Zlatý fond > Diela > Zo Slovenska do Východnej Indie


E-mail (povinné):

Stiahnite si Zo Slovenska do Východnej Indie ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Pavol Odorik Silaši:
Zo Slovenska do Východnej Indie

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Katarína Tínesová, Andrej Slodičák.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 31 čitateľov


 

II

V predošlom liste svojom spomnel som, že Vám opíšem Terst a svoju cestu do večného mesta Rímu.

Terst, italsky Trieste, je mesto prastaré, lebo okolo r. 130 pred Kristom Pánom patrilo už k ríši rímskej; keď sa táto rozpadla, prechádzalo mesto z jednoho panstva do druhého, až konečne r. 1382 dobrovoľne uznalo vojvodu rakúskeho Leopolda III. za svojho pána, ktorý práva a svobody jeho potvrdil. Roku 1719 vyhlásený bol prístav za svobodný, a r. 1849 stalo sa mesto spolu s územím samostatným a ríši bezprosredne podriadeným.

Mesto toto vriadiť možno medzi najvätšie obchodnie mestá na europejskej pevnine. Leží ono v polokruhu na zátoke tohože mena. Pohľad na mesto z Krasu je veľkolepý, tak i zo strany mora, najmä večer, keď je celé plynom osvetlené. Pozostáva zo Starého a Nového Mesta, a toto zase z Terezovho, Jozefovho a Františkovho námestia. Staré Mesto leží na úbočí zámockého vrchu a tiahne sa hore až ku pevnosti, ktorá na mieste bývalého Kapitolu rimského založená bola. Ulice v tejto časti sú krivé, špinavé a tak úzke, že len vo troch môže sa s vozom preísť. Starý chrám byzantský sv. Justa čnie až po samú pevnosť, ktorého väža čiastočne na rumoch rímskeho chrámu je zbudovaná. Na druhej strane zámockého vrchu rozkladajú sa cintory terstské.

„Corso“, najhlavnejšia trieda terstská, oddeluje Staré Mesto od Nového. Toto je veľmi pravidelne staväné, má rovné a široké ulice, ktoré sa pravým uhlom križujú. Tu bývajú bohatí kupci vo výstavných domoch, v ktorých dolejších časťach sú veľké magaciny a sklady. Dlažba je výborná, jakou sa málo ktoré mesto pochváliť môže. Široké chodby dlážené sú samými kvadrami, skoro dva metre dlhými, po ktorých sa veľmi pohodlne a príjemne chodí.

Terezovské námestie tvorí najkrajšiu časť mesta; do tohto námestia vniká prieplav, Canale Grande zvaný. Na bursovom námestí, okrášlenom sochami Neptuna a Leopolda I., je Tergesteum, zaroveň s bursou ohnisko terstského obchodu. V tejto veľkolepej budove nachádzajú sa kanceláre, čitárne a kníhtlačiareň rak. Lloydu a mnoho iných závodov. Všetky siene a chodby preplnené sú ľudstvom, ktoré sa tu od rána až do samého večera zdržuje. Bursa je stavisko veľmi nádherné, s veľkými sochami na hlavnom vchode. I tu býva mnoho ľudstva, ktorí sa po zisku a peňazoch hltave sháňajú. V predsieni je poludník a 12 nebeských znamení označeno barevnou mosaikou na dlažbe. Na poludnia zasvieti sem slnko otvorom. Vo veľkom tereme naznačili Terstania malbou ten moment, keď Karol VI. jich prístav za svobodný vyhlasuje.

Najživejšia časť mesta je Jozefovo, kde sa nachádzajú prístavné úrady, množstvo skladov, kúpele, lazaret, zbrojnica atď.

Prístav zajímal ma najviac. Tu sme sa i najviac zdržovali a bavili pohľadom na toto neobyčajné divadlo, i nezunovali sme sa dlhým dívaním, lebo vždy nečo nového, už na mori, už na nábreží zjavilo sa oku našemu. Možno tu videť skoro všetky národy, pri mori bývajúce, a to nielen z Europy, ale i z Azie a Afriky, ba i z ďalekej Ameriky a Australie, a to v jich národních krojoch a zvláštnosťach, i jich rozmanité reči počuť. Pestro barevné vlajky, hore vztýčené, vesele sem tam sa preháňajú a oznamujú nám barvou svojou domovinu svoju dialnu. Malé rybárske loďky pohybujú sa tu medzi velikáňmi, a ľahunké bárky lákajú nás k zábavnej jazde po nestálych, samopašných, tmavomodrých vlnách. I zajímala nás najmä jedna veľká loď, i vystúpili sme na jej palubu. Nik si nás nevšímal, keď sme všetko dôkladne prezerali. Na jednej strane odpočívali lodníci, ktorí boli od uhlia čierni jako muríni, na druhej strane nahromadené boly potraviny, opodiaľ stály klietky s drúbežou a chlieviky, kde svine krochkaly a ovce bľačaly. V kajutách hoveli si cestovatelia pri vínku.

