Zlatý fond > Diela > Boj proti opilstvu


E-mail (povinné):

Ambro Pietor:
Boj proti opilstvu

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Michal Belička, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Mária Hulvejová, Andrej Slodičák.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 45 čitateľov

Boj proti opilstvu

I

Mnohé neresti prichodia na štáty a národy, aj veľmi rozličné; jedny, ktoré — keď aj zapríčinia citlivú ranu, predsa rýchle pominú, iné, ktoré vlečú sa, ako červ a dlho hlodajú; jedny, ktoré prídu zvonku nenazdajky, neočakávano, ako živelná pohroma alebo morová rana, iné, ktoré majú svoj prameň doma, v samom národe, ktoré si ľudia sami zapríčinia, či svojou nevedomosťou, či svojou nedbalosťou alebo ľahkomyseľnosťou.

Najhoršia neresť je tá, ktorá siaha na korene nielen hospodárskeho, ale aj mravného života, ktorá ničí ľudí a národy nielen na majetku, ale i na duchu. A takáto neresť je opilstvo.

Netreba nám o tom reči šíriť, lebo je to jasne dokázané, že menovite opilstvo z požívania pálenčených nápojov hrozne pustoší medzi národami, zapríčiňuje rozličné nemoce a požaduje nesmierne obete: celé rodiny, celé okresy zakrpately telesne i duševne, alebo sú už na kraji úplného vyhynutia.

S uboleným, krvácajúcim srdcom musíme si uznať, že nemoc táto šarapatí aj medzi naším ľudom slovenským. Pitie pálenky je tu tak rozšírené, že vzbudzuje vážne obavy a núti každého ľudomila k rozmýšľaniu.

Nejdeme uvádzať smutné príklady, stretáme sa s nimi na rozličných miestach, ani nejdeme ďalej líčiť strašné následky opilstva, máme ich všade pred očami v tých najhroznejších podobách. Ľud klesá hmotne, klesá i mravne, menovite tam, kde je celkom opustený, kde tí, čo podľa svojho povolania a svojich vlastných záujmov mali by stáť na stráži, nemajú preň dobrého slova, ani citného srdca.

Kde opilstvo zastihne celé vrstvy národa, tam prechodí už do nebezpečnej choroby, ktorá požaduje základného liečenia a čím skoršieho, lebo každé premeškanie môže byť osudným.

Nie sme práve v tých okolnosťach, žeby sme mohli číslicami dokazovať, kde a ako u nás táto nemoc zúri, ako sa kam dostala, kde koľko miňa sa pálenčených nápojov, ako spotreba vzrastá, aký kde vplyv má pitie pálenky na vývin, poťažne na úpadok tela a ducha atď., ale to vieme, že tá nemoc zúri veľmi, že zachvátila už celé obce, celé okresy a že stala sa už akoby nákazlivou nemocou, skutočnou morovou ranou.

Podujalo sa už všeličo na odstránenie tejto nemoce alebo aspoň jej ohraničenie. Pozdvihlo sa výstražné slovo, živé i písané, zvlášte so strany velebného duchovenstva, zakladaly sa spolky miernosti, a menovite slovenskí ľudomilovia chopili sa práce s plným oduševnením, aby odviedli ľud od hroznej nákazy a priviedli ho na pravú cestu. Ale ľud je slabý, vystavený rozličným, i zlomyselne strojeným prekážkam, podvodu, klamu, a šľachetná snaha nemala želaného úspechu.

Čosi aj štát vykonal, aj zákonodarstvo, ale bez náležitého uváženia, len tak, aby bolo, len ako by z módy, keď „otcovia vlasti“ videli, že už aj inde uvádzajú sa proti opilstvu prísne poriadky, menovite v susednom Rakúsku, kde predsa nebezpečenstvo nie je tak veľké. Štát staral sa dosiaľ len o to, aby mal čo najviac príjmov z čohokoľvek a akýmkoľvek spôsobom, v prostriedkoch nevyberá, či je to obyvateľstvu na osoh a či na škodu, všetko jedno, nech to len donáša.

