ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Drahý brat môj! Dľa sľubu svojho opíšem Vám stručne všetko, čo som prežil, videl a skúsil na mojej ceste z milého Slovenska do Východnej Indie, jako i počas môjho tam bývania. V prvom tomto liste najdete náčrtok cestovania môjho do Terstu; náčrtok je to veľmi stručný, lebo nechcel som obšírne opisovať, čo Vám už z iných slovenských i cudzojazyčných cestopisov známo.

Dňa 23. febr. 1870 došiel do Pezinku list z Rímu od nášho (kapucinského rádu) generala Mikuláša a S. Joanne, aby, kto má vôľu ísť čo missionár na ostrov Ceylon, u neho čo skôr sa prihlásil. Najvrúcnejšou mojou túžbou od útlej mladosti bolo, slúžiť Bohu a osožiť človečenstvu. A teraz Vých. India poskytnúť mi mala výdatné pole k realisovaniu mojej túžby. S radosťou prijal som toto vyzvanie, i odhodlal som sa hneď, že nastúpim tú ďalekú a nebezpečnú cestu. Môžete si mysleť, že sa našli mnohí, ktorí ma z cesty zraziť chceli tým, že mi mnohé nebezpečenstvá a obťažnosti pred oči kládli. Poručeno Bohu; človekovi treba raz zomreť, pomyslel som si, a tú angličtinu dáko sa len naučím: veď som Slovák a čo taký navyknutý trpeť, no i schopný ktorúkoľvek reč dokonale sa naučiť!

Čakal som dovolenie z Rímu (lebo treba vedeť, že predtým len ten mních mohol do Rímu cestovať, ktorý mal dovolenie od generala); a keď mi doposlané bolo, odobral som sa dňa 25. apríla od svojich bratov v Pezinku i tašiel som do Požoňu, abych tam známym svojim „s Bohom“ riekol. Na druhý deň navštívil som svojich rodičov v Skalici, ktorí veľmi želeli, že jich opúšťam. Dňa 27. apr. prišiel som do Viedne, kde ma už čakal môj spolucestovateľ Heliodor, ktorý sa až dosiaľ vo Vých. Indii v meste Purneah čo missionár zdržuje. Vo Viedni čakať nám bolo nádobno na sprievodné listy. Ja čo Uhor dostal som u Festetiča sprievodný list na druhý deň. Provincial P. dr. Strebický dal nám na cestu 300 frankov v zlate i zaplatil nám železnicu až do Terstu. Dňa 28. apr. poberali sme sa na nádražie južnej dráhy, lebo sme mali okolo 11. do Terstu sa pohnúť. Na nádraží bolo hlučno. Keď sme do čakalne druhej triedy vstúpili, pridrúžil sa k nám Benediktín, ktorý hovoril, že ide do Rímu, a sice do samého Vatikanu čo poenitenciarius; lebo treba vedeť, že v Laterane sú poenitenciarmi Františkáni, vo Vatikane ale Benediktini. Hovoril, že jeho predchodca odišiel čo missionár k Čangó-Maďarom. Na missiu tú nechcel sa vraj nik dlho odvážiť.