Prístav terstský je pre kupecké lode dosť hlboký, no radové lode, ktoré potrebujú velikú hlbku, bývajú pred prístavom zakotvené. Medzi loďmi pozorovať možno morské znaky, tak zvané bóje. Sú to duté nádoby, ktoré sú kotvami na dne morskom pripevnené, následkom dutosti svojej vždy v jednom mieste nad vodou sa udržujú, a korábom naznačujú, kade sa majú plaviť, aby vyhly všelijakým prekážkam. Kotvy sú dľa velikosti lodi rozličné.

Na nábreží vídať najviacej cudzincov v tých najmalebnejších krojoch a nik si jich nevšíma. Nábrežie samo pri prístave veľmi je pekné; z neho vychádzajú do mora hrádze, „molo“ menované, ktorých je nekoľko; najvätšie sú molo St. Carlo, práve prosred mesta, Ferdinandeo a Sta Teresa. Z týchto hrádzi môže sa po lavičke na loď vstúpiť. Keď kráčame okolo morských kúpeľov k molu Sta Teresa, vidíme na jeho konci maják či svetlárňu. Je to väža asi 40 metrov vysoká, na ktorej vrcholci nachádza sa nekoľko svietelieň do kola sostavených, okolo ktorých ustavične točí sa stienidlo, ktoré hneď svetlo zastieňuje, hneď zase odkrýva. To sa stáva pre tú príčinu, aby mohli plavci už z ďaleka svietelne na majáku rozoznať od iných lámp nepohnutých a nimi svoju cestu riadiť. Na konci Františkovho námestia leží nový lazaret so zvláštnym prístavom, v ktorom 70 lodí pre vyšetrenie zdravia v stávke držané byť môže. Tu leží i rozsiahle nádražie južnej dráhy, ku ktorému samému môžu lode sa priplaviť a náklad prevzať.

Terst má ráz veľkého mesta prímorského a čo obchodnie mesto prevýšil svoju starú nepriateľku v lagunách — Veneciu (Benátky), a po prekopaní vodovodu suezského stal sa teraz pre Europu ešte dôležitejším. Obyvateľov má okolo 70.000, z ktorých 2/3 sú Italiani, 1/3 Slovinci. No reč a vôbec ráz italský tu celkom prevláda, lebo zriedka počuli sme slovinsky hovoriť. To je kliatba Slovanstva! Utešený je pohľad z terasy pod citadellou, na Terst a jeho rejdu. More bolo tiché a hladké jako zrkadlo; nesčislné lode plavily sa na ňom majestatne jako obrovské labute a vzdialené koráby zdaly sa nám byť bieloskvúcimi bodami. Okolie terstské je rozkošné. Všade vídať možno zahrady, v ktorých réva, olivy, fiky, kaštany atď. pod italským už slnkom bujne rastú. Plavba po mori na ľahkej barke popri pobrežia terstského je veľmi príjemná.

Vo Viedni bolo nám hovoreno, aby sme z Terstu po mori cestovali do Arkony a ztade po železnici do Rímu. Loď do Arkony ísť mala len o nekoľko dní. I sobrali sme batožinu svoju, a okolo šiestej večer poberali sme sa železnicou nazpät na Nabrezinu. I uzreli sme opät krásny kaštiel Miramar, ktorý leží pri samom mori vyše Terstu, jakoby z vody vystupoval. V paláci tomto má byť tá najvätšia nádhera; predsiene, schody a svetlice sú vraj drahocennými kobercami pokryté, steny a stropy malebne okrášlené. Má tu byť nahromadeno množstvo obrazov, sôch, drahých kovov a mnoho vecí umeleckých. Zajímavá má byť najmä izba, v ktorej nešťastný mexikánsky cisár Maximilian niekdy pracovával.