Nie je v našej moci zasiahnuť pomocnou rukou tak, ako by sme si želali a ako by to vec požadovala, ale predsa aj my chceme prispeť aspoň dobrým slovom, dobrou radou: chceme poukázať na príčiny neresti a na prostriedky proti nej. Mlčať nesvodno, ľahostajne dívať sa bolo by hriechom. Ide tu o blaho ľudu, o základ blahobytu vlasti a jej národov, a tu je povinnosťou každého vysloviť a vykonať, čo kto vie a môže.

II

Keď lekár chce dáku nemoc základne liečiť, musí poznať jej príčiny. Tak je to aj v tomto prípade. Keď chceme v našom národe vyhubiť neresť, nemoc opilstva, musíme vedeť, z čoho tá neresť vlastne pochodí, čo ju udržuje a prečo sa tak rozširuje.

Mnohí, čo nemajú pre ľud citu, ani smyslu pre vážne veci, povedia nám s akousi nafúkanosťou a drzosťou: nech ľud nepije a hneď bude po nemoci, hneď bude všetko dobre. Hovoria to ľahtikári, ktorí ľud nepoznajú, ani poznať nechcú, lebo im na ňom nezáleží, len natoľko, nakoľko potrebujú ho pre svoje sebecké špinavé ciele, ktorí z ľudu žijú, ale v zlom pochopovaní svojich vlastných záujmov za ten ľud ani krížom slamy nepreložia alebo práve pomáhajú strojiť proti nemu rozličné úklady.

Uznávame, že aj ľud je chybný, ale my pritom všetkom berieme ten ľud pod svoju ochranu a tú zdanlive jeho chybu od neho odvraciame a uvaľujeme zrovna na jeho hanobiteľov a osočovateľov.

Ľud je nevedomý, zanedbaný, sám na seba ponechaný a zväčša ani nevie pochopiť ďaleko siahajúce a strašné následky opilstva. A kto že to zapríčinil, že je ľud taký? Práve tí, čo mu tie chyby vytýkajú. Nik sa oň nestará, nik sa oň neobzre, ba mnohí majú práve radosť z jeho úpadku, sami ženú ho do opilstva a potom sa mu ešte diabolsky posmievajú a potupujú ho.

Jedna príčina nemoce leží vo všeobecných nezdravých hospodárskych pomeroch. A v tomto ohľade padá vina na štát, na jeho pochybenú, zlú daňovú politiku. Čo vidíme? Neznesiteľné odanenie pozemku a malého priemyslu i najpotrebnejších živnostenských článkov; vidíme strašné odanenie piva a vína, teda tých nápojov, ktoré boly by povolané pálenku vytisnúť a ktoré nemajú takého záhubného vplyvu na zdravie, na telo a na mravy ľudu.

Ďaľšia príčina leží v zmáhajúcej sa chudobe. Len sa poobzerajte, ľudia Boží, po našich dedinách, čo tam nedostatku, aké tam prácou a hladom vycivené postavy! Ľud nemá zárobkov, často musí pracovať za takú mzdu, akú mu dávajú, aby len hladom nezomrel, a čo urodí sa mu na biednej zemičke, to — keď stíha ho daňový exekútor — musí odpredať odpoly darmo práve tým špekulantom a úžerníkom, ktorí ho do biedy ženú. Ľud ťažko pracuje, slušnej potravy nemá, potrebuje sa „potužiť“ a toho „potuženia“ dostane sa mu jedovatým pálenčeným nápojom, ktorý sožiera jeho telesné i duševné sily, ktorý ho práve oslabuje a ohlupuje. Dačo lepšieho nemá si za čo kúpiť, nuž od hladu a smädu rúti sa do pálenčených bŕlohov, aby tam zabudnul na svoju biedu. A tu jeho priepasť.

A aký to desný vplyv na potomstvo! Za príkladom otca, často i matky, vrhá sa mládež nevedomky do mravnej záhuby.

Mládež! O útlej mládeži ani nehovoríme, lebo tá naskrze nevie, čo činí, ale obzrite si mládež dospelejšiu, vekom i rozumom pokročilejšiu. Tam nájdete príklady, nad ktorými sa zhrozíte. Mnohá mládež vidí v tom práve ctnosť, keď aj ohľadom návštevy krčiem, rozpustilej zábavy a pijanstva môže nad starších vynikať, v krikoch, neporiadkoch, zvadách a bitkách so staršími závodiť. Do chrámu Božieho zarástly chodníčky, ale za to kvitnú krčmy.

