“.

Prítomnosť a kvalitu dramatickej spisby dáva do priameho vzťahu s kultúrnosťou a vzdelanosťou národa, preto je absencia dramatiky u Slovákov pre Palárika neprijateľná. Zásadne odmieta prijímanie cudzích vzorov (aj českých), pretože to so sebou zákonite prináša odrodilstvo vo všetkých vrstvách spoločnosti.

Autor povzbudený inscenovaním vlastnej hry Incognito (1858) v Nemeckej Ľupči, ktoré ho presvedčilo o záujme ochotníkov i divákov o pôvodné slovenské hry, apeluje na mladých slovenských literátov, aby písali. Pri argumentácii sa primárne opiera o hegelovsko-štúrovskú tézu, podľa ktorej je dramatika najvyšším stupňom básnickej dokonalosti, vrcholom umenia vôbec. Toto ideologické východisko Palárik na pragmaticko-funkčnej úrovni rozširuje o schopnosť drámy povýšiť národ na kultúrne vyššiu úroveň: „Dramatickej národnej literatúry nám treba, krajania drahí! Bo, práve preto, že je dráma nič inšieho ako krásny, rozmluvou, posunkami a jednaním osôb pred zraky vystavený, takrečeno sprítomnený dej básnický, za účel živé znázornenie ideálov krásy majúci, tým samým na myseľ, cit a na všetky mohutnosti človeka oveľa živšie pôsobí, oveľa viac ducha zaujíma a zabavuje a tak aj oveľa súcejšia je lepšie myšlienky, zásady a mravy v národe rozširovať, zovšeobecňovať – na celú masu spasiteľne účinkovať ako ktoréhokoľvek iné výtvory básnického umenia.“

V dôraze na boj proti odnárodňovaniu pôvodnou slovenskou tvorbou odráža stať Palárikovo nekompromisné vlastenectvo, ktoré autor otvorene prezentoval vo svojich hrách (najmä v Zmierení), čím poukazuje na pôsobivú konzistentnosť ideálov presadzovaných autorom v osobnom živote i umeleckej a publicistickej tvorbe.