Italské slnko je celkom iné čo naše. Ačkoľvek je april, skveje sa ono na tmavomodrom blankyte, a žiadne mračno, žiadna hmla nezadržuje jeho skoro kolmo padajúce lúče. Od mora povieva milý vetrík, ktorý si s vlnami pohráva. Sme na Nabrezine. Nocou leteli sme popri Gorici, Udine, Trevise a ráno 30. apr. okolo ôsmej hodiny dorazili sme do Mestre, ktoré mesto za Benátkami na pevnine italskej leží. Zašli sme si kus cesty. Mohli sme z Terstu ísť po mori do Benátok a ztade po železnici do Mestre, i boli by sme sa aspoň pri východe slnka pokochať mohli neobyčajným pohľadom na z mora vystupujúce čarokrásne mesto Benátky. Darmo, kapucíni v Terste neznali krom italsky žiadnej inej reči, i nepoučili nás, kade cestovať máme. V Mestre raňajkovali sme. Celá príroda stála kvetným rúchom odiata pred zadiveným okom našim. Dorazili sme do Padovy. Vítaj nám krajinka prekrásna! zvolali sme vo vytržení. Vlak sa pohol. Popri trati železničnej vidíme vinič skoro na meter vysoký. Celá rovina medzi Mestrom a Padovou, kam sme sa poberali, veľmi úrodná. Krajinka podľa riečok Brenty a Bacchiglione podobá sa rozkošnej zahrade, ktorú množstvo nádherných letohrádkov, benátskym šľachticom (nobili) patriacich, okrašluje. Okolo stromov vinú sa révy, ktoré na vrcholce stromov dosahujú, tak že máme pred sebou nepretržené stromoradia morušové s révovými vencami. Prosred týchto stromoradí sú lúčiny a kukuričniská. Lúky kosievajú šesťráz do roka. V zahradách vídať mnoho broskví, marhuliek, kaštanov, fikov, mandlí, ďalej zadumčivé cypreše, vavriny a myrty, ktoré so vždy zelenou olivou dodávajú rastlinstvu tejto rozkošnej krajiny zvláštny ráz horúceho juhu.

Takouto ustavične krásnou zahradou leteli sme z Mestre do Padovy, kam sme asi za poldruhej hodiny dorazili. Mesto toto bolo nekdy sídlom Venetov, národa to slovanského. R. 1406 pripojené bolo i so svojim územím k republike benátskej. Za našich časov je veľmi zanedbané, i má okolo 50.000 obyvateľov. Chrámov má mnoho, medzi nimi najmä vyniká chrám gotický sv. Antona Paduvanského, mestského patrona, ktorý tu r. 1231 zomrel. Telo jeho odpočíva v serpentinovej rakvi, a na jeho hrobke sú krásne relify od Sansovina a iných umelcov. Vniutri oplýva kostol zlatom a sriebrom a je ozdobený obrazmi majstrov benátskych. Staroslavná universita padovanská bola r. 1228 od cisára Fridricha II. založená, ktorý ju sem z Bolone preložil. Radnica je stavba prekrásna a má jedon z najvätších teremov na svete. Ozdobená je pomníkom slavného dejepisca Tita Livia, ktorý tu r. 59. pred Kristom Pánom sa narodil.

Okolo dvanástej dorazili sme do Bolone. Mesto toto, jedno z najstarších a najdôležitejších v Italii, leží na úrodnej rovine, v tak zvanej Romagni alebo Aemilii na úpätí Apennínov, i má 109.000 obyvateľov, 130 kostolov a slavnú universitu, r. 1119 založenú. Tu odokryl r. 1789 Jozef Galvani silu mlunnú, galvanismus menovanú. Podivné je, že na tejto universite i ženské prednášaly. Tak v XIV. storočí Novella d’ Andrea, ktorá, poneváč bola veľmi krásna, za záclonou ukrytá prednášala, neskôr Laura Bassi prednášala mathematiku a physiku, Manzolina ale anatomiu a za novších časov Clotilda Tambroni greckú reč. Mesto toto má dlhé, široké ulice, mnoho palácov a podivné väže.

Tu sišli sme sa s nektorými kňazmi a biskupmi z Uhorska. Pýtali sa nás, kam ideme. Nepoznali sme ani jednoho.