Povedia nám, že to ovocie zlej domácej výchovy! A kto že tú zapríčinil? Zase len tí, čo ubíjajú mravný a náboženský cit ľudu, čo nedožičia mládeži dobrej, zdravej výchovy v škole. Vaše maďarisačné snahy, vaše beznáboženské a ohlupujúce školy sú hlavným hniezdom všetkých nerestí!

III

Ako odpomôcť zmáhajúcemu sa zlu? Čím ho potlačiť alebo aspoň náležite zmierniť? Povedali sme, že už aj štát čosi urobil. Obzrime že si trochu tie štátne poriadky.

Zákon obmedzuje svobodu krčmárenia. A to nebolo by tak zle, menovite nie ohľadom krčiem pálenčených, lebo vieme, že pálenčené krčmy sú najväčšou záhubou ľudu a vyzkúsené je, že čím menej krčiem, tým menej sa pije, preto že niet toľko príležitosti. Len že ako u nás mnohé iné zákony, tak aj tento má veľké nedostatky a medzery.

Zákon hovorí, že na každých 500 duší má sa v obci povoliť jedna krčma. Právo krčmárenia, tak zvanú licenciu, udeľuje finančná vrchnosť, podľa návrhu vrchnosti politickej. Ale ten samý zákon dopúšťa, že podľa okolností, dľa potreby, môže byť aj viac licencií udeleno, a to posúdiť ponechané je na ľubovôľu vrchnosti. Nuž a čo robí sa v tomto ohľade u nás, to vieme.

Predne je to veľká chyba, že udeľovanie licencie závisí vlastne od slúžneho; komu tento chce dať, ten ju obyčajne dostane, aj vyše zákonného počtu. Stretáme sa tu s veľkými neprávosťami: vo všetkom rozhodujú osobné chúťky a záujmy slúžneho — česť, komu česť — alebo záujmy tých, čo sú s nim politicky alebo rodinne spriatelení. Často poriadny občan nedostane licenciu za žiadnu cenu, ani keď mu je zákonom zaručená, lebo tak to chce slúžny, a zase dostane ju taký, čo neposkytuje žiadnej záruky poriadku a slušnosti, čo príde do obce len ľud klamať a sdierať, lebo ten vedel si to u slúžneho vykonať, či už cvendžiacim a či iným nemravným spôsobom. Tak množia sa hnusné bŕlohy.

Krem toho užívané už právo krčmárenia visí vždy na nitke. Slúžny môže to právo krčmárovi odňať pod akoukoľvek malichernou záminkou, ak na príklad nechce byť jeho poslušným otrokom. A tu obyčajne najhoršie pochodia krčmári najporiadnejší, najslušnejší, kdežto klamári, sderci, švindleri tešia sa jeho priazni.

Ovšem že také pokračovanie so strany slúžneho je nespravedlivé, neslušné, i protizákonné, ale nech sa páči hľadať pravdu. Kde ju nájdeme?

Zákon predpisuje, aby krčmári boli kontrolovaní, aby vrchnosť na nich dozerala. Povinnosťou vrchnosti je pozor dávať, či krčmár predáva čisté, nefalšované nápoje a či má predpísané miery. Keby sa to zachovávalo! Ale čo vidíme? V pálenčených krčmách predávajú rozličnými jedovatými prídavkami „naprávané“ nápoje, aj zle merajú, chudobný človek musí to draho platiť, a nik sa o to neobzre.

Niektorí obchodníci, sklepníci smú predávať nápoje v zapečatených fľaškách, a aj tu mam a klam. Dľa nášho náhľadu, kde predáva sa pálenka, tam nemal by byť žiaden iný obchod a naopak.

Zákon predpisuje, že hostínec a pálenčené krčmy musejú sa večer v istú hodinu zatvárať. Na to sú stoličné štatúty. A či sa to zachováva? Ako slúžny chce. Keď chce krčmára sekirovať, prenasledovať alebo jeho hosťom nepríjemnosti robiť, vtedy ovšem preukáže svoju prísnosť, ináč mu to ani nenapadne.