O 11. hodine pohol sa vlak a my leteli sme, len sa tak za nami kúrilo, pod štyrské Alpy. Najviac zanímal nás Semmering s jeho početnými jaskami dráhovodmi. Cestu z Viedne do Mürzzuschlagu opisovať Vám nebudem, veď ste ju sami verne a žive opísali v IV. ročníku „Orla“. Od Mürzzuschlagu vinie sa železnica dolu údolím Murice ku Mostu nad Murou (Bruck an der Mur). V príjemnom tomto údolí striedajú sa ustavične zrúcaniny starobylých hradov, priemyslové, hlavne hutnícke veľkozávody. Nad Langenwangen veľké zrúcaniny sú jedinou pamiatkou nedobytnej pevnosti, ktorú r. 1529 Turci marne dobývali. Až do týchto zaliehalo vlnobitie mora osmanského, v ktorého vlnách mal byť pochovaný celý svet. Jak smutné zbytky zachovaly sa z týchto svetoborných plánov! Osmanstvo umiera — ohrožená predtým Europa podáva mu teraz posilňujúci liek, aby len ešte nezomrelo. Jaká to satyra osudu! — Zajímavé sú hrady Mitterdorf, Kapfenberg, Kindberg a neďaleko Mostu Landskron. V Mareine je pamätný kostol z r. 1040, patrí k najstarším staviteľským pamiatkam v Štyrsku. A tak oplýva utešené údolie Murice nielen prírodnými krásami, ale i vzácnymi pamiatkami romantického sredoveku. Nad starožitným Mostom, ktorý sa už r. 861 pripomína, sú rozvaliny starobylého hradu mosteckého, ktorý bol dľa zachovalých zbytkov slohu romanského. Most je dôležité mesto obchodné, tu sa spojujú najdôležitejšie cesty štyrské. Od Mostu až do Hradca (Němški Gradec, jako ho pobratimný Slovinec menuje) vybočuje železničná trať veľmi romantickým údolím riečky Mury. Zo železničných stavieb najznamenitejšia je galeria pri alpskej stene, nazvanej Badelwand. Dráha prestupuje popri Mure 191 siah dlhou galeriou s 35 oblukami, nad galeriou vedená je cesta, nad ktorou kolmé bralo strmí k oblohe. Nad veleromantické rozvaliny pevnosti Peggavy (z XII. storočia) niet zrúcanín malebnejších v celom Štýrsku. Pri Reine bolo už r. 1129 založené opátstvo Cistercitov. Medzi nedostupnými skalami blízko Hradca staval staviteľ viedeňského dómu sväto-štefanského Hausera už r. 1346 terajší pútnický kostol Maria Strassenengel. Z utešenej kotliny na úpätí Alp okolo Mury rozloženej vystáva mohutný zámocky vrch nad Hradcom, sídelným to mestom štyrského „erblandu“. Na území terajšieho Štyrska slovanské kmeny už v šerom praveku vedení bohatierskym Samom proti divokým hordám Avarov statne sa bránili. Tento boj Slovanov proti asiatským barbarom je údelom dejin národov slovanských. My sme odveká hradba, ktorá západniu Europu zachránila pred potopou krvolačných hord, my po tisíc rokov krvou svojou chránili a odrážali sme týchto ľutých dravcov do temných dier, a jaký šľachetná Europa má nám za to diek?

Hradec (Graz) má utešenú polohu. Na vysokom vrchu vystupuje veliký zámok v tmavých posriebrených obrysoch z hmly nočnej. Z hradieb pozerajú do krásnej noci tmavé otvory diel, na cimbure vesele povieva rakúska zástava. Marne obliehali pevnosť túto v XV. storočí sverepí Turci, posádka 500 mužov odrazila r. 1809 útok 3000 Francúzov; roku 1849 utíšila pevnosť revolučné hnutie Hradčanov. Vrch zámocký je osa, okolo ktorej vystavený je Hradec. Porastlé predhorie dostupuje amfitheatrálne až k obrube sňažných Alp, z ktorých najvyššie brdo vystupuje na 7144 stôp. V Hradci je asi 75.000 obyvateľov. Všetci pensionovaní dôstojníci rakúski bývajú tu. Pred dómom z XV. storočia dal si vystaviť Ferdinand II. za živa veľké mausoleum. Arcivojvoda Ján založil r. 1811 museum a vzdelávací ústav vedecký, terajšie Joanneum, v ktorom mimo sbierky starožitníckej a prírodopisnej je tiež knižnica asi 60.000 svazkov počitujúca. Na tržisku neďaleko terajšej radnice stínali r. 1516 náčelníkov pobúrených sedliakov, r. 1671 na tom istom mieste bol miestodržiteľ gróf Erazim Tettenbach, súdruh gr. Zriniho a Frankopana, usmrtený.

Od Hradca vinie sa trať železničná na pravom brehu Mury k Mariboru, ktoré mesto je najvätšie po Hradci v Štyrsku. Leží na rieke Dráve, má okolo 8000 obyvateľov, vyššie gymnasium; tu je sídlo biskupa Labudského. Roku 1481 obliehal ľud Matiaša Korvína Marburg, ale od Matiaša odpadlý arcibiskup Ostrihomský sobral s českým bojovníkom, Vulko Vazla menovanym, asi 8000 bojovníkov, ktorí obliahnuté mesto osvobodili. R. 1529 hnali Turci triráz útokom na toto mesto, ktoré ale Sigmund z Višnej Hory zachránil. V Marburgu súsredňuje sa literárnia činnosť Slovincov Štyrských; tu má sídlo i lit. spolok „družstvo sv. Mohora“.

