ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Nákres od jednej slúžky —

Každý vek života ľudského má svoju naničhodnú zelinu tak, ako aj rozličné zeme majú zvláštne svoje zeliny a bodliača, ktoré po rokoch zase zmiznú a spravia miesto iným. Aká zelina a bodliača sa darí u mládeži, to je všade známo a pán farár dosť vypráva o tom v kázňach a pri vynaučovaní. V mužskom veku rastie veľmi bujno svetské smýšľanie. Muž sa hodí do svojich prác a obchodu a žena sa zahrabe do starostí famílie a často pri tom zabudnú obidva na Boha, na dušu a večnosť. Keď ale vek staroby dolezie, čo potom? Či tu nevymre každá zelinka? Veru nie. Tu sa zjavia: jasenná sirôtka, jedovatý a starej panenke podobný kvet, — a pri ňom všeliaké huby jedovaté. Ja z tej zeliny len jednu vyberiem, ktorá síce aj v prvších časoch života predchodí, ale najradšej v staršom veku. Táto ošklivá, poljedovatá huba je: „čudná pani“.

Divnú a čudnú paňu opísať môže najlepšie mestská služka, ktorá už u mnohých pánov slúžila, lebo takéto „čudné“ panicky sú najviac medzi mestskými dámami zastúpené. „Čudná pani“ je vlastne s nikým nie spokojná v dome, najskôr býva spokojná so svojím psíkom, ktorého češe, cifruje, ako chlapca a so svojou „mačičkou“, ktorú tak opatruje, ako svoje dievčatko, s červenou stužkou ozdobuje krk mačke, alebo vtáka krmí v klietke cukríčkom. Tieto jej nezákonité pankhartské deti môžu v dome robiť, stvárať, čo chcú a čo sa im ľúbi; najviac keď ich veľmi útlo napomenie a pokarhá, to je celé, či jej kvetníky a šálky poprehadzujú, ba aj potlčú, keď sa bavia a naháňajú. Naopak ale, keď slúžočka so strachom a so starosťou sa usiluje, aby všetko dobre a dľa vôle panej spravila, to všetko nepomôže nič, dostane horúcu lekciu z vyhrešenia, z kriku a špicatými slovami bude trápená a mučená.

Psík veľkomožnej paničky naháňal frajlenku, jej mačičku, a táto shodila s „Etažera“ — s police drahú porcellánovú vázu s kvetami, ktorá sa na črepy rozbila. Pani veľkomožná týmto svojím chovaním dala spasiteľné napomenutie: „Vy šelmy, viac mi to neurobte, ináč dostanete s lapankou“ — čo muchy ňou zabíja. — Nezadlho vypadla z ruky služky misčička, z ktorej mačka smatánku fruštikovávala, — taká búrka sa zdvihla v dome, že aj trirazy uderil hrom z ruky veľkomožnej poza krky služočky a dve hodiny hrmelo v kuchyni. Škoda sa prirátala ku platu a slzy dievčaťa prirátal ku kontu veľkomožnej „Fúrie“ pán Bôh. A keď potom takáto chuderka konečne — lebo je tiež človek — z trpezlivosti výnde a niečo oproti povie, vtedy sa to tak stane, akoby kto úl so včelami prehodil a včely by sa naňho srútili; včeličky totižto panej veľkomožnej alebo starej frajlenke z úst vyletujú, ale nenesú žiadneho mädu, len samé pichláče. Vtedy je už potom ponosov a žalôb: aká to bezočivá táto služka! To sa ani vypovedať nedá, čo ona — pani totižto — od služky vytrpeť musí, nenie viac k vydržaniu — kde ona (pani) je len samá dobrota anjelská a sama trpezlivosť; ona už cíti, že bude nemocnou pre túto beštiu — že celú noc nič nebude spať!

Donesie-li služka niečo z trhu, tak je to veľkomožnej drahé; nenie-li to drahé, tak je to nie z dobrého; už je to veľké, lebo malé, už žlté, už zelené. Kúpila-li sladké jabĺčka, maly byť horké, ak kúpila kyslé, maly byť sladké. Príde-li neskoršie domov, tak dostane náležité hrešenie, že sa po uliciach túla a postáva; príde-li skoro domov, tak jej zase na oči vyhadzuje, že len v súsedstve u pekára, alebo u sklepníka kupovala, s ktorými pani v mrzutosti a hneve žije, a kam chodiť služke zakázala. Čert môže ale takej čudnej panej variť! To je večitá vada, hrešenie a frflanie: už je v panvici mnoho masti položené, už zase málo; tu je polievka hustá, už zase riedka; tu je mäso tvrdé, už zase prevarené; slovom nech sú jiedlá aké chcú, na žiaden pád sú nie dobré! Alebo keď služka jie, veľkomožná jej ani vtedy nedá pokoja: má-li služka appetit a chutno jie, vtedy ju žráčkou menuje; jestli mnoho nejie, vtedy zase dostane výčitky, že je paškrtná, prieberčivá, že zaiste potajomne paškrtí. Na takýto spôsob veľkomožná drží kázeň pri jedení a pokazí služke všetku chuť k jedeniu, tak, že by radšej plakala, než jiedla.

Je-li služka mladá a pekná, tak stará veľkomožná je závistlivá a mrzutá nad tým, ba aj žiarlivá a to drží za obrazenie, že taká obecná osoba môže byť od nej — od panej — krajšia a mladšia; a mučí a trápi potom aj pána veľkomožného a služku, ktorej krásu a mladosť on obdivovať nesmie. Je-li ona nepekná, škaredá, tak zase hreší, že taká chodí, ako „šlompa“ a „vandrovná“ a jej domu musí vraj aj sluha česť robiť skrz čisté a poriadne šaty. — Veru, veru sú osoby, ktoré sa niako dobre necítia, keby nemali na niečo hrešiť, frflať a iných trápiť, mučiť a sekírovať.

Takáto čudná žena je vlastne korbáč čertov, ktorým on iných ľudí každú chvílu po ušiach šľahá a snesitelnejšie je s grobianskými a surovými osobami bývať, nežli len s jednou „čudnou“ ženou. — Preto mnohý manžel radšej vysedáva v krčmách a kaviarňach, alebo je cudzoložníkom, lebo by radšej chcel sedeť v tŕňovom kríčku, ako pri takejto „čudnej“ manželke. Preto radšej preč, von z domu uteká ta, kde mu priateľskejšiu tvár ukážu a kde radostnejšiu hodinku nájde.

Ďalej pri „čudnej“ žene sa výchova dietok niako nevydarí. Ona každý krok detí chce komandírovať, ustavične hreší, vyhráža sa a deti oštekáva, ktoré ešte zátvrdilejšie ostanú. Sedliak takúto ženu volá „oštekanou“. Deti potom od tohoto mnohého kriku, štekania, tárania by rady cez múry sa von dostať, druhý raz zase vysmejú matku a zo žartu jedno druhému drží kázeň matkinú; poslušnosti sa na židen pád nenaučia a privyknú na to, že na slovo a na reč matkinú nič nedbajú, či je to vážne alebo nie.

Medzitým, aby ženy nemaly ťažké srdce na mňa a nepovedaly, že som jednostranný, k utíšeniu ich hnevu a k uspokojeniu ich rozdráždeného svedomia, budem sa usilovať aj z pokolenia mužského takých „čudných“ pánov za uši ponaťahovať a na posmech ženským osobám predstaviť.