Čo týka sa zatvárania krčiem v určitú hodinu, tu z nábožensko-mravného stanoviska malo by sa nariadiť, že v nedeľu a vo sviatok počas služieb Božích, teda asi od 10-12 hodiny pred poludním a od 2-3 po poludní maly by byť všetky krčmy zatvorené. To poslúžilo by k obmedzeniu pijanstva a k povzneseniu náboženského a mravného citu obyvateľstva. Mimochodom rečeno, to samé malo by byť so sklepami, menovite v záujme vidieckeho obecenstva.

Toto všetko, ako je do života uvedené alebo zanedbané, sú neporiadky, ktorými sa opilstvo chtiac-nechtiac napomáha a mravnosť ľudu podkopáva.

IV

Z toho všetkého, čo sme dosiaľ povedali, nevysvitá teda nič zvláštneho.

Ale ten zákon má ešte aj niektoré ustanovenia proti krčmárom a opilcom, ktoré aspoň naoko zdajú sa mať na zreteli záujem obecenstva. Ale keď si to bližšie obzreme, presvedčíme sa, že ani v tom niet požehnania.

Trestný zákon z r. 1879 hovorí, že krčmár pod pokutou nesmie dať opitému človeku žiaden nápoj, či opil sa uňho a či prišiel k nemu opitý z inej krčmy.

Toto ustanovenie je — ako rečeno — naoko pekné a predsa v skutočnosti vyzerá to celkom ináč. Prečo? Aj to povieme.

Predne musíme poznamenať, že to ustanovenie nemá vlastne ani kto previesť. V meste o to nik nedbá a na dedine vrchnosť obyčajne nemá pre také veci náležitého smyslu a nemá ani dostatočnej smelosti, moci a vážnosti vystúpiť prísne, aby ju aj poslúchli, a ako iní krehkí ľudia, aj ona podlieha všeliakým slabosťam; konečne ale, keby to ten predstavený aj vedel a chcel previesť, musel by vlastne vždy v krčme sedeť a pozor dávať, kto je opitý, či opil sa tam alebo či prišiel ta už opitý, a či mu krčmár dáva, ak by len aj on, ten pán predstavený, nezasadol medzi pijakov, čo ostatne nebolo by nič zriedkavého, lebo ani páni predstavení na zem nevylejú.

Ale aj to je ťažko určiť, kto je vlastne opitý. Krčmár vždy povie, že ten patričný nebol opitý. Opilosť javí sa všeliakým spôsobom a ľudia to aj všelijako pochopujú a posudzujú. Jeden sluha raz poznamenal: „Hja, keď pridá sa to môjmu pánovi, povedia o ňom, že bol dobrej vôle, že bol veselý, ale keď sa to pridá mne, nuž povedia, že bol som ožratý, ako sviňa!“ A či ten sluha nemal pravdu?

Zákon hovorí, že aj opitý má byť pokutovaný, prvý raz mierne, druhý raz prísnejšie. A dobre tak. Opilstvo, zvlášte keď zapríčiňuje verejné pohoršenie, je skutok nemravný a má byť trestaný. Len že aj v tomto prípade nešlo by to rovnou mierou. Krčmár má fígle. Pokuta dotkla by sa len chudobného, lebo majetnejšieho krčmár by ukryl, dal by ho pekne domov odviesť alebo dá mu vyspať opicu v svojej izbe, a chudobného vyhodí na ulicu a tak vystaví ho pokute, i posmechu a hanbe.

Aj ten mal by byť pokutovaný, kto k opilstvu svádza, lebo sú ľudia, čo sa radi pri opitom zadarmo napijú a preto ho ešte aj povzbudzujú.

V tom zákone nachodíme aj jedno veľmi vážne ustanovenie, a síce o dávaní nápojov, ako sa hovorí „na bradu“, na konto.

V zákone (XXV. z. čl. 1883) stojí totižto, že krčmár nikomu nesmie dať nápojov „na bradu“ vyše istej stoličným štatútom ustanovenej summy (2 — 8 zl.), a ak dá viac, to že mu žiaden sudca neprisúdi. A to je veľmi dobre, lebo vieme, že v tomto ohľade robia sa najväčšie klamstvá; človek ani nezbadá, kde vzalo sa u krčmára odrazu 5 — 10 zl. dlhu alebo i viac. Krčmár, česť výnimkám,, má duplovanú kriedu, zvlášte pre opitého, ktorý i tak na druhý deň nevie, koľko strovil.

