ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

• Zakliata panna vo Váhu a divný Janko
  
• Zmenšiť

 

Zakliata panna vo Váhu a divný Janko– romantická balada Janka Kráľa, prvýkrát publikovaná v almanachu Nitrav roku 1844. Je to jedna z najznámejších balád v slovenskej literatúre a jedno z esteticky najhodnotnejších Kráľových diel.

Balada je adaptáciou tradovaného rozprávkového motívu zakliatej panny. Baladu Janka Kráľa možno chápať ako tragickú udalosť znázornenú na lyrickom priestore, ale zároveň aj ako baladický prepis ľudovej povesti. Divný Janko v túžbe vyslobodiť zakliatu pannu sa zmámený jej čarom, tak ako mnoho iných pred ním, vrhá pod rúškom noci do Váhu a tragicky v ňom hynie.

Tragickosť spočíva i vo zvláštnej psychike protagonistu, podmienenej jeho konfliktom s reálnym svetom. Tradovaný námet je básnikovi východiskom pre vykreslenie subjektu, ktorý sa neuspokojuje so zaužívanými normami, aktivizuje sa proti konvenciám a zlu. Tragickosť pritom nie je determinovaná len riadením tajomných živlov alebo osudovosti, ale je obsiahnutá v samotnej psychike človeka, v nerovnom boji človeka proti nepreniknuteľným prekážkam, resp. v porušení morálnych pravidiel. Autor tak vytvára dramatický obraz subjektu, nepokojného a nespokojného so sebou i predmetným svetom, túžiaceho po novom svete a v tejto túžbe tragicky sa deštruujúceho, čo možno považovať za náznak autoštylizácie. Postava epického hrdinu Janka sa prepletá s priamym obrazom básnika hovoriacim o sebe v 1. osobe, akoby táto postava bola krycím pomenovaním pre pravého hrdinu, ktorým je sám autor – ide teda o zvláštny epizujúci spôsob autoštylizácie.

V úvode sa objavuje lyrický obraz psychiky zmietanej nepokojom, chimérami a rozorvanosťou, ktorá kontrastuje s idylickým obrazom slovenskej prírody a ľudu, bukolicky uvedeným pastierikom. Temná protagonistova psychika sa premieta do motivického okruhu noci. Baladickosť u Kráľa však nespočíva len v sujete, ale je prítomná aj v navodení baladickej atmosféry, v deskripciách, digresiách i funkčnom využití prírodnej symboliky a obraznosti. V závere prometeovský hrdina, usilujúci sa zmeniť chod sveta, posmrtne splynie s prírodným prostredím. Nepokojné dieťa tohto idylického prostredia sa doň napokon vracia, večný boj medzi idylou a tragickosťou tak končí a nastoľuje sa pokojné zmierenie s chodom sveta, vyrovnanosť a pokora.

Literatúra

KRAUS, Cyril: Slovenská romantická balada.Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1966.

KLÁTIK, Zlatko: Typ Kráľovej balady. In: Slovenská literatúra, roč. 21, 1974, s. 342 – 355.

BRTÁŇ, Rudolf: Janko Kráľ a ľudová tradícia. In: Literárny archív 5. Martin : Matica slovenská, 1968, s. 147 – 187.

KLÁTIK, Zlatko: O sémanticko-štylistickej viacplánovosti balady Janka Kráľa. In: Slovenská literatúra, roč. 23, 1976, s. 300 – 311.

Autor: Ústav slovenskej literatúry SAV

Tento text možno použiť len na študijné účely. Viac informácii