ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Je tomu už viac rokov, čo som bol návštevu spraviť mojej tetke v Trnave, ktorá bola vydatá za jedným pisárikom.

Pod Nemcami pisári boli vo veľkej vážnosti. Keď kto povedal: to je „šrajber“, s tým už mnoho povedal. Frajlenky rady boly, keď sa ktorá mohla dostať za „šrajbera“ pri „krajsgerichte“. Vtedy sa úrady len po nemecký menovaly a konverzácia bola vtedy nemecká a síce: „hôch dajč“; medzi úradníkami ale aj česká, lebo oni zväčša boli z Čiech, od Joachimstálu, od Komotau atď.

Tetka moja so svojim mužom pisárom nie priam v láske a svornosti žila, ako to zákon boží prikazuje. Žili ako pes s kočkou; vždy boly medzi nimi rozopry, zvady, mytúžky, dožúvania a škriepky pre domáci nedostatok, lebo jej muž pisár býval stálym hosťom u „Zeleného hrozna“. Ľúbil veľmi „hajrigen“, t. j. nové vínko, ktoré vtedy bolo lacné. Pritom nezapomínal on ani na „Zlatý súdok“ v zbožnej ulici; navštevoval aj „Bieleho koníčka“ a „Jágerskú záhradu“, kedy-tedy aj „Zasranú uličku“ pre dobré pivo plucer. Na „Kúriu“ tiež chodieval na dobré orešanské, aj do „Strelnice“ chodieval, ako starý špisbirger.

Pre tieto husté návštevy bývala kedy-tedy doma aj bitka spoločná, spojenými silami. Pritom všetkom ich ale Boh hojne požehnával s dietkami a to ako starému pisárovi na truc, so samými dievčatmi. Prečo pisár tetke dohováral:

— Tu máš! môžeš si ich povydávať.

— Môžem, — odvetila tetka, — však im odklaďáš veno po krčmách.

Aj ho potešila s tým, že keď nemá chlapca, aspoň bude menej o jedného korheľa a štamgasta u hrozna. Na čo pisár tak sa rozpajedil, že tetku so špacirštokom náležite kapacitoval, ktorej bitky bol ten následok, že nezadlho ich Boh už so siedmym dievčatom požehnal. Boly zase zvady a to s roka na rok, až konečne dievčence vyrástly, ostaly zralé a síce pod čapec, čo vo familie významné býva. Len v tom bola chyba, že sa žiaden pytač nehlásil.

Tetka bývala v jednej ville pod baštami, kde sa pýtači veľmi netúlali, najviac len uličníci. Čo foterkovia zameškávajú, to pany muterky doplňujú. Aby mohly frajlenky povolaným nepovolaným na krky zavesiť: usporiadujú večierky, tanečné zábavy, pikniky, bále aj maškarádové plesy, kde sa mladí ľudia zo všeliakej brandže nasháňajú ako muchy okolo mädového hrnca.

Frau mutry a mládež pod baštami: tovaryši, subjekti a kellneri sriadili na „Kurie“ a u „Konička“ fašiangový bál. Nám bolo bližej na „Kuriu“ zpod baštárskych uličiek, než ku „Koníčkovi“, alebo ku „Jeleňovi“; aspoň sme nepotrebovali fiakra. Bárs síce doma bol krik a truce, že keď môžu drába mestského a ozogára (ansager, ktorý nosieval z mestského domu citácie po domoch) dcéry a aj našej šustrovej frajlenky na fiakri na bál sa viezť, že prečo by nemohly sa aj naše, ktoré musia pešo po blate sa miesit.

Tetku ale viac mrzely šaty bálove, nežli fiaker s krivým koňom. Starosť jej robila garderoba bálová pre dcérušky. Otec nemohol dať nič; jeho pudilár mal chroničný črevový kathár a tak večitú laxírku na peniaze, ktoré po krčmách vylaxíroval.

Po sklepoch, zvlášťe v „môdnych šnittwárenhandlungoch“ takým „firmám“, aký bol náš pisárik, nechceli nič zborgovať.