No krčmár-úžerník vie si tu ešte aj ináč poradiť, on i toto ustanovenie zákona obíde kujonským spôsobom. Keď daktorý hosť má už napité vyše dvoch zlatých, krčmár jednoducho povie, že však mu to dal v hotovoti, ako požičku, a dá si na to, obyčajne od opitého, vystaviť písmo, zmenku, a tak sinkassuje si svoju požiadavku ešte aj s mnohonásobnými úrokami. Teda nový spôsob úžery a klamu.

Iste že nemalo by to tak byť a zákon aj na to ustanovuje pokutu, ale kto že sa u nás o to obzre, kto že tak oklamaného zastane? Nik.

Často uzavierajú sa v krčme rozličné smluvy, stávky, pri poháriku alebo aj v stave podnapilom, a z toho povstávajú hádky, pravoty; preto akékoľvek smluvy v krčme uzavreté nemaly by mať žiadnej platnosti.

Za akúkoľvek škodu, ktorú opitý v krčme zapríčiní, nech by si bol len krčmár zodpovedný a nemal by dostať žiadnej náhrady.

Aj to patrilo by do zákona, že krčmár pod prísnou pokutou nesmie maloletým predať žiadneho nápoja, ako aj to, že starší, trebárs rodič, pod pokutou nesmie maloleté decko so sebou do krčmy brať a ani tam ani doma špirituosným nápojom napájať.

Ale načo hovoriť o zákone, o jeho dobrých alebo nedobrých predpisoch? Tie dobré nikto nezachováva a tie zlé vykoristí krčmár, ako len chce, v svoj prospech. Tu treba čosi iného.

V

Keď už máme o všetkom dostatočný prehľad, nastáva nám otázka: čo malo by sa robiť, aby boj proti opilstvu mal aj želaný úspech? Odstrániť príčiny zla, — to bola by najjednoduchejšia odpoveď. Nuž áno, ale keď vyslovíme to len tak vo všeobecnosti, tým nič nedocielime. Ide o to, akých prostriedkov použiť, aby sme neresť zmiernili, aby sme jej hrádze postavili, lebo na úplné odstránenie nedá sa ani mysleť.

Štát i spoločnosť majú vziať ľud pod svoju ochranu a musejú sa v tom vzájomne napomáhať. Obrániť ľud pred úpadkom, vymaniť ho z terajšej biedy a mravnej nákazy, je záujmom nás všetkých, je záujmom cirkve, školy, spoločnosti, štátu, ale práve preto aj povinnosťou všetkých týchto činiteľov jednotlive i dohromady.

Terajšie ustanovenia zákona treba nielen podržať, ba práve ich náležite sprísniť, aby zákon nemohol byť obchádzaný. Ale potom tie ustanovenia aj prísne a svedomite previesť a zachovávať a vinníkov — rozumie sa aj predstavených — náležite potrestať. V mnohom ohľade predsa aj to by pomohlo. Ale to všetko nepostačí, tu treba použiť ešte iných, účinlivejších prostriedkov.

Sme za to, aby štát zaviedol monopol špiritusu. Majúc pred očami príklady iných štátov, ktoré to už so znamenitým výsledkom urobily, ako na príklad v Rusku, uvedením monopolu docielilo by sa to, žeby ľud dostal zdravší a lacnejší nápoj, žeby umenšil sa počet hnusných bŕlohov, k dobru slušných, poriadnych hostincov a už tým samým že pozdvihla by sa mravnosť ľudu, čo bolo by vari najkrajším výdobytkom. Aj štát mal by z toho väčší osoh, a nech ho má radšej on, ako majú ho mať rozličného druhu špinaví špekulanti, úžerníci a klamári, ktorí tak rýchle a ľahko bohatnú na mozoľoch ľudu. A keď štát bude mať väčšie dôchodky na tomto poli, bude môcť umenšiť ťarchy alebo nemusí ich aspoň povyšovať na inom.

Kým uviedol by sa monopol špiritusu, udelovanie práva krčmárenia, tak zvanej licencie, nech prenesie sa do iných, spoľahlivejších, nestranných rúk, aby nezáviselo od ľubovôle rozmarného jednotlivca, a aby stálo pod prísnym dozorom finančných vrchností.