Vlak zastal na stanici mesta Celje (Cilly). Do nášho vozňa vstúpil nový hosť, pozdravil po maďarsky; a keď ma počul hovoriť slovensky s naproti mne sediacou paňou, oboril sa na mňa lámanou maďarčinou:

„Prečo sa shovárate s tým sprostým českým dievčaťom?“

„Pane, neobrážajte,“ hovorila pani notárka zo Stupavy v čistej správnej maďarčine; „nie som preto sprostá, že hovorím vo svojej materinskej reči slovenskej! Dokážem vám, že znám lepšie maďarsky a nemecky lež vy!“

Milý maďarónsky kultúrträger zarazil sa. Bol, jako hovoril, kupcom z Celly. I besedovali sme s paňou notárkou, ktorá cestovala do Ľubľane, ďalej v našej ľúbej slovenčine, o ktorej pobratimný spevec Ad. Heyduk spieva:

Okolo 11. v noci dorazili sme na stanicu v Ľubľani.

„S Bohom, pani notárka,“ riekol som, keď táto vystupovala z vozňa; „pozdravte mi pána farára Lamačského!“

„S Bohom putujte, velebný pane,“ riekla, a nezabúdzajte v tom ďalekom svete na rodnie kraje svoje.“

Ljubljana, Ľubľaň (Laibach) je hlavnie mesto v Krajine; leží v rozsiahlej rovine a rozkošnom kraji podľa oboch brehov riečky Ljubljanice pod príkrym vrchom zámockým, na ktorom stojí pevnosť; má okolo 22.000 obyvateľov, ktorí sú zvätša Slovinci; je sídlom krajinskej vlády, kniežaťa biskupa; má vyššie gymnasium, realku atď. Na mieste tomto stálo nekdy mesto Aemona, ktoré patrilo k Panonii, a bolo vraj od Argonautov vedením Jasona okolo r. 1223 lebo 1260 pred Kr. P. založeno. Asi 100 pr. Kr. P. dostala sa Aemona pod panstvo Rimanov. R. 16 po Kristu zbúrily sa tu 8., 9. a 15. legie. R. 400 rozložil sa tu Alarich táborom; r. 452 zboril mesto Attila; r. 900 vyplienili ho Maďari, ktorí tiahli do Italie.

Noc bola tmavá, chladná, i nútila nás zaobaliť sa do plášťov a odovzdať sa odpočinku. Prebudím sa, i počujem cudzie zvuky. Nerozumiem ani slova. Boli to Taliani, ktorí sa shovárali. Divný cit opanuje človeka, keď sa nachádza v kraji, ktorého reč nerozumie.

Leteli sme popri svetochýrnej Postojnej. Pri mestečku Postojna nachádza sa velikánska jaskyňa, pravý to div sveta; tvorí ona rozvetvenú a i do seba zavetvenú podzemniu chodbu pod vrchom Sovičom, ktorá vyše pol druhej hodiny sa prestiera, pri tom na viacej miestach v ohromnej hlbke sa rozširuje a takým množstvom najrozmanitejších útvarov obohatená je, že sa jej snaď žiadna na svete jaskyňa nevyrovná.^[1]

Od Postojnej prestáva lesnatý kraj, objavujú sa holé skaly; kraj tento smutný dojem robí na človeka; a preto menuje sa „holým Krasom“. Okolo piatej ráno dochádzali sme k Nabrezine. Zima bola náramná. Onedlho videli sme pred sebou — more. Divné city opanovaly ma. Kto jich opíše?… Cestovatelia upozornili nás na zámok pri brehu morskom. Bol to palác nešťastného cisára Mexikánskeho Maximiliana — Mira-Mare. I toto veľkolepé stavisko zmizlo a okolo deviatej hodiny došli sme do Terstu. Prijdúc do kláštora Kapucinského, neboli sme veľmi vľúdne prijatí, lebo neboli v poriadku. V decembri predošlého roku chceli jich „liberálci“ vyhnať. Bola tam celá revolucia. Ženy pochytiac kosy, hrable, lopaty a metly rozohnaly navedenú luzu, ktorá bola kláštor napadla. O Terste a mojej ceste do večného mesta napíšem Vám budúcne. Do videnia s Bohom!