V čas núdze ale pes sa aj s muchou uspokojí. Tetka, čo sa týka bálových plundier, si chytro pomohla. Od mašamódky podonášala všeliaké staré túle, tilangle a vtáčie krydlá. Od hausfrau vypožičala jedny šaty „krem“ kukorično žlto-bledej barvy, ktoré vlani jej frajlenka mala na bále, ale akýsi subjekt mal od husaciny zamastené ruky, tak jej celú svoju dlaň a prsty mastné vytlačil na driek pri tanci, že ich viac nemohla potrebovať. Tetka zamastený chrbát ten s čipkami zamaskírovala na spôsob francúzskeho garníru ala Drumont. Doniesla aj tilanglový šlajer, s ktorým pani hausfraw mala veľké salónové zrkadlo prikryté proti muchám. Ja som doniesol čerstvé kvety z glashauzu od záhradníka pri bitungu, asíce: garafiu, pahnostík a bažaličku, a tak sme Terčiku pristrojili.

Pre Ilku zase doniesla tetka zo záložného ústavu ružové šaty, založené od panej aktuárky Vyfoukalovej, ktoré mala jej dcéruška na „elite-bále“ v Šištóte; ale akýsi nemotorný subjekt ači buchhalter jej ich oblial so zajačím sósom a preto ich musela založiť. Len tá chyba bola, že boly Ilke okolo žalúdka a ladveničiek a či po panský povedano, okolo „tailov“ tesné a bez mídra si ich nemohla navliecť. Ilka ale míder nemala. Poradil som jej, by sebe tri prepilované šindielky vložené do servitka okolo „tailov“ a drieku priviazala a dobre zafašovala, čo sa jej aj podarilo. Ilka bola taká „šlang“ ako vypitvaný haring v tom mídri.

Poneváč Ilke pri horúčke všetky vlasy vyliezly, tetka doniesla od „fodrása“ vykulmované falošné vlasy. Vstúpne do bálu mal zaplatiť jeden zo škôl vyhodený študent, ktorý hofíroval Terčike. Študentom nebolo dovoleno na bále chodievať, ani villy okolo bašty navštivovať. — Tetka nás na ulic vyprovadila a každému povedala: „phyti gott“ (behüte dich gott) t. j. s Bohom! Študent jej ruku bozkal a povedal: „kršamadiner“ (gehorsamster diener) to jest, sluha ponížený.

Na súsedové frajlenky vo dvore pána šustra sme museli trochu čakať, neboly ešte s toaletou hotové. Jedna z ních bola už v rokoch a rapavá; tá si ešte svoje žltomodré, do zeleného prechádzajúce rapinky cinóbrom a múčkou rížovou pudrovala.

Jej frau mutra veľkú dôveru skladala v tom prísloví, že v každej rapinke možno nájsť dvadsať chutí a úfala po báli nejaký vydaj svojej frajlinky; úfala, že kto-ten sa len najde, ktorý sa zaľúbi do rapinky. — Tá druhá frajlinka natŕhala na pravú nohu. Týmto mal zase dvor robiť ich najstarší tovaryš, zakiaľ by sa iný intelligentnejší nenašiel.

Takto vystrojení sme in plen-parád ťahali po blate do „Kurie“.

Pindžúrová banda opajská znamenite ťahala „čipčip-čárdáš“, až sa tak kúrilo za tanečníkami. Naše dievčence za celý večier sedely, žiaden sa na ne nedopytoval, a ja som sa za ne hanbil, lebo boly sprosté, ani len sedeť nevedely, preto som sa utiahol pred nimi do „bufetu“, kde boly salcštangle a cervulátky a horúce gaštany servirované.

Aj šusterkiné frajlenky sedely. Z tej rapavej od pary stiekol celý šmink — múčka a cinóber — dolu tvárou, každý sa jej naľakal. Tá krivá zase pri valcere nemohla takt utrafiť.

Ten študent, ktorý mal s našimi tancovať, vzal si jednu kasírku z kafehavzu a s tou tancoval až do bieleho rána.

Tovaryš našej súsedy zase s akousi frajlinkou sa vždy prechádzal a svojej majstrovej frajlinky zanedbal.

Ilke našej zostalo zle, nebola zvyklá na šindelkov míder; počalo ju napínať. Jedna stará krajzlerka, ktorá tiež mala dcéru na bále, vyviedla ju na luft; porozpínala ju a ako prišla na ten míder hovorila:

— Kého čerta ti tu priviazali na žalúdok, akési dúžky z hrotka rozsipaného, čo to má znamenať? Zaosek! chytro dones od kučébra niečo k občerstveniu!