Sme ďalej za to, aby štát napravil svoju daňovú politiku. Pozemková daň je u nás tak vysoká, ako vari pomerne nikde v celej Európe, a ručná práca je podobne obťažená. Nech umenší sa aj daňová ťarcha malých priemyselníkov.

Daň od piva a vína nech uvedie sa na možno najnižšiu mieru, aby tieto články svojou lacnotou prístupnými boly aj chudobnému človeku ktorý pri terajšej ich drahote nemôže si ich dožičiť. A dokázané je, že opilstvo najmenej pustoší tam, kde najviac dorábajú lacného piva.

Dorábanie nápojov z rozličného ovocia, či vo veľkom či v malom, nech je od dane úplne osvobodené. Tým docieli sa dvoje. Predne dostane sa ľudu zdravého a lacného nápoja a to bude zaroveň aj znamenitým prostriedkom proti pitiu pálenky. Po druhé otvorí sa tým ľudu bohatý prameň dôchodkov. Toto odvetvie hospodárskeho priemyslu, to jest dorábanie ovocných nápojov, je u nás ešte temer celkom zanedbané. Preto je povinnosťou štátu i spoločnosti ľud k tomu povzbudzovať a poučovať ho. Je s tým spojené aj pestovanie ovocia, teda výborného živnostenského a obchodného článku.

Káva a čaj sú znamenité prostriedky k napomáhaniu miernosti, lebo nielen že obľahčujú žalúdku, ale aj hrejú a rozčuľujú.

Treba sa postarať, aby malý hospodár nebol nútený predávať svoje plodiny odpoly darmo dohovoreným špekulantom a svojim sprisahaným nepriateľom; štát nech vedie prísny dozor na obilnom trhu a nech napomáha zakladanie hospodárskych a potravných spolkov. Podobnú ochranu potrebuje malý priemyselník voči ohromnej konkurrencii priemyslu fabričného a voči fušerstvu nedoukov, ktorí lacnotou dobrú prácu znemožňujú. Oboch, malých hospodárov i malých priemyselníkov, treba chrániť pred úžerou poskytovaním v čas potreby lacného úveru.

Aby sa to všetko náležite do života uviedlo, to — ako vidno — závisí temer výlučne od štátu. Aj slabšie zákony môžu mať blahonosný vplyv, keď je pritom dobrá vôľa a šľachetná snaha so strany vrchností, naopak i tie najlepšie zákony nestoja za nič, ak ich vrchnosti do života neuvádzajú a ak prísne nedozerajú, aby ich aj obecenstvo zachovávalo, zkrátka rečeno, ak je vrchnosť spozdilá, nedbalá, ak sú tie zákony v zlých rukách.

VI

Boj proti opilstvu potrebuje ešte iných prostriedkov, ak má byť korunovaný zdarným výsledkom. Samou prísnosťou a pokutami sa to nedocieli, ani samou snahou po blahobyte, lebo aj úspech tejto snahy podmienený je dačím vyšším. Naša práca musí mať hlboký mravný podklad.

Ak chceme medzi ľudom s úspechom pracovať, musíme ísť k nemu s čistým úmyslom, s dobrým, otvoreným srdcom, s láskou, aby videl, že sme my ozaj jeho priatelia, že mu len dobre chceme, aby na prvý pohľad dostal k nám dôveru. Našou najvyššou snahou musí byť pozdvihnúť mravnosť ľudu. Na tomto základe budujeme najistejšie, najpevnejšie, lebo kde je základ dobrý, tam darí sa aj ostatná práca.

Naše smerodajné kruhy musejú upustiť od prílišného liberalisovania. My všetci musíme sa postaviť na stanovisko náboženské a tak viesť boj proti mravnej nákaze, proti opilstvu, lebo náboženstvo je najpevnejšou hradbou sporiadaného života. Preto je aj povinnosťou štátu podopreť každú snahu, každú prácu, ktorá k tomuto cieľu smeruje.