Z Bolone pohli sme sa okolo 3. hodiny po obede. Železničná trať vbieha medzi vrchy Appenniny. Okolo štvrtej počali nám zažíhať lampy vo vozňoch. Čo to? Vbehli sme do jasku, z tohoto do druhého atď., jako skoro na Semerinku, až sme dorazili na vrch, i objavilo sa nám v údolí hlboko krásne mesto Pistoja, pri ktorom r. 62. pred Kristom Pánom Catilina bol zbitý a i padol. Mesto počíta asi 12.000 obyvateľov, má mnohé dielne, najviac na zbroje, v mesto tomto vyrábaly sa vraj prvé pištole. V blízkosti Pistoje nachádzajú sa vrchy Monteferrato, a v nich serpentínové kameňolomy. Okolo pol ôsmej boli sme vo Florencii.

Florencia, italsky Firenze, „la bella“ (prekrásna) menovaná, leží v utešenom údolí na rieke Arno, ktorá povyše Livorna do sredozemného mora vteká. V XV. storočí čítala Florencia 90.000, dnes číta 143.000 obyvateľov. Mesto toto založené bolo Rimanmi najskôr pod Sullom, t. j. v I. storočí pred K. P. Tu žili slavný poet Dante Allighieri, ktorý sa tu r. 1265 narodil, slavní maliari Leonardo da Vinci (1519), Michel Angelo de Buonarroti (1474 — 1563) a mnohí iní. Mesto má 87 kostolov, mnoho starobylých veľkolepých palácov.

Vstúpili sme do reštavracie blízo stanice ležiacej. Pýtali sme si večeru. Nik nás nerozumel. Posluhujúci sklepník rozhadzoval sa dosť, švandrkujúc anglicky, francúzsky a italsky.

„Noi siamo Tedeschi,“[2] riekol som; bo chcel som, aby nám nejakého Nemca k posluhe zaopatril.

Nebolo nikoho v hostinci, kto by bol znal nemecky; i pochytím milého hostinského sluhu za plece a ukazujem mu posunkami, čo si želáme. Dostali sme dobrú večeru za päť frankov. Okolo deviatej mali sme sa hýbať k Rímu. Hostinský zaopatril nám povoznie lístky. Boli sme mu za to veľmi povďačnými. Viezli sme sa na druhej triede. Poneváč bolo málo cestovateľov, políhali sme si na mäkké pohovky i spali sme až do rána. Prebudím sa, pozrem von oknom — všetko sa zelená. Leteli sme čarokrásnym údolím rieky Tiberu. Tam vidím Taliana, jako sa nesie na mulici, za nim na tom istom sedle sedí jeho žena i drží jednou rukou veľký dáždnik nad hlavami, druhou ale koš s ovocím. Idú na trh, aby nekoľko soldov utržili, lebo i v požehnanej Italii sú ľudia biedni. Okolo pol jedonástej dorazili sme na stanicu večného mesta, ktoré sa pred nami jako čarokrásne panoráma rozprestieralo. Zostúpili sme z vozňa.

„Dove, dove! Ai Capučini, piazza Barberini!“ kričali na nás zo všetkých strán pohoniči.

„Ai Capučini!“ riekli sme i vysadli do kočiaru, odhodíme svoje klobúky, bo tak nám písali z Rímu, aby sme bez širákov došli do kláštora. Kočiar zastal na námestí, Barberini zvanom, kde sa nachádza „Coenobium Capucinorum“, v ktorom nachádzalo sa 300 mníchov. Vystupujeme asi po 50 schodoch hore i zastaneme pred bránkou. Na zacenganie otvorily sa dvere a starý frater pustil nás dnu.

„Austria,“ riekli sme.

I zaviedol nás k otcovi Al. Strebickému, generálnemu definitorovi z našej provincie. Tento privítal nás vľudne i predstavil generalovi Mikulášovi A. S. Joanne, ktorý nás láskave prijal. V izbe otca Alfonsa pohostili nás polievkou, mäsom a vínom, čo nám po toľkom unovaní veľmi chutnalo najmä preto, že sme počnúc od Terstu až sem okrem makaronov a šalátu skoro nič iného k jiedeniu nedostali.

O Ríme budúcne. S Bohom!



[2] My sme Nemci.




Pavol Odorik Silaši

— autor cestopisov, misionár, národne uvedomelý kňaz a mecén vzdelávania ľudu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.