Ja som jej kúpil sladké drevká, cukrovú kôrku pomarančovú a kúsok pelendreku. To jej ale nepomohlo, musela ísť po pol noci domov. Vtedy som sa aj dozvedel od krajzlerky, že prečo nechcú s Terčikou tancovať, že jej z úst smrdí a každý preto od nej beží. Kúpil som jej chytro hrebíčkové klinčeky, fialkový koreň a promincle, žeby to prežúvala a tak zápach z úst prikryla. Ona ale s hnevom mi odpovedala, že ona neni koza, aby prežúvala. Pred svitaním išla sama domov.

Šustrové frajlenky išli hneď za ňou tiež domov, že čo budú robiť na „kúrii“, keď nemôžu tancovať.

Na škaredú stredu ráno ma už tetka čakala s veľmi kyslou polievkou. Ako ma zazrela už ju bralo:

— Ty sprosták, ty starý trkvas, neni hodno, abych s tebou voľakde pustila dievčence. Počula som, že si ich žiadnemu nepredstavil, ba že si sa hanbil za ne a bočil si od ních; a sám si žral v bufete hurky a dievčence od včerajška nič nejedly, ani netancovaly. Ešte si aj Terke pokazil žalúdok akýmsi drevkom a s pelendrekom; ty sprostý mamlas myslýš, že keď ty máš taký sviňský žalúdok, že každý všetko znesie? ty pes starý neskúsený, neobratný vo svete! Ešte si Ilka aj s akýmisi šindelkámi pourážala žalúdok a slabinu, čo si jej radil mesto mídra; starý somár ty, keď bych čo nehľadela, bych ti vybarila oči ako hadovi! Ešte si aj roztrusoval medzi tovaryšmi, že Terke smrdí z úst! Však mi to stará krajzlerka všetko žalovala; ty starý nehanebný sprostý mládenec! Ty len na dedinu patríš, nie ale medzi pánov do mesta! Aj toho študenta si odviedol, aby si mal s kým tie nešťastné karty hrať!

— Tetka už toľko nevykríkajte! Že Ilke bolo zle, to ste vy príčina, prečo ste im nedaly peniaze na večeru. Ona sa pred bálom doma napratala fazuľového čuspajzu a to ju zdúvalo. Maly ste jej aj míder kúpiť. Ona si pomôhla, ako vedela. Že Terke z úst smrdí, to som ani nevedel, to mi stará krajzlerka sama povedala. Aj som jej kúpil promincle, aj fialkový koreň a klinčeky hrebíčkové, aby prežúvala, ale ona s durichom ma odsotila, že ona neni koza, ani krava, by musela prežúvať.

Tetka mi nedala za recht, vyháňala ma preč, že jedna cesta hore, druhá dolu vedie, bych sa pakoval, ak nechcem s metlou po mojich somárskych ušiach dostať frištuk.

Vyšiel som na dvôr, tu ma zase pod zuby dostala pani šustrová.

— Ty had, aj s tvojou krivohubou tetkou, všade by len ona svoje hajsule do predku strkala; pre ne ani tancovať nemohly moje dcéry. Ty pes starý, šedivý, falošný! ešte si aj posmech robil z mojich dcier, že keď sme poslali na bál krivú a rapavú, sme už aj slepú a hrbatú mohli k ním vyhľadať a pripojiť; to mi náš tovaryš navyprával, ktorému si nedovolil tancovať.

— Počujú, pani majstrová, nech skameniem, to nie je pravda, on sa len vyhovára, lebo mal tam akúsi frajcimerku s tou on tancoval.

— No, vy ste všetci jednakí, však aj ten študent vaše poctil, tak treba! Nech si ústa vypláchnu, keď idú do tancu; tak vám treba, vy bagážia! Tá vaša krivohubá nech sa len o svojeho korheľa stará a nie o moje dcéry! Pekné frajlinky pisárové! Nažerú sa fazule pred bálom, do šindelka sa zamídrujú a potom afektirujú, aké sú oni fajnové, že musia medzi tovaryšami omdlievať, lebo tam neni pánske povetrie pre ne. Boly by žraly tam makovú štrúdľu, ale nemal im kto platiť.

No, ja som už mal dosť frištuka na škaredú stredu, zutekal som preč bez odporúčania a zariekol som sa, nikdy viac na bál neísť. Toľké klebety a toľké mrzútosti som na dedine nemal, aké v meste po báloch bývajú. O rok neskorej som počul, že niektoré po tom bále nešťastlivé zostaly, priniesli do domov hanbu a že maly tiež veľmi škaredé stredy a dlhý smutný pôst.