Často počúvame prízvukovať, že je to prvou a najhlavnejšou povinnosťou duchovenstva, aby v tom smere ľud vyučovalo a viedlo. Uznávame, ako ani to netajíme, že duchovenstvo — česť pekným výnimkám — v tomto ohľade mnoho zameškalo a že priveľmi púšťalo sa prúdom osobného prospechárstva, že priveľmi hnalo sa za svetskou priazňou a slávou, ale na jeho obranu poznamenať musíme, že ono je v tom len čiastočne vinné, preto, že bolo v tom duchu vychovávané a že takým chcely ho mať nielen svetské, ale, žiaľbohu, aj cirkevné vrchnosti.

A predsa aj tu, medzi duchovenstvom, máme vznešené príklady ľudomilnej činnosti. Na našich slovenských stranách začaly pred rokami prekvitať spolky miernosti; rozpamätáme sa na utešene zmáhajúci sa spolok Ruženca v trenčianskej stolici. A čo sme videli? Videli sme, že svetská moc v záujme krčmárskej úžery, postavila sa proti tomu pod falošným heslom hmotných záujmov krajiny. A predsa táto snaha, táto práca duchovenstva, keď sa kde objaví, požaduje od štátu úsilnú podporu. Zatvorte čo len na desať rokov všetky pálenčené krčmy a uvidíte, ako národ zkvitne, ako sa zmôže a koľké zdravé pramene dôchodku otvoria sa štátu.

Naliehajme na prísne svätenie nedele. Spojené Štáty severnej Ameriky, krajiny svobody, maly by nám v tom byť príkladom. Svätenie nedele nielen že povznesie náboženského ducha ľudu, ale mohutne prispeje aj k utuženiu mravnosti, tým viac že práve v nedeľu sa najviac pije, robia sa najväčšie nezdoby. Aj vrchnostensky dovolené nedeľné zábavy nech sú pod dozorom obecného predstavenstva alebo prednejších z obce.

Krčmy v blízkosti kostola a školy nemajú byť dovolené.

Musíme bedliť, aby ľud čítal, a preto rozširovať dobré, v kresťanskom, ľudomilnom a národnom duchu písané časopisy a knihy. Čítaním nielen že sa poučíme, i zabavíme, ale zaženieme aj zlé myšlienky; kto raz privykne čítať, ten sedí radšej doma, ako v krčme.

Vystríhajme každého pred zlou spoločnosťou, lebo zlí ľudia pokazia dobrých, zlé mravy sú nákazou pre dobré.

Musí sa všemožne pracovať na prekazení pouličného hulákania opitých ľudí, ktorí rušia verejný pokoj alebo práve aj služby Božie a iné náboženské výkony.

Musíme pečovať o školstvo s napnutím všetkých síl, učiteľa v jeho trudnej práci napomáhať, oproti nemu byť uznanlivými a nie mu práve prekážať. Škola je mohutnou podporou domácej výchovy, ako aj naopak; škola vzdeláva, vychováva nám mládež, nádej budúcnosti národa i krajny.

Ale škola nech je skutočným ohniskom pravej osvety. Preto, ak chcete, a máte chcieť, aby mládež vzdelala sa pre všetky potreby sporiadaného života a vychovaná bola v duchu dobrom, mravnom a nie pokryteckom, musíte upustiť od záhubnej maďarisácie, ktorá ducha otupuje a vedie k ohavnej zrade vlastnej krve, prípadne — podľa okolností — aj k zrade vlasti.

Povinnosťou každého je ľud na toto všetko upozorňovať a poučovať ho o blahonosných následkoch takého života, takých poriadkov. Náš ľud rád počuje dobré slovo, len nech je to slovo úprimné, dobrobrajné. Dosť ho už našudili i hanobili, preto nedivte sa, že je nedôverčivý; len mu vy otvorte svoje srdce, zaujmite sa ho s úprimnou láskou a oddanosťou a uvidíte, že privinie sa k vám s celou dušou.

Starajte sa o ľud, bráňte ho, chráňte ho, aby štát neprišiel do škody!

*

Písali sme o pracovnom ľude, ako mu pomôcť, ako vytrhnúť ho z neresti; no slovo naše znie aj priamo k ľudu, k tomu nášmu milému slovenskému ľudu, ktorého blaho tak veľmi leží nám na srdci. Bože daj, aby naše slovo na prázdno neodznelo!

« predcházajúca kapitola    |    



Ambro Pietor

— novinár, národnokultúrny pracovník, redaktor, obranca slovenských národných práv, spoluzakladateľ gymnázia v Kláštore pod Znievom Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.